Sviatočná úvaha Antona Fabiana: Láska a strach

Na to, aby ste doma opísali napríklad nového spolupracovníka, najlepšie poslúži fotografia: „Pozri, ako vyzerá!“ Mladí ľudia nosia dnes v mobile viac fotiek, než majú dospelí v albumoch, pretože v galérii mobilu sa nachádza množstvo záberov. Kedykoľvek môžu povedať: „Pozri, ako vyzerá!“

Evanjelium v pašiách ukazuje Božiu fotografiu. Nie jeho tvár, ale povahu. Vidíme ju pri pohľade na kríž. Nie je slaboch. Keby áno – bol by ušiel do lesa, za hranice, neboli by ho chytili. On má však Božiu povahu. A hoci vedel, že veľkňazi i farizeji ho falošne obvinia, neušiel pred nimi. Napriek strachu a poteniu sa krvou sa vydal do rúk ľudí. Zachoval si postoj: milujem ťa, človek, aj keď ma zabiješ. Toto je Božia povaha: mám ťa rád, aj keď ma zlikviduješ.

Máme radi druhých, kým nás neoklamú, nepodvedú, nezrania. Na kríži však vidíme úplne inú povahu: mám ťa rád, človek, hoci mi kladieš na hlavu korunu z tŕnia, hoci ma bičuješ, dávaš mi niesť kríž na Golgotu a pribíjaš ma naň klincami.

Za dvetisíc rokov sa na tom nič nezmenilo, lebo je to nová a večná zmluva (1 Kor 11, 25). Je to nový a večný znak: znak Božej slávy, znak horiacej lásky, hoci vyzerá ako zahanbenie.

Toto je Božia povaha: mám ťa rád, aj keď ma zlikviduješ.

Mali by sme sa báť takejto Božej náklonnosti? Skôr si uvedomujeme, že sa musíme báť svojej povahy, vlastnej ľahostajnosti, pohodlnosti a egocentrizmu.

Keby Ježiša boli zlikvidovali neveriaci, pohania, neznabohovia – boli by to aspoň nepriatelia. No Ježiša zlikvidovali vlastní, ktorí chodili do synagógy, modlili sa ako on: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný“ (Dt 6, 4). Ukrižovali ho ľudia, ktorí si chránili vieru v Boha tak ako on. V mene Božom odsúdili Boha. To je na tom najhoršie.

Tu vidieť, aká môže byť povaha človeka, kam až vie zájsť v sebectve a zlobe. Pokračovanie pašiového príbehu je v osobnom konaní každého z nás. Sebecká povaha ničí Boží život v nás, vyhadzuje ho, vztyčuje ho na kríž. Máme slobodu povedať: nepotrebujem ťa, Bože, ani tvoje zásady. Toho sa treba báť, nie Božej povahy. Božia povaha je kríž, na ktorom ukázal, ako nás má rád. Kto by sa bál milujúcej povahy?

Profesor dogmatiky Wolfgang Müller (nar. 1956) píše: „Dnešný človek sa domnieva, že Boh je nebeský dozorca, ktorý nás stále sleduje a má zdvihnutú pravicu k trestu.“ Proti tejto predstave sa človek postavil ústami Nietzscheho (1844 – 1900): „Neznesiem, aby ma niekto sledoval, aby mi bral slobodu. Radšej žiaden Boh a usporiadam si život na vlastnú päsť.“

Toto je predstava z minulých storočí. Aké iné je Ježišovo rozmýšľanie o Bohu. On zvestuje Otca, ktorý miluje a dáva zmŕtvychvstanie. Porovnávaním Ježišovho Boha a Nietzscheho Boha zistíme veľký rozdiel. Preto apoštol Ján mohol napísať: „dokonalá láska vyháňa strach“ (1 Jn 4, 18). Pri Ježišovom Bohu sa môžem tešiť a nemusím sa báť.

Sebecká povaha ničí Boží život v nás, vyhadzuje ho, vztyčuje ho na kríž.

K mame, ktorá je v nemocnici po pôrode, prichádza lekár a hovorí: „Trpezlivosť mamička, nebojte sa, váš syn bude vidieť!“

„Ako prosím? On nevidí?“

Lekár opakuje: „Majte trpezlivosť, bude vidieť, len musíme počkať. Má chorobu, ktorá sa dá odstrániť až okolo pätnástich rokov. Po operácii bude vidieť.“

Vieme si predstaviť, čo prežívala matka, keď sa dozvedela, že jej syn nevidí. Zároveň však mala nádej, že sa to zmení.

Po dovŕšení pätnástich rokov ho priviezli do nemocnice. Operácia prebehla úspešne. Rodičia ho vzali na chatu. Ráno sa prebudil a vyšiel z izby. Doteraz sa díval iba rukami, teraz videl tak ako ostatní. Vyšiel z izby, a keď prvý raz uzrel slnko, zhrozene vykríkol: „Mami, nespadne to na mňa?!“

„Neboj sa, synak, tam je všetko dobre pripevnené. Fungujú fyzikálne zákony, nemusíš sa báť. To je slnko, ktoré nám slúži.“

Chlapec začínal rozumieť, že keď sa pozerá na slnko, nemusí sa báť, lebo sa môže ohriať a mať radostnejší život.

Väčšinou to tak neprežívame, lebo oči máme zdravé a vidíme. Veľký piatok je však o tom, že by sme mali urobiť to, čo chlapec: zrazu začal vidieť. Začať vidieť Božiu povahu a žasnúť: veď Boh je ako slnko života. Môžem sa pri ňom ohriať, som ním milovaný, hoci si to nezaslúžim. On ma má rád.

Preto by sme mu mali v duchu povedať: Odpusť, Pane, že ťa ešte takto nevidíme. Častejšie ťa vidíme ako dozorcu a žijeme v strachu. Ty si však trpezlivý a pomáhaš nám, aby sme objavili tvoju krásnu povahu, ktorú zjavuješ v znaku kríža.

Z knihy Studňa a pavučina I.: Úvahy inšpirované evanjeliom, SSV 2016. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.