Spoliehať sa na Boha (pôstna úvaha)

Pred dvesto rokmi bola bitka pri Waterloo (1815) na dnešnom území Belgicka. Na jednej strane stála francúzska armáda na čele s Napoleonom (1769 – 1821), ktorá mala asi 69 000 vojakov, na druhej strane asi 67 000 vojakov spojeneckej armády: Angličania, Holanďania, Prusi, Sasi a Hanoverčania, ktorým velil Arthur Wellesley, vojvoda z Wellingtonu (1769 – 1852). Dedina Waterloo, o ktorú sa bili, bola päťkrát odovzdávaná z rúk do rúk. 

V rozhodujúcej chvíli Napoleon čakal, že z pravej strany mu príde na pomoc generál Grouchy, francúzsky maršal (1766 – 1847). Namiesto toho prichádzali nepriatelia. A vtedy vznikol známy výrok „Prušiaci idú!“, ktorý sa zapísal do dejín. Človek čaká priateľa, a príde nepriateľ. 

V živote často chceme mať niekoho, kto príde na pomoc, na koho sa dá spoľahnúť. Máme radi takých ľudí, ktorí sa prejavia ako pomocníci. Potrebujeme mať istotu, že sa dá spoľahnúť na manžela, manželku, spolupracovníkov. Lenže zisťujeme, že mnohokrát to pravda nie je. Preto si vzdychneme: „Prušiaci idú.“ 

Ak však čakáme pomoc a chceme sa spoľahnúť na iných, musíme sa v prvom rade pýtať seba samých: Dá sa spoľahnúť na mňa? Koľkokrát si sám poviem, že niečo urobím, a potom konám opačne? A keď sa neviem spoľahnúť na seba, ako sa na mňa môžu spoľahnúť druhí?

Ježiš z Nazareta pred dvetisíc rokmi chcel priviesť ľudí k tomu, aby sa naučili spoliehať na nebeského Otca, mať dôveru v neho, istotu v ňom. Ale zároveň žiadal aj opačne, aby sa Boh mohol spoľahnúť na človeka. Reprezentovať Boha môže ten, kto sa usiluje o taký štýl života, aký hlása, vyznáva, o ktorom svedčí slovami. V praktikách Jeruzalemského chrámu Ježiš videl, že mnohokrát to pravda nie je. 

Preto si urobil z povrázkov bič a vyhnal predavačov z chrámu (porov. Jn 2, 14 – 16). Opieral sa o postoje proroka Jeremiáša (650 pred Kristom), ktorý použil výrazy „lotrovský pelech“ a „tržnica“. Usiloval sa, aby jeho súčasníci pochopili, že keď sú nespravodliví v živote, nemôže byť spravodlivý ich kult (porov. Jer 7, 11). Toto bol nešvár, na ktorý poukazoval aj Ježiš Kristus: v bežnom živote klamať, okrádať, podvádzať, utláčať blížneho – teda byť nespoľahlivý – a potom prísť do chrámu a ospravedlniť svoje konanie nejakou modlitbičkou alebo obetným darom. Pre nesúlad každodenného života s kultom ich Ježiš nazval pelechom lotrov. Prítomnosťou v chráme síce naznačovali: „Bože, chceme sa spoľahnúť na teba“, ale v každodennom živote sa spoliehali na svoju šikovnosť a podnikavosť. 

Oprávnene si kladieme otázku: čo pre nás toto posolstvo znamená? Je výzvou na preskúmanie našej spirituality, duchovného života, úsilia rozvíjať vzťah k Bohu? Podstatné je, či sa vieme spoľahnúť na Boha a či sa Boh môže spoľahnúť na nás. 

Tréneri hokeja hovoria, že aj ten najdokonalejší herný systém zlyhá, ak sa do hry nevloží srdce. Nestačí, že hráči vedia, čo majú robiť, ale ak do hry nevložia srdce, prehrajú zápas. To isté platí o náboženstve. Máme úžasný systém pre život: krst, sväté prijímanie, svätú omšu, birmovku, sobáše… – dokonalý systém, aby sme mali harmonický a zmysluplný život. Ale do hry treba vložiť srdce, nemôžeme len pasívne stáť a pozorovať, ale prejaviť sa angažovanosťou v kostole aj v každodennom živote. Antoine de Saint-Exupéry (1900 – 1944) hovorí, že nejde o dokonalosť, ale o horúcosť.

