Študentov učím, ako môžu odovzdať vieru bez toho, aby o nej klientovi priamo povedali

Dr. Bryce Hagedorn, Ph.D., LMHC, NCC, MAC. Foto: nm.sk/Adam Rábara
Žijeme v spoločnosti, ktorá kladie stále väčší dôraz na dokonalosť, efektívnosť a výkonnosť. Táto nová epidémia ustavičnej potreby „byť busy“ vedie k zvýšenej hladine stresu, ktorý zaťažuje našu psychiku a má za následok nárast úzkostí a depresií. Jedným z účinných liekov proti tejto novodobej epidémii je counseling (sprevádzanie), ktorý si svojich priaznivcov získal po celom svete a vďaka Teologickej fakulte Trnavskej univerzity si postupne dláždi cestu aj u nás na Slovensku. V tejto súvislosti zavítal do Bratislavy aj doktor Bryce Hagedorn, ktorý už takmer 15 rokov vedie program counselingu na univerzite Central Florida University, ktorá patrí v tomto odbore k svetovej špičke.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

S Dr. Brycom Hagedornom sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:

  • ako sa z člena námornej pechoty stal counselor,
  • prečo je dôležité, aby counselor dbal v prvom rade na starostlivosť o seba,
  • ako sa účinne brániť proti vyhoreniu,
  • ako môže counselor prinášať svoju kresťanskú vieru do stretnutí s klientmi zo sekulárneho prostredia.

Vo vašom životopise som sa dočítala, že ste boli členom Zboru námornej pechoty Spojených štátov. Ako táto skúsenosť ovplyvnila váš život, prípadne aj vaše rozhodnutie študovať counseling (sprevádzanie)?

Ako príslušník Zboru americkej námornej pechoty som bol vycvičený chrániť krajinu a ničiť nepriateľa. Keď som však sám zažil boj, uvedomil som si, že ľudský život je veľmi krehký. Zároveň som sám na sebe vnímal, aké negatívne účinky zanecháva vojna na živote človeka. To bolo niečo, s čím som sa musel vysporiadať po návrate z Iraku. Pochopil som, že v životoch ľudí chcem zanechávať iný odkaz.
Rovnako keď som videl, že veľa mojich kolegov bojuje s následkami, ktoré na nich účasť v bojoch zanechala, túžil som im pomôcť. Nejaký čas však trvalo, kým som si našiel ku counselingu cestu.

Ako counselor využívam svoje odborné znalosti, no najväčším expertom na svoj život je sám klient.

V tejto súvislosti zvyknem hovoriť, že sú tri povolania, ktoré robia terapiu bez toho, aby nato mali vzdelanie, a to je barman, kaderník a vodič limuzíny. Kaderníkom som sa stať nemohol, pretože pri pohľade na môj vzhľad by mi nikto svoje vlasy nezveril. (Úsmev.) Niekoľko rokov som však pracoval ako vodič limuzíny a barman, vďaka čomu som sa naučil ľuďom skutočne načúvať. Často som dostával spätnú väzbu od zákazníkov, že sa pri mne cítili byť vypočutí. A vtedy som si uvedomil, že by som sa možno mohol venovať terapii aj profesne. Tam sa začala moja cesta ku counselingu.

Podľa toho, čo hovoríte, sa zdá, že counseling má veľa prienikov so psychológiou. V čom je medzi nimi hlavný rozdiel?

V zásade ide o odlišnosť v prístupe, ktorý si volíme. Klinická psychológia je zameraná viac medicínsky, counseling skôr humanisticky. Rozdiel sa napokon prejavuje aj v tom, ako nazývame tých, ktorým pomáhame. Zatiaľ čo v psychológii hovoríme o pacientoch, v counselingu o klientoch. Slovo pacient indikuje niekoho chorého, komu pomáhame, aby sa zo svojej choroby dostal. Klient je však niekto, s kým spolupracujeme a koho sprevádzame na jeho ceste. Ako counselor využívam svoje odborné znalosti, no najväčším expertom na svoj život je sám klient.

Ukazuje sa, že ani tak nezáleží na tom, či si zvolíte psychologický prístup alebo counseling, pretože najdôležitejším uzdravujúcim faktorom je samotný terapeutický vzťah.

