Spúšťačom kyberšikany môže byť jeden jediný obrázok. Nad online svetom nemáme kontrolu

Beate Roggenbucková nám okrem iného prezradila:

• prečo môže byť kyberšikana nebezpečnejšia ako tradičná – fyzická forma šikany
• čo by mali rodičia robiť v prípade, ak sa ich dieťa stane obeťou kyberšikany
• na akom princípe funguje metóda NBA a aká je jej úspešnosť na školách
• aké prípady kyberšikany z jej vlastnej praxe jej dodnes ostali v pamäti

Pojem šikana je pomerne dobre známy. Čo si však máme prestaviť, keď sa povie kyberšikana?

Hlavný rozdiel medzi kyberšikanou a klasickou, fyzickou formou šikany je v tom, že kyberšikana sa odohráva výlučne vo virtuálnom priestore prostredníctvom internetu, mobilného telefónu a sociálnych sietí. Tie slúžia v tomto prípade ako nástroj parodizovania či zosmiešňovania určitej osoby formou zverejňovania fotografií, dehonestujúcich komentárov či videí s cieľom vytvoriť falošný obraz obete. Výsledkom je poškodenie jej dobrého mena v prostredí, kde sa pohybuje.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že počas korony sa s kyberšikanou stretlo viac ako 70 % žiakov. Aké sú dôvody takého vysokého výskytu?

Výsledky tohto výskumu pochádzajú z údajov nemeckej zdravotnej poisťovne, ktorá mapovala dosah koronakrízy na deti a mládež. Je dôležité si uvedomiť, že pandémia Covid-19 bola extrémnym obdobím pre nás všetkých, no obzvlášť veľkú výzvu predstavovala pre mladistvých, ktorí ostali úplne odrezaní od svojich rovesníkov a od akejkoľvek formy osobného kontaktu. Tým, že boli celé dni zavretí medzi štyrmi stenami, ich sociálny život sa presunul výlučne do online priestoru, čo spôsobilo výrazný nárast vo využívaní sociálnych sietí a poskytlo i väčší priestor pre nárast kyberšikany.

Počas pandémie sme boli na spoločnom projekte s mladými z Jordánska. Zistili sme, že nárastu kyberšikany čelili v Jordánsku takisto ako my v Nemecku. Je teda úplne jedno, kde človek žije.

Máte informácie, či bol podobný trend nárastu kyberšikany počas korony zaznamenaný aj v iných štátoch?

Počas pandémie sme boli na spoločnom projekte s mladými z Jordánska a zaujímavé je, že sme zistili, že nárastu kyberšikany čelili v Jordánsku takisto ako my v Nemecku. Je teda úplne jedno, kde človek žije. Tým, že sa ľudia ocitli uzavretí vo svojich domovoch, uchyľovali sa k rôznym formám zábavy, ktoré niekedy aj bez prvotného zlého úmyslu viedli k neblahým následkom. Ďalší fenomén, s ktorým sme sa tiež stretli a doposiaľ nebol známy, je nárast kyberšikany učiteľov.

Akou formou sa mohli stať obeťami kyberšikany učitelia?

Išlo najmä o šírenie tzv. fake news (nepravdivých správ) a manipulovanie s fotkami. Tým, že počas korony prebiehalo vyučovanie najmä online, žiaci si mohli robiť screenshoty z online hodín a tie následne upravovať s úmyslom zosmiešniť tvár obete – v tomto prípade učiteľa.

V akom prípade môžeme s určitosťou povedať, že došlo ku kyberšikane? Sú nejaké kritériá, ktoré musia byť splnené?

Ak si vezmeme klasické šikanovanie, existuje šesť kritérií, medzi ktoré patrí napríklad jednoznačné poškodenie obete a pretrvávajúce fyzické alebo psychické útoky. V momente, keď vo vzťahu prichádza k nerovnováhe, keď jedna osoba dominuje nad druhou, pričom druhá osoba sa chráni tým, že sa schováva, uzatvára a vyhýba kontaktu so svetom dlhšie časové obdobie, môžeme hovoriť o šikane. Môže napríklad ísť o dieťa, ktoré z dôvodu, že je šikanované, odmieta chodiť do školy.

Nie je možné úplne vymazať to, čo sa už raz dostalo na internet.

