Soňa Cepková sprevádza ženy v domácom násilí: Týraná žena uverila, že ona je problém (rozhovor)

Nech žena robí čokoľvek, aj keby bola v očiach sveta dokonalá, stále nie je dosť dobrá.
Riešenie násilia v kresťanských manželstvách zlyháva a to tak zo strany kňazov ako aj veriacich. Problém však robí aj zlé chápanie podriadenosti ženy voči mužovi či "preklad" slova pokora.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Otvorene hovorí o nepripravenosti Cirkvi prijať a riešiť takéto manželstvá, o falošnosti a odmietaní žien, ktoré zažívajú domáce násilie v kresťanských manželstvách, vo vlastných farnostiach, kde by mali dostať prijatie, vypočutie a podporu. Soňa Cepková (35) však dokázala preniesť svoj osobný náročný príbeh s rovnakým leitmotívom do pomoci ženám trpiacim domáce násilie v spoločenstve Ester v Krízovom centre Tamara v Trnave.

Ženy, ktoré sprevádzaš, zažívajú domáce násilie, ale nie sú zbité „do modra“. Čo prežívajú?

Zo skúseností iných žien sa mi potvrdzuje, že každá takáto žena chce najmä prežiť ďalší deň. Na každú z nich sú kladené veľmi veľké nároky a nepočuje slovo „ďakujem“ za to, čo zvládla. Samozrejme, všetky sú mamy a majú deti, aj ony sa musia starať o chod domácnosti. Každá má toho od rána do večera veľa ako kuchárka, taxikárka – je to normálne a prirodzené. Je však rozdiel medzi správne fungujúcim manželstvom a tým, ktoré zažíva týraná žena. Táto žena, nech robí, čo chce, nech sa akokoľvek snaží, nikdy to nie je dosť. Miesto toho, aby pocítila nejaké uznanie, ocenenie snahy, dostáva presný opak. Nech by akokoľvek zabudla na seba, na nechty, na svoje koníčky, ba aj na svoje základné biologické potreby (čo je v takýchto situáciách celkom bežné), nikdy to nie je dosť. Celý problém je v pohľade toho druhého človeka: nikdy nie je so ženou spokojný, aj keby bola v očiach sveta dokonalá. Vždy by našiel niečo, za čo by ju mohol skritizovať, čo by bolo zlé.

Ako je možné, že takéto úspešné ženy podľa tvojho opisu ostávajú v takýchto vzťahoch? Nedokážu rozpoznať, že takéto správanie muža nie je v poriadku?

Problémom je, že už vo výchove konkrétnej ženy nebolo všetko v poriadku. Veci, ktoré zažívala vo vzťahu s manželom, jej prišli normálne, nikdy nič iné nepoznala. Preto hneď nevidela červené vlajočky, ktoré mala vidieť. Je zvláštne, že často sú to ženy, ktoré žili ideálne detstvo a dostali všetko, čo mali dostať. Navyše, manipulátori dokážu tak opantať svojou charizmou a vystupovaním, že naozaj pôsobia ako dokonalí. Ten úvodný zážitok zo začiatku vzťahu s takýmto mužom je veľmi silný, ženy sa podvedome upínajú k tomu, čo bolo vtedy, čo s ním zažili. Myslia si, že už s nikým niečo také výnimočné nezažijú. Literatúra prirovnáva zaľúbenie v tomto vzťahu dokonca až k začarovaniu, nie je to porovnateľné s iným zaľúbením v bežnom vzťahu. Takýto muž dokáže na ženu tak pôsobiť a doslova ju opantať, že aj úrovne endorfínov sú niekde úplne inde. Je to niečo také silné, že žena si veľmi ťažko uvedomuje realitu. Preto sa podvedome, napriek ťažkostiam, ktoré zažíva, vracia k tomu, čo bolo, a očakáva, že to zas bude ako na začiatku.

Stále hovoríme o násilí v kresťanských manželstvách. Neprisahajú obaja, že sa budú milovať a ctiť?

