Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Na Slovensku žije podľa posledných údajov Štatistického úradu SR viac ako 71 000 ľudí bez domova, pričom takmer 11 000 z nich sú deti do 14 rokov. Ak by žili všetci na jednom mieste, bolo by to siedme najväčšie mesto na Slovensku. Ako najefektívnejšia politika bojujúca proti bezdomovectvu sa ukazuje prístup Housing First, ktorý sa zo Spojených štátov postupne rozšíril do celého sveta. Priekopníkom tejto stratégie na Slovensku je Nadácia DEDO. Rozprávali sme sa s jej predsedníčkou Alenou Vachnovou, ktorá si vzdelanie so zameraním na systém ukončovania bezdomovectva doplnila na Harvarde.
Aké sú najčastejšie dôvody, pre ktoré ľudia na Slovensku končia na ulici? V čom je tajomstvo úspechu projektu Housing First? Prečo by investovaním do ukončovania bezdomovectva štát vo výsledku ušetril?
Nadácia DEDO sa venuje pomoci ľuďom na periférii už viac ako 25 rokov. Môžete nás na úvod stručne zasvätiť do jej histórie?
Nadácia DEDO vznikla koncom 90. rokov z iniciatívy manželov Ondášovcov. Jozef Ondáš bol v tom čase úspešný podnikateľ v IT sektore a spolu s manželkou Máriou vnímali, že by sa chceli angažovať v pomoci iným. Najprv sa venovali materiálnej pomoci deťom z detských domovov, preto i názov DEDO ako skratka pre podporu detí z detských domovov. Časom ale prišli na to, že deťom chýba čosi iné ako materiálne dary – vzdelanie, príprava do života, starostlivosť a zmena systému.
A ako sa postupne nadácia stále viac rozvíjala, začala sa zameriavať na prevenciu. Ďalším projektom bolo Domovské vzdelávacie centrum (domov na polceste) v Dunajskej Lužnej, kde mladí ľudia, ktorí odchádzali z detských domovov, mohli získať základné zručnosti na štart do samostatného života. Dnes sú tieto domovy po celom Slovensku a preklopili sa aj do legislatívy.
Ďalším veľkým balíkom aktivít boli útulky pre rodiny s deťmi Dorka, ktoré dnes fungujú ako samostatná nezisková organizácia v štyroch mestách. Cieľom bolo pomôcť rodinám, ktoré sú v bytovej núdzi, aby získali stabilné ubytovanie a odbornú podporu predtým, ako by boli deti vyňaté z rodiny do starostlivosti štátu.
Bývanie by z nášho pohľadu nemalo byť len komoditou, s ktorou sa obchoduje, ale niečím, čo každý človek potrebuje na dôstojný život.
Potom prišlo obdobie, keď sme v Nadácii DEDO vnímali, že rodiny sa po stabilizačnom období v Dorke nemajú výhľadovo kam posunúť, pretože narazili na problém nedostatku dostupného bývania. Vtedy sme začali premýšľať nad prístupom Housing First (Bývanie ako prvé), ktorého cieľom je skoncovať s bezdomovectvom. Bližšie som tento prístup spoznala a študovala v Spojených štátoch.
Môžete nám bližšie predstaviť filozofiu prístupu Housing First?
Tento prístup vychádza z pohľadu na bývanie ako na ľudské právo a nie ako na výsledok zásluhovosti. Bývanie by z nášho pohľadu nemalo byť len komoditou, s ktorou sa obchoduje, ale niečím, čo každý človek potrebuje na dôstojný život. Prístup Housing First je alternatívou k prestupnému bývaniu v útulkoch či nocľahárňach, z ktorého sa len veľmi malá skupina ľudí prepracuje k štandardnému nájomnému bývaniu.
Pokiaľ človek zažíva bezdomovectvo, nemá kapacitu zaoberať sa čímkoľvek iným. Jeho témou je prežiť.