Pani Linda Learyová píše: „Keď som bola na strednej škole, snívala som o rozprávkovom princovi – veselom, peknom, bohatom… S dievčatami som si robila zoznam, ako by mal vyzerať. Neskôr na vysokej škole som si tam dopísala inteligenciu, empatiu a zmysel pre humor. Samozrejme, široké plecia, úzky driek, hustú hrivu, galantné správanie sa ku mne atď. 

Po dvadsiatich rokoch manželstva rozmýšľam, čo sa stalo s vysnívanou dievčenskou láskou. Objekt mojich myšlienok sedí v kresle vedľa mňa. Má otvorené ústa a pochrapkáva si svoj vlastný chorál. Jeho prekypujúce brucho klesá a stúpa v pravidelnom rytme. Povzdychnem si: kde som len urobila chybu? Pozerám na rednúce vlasy muža, s ktorým som prežila veľa rokov. Kde sa stratil úzky driek a široké plecia? 

Mala by som sa vrátiť k zoznamu. Po prvé: zmysel pre humor. Naozaj, tento muž je ochotný smiať sa na mojich vtipoch, aj keď ich už počul, a obzvlášť rád sa smeje sám zo seba. 

Po druhé: empatia. Pri smutnom filme plače a delí sa so mnou o papierové vreckovky. Rozdal by svoje srdce každému, kto sa trápi, najmä našim deťom. 

Po tretie: inteligencia. Určite je to inteligentný muž. Svoju firmu vybudoval prakticky z ničoho a získal si rešpekt u zamestnancov a klientov. Sám dokáže urobiť drobné opravy v domácnosti a tým ušetriť dosť peňazí. 

Po štvrté: správa sa ku mne ako ku kráske. Stále mi hovorí, ako skvele vyzerám, a neraz pred inými vyhlási, že som skvelá a zábavná. Len málokedy kráča vedľa mňa bez toho, aby sa ma dotýkal. Pobozká ma zakaždým, keď odchádza. Ani raz sa nesťažoval, že sa zväčšil obvod môjho pásu ani že sa mi zmenila nálada. Počúva ma a drží v náručí vždy, keď to potrebujem. Jeho ramená sú dosť široké na to, aby som sa mohla na nich vyplakať.

Po piate: vie variť, niekedy lepšie ako ja. A tak pomaly, pomaly rozmýšľam, že môj zoznam by mohol pokračovať ďalej. No už nie o tom štíhlom páse a hustých vlasoch. 

Medzitým sa prebudil, pristihol ma, ako sa na neho pozerám, a spýtal sa: ,Čo som urobil? Niečo trápne?‘ – Usmejem sa naňho a odvetím: ,Vieš, tak premýšľam…‘ – ,Aha, ona zase premýšľa. To neveští nič dobré.‘ – Nakloním sa a pošepkám: ,Čo keby som ťa pozvala niekam na večeru?‘ – A on na to: ,No, dobre, a čo ma to bude stáť?‘ – Nakloním sa bližšie: ,Skrátka to nazvime večerou vďaky. Oneskorenou večerou vďaky.‘ – Vzápätí sa usmeje a povie, že sa ide prezliecť. Všetko je rozhodne tak, ako má byť. Kde som len dala ten parfum, ktorý sa mu páči?“ 

Príbeh opisuje ľudskú skúsenosť: je dôležité nájsť a mať človeka, na ktorého sa môžeme spoľahnúť. Aj zoznam vecí, vlastností, ktoré by druhý mal mať, vystihuje to, že sa môžeme na druhého spoľahnúť. Čo môže Boh napísať o nás? Aký zoznam by vytvoril? To vieme každý sám. Pôstnym cvičením vyjadrujeme: pokúsim sa žiť tak, aby si sa na mňa mohol spoľahnúť.