Pri kyberšikane je situácia ešte vážnejšia, pretože spúšťačom môže byť jeden jediný obrázok, ktorý stačí na zničenie reputácie obete. Akonáhle sa totiž niečo dostane do online sveta, je nemožné kontrolovať, ako rýchlo sa bude táto informácia šíriť a aký dosah bude mať. V tomto zmysle je kyberšikana ešte rizikovejšia ako klasická forma šikany. Nie je totiž možné úplne vymazať to, čo sa už raz dostalo na internet.

V niektorých prípadoch však môže byť náročné rozlíšiť, či skutočne išlo o kyberšikanu. Môže sa napríklad stať, že páchateľ sa neúmyselne dotkne nejakého zranenia z detstva poškodenej osoby, ktorá si môže tieto poznámky brať veľmi osobne a cítiť sa šikanovaná.

V prípade šikany a kyberšikany sa vždy pohybujeme na veľmi tenkom ľade. Je pravdou, že u poškodenej osoby môže ísť o nespracované zranenie z minulosti. Vždy je potrebné pozrieť sa na to, či obeť mala možnosť sa nejakým spôsobom brániť. A k tomu sa ešte pridáva efekt podpory zo strany ľudí naokolo.

Začarovaný kruh šikany aj kyberšikany na školách funguje aj vďaka podpore rovesníkov. V momente, keď sa ostatné deti odmietnu na šikanovaní podieľať, sa tento kruh prelomí.

To platí predovšetkým na školách, kde je úspech šikany spojený práve so značnou podporou ostatných rovesníkov. Tým, že sa z obete vysmievajú, rozširujú jej zosmiešňujúce obrázky a otáčajú sa jej chrbtom zo strachu, že by sa sami mohli stať obeťami, sa na šikane spolupodieľajú. Vďaka tomu začarovaný kruh šikany aj kyberšikany na školách funguje. V momente, keď sa ostatné deti odmietnu na šikanovaní podieľať, sa tento kruh prelomí.

Akými účinnými prostriedkami sa dá voči kyberšikane brániť?

Ja pracujem najmä s metódou, ktorú možno uplatniť na školách. Ponúka určité usmernenia a pedagógovia, ktorí sa nimi riadia, dokážu významným spôsobom prispieť k ukončeniu šikany. Prácou so skupinou sa učiteľ snaží nedirektívnym spôsobom docieliť, aby sa deti nestavali na stranu páchateľa, ale obete. V prípade kyberšikany je nevyhnutná spolupráca IT experta pracujúceho na škole, ktorý dokáže podľa IP adresy vypátrať páchateľa. Popritom sa škola intenzívne snaží nadviazať kontakt s príbuznými obete.

Všetky tieto kroky by sa mali robiť paralelne s pedagogickým procesom a s cieľom zamedziť, aby šikana pokračovala. V momente, keď sa odhalí, kto za rozširovaním hanlivých obrázkov a komentárov stojí, je nevyhnutné vyžadovať, aby s tým okamžite prestal. Z hľadiska sociálneho i právneho. Vo väčšine štátov už existujú zákony, ktoré školu zaväzujú, že musí konať.

Ak napríklad dieťa zažije to, že je odfotené v kabínke na prezliekanie a že jeho fotky sa objavia na internete, na jeho psychike sa to nejakým spôsobom podpíše.

Ktoré náznaky indikujúce to, že dieťa sa mohlo stať obeťou kyberšikany, by si mali rodičia všímať?

Typickým znakom je to, že dieťa má tendenciu sa utiahnuť do svojho sveta, stráca záujem o aktivity, ktoré mu v minulosti robili radosť, odmieta chodiť do školy. Ak napríklad dieťa zažije to, že je odfotené v kabínke na prezliekanie na hodine telesnej výchovy a že jeho fotky sa objavia na internete, na jeho psychike sa to nejakým spôsobom podpíše. V niektorých prípadoch vedú tieto prípady až k sebapoškodzovaniu či depresii.

Je kyberšikana definovaná ako trestný čin? Akým spôsobom je možné odhaliť páchateľa?

Existujú zákony, ktoré upravujú, v akých prípadoch je kyberšikana trestná. Tie sa však môžu rôzniť v závislosti od štátu. Na odhalenie páchateľa sa využívajú rôzne technologické metódy, jednou z nich je už spomínané vypátranie IP adresy.

