Stretávam 14-ročných tínedžerov, ktorí sú už závislí od pornografie, hovorí zakladateľ organizácie NePornu Peter Lupton

V rozhovore pre nm.sk nám Peter Lupton okrem iného prezradil:

• Čo ho priviedlo k tomu, že chce pomáhať ľuďom závislým od pornografie
• Čo sú najčastejšie spúšťače, pre ktoré sa mladí ľudia stávajú závislými
• Ako prebieha proces abstinenčnej liečby a prečo dokáže byť náročnejšia ako pri drogách
• Čo si myslí o sexuálnej výchove na školách

Ako ste sa dostali k tomu, že sa chcete venovať práve téme pornografie a pomáhať ľuďom závislým od nej?

Závislosť od pornografie je súčasťou mojej osobnej histórie. Ako väčšina chlapcov v dnešnej dobe, i ja som sa prvýkrát k pornografii dostal, keď som mal jedenásť rokov. O päť rokov neskôr, keď som sa už ako obrátený kresťan zúčastnil na jednej konferencii pre mladých, som sa prvýkrát dopočul, že pornografia môže prerásť do závislosti. Napriek tomu, že som vyvíjal mimoriadnu snahu, nedokázal som s tým prestať. Najmä preto, že som sa s tým hanbil komukoľvek zveriť a chcel som si poradiť so závislosťou sám, čo bolo, prirodzene, nemožné.

To, čo mi najviac pomohlo, bolo, keď som o tom povedal svojej manželke a najbližším priateľom. Zistil som, že práve ten aspekt, že sa človek môže so svojou závislosťou niekomu zveriť, hrá mimoriadne dôležitú rolu v procese liečby.

Ako reagovala vaša manželka, keď ste jej povedali o svojej závislosti?

Bola rada, že som vyšiel s pravdou von. Bola veľmi chápavá a dokonca sa mi priznala, že aj ona mala v minulosti s pornografiou problém.

Myslíte si, že priznanie sa partnerovi či rodine je tou správnou cestou, akou by sa mali vydať ľudia závislí od pornografie?

To je veľmi individuálne. Vždy je dobré si to vopred premyslieť a nájsť si človeka, ktorému skutočne dôverujem a viem, že moje priznanie nezneužije. Keď sa rozprávame v rámci Katolíckej cirkvi, často bývajú spovedníci tými, ktorým sa ľudia so svojou závislosťou zveria. No kňazi často nemajú kapacitu venovať sa človeku, ktorý má problémy v oblasti sexuality, toľko, koľko by potreboval. Vtedy je dobré, aby si takýto človek našiel „parťáka“ alebo podpornú skupinu, v ktorej bude vypočutý bez odsúdenia a bude vedieť, že kedykoľvek, keď na neho problém závislosti doľahne, má sa komu ozvať.

Ako dlho vám trvalo, kým ste sa vyliečili zo závislosti od pornografie?

Asi 10 rokov.

Ako závislosť od pornografie ovplyvňovala váš život?

Najviac som to pozoroval na svojom prístupe k ženám. Mal som tendenciu hneď si ich všetky sexualizovať a nepristupovať k nim s rešpektom. Ovplyvňovalo to aj moje výsledky v škole a napokon sa to prejavilo i v partnerskom vzťahu v podobe erektilnej dysfunkcie. Až postupom času som si začal uvedomovať, aké rôzne dosahy môže takáto závislosť mať. Vtedy som sa začal liečbou zo závislosti intenzívne zaoberať.

Kedy ste sa rozhodli, že s bojom so závislosťou od pornografie chcete pomáhať aj iným?

Chcel som, aby sa ľudia so závislosťou mali na koho obrátiť, keď budú hľadať pomoc. Aby vo svojej závislosti nemuseli ostávať sami a zažili silu podpornej skupiny iných mužov. To bolo kľúčovým elementom v rámci mojej abstinenčnej liečby. Kamarát z platformy hledamboha.cz, ktorá robí mnohé semináre o vzťahoch a venuje sa i problému pornografie, ma prizval do spolupráce s tým, že kúpil doménu nepornu.cz. Vtedy sa zrodila myšlienka začať projekt, v ktorom by sme sa zamerali na pomoc ľuďom v boji so závislosťou od porna.

Čo je hlavnou náplňou neziskovej organizácie NePornu?

