Som dlžníčkou všetkých, ktorí strádajú

Vracala som sa večer vlakom domov. Unavene som pozorovala ľudí okolo seba. Zavrela som oči a načúvala vnútornému tichu. Oproti mne si sadol mladý muž a počúval hudbu. Zo zamyslenia ma vytrhlo vzdychanie nového cestujúceho. Bol to starý chatrný bezdomovec, ktorý okolo seba šíril nevábnu vôňu. V očiach mal však iskru, chuť žiť napriek nekonečnej biede, ktorá sa s ním veru nemaznala. Vystrel si dlhé nohy, pričom všetkých zaujal nevšedným párom topánok – každá z nich bola iná. Prišlo mi ho ľúto. Chodidlá bez ponožiek mal doráňané do krvi, hoci bola zima, nemal ani kabát, ktorý by ho ohrial.

Rýchlo som prehodnotila svoje oblečenie – žiaľ, moja veľkosť by mu nebola nič platná. Vtom mi však zišlo na um ponúknuť mu svoj šál. Bol síce ženský, z jemnej bavlny, no farba bola neutrálna. Prekonala som dávku ostychu. „Možno by vám poslúžil,“ podávala som mu ho. „A tie nohy nevyzerajú dobre, mali by ste si ich dať ošetriť.“ Starý pán sa načiahol za šálom a ihneď si ho ovinul okolo krku. „Ďakujem vám. To som nečakal.“

Naša debata sa odvíjala ďalej. Rozprával mi o sebe, o tom, ako stratil manželku a odvtedy sa mu život vymkol z rúk. Posmutnel. Opýtala som sa preto na deti. Hneď sa mu tvár pretiahla do úsmevu. „Mám deti a čakajú ma. Majú pre mňa aj voľnú izbu. Len ja ich nechcem obťažovať,“ vysvetľoval mi. „Tak ich navštívte. Deti sú to najvzácnejšie, čo máte.“ Muž oproti si vybral slúchadlá z uší, a hoci sa dovtedy zdalo, že nás nepočúva, náhle sa zapojil do debaty: „Má pravdu, vyhľadajte svoje deti.“ Usmial sa na mňa a opäť sa uzavrel vo svete hudby.

„Urobím to.“ Žiarivými očami sa bedár zapozeral kamsi na koniec vozňa. „Potešili ste ma,“ naklonil sa ku mne, „toľko optimizmu som dávno nezažil.“ Pásikavý šál si pritiahol bližšie k telu a venoval mi srdečný úsmev.

Cestovala som naľahko, a predsa sa našlo niečo, čo iný nemal a potreboval. Som dlžníčkou všetkých, ktorí strádajú, a to najmä v láske.

Foto: Pexels.com / Steven Arenas