Zo štatistík vyplýva, že viac ako 90 % tínedžerov nehovorilo o svojich skúsenostiach s kyberšikanou so žiadnym dospelým. Aké sú podľa vás dôvody, pre ktoré tínedžeri nechcú so svojimi rodičmi hovoriť o tom, že im niekto v škole ubližuje?

Dôvodom môže byť napríklad to, že súčasní mladí sú v oblasti technológií často o krok vpred pred dospelými a majú preto obavy, že by boli nepochopení. Viem si však predstaviť, že to môže súvisieť aj s hanbou, ktorú tieto deti pociťujú, a s tým, že rodičia im pripadajú rovnako bezmocní, takže usúdia, že vyriešiť ich situáciu im aj tak nepomôžu.

Spomeniem prípad rakúskej lekárky Lisy-Marie Kellermayrovej, ktorá sa zasadzovala za očkovanie proti ochoreniu Covid-19. Pre stupňujúce sa vyhrážky zo strany antivaxerov sa napokon rozhodla vziať si život.

Môže mať kyberšikana pre obeť fatálne dôsledky? Napríklad že obeť ukončí svoj život samovraždou?

Áno, žiaľ, niekedy môže kyberšikana zájsť aj k suicidálnym myšlienkam a pokusom. V tejto súvislosti spomeniem prípad rakúskej lekárky Lisy-Marie Kellermayrovej, ktorá sa zasadzovala za očkovanie proti ochoreniu Covid-19. Pre stupňujúce sa vyhrážky zo strany antivaxerov sa napokon rozhodla vziať si život. No samovraždy sa často vyskytujú aj u mladých, ktorí ešte nepoznajú mechanizmy zvládania svojej frustrácie, a sú preto oveľa zraniteľnejší. Mnohokrát ide o 13 – 14-ročné deti.

Akým spôsobom môžeme predísť tomu, aby sa naše dieťa stalo obeťou kyberšikany?

Neexistuje žiaden univerzálny kľúč, podľa ktorého by sa rodičia mohli riadiť. Dôležité je podľa mňa posilňovať sebadôveru a integritu u detí a zároveň im dať najavo, že sme tu pre ne vždy, keď nás potrebujú. Dôležité je tiež to, aby mali deti silný okruh priateľov, na ktorých sa môžu obrátiť. A napokon výborne fungujú aj preventívne opatrenia na školách, vďaka ktorým sa deti stanú citlivejšími voči sebe navzájom, a tak skôr spozorujú, že sa niečo deje. Pritom je však dôležité mať na pamäti, že stopercentná ochrana neexistuje.

Niekedy sú preventívne programy pre školy časovo náročné, no skúsenosť ukazuje, že sú účinnou ochranou pred kyberšikanou, ktorá môže mať nezvratné následky.

V rámci svojej práce sa sústreďujete predovšetkým na prácu s deťmi a tínedžermi. Akým spôsobom sa snažíte šíriť povedomie o kyberšikane?

Moja práca zahŕňa viacero rovín. Na školách sa vždy snažím upozorňovať na dôležitosť konštruktívneho prístupu ku konfliktom formou rôznych preventívnych programov. Ich cieľom je naučiť deti a zároveň aj pedagógov, ako predchádzať eskalácii sporov cestou dialógu. Medzi takéto programy patrí napríklad aj metóda NBA (Prístup bez obviňovania) a program zameraný na podporu obetiam kyberšikany. Niekedy sú tieto preventívne programy pre školy časovo náročné, no skúsenosť ukazuje, že sú účinnou ochranou pred kyberšikanou, ktorá môže mať nezvratné následky, a na deti majú dlhodobo pozitívny efekt.

Môžete nám bližšie objasniť, ako funguje koncept No Blame Approach (NBA)?

Koncept NBA vyvinul riaditeľ školy v spolupráci so školskou psychologičkou v jednom anglickom meste. Keď prišli na to, že tresty často neprinášajú očakávaný efekt, ale sú skôr podnetom na pomstu, začali sa zamýšľať nad tým, ako zmysluplne by sa dalo násilie zastaviť. Vychádzajúc z pozorovania, že šikana je vždy fenoménom celej triedy, začali pracovať so skupinou detí a ich prístupom k tejto situácii. Zamerali sa na to, aby ostatné deti v triede prešli zo strany podpory páchateľa na stranu pomoci obeti.