Naším cieľom je v prvom rade rozširovať povedomie o tom, že pornografia je problém, ktorý môže viesť k závislosti. Mnoho ľudí si totiž neuvedomuje, že nejaké ťažkosti má, pokým nepocíti konkrétne vplyvy svojej závislosti vo forme už spomínanej erektilnej dysfunkcie. Okrem toho sa venujeme aj ľuďom, ktorí sú už priamo závislí, a to najmä formou emailovej podpory, tzv. e-couchingu. Výhodou je, že človek, ktorý nám napíše, môže zotrvať v anonymite. My mu pridelíme kouča, ktorý ho sprevádza procesom abstinencie.

Ako vyzerá celý proces pomoci – od momentu, keď sa vám mladý človek ozve, že má problém s pornografiou?

Na začiatku ho podporujeme, aby si napríklad zaviedol nejaké blokovacie programy, aby mal čo najviac sťažený prístup k pornografii. Pornoholik by si mal zamedziť prístup k pornu rovnako ako alkoholik k fľaši alkoholu. Potom začíname riešiť spúšťače, ktoré ho najčastejšie vedú k tomu, že skončí pri sledovaní pornografie. Či ide o nezvládanie stresu, pocity samoty, roztržitosť, znudenosť.

V súčasnosti sa k pornu môže dostať naozaj každý – i dieťa z tradičnej, katolíckej rodiny.

Tieto nesprávne návyky sa potom snažíme nahrádzať nejakými inými – správnymi, ako je napríklad umenie či šport. Tiež závislých učíme, ako budovať zdravé vzťahy a správny prístup k sexualite. Naším cieľom však je, aby si nastavili systém fungovania oni sami. My ich týmto procesom sprevádzame a pomáhame im, aby si kládli otázky, ktoré im pri tom môžu pomôcť.

Dá sa povedať, ktoré kategórie ľudí najčastejšie upadajú do závislostí – napríklad či sú to ľudia emočne zranení, z neúplných rodín a podobne?

Je to veľmi individuálne, nedá sa to takto zovšeobecniť. V minulosti, keď pornografia nebola taká dostupná, možno hrali tieto faktory významnejšiu rolu, no v súčasnosti sa k pornu môže dostať naozaj každý – i dieťa z tradičnej, katolíckej rodiny. Hneď ako má prístup na internet a nie je informované o rizikách, môže do závislosti veľmi ľahko spadnúť. Ako ľudské bytosti, ktoré majú i svoju sexuálnu stránku, je pre nás prirodzené, že nás tieto veci priťahujú. Problémom je, že v pornografii sú fakty podávané nezdravým spôsobom. Mnoho mladých však nebolo formovaných v duchu správneho pohľadu na sexualitu a jej ciele. Utiekanie sa k pornografii prechádza postupne do návyku, s ktorým je potom už veľmi ťažké pracovať.

Aké sú hlavné spúšťače, v dôsledku ktorých mladí končia pri pornografii?

Na jednej strane sú tu klasické externé spúšťače, čiže to, keď niečo človek vidí v televízii alebo na internete. Žijeme v presexualizovanej spoločnosti, kde na nás z každej strany útočia reklamy.

Hlavným problémom sú však interné spúšťače, ktoré sú hlavne na úrovni emócií. Veľa ľudí nevie pracovať so svojimi ťažkými emocionálnymi stavmi, a keď to na nich príde, východiskom je pre nich sledovanie porna. Tým sa u nich buduje už spomínaný návyk. Keď človek začne riešiť problém sledovania porna, no nesústredí sa na príčiny, neskúma, čo je za tým, návyku sa mu nedarí zbaviť.

Pri závislosti hrajú navyše rolu hormóny, ktoré sa pri sledovaní porna vylučujú do nášho tela. Ako príklad môžem uviesť oxytocín, ktorý sa vylučuje pri orgazme. Ten prebúdza potrebu blízkosti. Pri sexe je táto potreba naplnená, a tak nám oxytocín pomáha naviazať sa na partnera. Ale pri masturbácii, pri sledovaní porna ostáva táto potreba nenaplnená. Takže keď sa človek cíti osamelý, a preto ide sledovať porno – namiesto toho, aby šiel napríklad von s priateľmi –, tak sa následne bude cítiť ešte viac osamelo. To môže nakoniec viesť k depresívnym a úzkostným stavom, pri ktorých je potom nevyhnutná odborná pomoc.

Spolupracujete aj s tímom psychológov, ktorí vám pomáhajú takéto problémy riešiť?