Dnes, žiaľ, vidíme mnohé rodiny, ktoré z dôvodu nedostupnosti bývania žijú dlhodobo, dokonca viacgeneračne, v útulkoch. Bývanie je z nášho pohľadu prvým krokom k tomu, aby mal človek bezpečie, zastabilizoval sa a následne začal riešiť ďalšie životné otázky. Pokiaľ človek zažíva bezdomovectvo, nemá kapacitu zaoberať sa čímkoľvek iným. Jeho jedinou témou je prežiť.
Ako sa vo vašej nadácii dostávate k bytom, ktoré potom ľuďom bez domova prenajímate?
Máme niekoľko modelov. Vďaka spolupráci s mestom Košice máme k dispozícii 14 bytov, ktoré mesto zrekonštruovalo a prenajíma ich nám ako Nadácii DEDO. My ich následne dávame do podnájmu rodinám bez domova. Túto nájomnú zmluvu s mestom máme na 10 rokov. Druhý spôsob je, že pre rodiny vyhľadávame a následne sprostredkujeme podpis priamej nájomnej zmluvy s prenajímateľom.
Okrem toho máme aj kolegov, ktorí poznajú trh s bývaním, reagujú na inzeráty, vyhľadávajú vlastníkov bytov, ktorí by boli potenciálne ochotní nám byt prenajať s tým, že im garantujeme platenie nájomného a starostlivosť o byt. Aj keď mnohí vlastníci bytov sú zo začiatku opatrní, neskôr vidia, že ten systém funguje, takže sú ochotní uvažovať aj prosociálnejšie a nájomné znížiť.
Systém na Slovensku je založený na zásluhovosti. Pre zraniteľných ľudí je nesmierne náročné presadiť sa v ňom.
Podľa akého kľúča si vyberáte rodiny, ktoré do programu Housing First zaradíte?
V roku 2021 sme zrealizovali takzvaný Registračný týždeň pre rodiny s deťmi v Košiciach. Bola to výskumná aktivita, na základe ktorej sme chceli zistiť, koľko rodín v Košiciach žije v podmienkach bezdomovectva. Navštívili sme vyše tristo rodín, v ktorých žije okolo osemsto detí, pričom významná časť z nich sa už do týchto podmienok narodila.
Mnohé z nich žili dlhodobo v útulkoch alebo rôznych neformálnych osídleniach vo forme prístreškov a záhradných chatiek bez elektriny či prístupu k pitnej vode. S týmito rodinami sme dodnes v kontakte, priebežne mapujeme ich situáciu a pozývame ich do programu. Čiže tak, ako sa nám darí získavať byty, postupne oslovujeme tieto rodiny a zabývavame ich.
V čom je podľa vás kameň úrazu, prečo jednotlivci či dokonca celé rodiny končia na ulici či v už spomínaných provizórnych prístreškoch?
V prvom rade si treba uvedomiť, že bezdomovectvo je hlboký systémový problém. Nie je to o individuálnom rozhodnutí človeka ani o jeho zlyhaní, ako sa často komunikuje. Hoci je pravda, že individuálne aspekty môžu zohrať určitú rolu. Ak napríklad človek vyrastal v detskom domove, má nejaké vážne zdravotné problémy, nemá podporu rodiny alebo širšej komunity, tak je pravdepodobnejšie, že sa do bezdomovectva prepadne rýchlejšie.
Život v situácii bezdomovectva je plný toxického stresu, preto rozumiem, ak títo ľudia užívajú návykové látky.
Ale problém je najmä v nedostatku dostupného bývania, podporných služieb a takmer neexistujúcej prevencie bezdomovectva a bytovej núdze. Systém, ktorý máme na Slovensku, je založený na zásluhovosti. Pre zraniteľných ľudí je nesmierne náročné presadiť sa v ňom.
Akým spôsobom sa dnes na Slovensku snažíme riešiť otázku bezdomovectva?
