Teológ Coda: Rozhovor v Duchu umožňuje praktizovať komunitné rozlišovanie

Inšpiráciu pre túto reflexiu som čerpal z výroku pápeža Františka, ktorý ma veľmi zaujal a prinútil ma premýšľať: „Cirkev je ‚ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého‘ (takto to uvádza Lumen gentium, č. 4). Preto v tom, čo nazývame ‚synodalita‘, môžeme lokalizovať bod, v ktorom sa Trojica tajomne, ale skutočne zbieha v dejinách“ (videoposolstvo pri príležitosti plenárneho zasadnutia Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, 24. – 27. mája 2022).

Pápež František predstavuje synodalitu ako „miesto“ „zbiehania sa“ – teda spoločného vstupovania – do dejín Boha, Trojice: Boh, ktorý je Otcom všetkých, ktorý sa medzi nami sprítomňuje v Ježišovi, Synovi, ktorý je prvorodeným medzi mnohými bratmi a sestrami, vo vánku slobodnej, prekypujúcej a neustále novej lásky Ducha Svätého. A to prostredníctvom misie Cirkvi, ktorá je – ako ju opisuje dogmatická konštitúcia Lumen gentium – „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (LG, 1). Žiť synodalitu znamená žiť konkrétne ako Cirkev tento dar a túto zodpovednosť.

Je potrebné ukázať, že cesta synodálnej Cirkvi je aktuálnou odpoveďou Božieho ľudu na Božie volanie a na misiu Cirkvi.

Tu sa odohráva úloha synodality: ohlasovať a svedčiť životom skôr než slovom, že Boh, Trojica, vstúpil do dejín ľudstva „raz a navždy“ a kráča s nami, a tak sa stávať kvasom bratstva na ceste  dnes už globálnej spoločnosti, ktorá je poznačená tragickými ranami, ale ktorá sa napriek všetkému formuje. Nestačí pochopiť, že účasť na trojičnom spoločenstve je zdrojom a cieľom synodality Cirkvi: je potrebné ukázať, že cesta synodálnej Cirkvi je aktuálnou odpoveďou Božieho ľudu na Božie volanie a na misiu Cirkvi.

Utópia alebo dokonca ilúzia, ako sa večne obávajú tí, ktorých Ján XXIII. nazýval pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu „prorokmi skazy“. Nie! Viera nám hovorí niečo iné. A synodálny proces, ktorý prebieha už dva roky, to potvrdzuje.

Chcem upozorniť na jeden fakt, ktorý je podľa môjho názoru rozhodujúci: zo správ miestnych cirkví, zhromaždených počas fázy načúvania pred októbrovým zhromaždením Synody, vyplynul významný a v mnohých ohľadoch prekvapujúci údaj: metóda „duchovného rozhovoru“, odporúčaná na čas synodálneho kráčania, sa ukázala ako úspešná!

Zistilo sa totiž, že keď sa táto metóda – často po počiatočnej skepse – uviedla do praxe, bola prijatá s úžasom, vďačnosťou a radosťou ako majstrovská cesta na podporu správnej evanjeliovej duchovnej atmosféry, ktorá umožňuje praktizovať komunitné rozlišovanie toho, čo „Duch hovorí Cirkvi“. Takže vo všetkých správach sa ako leitmotív opakuje túžba a záväzok pokračovať v tejto ceste (porov. Instrumentum laboris, A2). Ba viac: vzhľadom na jej strategický význam pri podpore skúsenosti synodálnej Cirkvi sa formácia k „duchovnému rozhovoru“ vníma a požaduje ako prioritná a prierezová – je pre všetkých na všetkých úrovniach cirkevného života (ibid., č. 42).

Samotný dokument Instrumentum laboris už v tomto smere ponúka pokrok, ktorý sa dosiahol na doteraz vykonanej ceste: už nehovorí o „duchovnom rozhovore“, čo je ešte trochu vágny výraz a môže sa interpretovať reduktívne, ale o „rozhovore v Duchu“: výraz vhodnejší a výstižnejší. O čo ide?