Z našej strany poskytujeme laickú pomoc. Našich koučov si zaškolíme, aby vedeli, ako v týchto prípadoch postupovať. No máme kontakty aj na psychológov, ktorých vieme odporučiť a s ktorými našu prácu konzultujeme. Aktuálne pracujeme aj na sprofesionalizovaní našej metodiky, pri ktorej sa tiež radíme s tímom odborníkov, ktorí sa tejto téme venujú. Jeden z nich si dokonca robí doktorát aj zo psychopatológie na tému pornografie.

S akými reakciami na vašu prácu ste sa zo strany závislých ľudí stretli?

V prvom rade sú veľmi vďační, že sa im niekto venuje a že majú komu o svojej závislosti povedať. A to neplatí len o mladých, ale aj o ľuďoch vo vyššom veku. Mám pocit, že tým, ako je sledovanie pornografie spoločnosťou „normalizované“, tak sa mnoho mladých ostýcha o tom hovoriť, pretože majú strach, aby neboli vysmiati. U starších ľudí je to tak, že sa so svojou závislosťou jednoducho hanbia vyjsť von.

Kedy si človek môže povedať, že je už zo svojej závislosti vyliečený, že už s pornografiou nemá problém?

Pokiaľ človek začína vo veľmi útlom veku, pokojne sa môže stať, že obrázky a videá sa mu vryjú do pamäti na celý život. Keď však začne proces abstinencie, mozog vďaka svojej neuroplasticite dokáže zmeniť nastavenie mozgových dráh. Takýto proces však trvá minimálne 6 až 12 mesiacov. V extrémnych prípadoch môže trvať i 2 roky.

Pokiaľ hovoríme o behaviorálnej závislosti, tá je v rámci pornografie možno ešte závažnejšia ako pri alkohole či drogách.

Po tomto úvodnom procese je človek stále vystavený pokušeniu a myšlienkam, ktoré sa mu vracajú, ale už nad nimi má kontrolu do takej miery, že je schopný im povedať nie. To je znakom, že nie je obeťou svojej závislosti. Po úvodnom procese ľuďom odporúčam, nech si dajú ešte 2 – 3 roky rekonvalescencie, a potom sa môžu považovať za úplne zdravých, oslobodených od závislosti.

Ako si máme závislosť od pornografie predstaviť? Môže mať takú silu, ako napríklad závislosť od alkoholu či drog? Hovorí sa totiž, že z týchto závislostí sa úplne vyliečiť nedá, dá sa iba prejsť do stavu abstinencie.

Samozrejme, v prípade drog je závislosť intenzívnejšia, pretože je látkového charakteru. Pokiaľ hovoríme o behaviorálnej závislosti, tá je v rámci pornografie možno ešte závažnejšia, no na inej úrovni. Človek si ju buduje postupne dlhší čas a vie v nej fungovať. No ak má túžbu sa tohto návyku zbaviť, je to omnoho náročnejšie, ako na 2 – 3 týždne vysadiť nejakú tvrdú drogu. V tomto zmysle môže byť závislosť od pornografie dokonca závažnejšia ako závislosť od alkoholu či drog.

Pomáhanie závislým ľuďom je akési hasenie ohňa. Skutočný problém však vzniká ešte skôr. Kde podľa vás nastáva chyba, že mladí ľudia či dokonca deti upadajú do závislosti od pornografie?

Nedá sa to povedať tak jednoducho. Tým, že do závislosti od pornografie upadá množstvo mužov i žien rôzneho veku, ťažko možno nájsť nejakého spoločného menovateľa. Tým, že téma sexuality je vo väčšine domácností tabu a dieťa je na to celé samo, začne si informácie zo záujmu vyhľadávať na internete. Tak sa postupne dostane k pornografickému materiálu, a pokým človek zistí, že je problém, často si už nedokáže pomôcť sám.

To znamená, že primárnu rolu rodičov, ktorí deti informujú o sexualite, dnes prevzal internet a rovesníci?

Obrovským problémom je to, že dnes je prvý kontakt detí s pornografiou v priemere vo veku jedenásť rokov. Niektorí sa však k prvým materiálom s pornografickým obsahom dostali už vo veku 7 rokov. Keď nám potom píšu 14- či 15-roční mladí ľudia, majú už vážny problém so závislosťou a nedokážu si pomôcť sami. Problém vidím tiež v tom, že väčšina rodičov síce povie, že by bolo správne dať deťom smartfón na druhom stupni základnej školy, ale realita je taká, že im ho kúpia už v prvých ročníkoch.