Áno, preto je to podľa mňa úplne proti Bohu, on stvoril manželstvo inak. No to, ako zmýšľajú takíto muži, je úplný protiklad pravého manželstva. V takýchto vzťahoch chýba prijatie toho druhého aj s chybami, pocit bezpečia, že sa s tým druhým nemusím báť. Chýba tu istota, že môžem prísť do svojho domova, kde si oddýchnem. V manželstvách, v ktorých prichádza k domácemu násiliu, je to napriek sobášu v kostole presne naopak.

Ženy viac zraňuje psychický útlak. Je nejaký obraz typickej obete?

Neexistuje typická obeť, taká, ktorú by sme si mohli vo svojich predstavách zadefinovať, ako vyzerá, čo by mala robiť, ako by sa správala. Ženy, ktoré zažívali psychické týranie, boli často riaditeľky veľkých firiem, mali pod sebou ľudí, boli to perfektné manažérky, riaditeľky základných alebo materských škôl, je medzi nimi aj právnička. Ako sa vôbec takáto žena dostane do takéhoto vzťahu a žije v ňom? Ženy náročnejšie prijímajú fakt, že sa im toto deje, a možno preto im trvá dlhšie rozhodnúť sa z takéhoto vzťahu naozaj odísť. Je pre ne zahanbujúce priznať si: „Áno, toto žijem.“ Najmä ak sú v nejakom vysokom postavení.

Ženy náročnejšie prijímajú fakt, že sa im toto deje, a možno preto im trvá dlhšie rozhodnúť sa z takéhoto vzťahu naozaj odísť.

Prichádza po preseknutí vzťahu úľava? Je život pre tieto ženy jednoduchší?

Nie. Je to ešte zákernejší čas. Ak sa žene podarí odísť, vtedy sa ešte len začne psychoteror zvonku. Často tomu ľudia nerozumejú a neprijímajú to. Ide neraz o veriacich ľudí, ktorých manželstvo možno navonok pôsobí ideálne, ale domáce násilie tam je. Tí, ktorí sú agresormi, vedia byť veľmi sofistikovaní manipulátori a mienka ľudí je pre nich alfa a omega. Záleží im na tom, čo si myslia tí druhí, ale paradoxne, nie to, čo si myslia tí najbližší, ktorí to s ním žijú a ktorých by mal milovať a chrániť najviac. Pre násilníka je dôležitý názor tých, ktorí sa na takéto manželstvo, vzťah pozerajú zvonku.

Ako môžu vonkajší pozorovatelia odhaliť toxicitu na pohľad ideálneho vzťahu, ak teda žena nechodí dobitá, manželia fungujú a o deti sa starajú?

Môžem povedať zopár praktických skúseností, čo by pomohlo dešifrovať takéto vzťahy. Jedným z odpozorovaných signálov je, že žena si nemôže dovoliť ostať v domácnosti, muž to nedovolí. Žena v takomto vzťahu nemá slovo. Vnímam ľudí, ktorí sa rozviedli a boli tam bežné problémy, v takejto situácii väčšinou žena zostáva v domácnosti s deťmi a muž si hľadá iné bývanie. No pri domácom násilí sa najčastejšie stane to, že muž zmení zámky od domu. Žena sa tam nedostane. Muž to vysvetľuje napríklad slovami, že mu mizli veci z domu, preto musel vymeniť zámok, aby si chránil pracovné veci. To je napríklad aj pre verejnosť vysvetlenie, ktoré ľudia môžu prijať.

Pre agresora je žena vždy neschopnou v každej sfére. Foto: Pexels

To však nemusí každý vedieť a tiež tomu nemusí každý uveriť…

Áno, preto úplne najčastejším signálom je, že muž začne svoju ženu ohovárať pred verejnosťou. Hovorí o nej ako o psychicky labilnej, ktorá sa nikdy nestarala o deti a ku všetkému potrebovala pomoc. V jeho očiach je neschopnou gazdinou a je neschopná v každej sfére. Robia to však veľmi sofistikovane Nie je to tak, že niekam vyjdú a muž začne kričať, aká žena je, a ukazovať prstom. Často totiž okolie vníma takúto ženu pozitívne, väčšinou sú to naozaj empatické, srdečné ženy. Práve takúto ženu si vyhliadne muž – tyran. Čiže ak tieto ženy nemajú zlú povesť v spoločnosti, muž musí nejako vysvetliť to, že sa zrazu zo dňa na deň táto idylka z vonkajšieho pohľadu rozpadne.