Povedzme napríklad, že máte úzkosť. Psychológovia sú vyškolení na liečbu úzkosti ako takej, no counselori sa sústredia na liečbu konkrétneho človeka, ktorý bojuje s úzkosťou. To, ako úzkosť prežívate vy, môže byť odlišné od toho, ako ju prežívam ja. Ako counselor potrebujem najskôr stráviť čas budovaním bezpečného vzťahu, aby som vás a vašu situáciu dobre navnímal ešte predtým, než sa dostanem k vašim úzkostiam. Keď sa potom spoločne naučíme, ako s úzkosťou pracovať, nemusíte sa vracať zakaždým, keď ju budete zažívať.

V konečnom dôsledku sa však ukazuje, že ani tak nezáleží na tom, či si zvolíte psychologický prístup alebo counseling, pretože najdôležitejším uzdravujúcim faktorom je samotný terapeutický vzťah. Pri štúdiu counselingu preto venujeme veľa času tomu, aby sme študentov naučili, ako si tento vzťah s klientom vytvoriť.

Pri counselingu ma prekvapilo, že ide o krátkodobú formu pomoci v dĺžke 15 až 20 sedení. V niektorých prípadoch, keď napríklad ide o hlboké zranenia, sú potrebné roky na to, aby sa človek zo svojej situácie dostal. Je podľa vás možné ísť počas 15 sedení skutočne na koreň klientovho problému?

Myslím si, že to závisí od prístupu. Counseling má tendenciu začínať od prítomnosti namiesto hrabania sa v klientovej minulosti. Takže opäť, ak pracujeme napríklad s nejakou úzkosťou, ktorú ste si priniesli, psychoanalýza by sa mohla zamerať na vaše nevedomé motivácie, obranné mechanizmy z vášho detstva, vzťah s otcom, na stavy ega, analýzy snov a tak ďalej. Takže veľa nevedomej práce spojenej s vierou, že hĺbkové uvedomenie si bude viesť k nejakej zmene vo vašom správaní.

Napríklad na prvom sedení by som sa vás namiesto toho, čo je váš problém, opýtal, čo by ste dnes chceli dosiahnuť.

No výskumy túto tézu nepotvrdzujú. Ukazuje sa, že ak aj po rokoch tento „aha moment“ zažijete, nebude to automaticky viesť k zmene vo vašich návykoch. Zmenu máte tendenciu spraviť skôr vtedy, ak na to máte dostatočne dobrý dôvod. Keď si dokážete predstaviť, kde chcete byť a čo chcete robiť, a potom si zostavíte plán, ako to chcete dosiahnuť. Takže counseling je viac orientovaný na „tu a teraz“ a na budúcnosť, zatiaľ čo mnohé psychologické školy sú zamerané viac na minulosť.

V rámci counselingu sa dokonca učíme, ako prebiehajú terapie na jednom sedení. Existuje aj celá jedna kniha s názvom Single-session solution (Riešenie na jednom sedení), ktorá rozoberá spôsob, akým sa rozprávate s klientom. Napríklad na prvom sedení by som sa vás namiesto toho, čo je váš problém, opýtal, čo by ste dnes chceli dosiahnuť. Je to veľmi malá zmena v tom, ako sa vás pýtam, čo sa s vami deje. Ak sa vás opýtam, aký máte problém, celý čas strávite tým, že mi budete hovoriť o svojom trápení. No pokiaľ vašu pozornosť zameriam na to, ako chcete stráviť toto sedenie, potom bude voľba už na vás.

Na základe toho, ako sa vás na to pýtam, mením spôsob, akým o svojom živote premýšľate.

Či sa so mnou chcete podeliť o všetko, čo je vo vašom živote zlé, alebo hovoriť o možnostiach, ktoré vo svojom živote vidíte. Ukazuje sa, že čím viac a viac to opakujete, postupne sa začnete pozerať na život iným spôsobom a pýtať sa, čo vlastne od života chcete. Či chcete zostať zaseknutý vo svojom probléme alebo z neho spraviť niečo hodnotnejšie. Na základe toho, ako sa vás na to pýtam, mením spôsob, akým o tom premýšľate.