V NePornu sa snažíme rodičov povzbudzovať, aby túto oblasť nezanedbávali a nebáli sa otvárať s deťmi ani tieto chúlostivé témy.

Premýšľali ste nad tým, že by ste aj rodičom odovzdali nejaké poznatky o tom, ako s deťmi o týchto témach komunikovať?

Máme online kurz, ktorý ponúkame na našej stránke zdarma. Ja robím napríklad semináre pre rodičov a školy. A aby sme pre rodičov vytvorili nejakú pomôcku pre prácu s deťmi, tak sme dali preložiť knihy pre vekové kategórie 3 – 6 rokov a 7 – 11 rokov, ktorými si môžu rodičia pri vysvetľovaní témy sexuality pomôcť. Deti sa zároveň učia, ako si dať pozor, aby nepadli do siete pornopriemyslu, a tiež ako sa chrániť pred tým, keď ich chce niekto zneužiť. Pri takejto komunikácii medzi rodičom a dieťaťom sa okrem odovzdávania informácií buduje i vzájomná dôvera.

Aké sú reakcie rodičov na tento spôsob pomoci?

V prvom rade vítajú, že majú nejaký nástroj, ktorý môžu pri práci s deťmi použiť. Viacerí sú však šokovaní, že už vo veku troch rokov by o tejto téme mali s deťmi začať hovoriť. Pravidlom však je, že ak má dieťa v akomkoľvek ranom veku prístup na internet, či už v mobile u kamarátov, či u babky, malo by byť vzdelávané o online rizikách, medzi ktoré pornografia rozhodne patrí. V NePornu sa snažíme rodičov povzbudzovať, aby túto oblasť nezanedbávali a nebáli sa otvárať s deťmi ani tieto chúlostivé témy. Vnímame, že je lepšie, ak sú odovzdané od rodičov, ako by ich mali mať deti sprostredkované od rovesníkov alebo z internetu.

V čom by sa podľa vás malo zmeniť nastavenie v spoločnosti? V minulosti bolo dospievanie chlapcov i dievčat spojené so slávením rituálov, keď boli symbolicky prijímaní do spoločnosti.

Pre dnešnú dobu je podľa mňa kľúčové to, aby sa rodičia deťom vo všeobecnosti viac venovali. Vplyvom nových technológií, ktorým rodičia z bývalej generácie nerozumejú, sa akoby svojim deťom stále viac vzďaľujú. Aj toto sa však dosť mení v súvislosti s novou generáciou rodičov, ktorá už vo svete moderných technológií vyrastala, a preto si viac uvedomuje riziká s tým spojené.

Rola rodičov nie je iba o tom, aby pripravili dieťa na jeho budúce povolanie, ale aby mu pomohli zorientovať sa v digitálnom svete obrovských možností.

Dobrým príkladom je kniha Hry, sítě, porno, ktorá nedávno vyšla v češtine, sprevádza rodičov džungľou digitálnych technológií a pomáha nastavovať deťom správne hranice. Myslím, že rola rodičov bude dnes zásadnejšia, ako bola kedykoľvek predtým. V minulosti neboli deti vystavované takému obrovskému množstvu podnetov a toľkým rizikám. Rola rodičov nie je iba o tom, aby pripravili dieťa na jeho budúce povolanie, ale aby mu pomohli zorientovať sa v digitálnom svete obrovských možností.

Na Slovensku je dosť diskutovanou témou sexuálna výchova na školách. Na to, akým spôsobom by sa mala vyučovať, existujú rozličné názory. Je podľa vás škola tou správnou pôdou, na ktorej by sa mali deti dozvedieť o takýchto chúlostivých veciach?

Ja si myslím, že áno. Mala by to byť téma na školách. Väčšinou sa totiž stretávam s tým, že sa o tejto téme nehovorí ani doma. Nepovažujem preto za správne upierať túto tému deťom i v škole. Týmto mierim v prvom rade do radov rodičov, ktorí s deťmi o sexe doma nehovoria, hoci by to mala byť ich primárna zodpovednosť.

Na druhej strane, tých rodičov, ktorí sa deťom snažia túto tému veku primerane priblížiť, by som chcel povzbudiť, aby sa sexuálnej výchovy na školách neobávali. Pokiaľ majú doma nastavené prostredie, v ktorom sa deti nehanbia o tejto téme hovoriť, potom je úplne jedno, čo si deti vypočujú v škole. Pokiaľ rodičom záleží v prvom rade na tom, aby mali s deťmi vytvorený dôverný vzťah, môžu deťom pomôcť zorientovať sa v rôznych, hoc i protichodných názoroch, ktoré sú im predkladané. Môžeme diskutovať, do akej miery a v akom rozsahu by sa mala sexuálna výchova vyučovať, ale som si istý, že táto téma do škôl patrí.