Je nejaké portfólium chýb, ktorými je žena označovaná?

Vypočula som si už všeličo a je toho riadna všehochuť. Sú to však stále klamstvá, ktoré sa začínajú tým, že žena nie je psychicky v poriadku. Zoznam je zaujímavý: počula som o bipolárnej poruche, o tom, že žena má zrazu milenca alebo sa venuje okultizmu či numerológii. V podaní muža je to tiež herečka, manipulátorka a dokonca jedna z mojich kamarátok bola v jeho podaní lesbička. Takáto žena si často povie, že už počula o sebe všeličo, ale toto ešte nie. Je to pre ne veľmi zraňujúce, aj keď to nejaký čas zažívajú.

Mnohé z nich majú deti. Nie je to dobrý impulz odísť kvôli nim?

Ak má deti, znovu je to o prežití: nechce vziať deťom otca, chce kompletnú rodinu. Preto pred tým zatvára oči, nechce vidieť problém a veľmi túži veriť tomu, čo je jej komunikované – že je to jej chyba. Presne to ju donúti myslieť si človek, s ktorým žije. On je pritom stále v pozícii toho úžasného, skvelého, na ktorého nemôžete povedať žiadnu výčitku, lebo je to kruto potrestané.

Ako to, že sa žena voči tomu nevzoprie? Má takýto muž postup, ktorý mu „zožerie“?

Ak vám niekto stále opakuje, že vy ste tá, s ktorou sa jednoducho nedá žiť, ste nedostatočná vo všetkom, máte milión chýb, potom tomu uveríte. Je to akoby postupné varenie žaby: najprv ženu hodíte do hrnca a potom postupne pridávate teplotu, aby si neuvedomila, že aha, idú ma uvariť . Ak by ju hodili do vriacej vody, snažila by sa vyskočiť. Tak to funguje: muž postupne pridáva, neurobí šokovú terapiu, lebo vtedy by sa dokázala vzoprieť. Ale keď už sú tam nejaké záväzky, niečo ich spája, je oveľa ťažšie z takéhoto vzťahu odísť, hlavne ak prídu deti.

Ak vám niekto stále opakuje, že vy ste tá, s ktorou sa jednoducho nedá žiť, ste nedostatočná vo všetkom, máte milión chýb, potom tomu uveríte.

Nevníma žena počas tohto útlaku prekročené hranice?

Nie. Muž tak veľmi zahlcuje ženu povinnosťami, že ona, aby prežila, sa na seba pozerá ako na úplne poslednú a nemá kapacitu toto riešiť. Stále sú oveľa dôležitejšie veci. Ak by sa mohla v pohode zastaviť, žiť v pokoji a vyložiť si nohy, ak by mala kapacitu sa nad tým zamyslieť, možno by niečo urobila. Ale stále je to o prežití každého jedného dňa v nastavení, že problém je v nej. A tak ide deň za dňom a ženy tomu veria čím ďalej, tým viac: problém som ja. Kým majú nádej, že je to ich vina, budú sa stále viac snažiť, dávať si pôsty. Nejdú na sto percent, ale na stopäťdesiat percent a vidia v tom nádej, že zachránia rodinu, že sa zlepšia a napravia tie svoje chyby. Paradoxom je, že sa nič nezlepšuje, práve naopak – je to stále horšie. Žena už časom nevie, čo by ešte zlepšila alebo urobila lepšie.

Ale čo ak ju niekto konfrontuje zvonka s tým, že to nie je v poriadku alebo jej to predsa dôjde?