V rámci tejto metódy vypracovali tri kroky. V prvom kroku je nevyhnutné vedieť šikanu v triede identifikovať. Môže to byť zjavné napríklad z viditeľných zmien v správaní obete, ktorá odmieta chodiť do školy, alebo z toho, ako sa šikana odrazila na jej prospechu.

Obyčajne máme tendenciu pristupovať k páchateľovi s výčitkou, že on je vinník, ktorý nesie celú zodpovednosť. V rámci prístupu bez obviňovania sa o tomto vôbec nezmieňujeme.

V ďalšom kroku vedie učiteľ rozhovor s obeťou, ponúka jej pomocnú ruku a pýta si od nej povolenie do tejto situácie zasiahnuť. Po tomto úvodnom stretnutí učiteľ zvolá skupinu ôsmich žiakov, z ktorých štyria sú žiaci s neutrálnou pozíciou a priatelia obete a druhí štyria sa priamo či nepriamo na šikane podieľajú. V rámci tejto diskusie sa učiteľ jasne vysloví, že je pripravený zasadiť sa za ukončenie šikany a pomoc obeti. Zároveň však explicitne nenaráža na osobu páchateľa, neobviňuje ho. Iba povie, že si všimol zmenu v správaní obete. Všetkým prítomným je pritom jasné, o koho ide. V ďalšom kroku učiteľ každému dieťaťu jednotlivo objasní, pre ktorú silnú stránku si zavolal práve jeho, a vyzve ho, aby navrhol riešenia v prospech obete. Pokiaľ ide o osobu páchateľa, stačí, ak sa vysloví, že so šikanou prestane.

Metóda NBA sa teda nazýva prístupom bez obviňovania preto, že cieľom nie je nájsť vinníka a potrestať ho, ale nájsť riešenie v prospech obete?

Áno. Obyčajne máme tendenciu pristupovať k páchateľovi s výčitkou, že on je vinník, ktorý nesie zodpovednosť za celú situáciu. V rámci prístupu bez obviňovania sa o tomto vôbec nezmieňujeme. Iba povieme, že máme záujem pomôcť obeti. Ide o nedirektívnu metódu bez verejných obvinení a trestov. Cieľom je dosiahnuť, aby šikanovanie prestalo.

Musím povedať, že na prvé počutie vo mne tento prístup vzbudzuje skepsu. Existujú nejaké dáta, ktoré dokazujú jeho efektivitu?

Takéto údaje mám len z Nemecka, kde sme zaznamenali prekvapivý úspech. Z dvadsiatich dvoch škôl, v ktorých sa tento prístup aplikoval, sa ukázal v 85 % z nich ako efektívny.

Neexistuje žiadne kritérium, ktoré by jednoznačne charakterizovalo osobnosť obete. Súvisí to skôr s tým, ako sa vyvíja dynamika v triede.

Je možné definovať typickú obeť kyberšikany? Pri fyzickej šikane je to obyčajne niekto, kto je niečím špecifický, a preto „vytŕča z radu“.

V prípade kyberšikany sa to jednoznačne povedať nedá. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že obeťou sa môže stať každý. V momente, keď sa zmení dynamika v triede a pozornosť sa obráti proti jednému dieťaťu, môže dôjsť k šikane. Môže to byť dieťa, ktoré má veľmi dobré výsledky v škole či v športe, no rovnako aj dieťa, ktorému sa v týchto oblastiach nedarí. Neexistuje žiadne kritérium, ktoré by jednoznačne charakterizovalo osobnosť obete. Súvisí to skôr s tým, ako sa vyvíja dynamika v triede.

Aké sú z vašej skúsenosti najčastejšie motívy kyberšikany?

Z výskumu, ktorý sa robil v Nemecku počas korony, sa ukázalo, že na kyberšikanu existuje celá škála motívov. Niektorí tínedžeri uviedli ako dôvod zábavu či nudu. V niektorých prípadoch je páchateľom osoba, ktorá bola sama niekedy obeťou šikany. Pritom si však páchatelia neuvedomujú, že to, čo môže byť pre jedného človeka zábavné, môže byť pre druhého hlboko zraňujúce. Práve tínedžeri sú vo veku, keď si radi uťahujú jeden z druhého, no ľahko sa môže stať, že prekročia hranicu, keď už nejde o zábavu, ale šikanu. Niekedy sa preto stáva, že páchateľ nerozumie, prečo by sa mala obeť cítiť jeho zábavou zranená. Na druhej strane však existuje aj kyberšikana s jasným cieľom obeti uškodiť. K významným príčinám úspešnosti kyberšikany patrí i to, že moderné technológie ponúkajú stále nové a nové nástroje na manipuláciu s fotkami či textom.