Nemyslíte si, že v niektorých prípadoch je nevyhnutné vrátiť sa do klientovej minulosti? Napríklad ak človek prežil nejakú traumu, ktorá v ňom zostala nespracovaná…

Hoci counseling sa primárne orientuje na prítomnosť, neznamená to, že sa do minulosti nikdy nevracia. Niektoré rany z minulosti môžu byť také hlboké, že sa k nim potrebujeme vrátiť, pretože nám bránia posunúť sa vpred. V takej situácii by som sa vás mohol opýtať, čo by ste chceli dnes dosiahnuť, no vy by ste ma ani nevnímali, pretože ste sa zasekli vo svojej traume. V takýchto situáciách je nevyhnutné, aby ste sa k tejto udalosti vrátili a spracovali ju. Pre counselora je preto dôležité, aby svojho klienta dobre poznal, pochopil, čo v tej chvíli potrebuje, a prípadne ho nasmeroval na inú formu pomoci.

Ak mám správne informácie, counseling je založený na objavovaní a posilňovaní vnútorných zdrojov klienta. Ako však pracujete s klientom, ktorý zažíval veľa podceňovania a o svojich vnútorných zdrojoch ani nevie?

Counseling vychádza z teórie Carla Rogersa, zameranej na riešenie problému. Na začiatku je dôležité identifikovať problém a potom si predstaviť, aký bude váš život bez neho. Niektorí ľudia si to však predstaviť nedokážu. A to je i prípad, ktorý spomínate. Ľudia, ktorí celý život neboli oceňovaní, majú naučenú bezmocnosť. V ich ponímaní akoby ani nezáležalo na tom, čo robia, pretože ich život aj tak nestojí za nič. Takýto človek si ani nevie predstaviť, aký by bol jeho život, keby sa prestal cítiť depresívne. V takom prípade meníme dôraz z toho, aký bude jeho život, na to, o čom bude naše sedenie a náš rozhovor.

Postupne začínam klienta učiť, že svoj život môže zobrať do vlastných rúk a nevnímať ho ako nejakú temnú kapitolu, ktorú musí pretrpieť, ale ako šancu, ktorej sa môže chopiť.

Či ho chce stráviť tak, že sa so mnou podelí o svoju mizernú situáciu alebo aj o niečo iné, čo vo svojom živote zažíva. Napríklad mi povie o nejakej novej pracovnej príležitosti či potenciálnom vzťahu, ktorý sa mu rysuje. Postupne začínam klienta učiť, že svoj život môže zobrať do vlastných rúk a nevnímať ho ako nejakú temnú kapitolu, ktorú musí pretrpieť, ale ako šancu, ktorej sa môže chopiť. Klient by mal pri counselorovi zažiť, že ho niekto môže brať vážne a že jeho názor má váhu. V counselingu hovoríme o bezpodmienečnom pozitívnom prístupe k človeku, vďaka ktorému môže klient zažiť korektívnu skúsenosť.

Foto: nm.sk/Adam Rábara

Podľa toho, čo hovoríte, sa zdá, že je úplne kľúčové, aby bol counselor zrelá a integrovaná osobnosť…

Áno. Preto v counselingu kladieme veľký dôraz na vnútornú pohodu counselora. Každý klient, s ktorým sa ako counselor stretnem, sa totiž zároveň stáva súčasťou môjho životného príbehu. Ale ja mám aj svoj vlastný život a svoju vlastnú bolesť. Takže ak sa aktívne neudržiavam v dobrej duševnej kondícii, po čase už nedokážem byť efektívny. Starostlivosť o seba je preto niečo, na čo pri výchove budúcich counselorov kladieme špeciálny dôraz. Ja si pomáham skratkou „päť F“ – faith, family, friends, fitness a fun, teda viera, rodina, priatelia, fitnes a zábava. Každý deň sa snažím pokryť všetkých týchto päť oblastí.

V našom programe zdôrazňujeme, že každý counselor by si mal sám prejsť terapiou. Predtým než sa pustíme do práce s klientmi, musíme sa uistiť, že naše zranenia neprenášame na nich.