Ak sú tieto ženy vystavené realite a vedia si to pomenovať, čo žijú a že ich muž je ozaj takýto, je to pre ne koniec sveta. Majú isto záblesky, keď sa im to, čo žijú, nezdá. Ak však muž vidí, že žena si začína uvedomovať veci, ktoré nie sú v poriadku, zmierni svoje správanie. A žena, ktorá možno už aj uvažovala o odchode, si zrazu povie: Aha, predsa sa to ešte zlepší. Každá totiž dúfa, že nebude musieť odísť, že zachráni rodinu. No väčšinou je takéto povolenie v útlaku len účelové, akoby to vycítil, že ju stráca: donesie jej teda kvet alebo urobí niečo pekné. Vtedy žena získa nádej a čas odchodu sa opäť len predĺži, prejde často ďalší ťažký rok, ani nevie ako.

Žena pri agresorovi stratí hranice aj sebaúctu. Foto: Pexels

Žiť takto je však dlhodobo neudržateľné aj fyzicky, aj psychicky. Čo robí so ženou zažívanie takéhoto času?

Žena na dlhý čas ide nad limit, aj organizmus sa prepne do takéto stavu, keď podáva extrémny výkon. Často je takáto žena chorá, no hoci to cíti, nevládze s tým robiť nič. Je predsa v situácii, keď mi nik nepomôže, je to iba na mne. Aj keď sa niektorým podarí z tohto tlaku vymaniť, počula som o ženách, ktoré následkom takéhoto času dostali rakovinu či iné ochorenia, o narušenej psychike ani nehovoriac. Aj keď ženy chcú zatvárať oči pred všetkým, zlyhanie zdravia tela aj duše je pre ne veľký strašiak. Sú ženy, ktoré dokážu aj v takomto vzťahu prežiť a fungovať – ráno odíde z domu, večer sa vráti. Iné skúsenosti však hovoria o ženách s malými deťmi, kde je psychika veľmi krehká a netreba to podceniť, lebo to nemusí byť už len o obyčajnej depresii ako dôsledku. To už je aj na hospitalizáciu. Môže sa tam rozvinúť niečo oveľa vážnejšie až do takého stavu, že žena sa už nebude vedieť postarať o deti. Pritom by žena mala mať seba a svoje zdravie ako najvyššiu prioritu, až potom manželstvo a deti. Ale je to začarovaný kruh: žena ostáva v tom vzťahu kvôli deťom, aby mali rodinu, a celé sa to cyklí.

Celkom to nehrá: nevníma žena v takomto vzťahu svoju vnútornú sebaúctu, nastavené hranice, vedomie, kým je?

Hranice takáto žena ani nemá. Ak ich mala, musela ich stratiť, aby v takomto vzťahu prežila. Sebahodnota a identita ženy sú u nej oslabené. Však celý čas počúva, že je neschopná, až uverí, že nemá hodnotu. Možno počúva niekde na kázňach povzbudivé slová, no na ďalšej zas to, že má na seba zabúdať, obetovať sa. Už tu v cirkevnom prostredí zažije rozporuplné odporúčania. Ona si ich vypočuje a aj po rokoch sa stále považuje za poslednú. Vôbec sa nevníma ako nejaká Božia perla, milovaná Božia dcéra. Hovorí si: „Nie som síce hádam najhoršia na svete, ale asi k tomu nemám ďaleko.“

Existuje nejaká prevencia voči takýmto ťahom a situáciám?

Jedna vec je feminizmus, ten je vnímaný všelijako, no aj v ňom môžeme nájsť niečo pozitívne. Ak sa pozrieme na ideál kresťanskej ženy, je tam všeličo, čo sa dá zle pochopiť, naučiť a zneužiť: má byť pokorná, stále je jej komunikované, ako má poslúchať muža ako hlavu rodiny. Ak žijú obaja v zdravom manželskom vzťahu a napĺňajú obaja to biblické, čo má dať svojej žene muž a ona jemu, je to krásne manželstvo. No realita je často taká, že ak sa odvážiť povedať svoj názor, už ťa škatuľkujú, pridávajú rôzne prívlastky. Inakosť ženy nie je veľmi podporovaná a prijatá. Často sa z pohľadu zlej interpretácie viery a cirkevných dokumentov vytvára maskulínna nadradenosť, v ktorej žena hrá druhé husle. To sa následne prenáša do tradičného chápania manželstva, vzťahov a výchovy.