Riešenie, ktoré dnes v spoločnosti ľuďom bez domova ponúkame, je založené na prestupnom bývaní a predpoklade, že najprv vyriešia všetky svoje osobné ťažkosti (závislosti, hygienu a pod.) a až následne môžu mať prístup k bývaniu, ak si to zaslúžia. Ale to nie je prístup, ktorý by bol efektívny. Lebo je ťažké byť zdravý, prípadne nájsť si prácu, ak ste dlhodobo bez domova.
Život v situácii bezdomovectva je traumatizujúci a plný toxického stresu, preto rozumiem, že ľudia v tejto situácii sa uchyľujú k užívaniu návykových látok. Bezdomovectvo je z môjho pohľadu taká extrémna životná skúsenosť, že títo ľudia potrebujú nejaký mechanizmus úľavy z toho utrpenia a bolesti, ktoré prežívajú.
Berieme im akúkoľvek nádej, že by sa ich situácia mohla zmeniť. To je obrovská škoda, ktorú na nich páchame.
Zrejme aj pre tieto patologické dôsledky bezdomovectva, ktoré spomínate, sa v súvislosti s prístupom Housing First zdôrazňuje tzv. harm reduction (predchádzanie rizikám a negatívnym dosahom). Akým spôsobom sa uplatňuje?
Základom tohto prístupu je poskytovanie pomoci bez akéhokoľvek posudzovania a s rešpektom k slobodnej vôli človeka. Ako hovorí americký doktor a prezident Bostonského programu zdravotnej starostlivosti pre bezdomovcov Dr. Jim O´Connell, pomoc týmto ľuďom nie je o tom, že ich meníme, ale o tom, že im ponúkame nádej a možnosti. Nie však také, ktoré sú viazané na ich morálnu bezúhonnosť, ale na ich konkrétnu a aktuálnu životnú situáciu.
Často sa stretávame s tým, že ľudia bez domova už ani neveria tomu, že by niekedy mohli štandardne bývať. To je z môjho pohľadu obrovská škoda, ktorú na nich páchame. Berieme im akúkoľvek nádej a skutočné možnosti, aby sa ich situácia mohla zmeniť.
Fínsko je jedným z ukážkových príkladov úspešnej aplikácie prístupu Housing First. Dá sa povedať, že bezdomovectvo je pre nich minulosťou. Myslíte si, že je to reálne i na Slovensku, kde je týmto problémom ohrozených viac ako 70 000 ľudí?
Na jednej strane máte pravdu, že ide o vysoké číslo, ktoré navyše rastie. No ak si týchto 70 000 ľudí rozdrobíme do jednotlivých miest, tak napríklad v Košiciach vieme o minimálne 5 000 ľuďoch bez domova a zároveň tu máme 97 000 bytových jednotiek. To, čo sa udialo vo Fínsku, je, že prístup Housing First prijali ako základ v mestských a národných stratégiách a takmer 30 rokov na ňom systémovo pracujú a aplikujú ho naprieč krajinou.
To znamená, že nerozširujú počet nocľahární a útulkov. Tie sa im dokonca podarilo úplne zatvoriť a majú len minimum krízových lôžok. Na druhej strane vybudovali tisíce dostupných nájomných bytov. V prípade, ak sa niekto bez domova ocitne, majú vytvorený systém organizácií a služieb, ktoré ho veľmi rýchlo podchytia.
Zo štatistík krajín, ktoré prístup Housing First v Európe aplikovali, sa ukazuje, že 80 až 95 % ľudí si bývanie naozaj udrží.
Dokonca aj pre ľudí, ktorí majú duálne diagnózy – to znamená, že zažívajú duševné ochorenie alebo poruchu a zároveň užívajú návykové látky –, majú vytvorený systém podporných služieb, ktoré im poskytujú v ich domácom prostredí. To znamená, že predpokladom nie je, aby ľudia neodkladne pristúpili na liečbu, ale aby minimalizovali negatívne vplyvy užívania návykových látok na svoj život. Hoci finálne sa snažia docieliť, aby sa ľudia pre liečbu rozhodli, rozdiel je v tom, že to nie je podmienka, ale želaný výsledok spolupráce.