Nehovorím, že toto je univerzálny postup pre každého. Každý counselor by si však mal nájsť nejaký kľúč starostlivosti o seba. Musíte sa naučiť uprednostniť seba a svoju spokojnosť, aby ste mohli svojim klientom zrkadliť, ako spokojnosť vyzerá. To je možné, len ak je váš duch, duša a telo v rovnováhe. V našom programe zdôrazňujeme, že každý counselor by si mal sám prejsť terapiou. Predtým než sa pustíme do práce s klientmi, musíme sa uistiť, že naše zranenia neprenášame na nich.

To sa zvyčajne deje na vedomej či nevedomej úrovni, keď si na klientoch filtrujeme svoju bolesť alebo uspokojujeme nejakú svoju vlastnú potrebu po dôvere či uznaní, ktorej sa nám v živote nedostávalo. Ak mi napríklad veľmi záleží na tom, aby som nestratil vašu priazeň, budem sa podvedome vyhýbať tomu, aby som vám povedal, čo si myslím, pretože o vašu priazeň nechcem prísť. Je to môj problém, na ktorý však v konečnom dôsledku doplácate vy.

Dalo by sa povedať, že pre counselorov je nevyhnutné, aby si po každom dni vytvorili priestor na reflexiu svojich vlastných emočných pochodov a podvedomých reakcií, ktoré pri svojich klientoch zažívali?

Presne. Ako counselor by som mal vždy ostať reflektujúcim praktikom a každý deň sa zamyslieť nad tým, či som bol dnes tou najlepšou verziou seba samého. Ak som nebol, mal by som si položiť otázku, čo potrebujem, aby som sa ňou stal. Možno by som mal ísť na supervízne stretnutie za svojím terapeutom alebo sa stretnúť s priateľmi, pretože som prepracovaný a chýba mi sociálny kontakt. Tento druh reflexie je podľa mňa kľúčový preto, aby sme zostali dobrými counselormi.

Čím dlhšie ako counselor pôsobíte, kariérne rastiete a ľudia vás oceňujú, tým ľahšie sa vám môže stať, že od svojej práce budete odvodzovať svoju hodnotu.

Návyk sebareflexie je dôležité pestovať si už od začiatku. Čím dlhšie totiž ako counselor pôsobíte, kariérne rastiete a ľudia vás oceňujú, tým ľahšie sa vám môže stať, že od svojej práce budete odvodzovať svoju hodnotu. Ak tento vývoj nezachytíte, tak bez toho, že by ste si to uvedomovali, si začnete prácou uspokojovať svoje emočné potreby. To môže byť nebezpečné pre vašich klientov, pre vás samých a napokon aj pre vašich blízkych, pre ktorých prestanete byť plnohodnotným manželom, súrodencom či otcom. Preto je dôležité byť vnímavým na svoje vnútorné prežívanie, zachytávať svoje emócie a to, čo mi chcú povedať, a v neposlednom rade si nájsť stratégiu, ako nechať prácu v práci a neprenášať ju domov.

Dočítala som sa, že sa v rámci counselingu špecializujete na prácu so závislými. Ako môže byť counseling, ako forma sprevádzania, užitočný pre ľudí, ktorí sa ocitli v takej náročnej životnej situácii?

Vo všeobecnosti si musí závislý človek na začiatku svojej cesty prejsť liečbou v nemocnici alebo v špecializovanom centre. Až potom môžeme na individuálnom sedení zisťovať, akú ranu maskuje užívaním drogy. Za každou závislosťou je totiž bolesť a omamné látky sú len mechanizmy zvládania. Napríklad alkohol je úžasný zvládací mechanizmus pre traumu, pretože otupuje vaše vedomie. Postupne sa však problémom stane alkohol.

Závislý človek je navyše zvyknutý využívať množstvo obranných mechanizmov, aby svoju závislosť zakryl, pretože je s ňou spojený pocit hanby.