Často sa z pohľadu zlej interpretácie viery a cirkevných dokumentov vytvára maskulínna nadradenosť, v ktorej žena hrá druhé husle.

Vráťme sa k tej pokore: v kresťanskom ponímaní to neznamená, že žena nechá sebou zametať…

V Cirkvi chýba jasné a pravdivé definovanie tohto slova. Aj ja som sa pýtala istého kňaza, ako si má žena rozlíšiť, kedy je dostatočne pokorná? Odpovedal mi, že je rozdiel medzi pokorou a uponižovaním. Môžem mať pocit, že som pokorná, ale je ti komunikované, že je to stále málo. Pritom sa mi zdá, že sa už zbláznim, že kam ešte zájsť, aby to bolo dobre? Často vidia ideály vo svätcoch, ktorí boli pokorou typickí, a snažia sa im podobať, až to ide do extrémov.

Počúvaš príbehy mnohých žien, ktoré zažili násilie. Je Cirkev pripravená porozumieť takýmto ženám?

Skúseností je veľa a nie každá je dobrá. Závisí to od kňaza. Niekedy je problém hovoriť aj s kňazom zo svojej vlastnej farnosti, ktorý pozná aj toho muža. Osobitne zlé je to na dedine. Kamarátka bola napadnutá svojím mužom, mala aj zlomeninu, no kňaz jej povedal, že ho musela provokovať, čiže opäť bola na vine bez toho, aby poznal situáciu. Aj sexuálne zneužívané ženy si niekedy vypočujú, že je to jednoducho potreba muža a treba ho prijať so všetkým, čím je. Teda keď to muž potrebuje, žena má vyjsť v tomto v ústrety, aj keď zažíva brutálne taktiky a techniky. No treba povedať aj to, že sú kňazi – som za nich sama Bohu neuveriteľne vďačná –, ktorí majú na toto zdravý pohľad. Otvorene povedia žene, že áno, manželstvo je sviatosť a je Bohom dané, je potrebné chrániť manželstvo najviac, ako sa dá. Ale v prvom rade máš úlohu chrániť svoje vlastné telo, lebo ono je chrámom Ducha Svätého. Nad manželstvom je stále hodnota človeka a manželstvo má slúžiť nám, nie my jemu.

Mení sa postoj kňazov k tejto téme?

Áno. Stalo sa, že jedna známa mala sprostredkovaný takýto príbeh cez svoju blízku osobu a povedala o tom istému kňazovi. Ten jej po určitom čase hovoril, ako veľa o tom počúval, zisťoval informácie, videl videá – a porozumel, že takéto niečo naozaj existuje. Je presvedčený o tom, že sú páry, ktoré to aj v jeho farnosti zažívajú. Práve takíto kňazi, ktorí hľadajú pravdu, aj keď možno hneď o tom nevedia, môžu veľa urobiť, keď sa žena z ich farnosti rozhodne odísť z takéhoto manželstva. Vie rozpoznať črty násilia a podať pomocnú ruku, aj keď ju celá farnosť zavrhne. Toto je cesta, čo najviac o tom hovoriť. Aj keď sa treba modliť, máme aj rozum, aby sme ho používali na riešenie situácií. Len sa modliť a nepodať pomoc je pre mňa nepochopiteľné.

Ani v Cirkvi žene zažívajúcej domáce násilie nemusia uveriť: často počuje, že musela muža provokovať. Foto: Pexels

Je teda Cirkev na strane tých, čo trpia? Alebo aká je realita?

