Úžerníkom je každý, kto špekuluje s časom svojich synov a dcér a zastavuje ich budúcnosť

V kresťanskej Európe sa dlho bojovalo proti dlhu a odrádzalo sa od neho. Šlo o kritiku spojenú s veľkou témou úrokov z peňazí, odsúdenú v Starom a Novom zákone. Za viac ako tisíc rokov, medzi rokom 300 a 14. storočím, napočítame okolo sedemdesiat koncilov s vyhláseniami proti úžere (čiže úrokom väčším ako nula), ktoré pokračovali až do predvečera priemyselnej revolúcie (1745). Kapitalizmus potom prestal kritizovať úžeru a urobil z nej svojho hlavného ťahúňa.

Korene tohto boja proti úžere sú mnohé a hlboké. Ústredným problémom je problém asymetrie moci, a teda fenomén výnosu: niekto, kto je silnejší, vlastní vzácny zdroj, ktorý je často nevyhnutný pre život ostatných (peniaze), a preto má motiváciu využiť túto asymetriu moci vo svoj prospech. A teda proti najslabším. Tí, ktorí požičiavajú, nemajú rovnakú morálnu a ekonomickú zodpovednosť ako tí, ktorí si požičiavajú: tí, ktorí požičiavajú, majú väčšiu silu, väčšiu slobodu ako tí, ktorí sa zadlžujú, v dôsledku radikálneho rozdielu medzi východiskami veriteľov a dlžníkov.

V Biblii bolo jubileum tiež a predovšetkým sociálnou a ekonomickou záležitosťou.

Z tohto dôvodu sa odsudzovali tí, ktorí požičiavali na úrok, a v menšej miere aj tí, ktorí sa zadlžovali – z tohto dôvodu Bassanio, mladý márnotratník v Shakespearovom Kupcovi benátskom, nie je o nič menej vinný ako úžerník Shylock.

Pápež František nedávno znovu spustil dôraznú výzvu na odpustenie zahraničného dlhu najchudobnejším krajinám, ktorú sformuloval pápež Ján Pavol II. v predvečer veľkého Jubilea roku 2000: „Rád by som zopakoval túto prorockú výzvu, berúc do úvahy, že ekologický dlh a zahraničný dlh sú dve strany tej istej mince, ktorá zaťažuje hypotékou budúcnosť“ (5. júna 2024).

V Biblii bolo jubileum tiež a predovšetkým sociálnou a ekonomickou záležitosťou. Vyskytovalo sa vždy po 49 rokoch a bolo založené na úžasnom ustanovení „sabatu“ (shabbat) a sabatického roku. Jubileum sa týkalo vzťahu ľudí k svojmu Bohu, ale v biblickom humanizme je viera v Boha okamžite etická, náboženstvo sa okamžite stáva spoločnosťou a ekonomikou, preto sa vzťahuje aj na dlhy, pôdu, majetok, spravodlivosť: „Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok“ (Lv 25, 10). A otroci budú oslobodení (porov. Iz 61, 1 – 3a), išlo o oslobodenie otrokov, ktorí sa stali otrokmi pre nezaplatené dlhy.

Ten odlišný siedmy deň, ten výnimočný siedmy rok, to veľmi odlišné veľké jubileum sú povolaním a volaním každého dňa všetkých normálnych rokov. Odpočinok zvierat a pôdy, prerušenie práce, oslobodenie otrokov a vrátenie pôdy, hoci sa tak stalo v jediný deň, v jedinom roku, má nekonečnú hodnotu. Aj keď sme mnoho dní a mnoho rokov pod bežnými železnými zákonmi trhu a sily, aj keď takmer každý deň takmer každého roka nie sme schopní rovnosti, slobody a kozmického bratstva, to „takmer“ uchovávané Bibliou nám hovorí niečo rozhodujúce: nie sme navždy odsúdení podľa zákonov najsilnejších a najbohatších, pretože ak si dokážeme predstaviť a ohlásiť „iný deň Pánov“ (porov. Iz 61, 1), potom sa bude môcť tá zasľúbená zem stať našou zemou.

Shabbat nie je výnimkou z pravidla, je jeho naplnením. Jubileum nie je špeciálny rok, je to budúcnosť času: je to sabat sabatov. To „takmer“, ten rozdiel medzi všetkými a mnohými dňami, je dverami, cez ktoré môže Mesiáš kedykoľvek prísť (alebo sa vrátiť), je to okno, z ktorého sa dá pozerať a vidieť nové nebo a novú zem.

Preto niet vhodnejšej jubilejnej žiadosti, ako je žiadosť Jána Pavla II. a Františka, niet vhodnejšieho času (kairos) ako dnes na jej uskutočnenie. Aj keď je takmer isté – ďalšie „takmer“ –, že ju nikto neprijme; no o to viac, že etická teplota ľudskej civilizácie stúpa kvôli prorockým otázkam, aj keď nikto neodpovedá. Jubileum nie je utópia: je to proroctvo. Utópia vyjadruje „nejestvujúce miesto“. Proroctvo, naopak, vyjadruje „už skoro“, čo naznačuje „ešte nie“. Je to úsvit dňa, ktorý ešte len príde, a predsa sa už začal. Je to očakávaný eskaton, cesta na konci noci, tanec lásky až do samého konca.

Sme súčasťou celej úžerníckej kultúry.

Boli to prorocké otázky toho „ešte nie“, čo zmenilo svet. Tieto otázky sa totiž stávajú kolmi uviaznutými v skale hory ľudských práv a slobôd a chudobných. A zajtra niekto iný bude môcť použiť včerajšiu otázku, aby sa zdvihol a pokračoval v stúpaní smerom k vyššiemu nebu spravodlivosti.

Aby sa však táto prorocká otázka stala silnou vežou, je dôležité predstaviť si, premýšľať a potom priviesť na svet iné finančné inštitúcie. Veľkí a mocní sveta nikdy nevytvoria tú odlišnú „novú medzinárodnú finančnú architektúru“ v prospech chudobných a najslabších, pretože jednoducho tieto inštitúcie navrhujú, chcú a riadia tí veľkí a najsilnejší.

História Cirkvi nám však hovorí, že je to možné. Zatiaľ čo pápeži a biskupi písali dokumenty proti úžere, biskupi a charizmy vytvorili finančné inštitúcie zamerané proti úžerníctvu, od Monti di Pietà po Monti Frumentari, od vidieckych bánk po družstevné banky. Nielenže kritizovali pomýlené inštitúcie: robili rôzne diela. Spolupracovníci, odborári, občania sprevádzali slová dokumentov ďalšími stelesnenými slovami zloženými z bánk, družstiev, inštitúcií zameraných proti úžere.

Napokon pri úžere našej doby nejde len o finančnú záležitosť, úžera sa netýka len bánk, staronových úžerníkov. Sme súčasťou celej úžerníckej kultúry, ktorá nepočúva prvý princíp každej antiúžerníckej civilizácie: „Z budúceho času nemôžete profitovať, pretože to je čas detí, zeme a potomkov.“ Naša generácia je úžerníckou generáciou, pretože úžerníkom je každý, kto špekuluje s časom svojich synov a dcér a zastavuje ich budúcnosť.

Prevzaté z Avvenire. Uverejnené so súhlasom redakcie.