Takže keď sa zbavíme problému s alkoholom, trauma tam stále bude a ja ako counselor vám musím ukázať iné spôsoby, ako sa s ňou vyrovnať. Niečo lepšie ako to, čo ponúkajú omamné látky. Môže to byť zameranie na duchovno, navštevovanie podpornej skupiny Anonymných alkoholikov alebo vytvorenie bezpečnej siete vzťahov. V tejto fáze sa môžeme postupne zahĺbiť do vašej traumy a v bezpečnom prostredí ju ošetriť.

Žiadna závislosť sa totiž nezačala tak, že by si ju človek vybral. Nijaký narkoman sa neprebudil s rozhodnutím, že bude závislý od heroínu. Závislý človek je navyše zvyknutý využívať množstvo obranných mechanizmov, aby svoju závislosť zakryl, pretože je s ňou spojený pocit hanby. Counselor môže závislému človeku pomôcť sa hanby zbaviť a závislosť normalizovať. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že s nejakým typom závislosti bojuje každý z nás, rozdiel je len v jej stupňoch.

Niektorí ľudia môžu závislosťou maskovať aj potrebu po blízkosti, čo sa objavuje v našej individualistickej spoločnosti ako stále vypuklejší fenomén. Dokonca sa hovorí o novodobej pandémii osamelosti. Povedali by ste, že ľudia v súčasnosti viac vyhľadávajú counselorov, pretože sa potrebujú so svojou situáciou vysporiadať?

Áno. Osamelosť vnímam nielen u starších ľudí, ale aj u mladých. Aj keď sme prepojení viac ako kedykoľvek predtým, sme zároveň stále viac izolovaní. Vďaka sociálnym médiám navyše neustále porovnávame svoje vnútorné prežívanie so svetom všetkých ostatných.

Napríklad keď sa cítite osamelá a pozeráte na ľudí, ktorých máte medzi priateľmi, a porovnávate svoj mizerný život s ich navonok šťastnými životmi, tak upadáte do stále hlbšej sebaľútosti a depresie. Niekedy môže byť naša osamelosť aj kontextová. To znamená, že nastala napríklad stratou partnera, práce, odchodom detí, prerušením priateľstiev a podobne. Vtedy môže counselor ľuďom pomôcť, aby našli svoje vnútorné zdroje, vďaka ktorým sa dokážu so svojou novou životnou situáciou vysporiadať.

Zo svojej praxe môžem povedať, že väčšina závislostí, úzkostí, depresií, vzťahových a niekedy aj zdravotných problémov vychádza z traumy, problémov v rodine a osamelosti.

Existujú však aj iné príčiny, ktoré môžu byť dôvodom vašej osamelosti. Ak napríklad nie ste dobrí v nadväzovaní priateľstiev alebo máte slabé sociálne zručnosti, counselor vám môže pomôcť v tom, ako nové kontakty nadviazať. Zo svojej praxe môžem povedať, že väčšina závislostí, úzkostí, depresií, vzťahových a niekedy aj zdravotných problémov vychádza z traumy, problémov v rodine a osamelosti. Bohužiaľ, niekedy trvá dlho, kým sa k nim dostaneme, pretože riešime všetko ostatné. Často to, čo je na povrchu. Niekedy svojim študentom hovorím, že väčšina z nich začne pracovať na miestach, kde budú „lepiť náplasti na diery po guľkách“.

V súčasnosti sa stáva zaneprázdnenosť novým módnym trendom, ktorý charakterizuje človeka dnešnej doby. Táto novodobá spoločenská norma však spôsobuje, že sa človek nemusí zaoberať svojím vnútorným prežívaním, pretože má na každom kroku tisíce možností rozptýlenia. Ticho, v ktorom môžeme nadviazať kontakt sami so sebou, sa stáva stále vzácnejšou komoditou. Ako sa darí vám posilňovať „svojho vnútorného človeka“?

Aktuálne si robím školenie pre inštruktorov techniky mindfulness (všímavý stav mysle, pozn. red.). Cieľom je, aby si človek aj v rušnom meste vyhradil čas a priestor na pár minút ticha. Nie je dobré začať s polhodinou, pretože to veľmi rýchlo vzdáte. Ak však začnete pri desiatich – pätnástich minútach denne a vytvoríte si z toho zvyk, začnú sa vám na povrch vyplavovať veci, ktoré ste podvedome vytesnili. Existuje viacero spôsobov, ako vstúpiť do kontaktu so sebou, a mindfulness je jedným z nich, no vo všeobecnosti platí, že ticho pôsobí veľmi liečivo.