Podľa toho, čo som videla na vašej stránke, máte veľmi pekné štatistiky rodín, ktoré sa vďaka vašej nadácii dostali k bývaniu. Sú – na základe vašej skúsenosti – tieto rodiny schopné udržať si bývanie dlhodobo napriek vlastnej dlhoročnej skúsenosti s bezdomovectvom?
Minulý rok sme dospeli k číslu 37 zabývaných rodín v rôznych formách bytov, pričom drvivá väčšina z nich si bývanie dlhodobo udrží. Samozrejme, závisí to aj od zraniteľnosti danej rodiny, lebo je pravda, že sme mali aj prípady rodín, ktoré v prenajatých bytoch bývali rok, dva, prípadne len pár mesiacov. Aj s týmito rodinami sme však stále v kontakte, a akonáhle sa vyskytne nejaká možnosť bývania, okamžite ich kontaktujeme. Cieľom Housing First je vlastne dávať ľuďom veľa príležitostí a hľadať takú formu bývania a takú formu podpornej služby, ktorá im najviac sadne. A nemusí sa to podariť na prvýkrát, to je úplne v poriadku.
No zo štatistík krajín, ktoré prístup Housing First v Európe aplikovali, sa ukazuje, že 80 až 95 % ľudí si bývanie naozaj udrží. V Berlíne s týmto prístupom dosiahli dokonca až 98-percentnú úspešnosť. Pritom je pozoruhodné, že Housing First je tam zameraný na ľudí s duálnymi diagnózami, čo je jedna z najzraniteľnejších cieľových skupín.
Čiže by sa dalo povedať, že ak má človek zrazu možnosť bývať v dôstojných podmienkach, odrazí sa to aj na jeho psychike?
Predstavte si situáciu, že žijete napríklad dlhodobo v útulku a s predstavou vlastného bývania ste sa už nadobro rozlúčili. Alebo máte skúsenosť, že sa vám občas aj podarí nejaký podnájom získať, ale nie ste ho schopní platiť a opäť putujete z nocľahárne do útulku, prípadne na ulicu. A predstavte si, že v tejto situácii odrazu dostanete možnosť stabilne a dôstojne bývať za dostupných podmienok.
Bývanie je hlboko spojené s ľudskou dôstojnosťou a malo by byť naozaj štartovacím bodom a nie odmenou za zásluhy.
U ľudí, s ktorými pracujeme, si všímame, že ten efekt stabilizácie, vydýchnutia si a bezpečia, ktorý zažívajú, vytvára základnú bázu na to, aby sme sa potom mohli baviť o ďalších veciach, ako je zdravie, možnosti práce a podobne. V prvom rade potrebujú nadobudnúť základnú životnú stabilitu a jedno miesto, ktoré môžu začať postupne nazývať svojím domovom.
A potom je pre nich prirodzene omnoho jednoduchšie nadväzovať sociálne väzby, ako keď bývali v nocľahárni alebo útulku, kde sa nemali ani kam zložiť a nemohli k sebe pozvať niekoho len tak na návštevu. Toto je veľmi dôležitý element celého zážitku. Bývanie je hlboko spojené s ľudskou dôstojnosťou a malo by byť naozaj štartovacím bodom a nie odmenou za zásluhy.
Z mojej skúsenosti s prácou s ľuďmi bez domova sa mi javí, že pre ľudí, ktorí sú dlhodobo na ulici, často už aj v stave nejakej závislosti, je veľmi náročné zaradiť sa späť do života. Akým spôsobom sa vám darí zachytávať ľudí v začarovanom kruhu chudoby, z ktorého sa im len ťažko darí vystúpiť?
V prvom rade by som povedala, že to, čo týchto ľudí spája, je hlboko traumatizujúca skúsenosť s bezdomovectvom. A trauma spôsobuje to, že ľudia s takouto skúsenosťou neveria systému, neveria iným ľuďom a je pre nich ťažké vybudovať si dôveru. A práve tou najväčšou výzvou pre mojich kolegov – či už sociálnych pracovníkov, právnikov, psychológov, alebo zdravotné sestry – je získať si ich dôveru. Je totiž veľmi dôležité, aby ten profesionálny vzťah bol zároveň veľmi ľudský a bezpečný.