Na dedinách stále platí, že slovo kňaza je slovo Boha – a to, čo povie v takejto situácii, ľudí nasmeruje. Už len preto, lebo tu chýba kritické myslenie a schopnosť vystúpiť z komfortnej zóny. Nie je to veľmi lichotivá spätná väzba do našich vlastných kresťanských radov. Nedokážeme žiť ako ľudia prijímania, počúvania, sprevádzania… Ale ako ľudia žijúci vo svojej bubline, ktorú nám nemôže nikto narušiť. Žena, ktorá sa vymyká z našich predstáv, ako má vyzerať dnešná dobrá manželka, nie je pre nás prijateľná. Musím povedať to, čo sa mi potvrdzuje zo stretávania a práce s týmito ženami: je to síce smutné, ale pomáhajú im neveriaci. Veriaca komunita sa často od takej ženy odvráti a uverí tyranovi. Vtedy žena siaha po zdrojoch a kontaktoch, ktoré kedysi mala – a tak sa často pomocou stanú ľudia mimo viery, ktorých síce už dávno nevidela, ale majú otvorené srdce. Bývajú obetavejší ako tí v Cirkvi, hoci sú často neveriaci. Je to čudné, že tam, kde by žena mala dostať pomoc, ju nedostane. Miesto toho pocíti odsúdenie. Mne sa to – vďaka Bohu – nestalo. Milujem Boha a Cirkev. Ale viem, že sú ženy, ktoré po takejto skúsenosti zatrpkli. Bolo bolestivé spoznať, že kresťania boli najväčší pokrytci. Niet divu, že takéto ženy nedokážu viac navštevovať kostol.

To zavrhnutie nie je len zo strany farnosti. Čo všetko riskuje žena tým, že odchádza z toxického manželstva?

Zažíva dvojtvárnosť od iných. Stretne niekoho, koho pozná, a namiesto toho, aby sa opýtal, ako sa má, čo je prirodzené, sa ten druhý iba tvári, že je rád zo stretnutia s ňou. Ona už rýchlo pochopí, že takýto človek uveril jej mužovi. Alebo sa ľudia ani nepýtajú, čo potrebuje – pritom takáto žena je v existenčných problémoch. Stratila dom, bývanie – niekedy aj tou výmenou zámku. Takýto muž sa ju usiluje odstrihnúť aj od peňazí. Dokonca aj keď počuje, že niekto jeho žene finančne pomohol, ide za dotyčným a usiluje sa ho presvedčiť o svojej pravde. Vyslovene podnikajú také kroky, aby ju donútili vrátiť sa späť.

Prečo toto všetko vlastne muž robí?

Ak si muž ventiluje svoj hnev na žene, často je to kvôli neprijatiu jeho vlastnej nedostatočnosti. Tiež sú tam nejaké traumy z detstva – stačí zážitok, keď ho vlastní rodičia odmietali, nedostatočne prijímali alebo ak takýto človek nikdy nepočul vetu: „Som na teba hrdý.“ Myslím si, že takýto človek sa vo vnútri nenávidí a je svojím spôsobom nešťastný. Často sú to perfekcionisti, ktorí nikdy nie sú spokojní ani sami so sebou a majú akoby permanentnú frustráciu. Preto potrebujú mať pod sebou niekoho, kto by bol v ich očiach ešte horší, koho by udupali ešte nižšie, ako sú oni sami. Je to kruté, keď sa človek nad tým zamyslí, ale takýto človek získava silu z toho, že ubližuje.

Dá sa takéto správanie muža zmeniť?

Títo muži si nesú určité vzorce správania, čo videli možno doma. Toto budú napodobňovať. Niekedy je to aj pokračovanie zažitého skrytého týrania. No často je to výber toho človeka, nie je to diagnóza alebo niečo, čo by sa dalo liečiť. Človek si v určitej fáze života vyberie: chcem ísť týmto smerom. Mnohé sa v správaní mužov deje z videnia toxických vzťahov ich rodičov, no stále je to o osobnom rozhodnutí, výbere, ako budem žiť. Preto hovorím o poruchách osobnosti, pretože toto sa nemôže diať medzi dvoma normálnymi priemernými ľuďmi. Sú rôzne formy nátlaku, útlaku, zlého zaobchádzania, ale nemusí to byť domáce násilie. Štatistiky hovoria, že je osempercentná pravdepodobnosť, že by sa napríklad narcista zmenil, uvedomil si veci. Je to dosť málo. Ja verím Bohu a verím v zázraky, pre neho je aj jedno percento dosť na zmenu. No často aj po psychoterapii u narcistu príde zlom, keď preňho začne byť uvedomenie si svojich chýb neznesiteľné. Nevníma sa ako problém, žena je problém. Tam sa to všetko končí. Osobne nepoznám nikoho, kto by sa zmenil.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články