Kresťanskí študenti často nevedia, či môžu povedať svoje názory medzi rovesníkmi, pretože sa obávajú, že by ich nikto nebral vážne.

Ja si napríklad zvyknem nahrať krátke videá, ktoré zachytávajú zvuky z prírody. Vždy, keď mám chvíľku čas, si ich pustím, započúvam sa do ich tónov a vo svojej mysli sa prenesiem do prostredia, kde som ich nahrával.

Podľa toho, čo som sa dočítala v rámci študijného programu counselingu na CFU (Central Florida University), vediete seminár o integrovaní kresťanstva do štúdia Counselingu. Ako učíte svojich študentov zasadiť kresťanskú identitu do práce s klientmi s rôznym náboženským presvedčením?

Jedna vec je, že sa k svojej viere priznám všetkým študentom hneď na začiatku, aby som túto tému normalizoval. Pre všetkých nových študentov robím úvodné stretnutie, kde im predstavím študentskú skupinu s názvom Christians As Clinicians (Kresťania ako doktori). Každé dva týždne sa v rámci nej stretávame a diskutujeme o tom, ako môžeme integrovať svoju vieru do toho, čo sa učíme v škole.

Americká spoločnosť je veľmi sekulárna a kresťanstvo už dlho nie je dominantným náboženstvom. Pravdupovediac, ľudia sa na kresťanov často pozerajú ako na fundamentalistov, ktorí ich budú súdiť. Preto kresťanskí študenti často nevedia, či môžu povedať svoje názory medzi rovesníkmi, pretože sa obávajú, že by ich nikto nebral vážne.

Na stretnutiach našej skupiny sa spoločne zamýšľame nad tým, ako sa podeliť o našu vieru bez toho, aby sme sa ju niekomu snažili nanútiť. Každý má nejakú svoju duchovnú cestu. Či je to budhista, žid, moslim, alebo ateista, či agnostik. Ja osobne si nemyslím, že všetky cesty sú rovnaké. Myslím si, že je len jedna správna cesta, a to je kresťanstvo, ktorá by bola z môjho pohľadu najlepšia pre každého.

Ale keď pracujem v sekulárnom prostredí, nemôžem vnucovať klientom svoje hodnoty. Musím zistiť, aké sú tie ich. A tie môžu byť veľmi odlišné od tých mojich. Na jednej strane musím teda pochopiť, aké sú ich hodnoty, presvedčenie, morálka, a potom vytvoriť priestor, aby si vybrali cestu, ktorou sa chcú vydať.

Ak na sedenie prinesiete najlepšiu verziu seba samého, môžete klientovi odovzdať svoju vieru bez toho, aby ste mu o nej priamo povedali.

Svojim študentom vždy hovorím, že aj keby nič iné, môžu sa vždy za svojich klientov modliť – bez toho, aby o tom oni vôbec vedeli. Možno budú v celom ich živote jedinými, ktorí sa za nich pomodlia. Takže aj keby ste svojim klientom nikdy nepovedali, že ste kresťan, ale po stretnutí s vami budú mať skúsenosť s bezpodmienečným pozitívnym prijatím, čo je v podstate skúsenosť s Božou milosťou, tak ju môžu zažiť úplne iným spôsobom od vás, ako keby to zažili od niekoho iného. Ak na sedenie prinesiete najlepšiu verziu seba samého, môžete klientovi odovzdať svoju vieru bez toho, aby ste mu o nej priamo povedali.

