Spravodlivosť vs. právo

Vo svojich samozvaných a klasicky oneskorených reakciách na texty čítané v kostole by som sa tento týždeň rád pozrel na druhé čítanie prvej pôstnej nedele. Apoštol Pavol píše Rimanom, že srdcom veríme na spravodlivosť. Tento krátky a v zásade nenápadný výrok by si snáď zaslúžil, aby sme ho rozobrali trochu viac.

Ešte pred ponúknutím svojich postrehov k tomuto zaujímavému tvrdeniu mi napadá, že by bolo na mieste vysporiadať sa s otázkou, prečo my vlastne berieme, resp. považujeme citáty z Biblie, asi najmä tie z Nového zákona, za smerodajné a vhodné nasledovania.

Spravodlivosť ako základný či bazálny poriadok, nie je systém pravidiel.

Ako prvé nám napadne najskôr asi to, že ako praktizujúci kresťania, teda tí, ktorí chodia dobrovoľne do kostola, by sme sa mali snažiť počúvať, čo sa tam číta a následne rozoberá v homílii. Inak je čas strávený na omši vlastne stratený a naša neduchaplná prítomnosť zbytočná. Idúc hlbšie v tomto argumente navyše veríme, že je to sám Boh, ktorý sa nám prihovára skrze Sväté písmo. A nepočúvať ho potom nie je len stratený čas a zbytočná prítomnosť, ale najmä – hlúposť. Veď už komu inému máme načúvať, ak nie Najvyššiemu?

Keď som sa teda v krátkosti pre pokoj na duši vysporiadal s otázkou, prečo vôbec v kostole počúvať obsah liturgie slova, prejdem k spomínanému výroku. Je azda mierne paradoxný, lebo sa v ňom spájajú dve sféry, ktoré môžeme vnímať samostatne, ak nie rovno v protiklade. Spravodlivosť a srdce.

Mne osobne sa spravodlivosť, najmä tá obsiahnutá vo význame slova právo spája predovšetkým s hlavou, s rozumom. Na štúdium práva využívam hlavu. Ak potrebujeme splniť zákonnú povinnosť, napríklad vyplniť daňové priznanie, musíme si daný postup naštudovať – opäť rozumová činnosť. Pri robení vodičského preukazu potrebujeme kvôli úspechu v testoch vedomosti a tie sú výsledkom učenia sa. Učíme sa rozumom, doslova mozgom. Preto sa právo, resp. spravodlivosť ako systém určitých pravidiel spája predovšetkým s hlavou.

Spravodlivosť má však aj širší význam. Najlepšie ho pochopíme vďaka nasledujúcemu príkladu: zvykneme hovoriť, že cítim, že takto by to nemalo byť. Vtedy reflektujeme na spravodlivosť ako na základný či bazálny poriadok, nie na systém pravidiel. Nepozeráme ani tak na písaný text pravidla, skôr na jeho význam pre nás všetkých. Toto je veľmi dôležité uvedomiť si, lebo hovorovo podľa môjho názoru odkazujeme väčšinou na tento rozmer spravodlivosti, na akýsi všeobecný poriadok, ktorý máme všetci v sebe zakotvený a podvedome ho očakávame.

Jazykové okienko na dnes: v právnej filozofii sa tento rozdiel vníma ako dilema medzi právnym pozitivizmom a prirodzeným právom.

Ešte jeden príklad na rozlíšenie spravodlivosti v srdci a práva v rozume. Väčšinou ide o principiálne veci, ktoré chápeme pod slovom spravodlivosť a vnímame ich srdcom. Apoštol Pavol pekne píše, že v ne srdcom veríme. Veríme (ešte skôr, ako sa to naučíme!), že zabiť je zlé, zmrzačiť je zlé, zničiť je zlé. Veríme však aj vo férovú plácu či rovnaký prístup ku každému.

Neraz som sa stretol s veľmi zaujímavým názorom, kde si dotyčný akoby vyberal, ktorý svetský zákon naňho (ne)platí.

Menšie nuansy právneho poriadku sa, na druhej strane, musíme naučiť. Sem patrí osvojenie si hlavou trebárs pravidla pravej ruky, vydania pokladničného dokladu a tak podobne. Sú to skôr záväzky vyplývajúce zo životnej sféry, v ktorej sa práve pohybujeme.

Následne je zaujímavé akési vnútorné kategorizovanie našich povinností vyplývajúce z vyššie uvedeného. Zväčša každý z nás vníma väčší záväzok voči svojim blízkym ako napríklad voči štátu. Je to v zásade správne, ale neraz som sa stretol s veľmi zaujímavým názorom, kde si dotyčný akoby vyberal, ktorý svetský zákon naňho (ne)platí. Vždy ma veľmi pobaví, ak niekto povie, že on štátu nezaplatí ani korunu navyše. Veď to ani nemusí; stačí, ak zaplatí to, čo má.

Keďže som už dnes spomenul niekoľkokrát dane, toto je veľmi pekná oblasť, s ktorou má problém nejeden človek, aj kresťan. (Nielen) kresťanom pritom sám Ježiš dáva odpoveď notoricky známym výrokom „čo patrí cisárovi, dajte cisárovi, a čo je Božie, dávajte Bohu“. To, že aktuálne cisára nahradil štát, nie je asi potrebné pripomínať. Ale na pripomenutie pre tých, ktorí tvrdia, že štát im aj tak nič spätne nedal, uvediem len: vzdelanie, infraštruktúra či sociálny systém.

Bežným argumentom na obchádzanie povinnosti odviesť „cisárovo cisárovi“ je, že je to nespravodlivé. Tento pohľad je na širšiu debatu, veď o primeranosti nastavenia daní sa vedú polemiky od nepamäti. Aj tu nám však môže pomôcť spravodlivosť, v ktorú veríme srdcom. Ak neprispejeme ničím či dostatočne, spoločnosť nemôže riadne prosperovať. Toto rovnomerné prispievanie do „spoločného statku“ zároveň spravodlivo očakávame aj od ostatných členov spoločnosti, do ktorej patríme. A ostatní to spravodlivo očakávajú od nás.

Kedy by bolo správne odmietnuť plniť povinnosti uložené právnym poriadkom? Takto narýchlo sa dá napísať, že vtedy, ak rozpor medzi písaným zákonom a spravodlivosťou dosiahne neznesiteľnú mieru. Aspoň takto to sformuloval právny filozof Gustav Radbruch, známy z Norimberských procesov s pohlavármi nacistického Nemecka. Nazdávam sa, že v takomto stave sa, chvalabohu, nenachádzame.

Grécky filozof Sokrates mal možnosť utiecť pred trestom smrti z dôvodu bezbožnosti a kazenia mládeže. Odmietol to však v presvedčení, že práve útek pred „svetským právom“ by pošliapal jeho odkaz a poslušnosť komunite. Ak srdcom veríme v spravodlivosť, musíme rozumne rešpektovať aj jej „mladšieho brata“ právo. Inak môžeme skĺznuť do nie veľmi lichotivého stavu, kde žijeme všetci na jednom ihrisku, ale každý sa hrá podľa svojich pravidiel.

Také tu už bolo a volalo sa to Babylon. A o tom, ako Babylon dopadol, už vie takisto každý.