Ukazuje sa, že zdravotný stav človeka, ktorý žil dlhodobo na ulici, zodpovedá stavu človeka o dvadsať rokov staršieho.
V našej nadácii máme tri podmienky účasti rodín v programe Housing First, ktoré im pri vstupe do programu predstavíme. Musia byť rešpektujúci susedia, platiť nájom (často zvýhodnený) a prijímať sociálnu službu. To, čo sa nám zdá najliečivejšie, je práve ten bezpečný domov a vzťahy, ktoré môžu začať opätovne nadväzovať. Často sa deje, že po rokoch sa obnovujú vzťahy v rodine či s priateľmi a ľudia so skúsenosťou bezdomovectva sa jednoducho stanú súčasťou spoločnosti.
Jedným z vašich projektov je aj Dorka Bags, v rámci ktorého vyrábate tašky a iné módne doplnky z použitej reklamnej banneroviny. Je to pre ľudí zapojených do programu Housing First možnosť, ako si financovať bývanie?
Tento projekt sme vytvorili v prvom rade preto, aby sme ľuďom so skúsenosťou bezdomovectva pomohli rozvinúť pracovné zručnosti a pracovne sa začleniť. Samozrejme, jedným z výsledkov je, že majú stabilný príjem a že sú u nás štandardne zamestnaní. Majú flexibilné pracovné podmienky, príjemné pracovné prostredie, ktoré je pre nich podporujúce, ale zároveň to má aj ten efekt, že ľudia získavajú ďalšie zručnosti a my veríme, že vďaka tomu sa im podarí ľahšie uchytiť aj na otvorenom trhu práce.
Na druhej strane si treba uvedomiť, že nie všetci ľudia so skúsenosťou s bezdomovectvom môžu dnes pracovať. Po dlhých rokoch života bez domova je ich zdravie často už také oslabené, že sú práceneschopní. Ukazuje sa, že zdravotný stav človeka, ktorý žil dlhodobo na ulici, zodpovedá stavu človeka o dvadsať rokov staršieho.
Veľká časť populácie pre nevhodné alebo neexistujúce bývanie vlastne umiera predčasne.
Títo ľudia majú veľa súbežných chronických diagnóz a dožívajú sa okolo 45-50 rokov. Preto je z môjho pohľadu bezdomovectvo aj vecou verejného zdravia. To znamená, že ak je taká veľká časť populácie vylúčená zo zdravotnej starostlivosti, tak pre nevhodné alebo neexistujúce bývanie vlastne umiera predčasne.
Na vašej stránke som videla zábery rodín, ktoré sa možno po rokoch prvýkrát dostali k vlastnému bývaniu, čo bolo spojené s množstvom silných emócií. Spomínate si na nejaký zážitok z návštevy rodiny, ktorá sa v podstate z ulice dostala k prvému normálnemu bývaniu?
Tieto zážitky sú vždy veľmi dojemné. Ale dnes to už takto nerobíme, už ich nenavštevujeme s kamerou. To bola veľmi výnimočná situácia. V rámci nadácie máme veľmi striktnú politiku „no stories“, a preto nezdieľame príbehy ani identitu svojich klientov a zároveň sa snažíme hovoriť skôr o riešeniach bezdomovectva ako o konkrétnych príbehoch ľudí s touto skúsenosťou. My v podstate hovoríme, že nemáme veľmi čo ukázať. Ak sa našej práci darí, rodiny sa zabývajú a plynule sa zaradia do spoločnosti.
Na Slovensku máme počet sociálnych nájomných bytov na úrovni asi 1,6 % bytového fondu. Európsky priemer je pritom 10 %.
Bezdomovectvo je však pre nich stále veľmi citlivá téma, pretože zažili veľmi veľa odmietania, sklamaní, segregácie a podobne. Čiže vždy, keď sa im darí udržať si bývanie a vybudujeme si s nimi vzťah dôvery, je to pre nás veľká vec. A povedala by som, že ešte dojemnejšia a silnejšia ako samotná informácia, že byt dostali.