Tento prístup môže byť náročné aplikovať, ak ide o hodnoty, na ktoré majú kresťania iný pohľad ako sekulárny svet. Keď príde napríklad na tému potratov alebo rodovej ideológie, je ťažké o nich hovoriť bez toho, aby ste do nich nevniesli svoje hodnotové presvedčenie…

Prednedávnom som mal skúsenosť s tým, že moju študentku vyhodili z absolventskej praxe, pretože odmietla volať svojho klienta menom, ktoré sa nezhoduje s jeho biologickým pohlavím. Ak by na to totiž pristala, z jej pohľadu by tak len prispievala k jeho problému a podieľala sa na hriechu. Viedli sme spolu celý rad diskusií o tom, čo by bolo v danej situácii správne. Ja si často pomáham otázkou, čo by v mojej situácii urobil Ježiš. Čo požadoval od ženy, ktorá bola pristihnutá pri cudzoložstve? Neodsúdil ju. Alebo lotor, ktorý visel na kríži, ani neprosil o odpustenie, a Ježiš ho aj tak pozval do kráľovstva, pretože poznal jeho srdce.

Foto: nm.sk/Adam Rábara

My však nepoznáme srdcia ľudí a ani nám nedovolia ich spoznať, kým nám nedôverujú. Keď ťa však hneď na začiatku odmietnem nazývať spôsobom, akým chceš, nemôžem očakávať, že sa mi zdôveríš. Až keď sa mi podarí sa s tebou spojiť na mieste, kde si, potom ťa môžem pozvať k niečomu lepšiemu. A opäť, ten klient sa možno nikdy nedozvie, že som bol kresťan, ale bude si pamätať, že pri stretnutí so mnou zažil prijatie a pochopenie. Navyše, nikdy nemôžeme vedieť, akým spôsobom Boh pôsobí v skrytosti.

Keď sa pozrieme na to, ako Ježiš pozýval svojich učeníkov, vždy to bolo pozvanie k nasledovaniu. Nepovedal im, že sa musia zmeniť a potom ho majú nasledovať.

A to je možno aj spôsob, ako byť kresťanom v dnešnom svete. V súčasnosti vníma mnoho ľudí kresťanov dosť direktívne, miestami až radikálne. No keď sa pozrieme na to, ako Ježiš pozýval svojich učeníkov, vždy to bolo pozvanie k nasledovaniu. Nepovedal im, že sa musia zmeniť a potom ho majú nasledovať. Tá zmena sa diala v procese nasledovania. Najprv mu uverili, potom mu dôverovali a až potom ho poslúchali.

Ale mnohí kresťania v dnešnej dobe začínajú z opačného konca. Očakávajú, že ľudia budú dodržiavať prikázania, čo však bez dôvery nejde. Na counselingu sa snažíme o niečo podobné. Klient by mal nasledovať counselora po tom, ako si s ním vybuduje dôverný vzťah. Z tohto hľadiska je model učeníctva podobný ako prístup counselingu.

Kto je v rámci counselingu vaším osobným vzorom, ktorý vás inšpiruje?

Veľmi ma oslovuje klinický psychológ a emeritný profesor William R. Miller, ktorý je zhodou okolností tiež kresťan. Vytvoril prístup tzv. motivačného rozhovoru, založeného na reorganizácii toho, ako o niečom hovoríte. Spôsob, akým reflektujem, parafrázujem a sumarizujem to, čo od vás počujem, je taký, aby ste napokon počuli svoje vlastné slová.

Celá teória za motivačným rozhovorom je tá, že ak túto úlohu počujete zo svojich vlastných úst, je oveľa pravdepodobnejšie, že ju urobíte, ako keby som vám ju zadal ja.

Takže namiesto toho, aby som vám na konci sedenia zadal úlohu, ktorú si máte do budúceho stretnutia spraviť a na ktorú sa možno vôbec necítite pripravení, vám pri motivačnom rozhovore vytvorím priestor, aby ste si ju zadali sami v súvislosti s tým, o čom sme sa práve rozprávali a čo je pre vás vo vašej aktuálnej situácii uskutočniteľné.

Celá teória za motivačným rozhovorom je tá, že ak túto úlohu počujete zo svojich vlastných úst, je oveľa pravdepodobnejšie, že ju urobíte, ako keby som vám ju zadal ja. Pri motivačnom rozhovore potrebujem, aby klient v hlave počul svoj hlas, nie ten môj. Spolu totiž strávime len hodinu v týždni, no so svojím hlasom musíme žiť zvyšných 168 hodín a napokon i celý svoj život.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články