Práve tínedžeri sú vo veku, keď si radi uťahujú jeden z druhého, no ľahko sa môže stať, že prekročia hranicu, keď už nejde o zábavu, ale šikanu.

Stretávate sa s tým, že páchateľmi kyberšikany sú často tínedžeri, ktorí sa nedokážu v reálnom svete presadiť, tak sa o to snažia v online priestore?

Neviem to vyhodnotiť štatisticky, ale tento aspekt považujem za veľmi dôležitý. Tým, že si niektorí tínedžeri nedokážu nájsť svoje miesto v triede, získať uznanie a pozornosť, po ktorej túžia, ľahko sa môže stať, že si budú túto potrebu v online svete kompenzovať. Nemôžeme pritom zabúdať na fenomén skupinovej dynamiky, z ktorej kyberšikana žije. Len vďaka tomu, že ostatní tínedžeri považujú hanebné obrázky či komentáre za vtipné a šíria ich ďalej, môže mať kyberšikana úspech. Je to akoby pasívne potvrdenie, že s kyberšikanou súhlasia.

Aké kroky by mali podniknúť rodičia, keď zistia, že ich dieťa je obeťou kyberšikany?

Najskôr sa treba obrátiť na školu a IT špecialistu, ktorý vie vyhodnotiť, čo je z technického hľadiska možné spraviť, aby sa znevažujúce obrázky či komentáre ďalej nešírili. Následne by sa mali rodičia zasadiť za to, aby učiteľ spravil všetko pre zlepšenie situácie a zároveň odovzdal všeobecné know-how o dôsledkoch kyberšikany všetkým deťom v škole. Aby si boli skutočne vedomé, k akým následkom môže kyberšikana viesť. Paralelne s intervenciou by mali byť vždy vykonané aj preventívne opatrenia.

Pamätám si na prípad dievčaťa, ktoré bolo veľmi šikovné, talentované a spoločenské, no kyberšikana ho úplne položila.

Hovoria vaše dáta aj o tom, či sa kyberšikana odohráva aj na cirkevných školách?

Myslím, že kyberšikana sa môže diať na akejkoľvek škole bez ohľadu na náboženské zameranie. Závisí to skôr od toho, ako intenzívne sa daná škola touto témou zaoberá a koľko snahy vynakladá na zabezpečenie preventívnych opatrení. Hoci sa kyberšikane nedá stopercentne predísť, je možné robiť preventívne opatrenia, robiť spoločnosť citlivejšou na túto tému a v neposlednom rade rozširovať metódy, ako napr. NBA, ktoré sa ukazujú ako vhodné prostriedky na šírenie základného povedomia o tejto problematike. V tejto súvislosti môžem spomenúť katolícku školu v Bonne, kde okrem aplikácie prístupu NBA zaradili aj ďalšie preventívne opatrenia, ako napríklad zaškolenie niekoľkých učiteľov do techniky konštruktívneho prístupu k riešeniu konfliktov.

Spomínate si na nejaký prípad kyberšikany, ktorý vám dodnes ostal v pamäti?

V rámci svojej praxe som sa našťastie ešte nestretla so žiadnym prípadom s fatálnou dohrou, ale zažila som prípady hlbokých emocionálnych zranení spôsobených kyberšikanou. Nebezpečné to môže byť najmä pre tínedžerov, ktorí sa nachádzajú v kritickom období formovania vlastnej identity a vzťahu k sebe samému, čo si vyžaduje mimoriadnu citlivosť v prístupe k nim.

Pamätám si na prípad dievčaťa, ktoré bolo veľmi šikovné, talentované a spoločenské, no kyberšikana ho úplne položila. Ako kvetina, ktorá rozkvitá do krásy, a odrazu sa z ničoho nič stiahne. Hoci v tomto konkrétnom prípade išlo o príbeh so šťastným koncom, nie vždy je to tak. Všetky tieto osudy detí a tínedžerov sa ma osobne veľmi dotýkajú a zostávajú mi vryté do pamäti.