Otázkou som mierila najmä na kresťanov, ktorí nesúhlasia napríklad s tým, aby sa dievčatám hovorilo, že s príchodom prvej menštruácie môžu začať sexuálne žiť.

Hoci s názormi, ktoré sú podávané na školách, nemusím súhlasiť, myslím, že je veľmi dôležité naučiť sa s nimi konfrontovať. Rodičia majú niekedy pocit, že škola má byť výchovnou inštitúciou, ktorá deti naučí to, čo je správne. Výchova detí však vždy bola primárne v rukách rodičov. To, že túto rolu prevzali školy, je historicky niečo neobvyklé. Myslím si, že nastavenie správnych hodnotových rámcov v morálno-etických otázkach by malo byť v prvom rade úlohou rodičov.

Ako vnímate, že vám vo vašom osobnom príbehu a vo vašej práci pomáha viera v Boha?

Pre mňa ako praktizujúceho kresťana a jedného z vedúcich zboru Bratskej cirkvi v Olomouci je viera veľmi dôležitou súčasťou života. Vnímam, že ako kresťania máme výhodu v tom, že veríme v pôsobenie Božej milosti. Že to nie je len na nás, aby sme nad svojou závislosťou zvíťazili, ale v prvom rade je to o Bohu, ktorý je v tom zápase s nami. Aj v mojom prípade vnímam, že to, že sa mi s pornografiou podarilo prestať, je najmä Božou zásluhou, nie mojou.

Naším cieľom nie je obracať ľudí na vieru, ale pomôcť im dostať sa zo závislosti a žiť vo väčšej slobode.

Moja podporná skupina mužov bola taktiež z kresťanského prostredia, takže viera v Boha v mojom abstinenčnom procese zohrala kľúčovú rolu. V rámci našej služby pre ľudí závislých od pornografie bola viera jednou z hlavných motivácií, prečo sme s platformou NePornu začali. Podobne ako Kristus sme sa chceli skloniť k tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu. Naším cieľom však nie je obracať týchto ľudí na vieru, ale pomôcť im dostať sa zo závislosti a žiť vo väčšej slobode. Všetci, ktorí s nami spolupracujú, však vedia, že sme kresťanská organizácia.

Pornopriemysel je celosvetovo veľký biznis. Viem si predstaviť, že keď sa angažujete v boji proti pornografii, môžete byť terčom útokov ľudí, ktorých biznis je tým ohrozený. Mali ste skúsenosť, že by sa vám napríklad ľudia z pornopriemyslu vyhrážali?

Myslím, že tým, že naša organizácia je jazykovo zameraná výhradne na Českú republiku, sme relatívne malá „ryba“. Počul som o útokoch na medzinárodné organizácie a podporné skupiny ako Your brain on porn alebo Nofap, ktoré pomáhajú ľuďom závislým od pornografie a masturbácie.

Na druhej strane, keď si však uvedomíme, že Česká republika je druhým najväčším producentom pornografie na svete, nemôžeme vylúčiť, že útoky neprídu i na nás. Pornografické spoločnosti dokážu veľmi efektívne klamať svojím vystupovaním, keď na jednej strane presadzujú pozeranie porna, no na druhej varujú pred závislosťou od neho. Tvária sa, že im záleží na ľuďoch, no skutočnosť je iná. Ide im čisto o zisk.

Aké sú vaše plány s organizáciou NePornu do budúcna? Plánujete napríklad nadviazať spoluprácu so zahraničnými partnermi?

Našou víziou je rozšíriť pole pôsobnosti najmä do východnej Európy, kde je situácia podobná ako v Českej republike, ale nevenuje sa jej toľko pozornosti. Ľudia nie sú ochotní platiť si za odborníkov, ktorí by im mohli pomôcť. Často sa hanbia a téma závislosti od pornografie je stále v spoločnosti tabu. Navyše, vo viacerých z týchto štátov, ako sú napríklad Ukrajina či Moldavsko, stále prebieha obchod s ľuďmi. Chceli by sme aj práve v týchto štátoch nájsť partnerov, s ktorými by sme mohli spolupracovať a rozširovať povedomie o zdravom prístupe k sexualite.