Čo by sa na Slovensku muselo zmeniť, aby sme prístup Housing First uplatnili ako legislatívu na ukončenie bezdomovectva?
Bezdomovectvo je veľmi komplexná záležitosť. Čiže by sa muselo upraviť veľa politík a o to sa aj v našej nadácii snažíme. V prvom rade je nevyhnutné začať rozvíjať sociálne nájomné bývanie a zvyšovať počet dostupných nájomných bytov. Na Slovensku máme počet sociálnych nájomných bytov na úrovni asi 1,6 % bytového fondu. Európsky priemer je pritom 10 %. Ja si nemyslím, že u nás je menej ľudí z nízkopríjmových skupín, ktoré takéto bývanie potrebujú.
Ďalším veľmi dôležitým a relatívne rýchlo uskutočniteľným opatrením by mohol byť funkčný príspevok na bývanie. Je potrebné, aby sa rozšíril a odstrihol od dávky v hmotnej núdzi. A v neposlednom rade potrebujeme rozvíjať podporné služby pre najzraniteľnejších jednotlivcov a rodiny a iniciovať rôzne prevenčné aktivity, aby sa neprepadávali do bezdomovectva.
Ak sa rodina rozpadne a deti vyňaté do starostlivosti štátu, náklady na jedno takéto dieťa sú okolo 20 000 eur na rok.
Náročnejšia situácia je, ak sa rodina rozpadne a dôjde až k tomu, že sú deti vyňaté do starostlivosti štátu. Náklady na jedno takéto dieťa predstavujú okolo 20 000 eur na rok. A predstavte si, ak sa rozpadne viacčlenná rodina. Potom druhá možnosť je, že rodina bude žiť v útulku, ale aj táto služba je ekonomicky náročnejšia než napríklad príspevky na bývanie.
Verím, že budeme mať čoskoro k dispozícii čísla z nášho projektu a budeme môcť ukázať aj ekonomickú efektivitu prístupu Housing First. Lebo sme presvedčení, že investovanie do ukončovania bezdomovectva je vo výsledku pre štát lacnejšie. Myslím, že to nie je ani tak otázka toho, či si to môžeme dovoliť, ale skôr toho, či sme ochotní o tom takýmto spôsobom uvažovať.
Na záver sa ešte opýtam, čo môžeme my ako bežní ľudia robiť pre to, aby sme ľuďom bez domova v ich neľahkej situácii pomohli.
V prvom rade je dôležité si vôbec ľudí bez domova všimnúť a uznať, že existujú. Niekedy stačí pozdraviť, prehodiť pár slov. Aj takéto prijímajúce nastavenie už dokáže spraviť rozdiel, lebo ľudia bez domova sú v podstate neviditeľní. Druhá vec je, že ak poznáte nejaké iniciatívy, ktoré problematiku bezdomovectva dokážu reálne meniť, môžete sa informovať o možnostiach podpory či spolupráce.
Je to vždy o tom zahodiť predsudky a trošku viac si otvoriť srdce.
Čiže to môže byť pokojne o tom, že keď žijem v jednom bytovom dome s rodinou, ktorá je súčasťou projektu Housing First, tak budem šíriť dobré meno tejto iniciatíve, ktorá sa snaží o spravodlivejší a dôstojnejší prístup k ľuďom bez domova. A pokiaľ sa niekto venuje napríklad mestským politikám, tak je veľmi dôležité, aby sa menil zaužívaný naratív, ktorý dnes týchto ľudí stigmatizuje. Aby sme dávali príležitosti ľuďom, ktorí sú zraniteľní, stať sa súčasťou tejto spoločnosti, lebo teraz sú na jej okraji. Ja si myslím, že je to prínosné pre celú spoločnosť. No je to vždy o tom zahodiť predsudky a trošku viac si otvoriť srdce.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