Podstatné meno „rozhovor“ vo svojom pôvodnom význame – hovorí to jeho etymológia (z latinského cum a versare = bývať spolu na jednom mieste, byť v ňom zvyknutí žiť) – vyjadruje niečo viac ako len jednoduchú výmenu myšlienok: vyjadruje zdieľanie vitálneho sveta, ktorý spolu obývame, interpretujeme a budujeme. A odkaz na Ducha pripomína evanjeliovú atmosféru, ktorú otvorený a plodný rozhovor predpokladá a ktorú samotná udalosť rozhovoru vytvára a prehlbuje: prítomnosť Ducha Svätého s jeho nezameniteľným hlasom, ktorý vedie cestou Ježišových učeníkov.

Svätý Tomáš Akvinský opisuje práve slovom conversatio štýl, akým Ježiš vykonával svoju misiu, v ktorej ho mali nasledovať jeho učeníci pri šírení evanjelia.

Stručne povedané, „rozhovor v Duchu“ realizuje a podporuje túto skúsenosť evanjeliového života, ktorú pápež František v exhortácii Evangelii gaudium definuje ako „rozšírenie vnútra“: „Keď teda prežívame mystickú skúsenosť priblíženia sa k druhým s úmyslom hľadať ich dobro,“ vysvetľuje, „naše vnútro sa rozširuje, aby sme mohli prijať tie najkrajšie dary od Pána. Vždy keď sa v láske stretávame s ľudskou bytosťou, stávame sa schopnými objaviť o Bohu niečo nové. Vždy keď otvárame oči, aby sme spoznali druhého, viera získava viac svetla pre spoznanie Boha“ (č. 272).

Toto je skúsenosť synodálnej Cirkvi! Nezištné otvorenie sa iným, vzájomné počúvanie a vzájomné prijímanie otvorené všetkým, pričom prednostne sa s nežným pohľadom pozerá na vylúčených a marginalizovaných. Vďaka tejto skúsenosti kvitne vnútro každého človeka – živené Božím slovom a Eucharistiou – a rozširuje sa, aby v láske prijalo vnútro iných: a tak, práve tak, prijalo Boha, ktorý sa v Ježišovi sprítomňuje v Duchu uprostred svojho ľudu, kráčajúceho dejinami v službe príchodu Kráľovstva.

Konkrétne, počnúc obrátením srdca a rozšírením vnútra, sa účasť všetkých na ceste Cirkvi stáva „rozhovorom v Duchu“, dychom spoločenstva a misie synodálnej Cirkvi: vyjadruje spoločné kráčanie Božieho ľudu a sprevádzanie misie v dejinách všetkých národov smerom k plnosti Kráľovstva.

Pri pozornom pohľade do kultúr všetkých národov vo všetkých geografických a kultúrnych šírkach je štýl rozhovoru „tkaný“ vďaka vzájomnému počúvaniu sa a záujmu kráčať v solidarite. Spontánne sa praktizuje ako spôsob, ktorým sa komunita zhromažďuje, aby diskutovala a rozhodovala o najdôležitejších záležitostiach, ktoré sa jej týkajú. Je to antropologický fakt, ktorý Ježišova milosť predpokladá, prijíma, očisťuje a privádza k dokonalosti, otvárajúc ho „stále viac“ Božiemu príchodu a stretnutiu medzi národmi a kultúrami.

Filozofia, láska k múdrosti, od staroveku opisuje „duchovné cvičenie“ (tak ho definuje P. Hadot), v ktorom sa spoločne hľadajú pravda a spravodlivosť: aby sa správne rozoznávala cesta v súlade s pravdou, užívajúc si jej krásu, a aby sa následne v meste (v spoločnosti) konalo podľa spravodlivosti. Platón o tom hovorí ako o zapálení plameňa zo spolužitia a úprimného, otvoreného, oddaného rozhovoru, ako keď sa trie dvoma kamienkami, aby vznikla iskra (tak v jeho VII. liste).

V Novom zákone je mnoho príkladov, ako Ježiš konverzuje a otvára srdcia daru Boha: stačí pomyslieť na rozhovor s Nikodémom alebo so Samaritánkou vo štvrtom evanjeliu (Jn 3, 1 – 21 a 4, 5 – 26). V Lukášovom evanjeliu – akoby nám ponúkalo ikonu synodálnej Cirkvi – v epizóde z Emauz  zmŕtvychvstalý Ježiš prichádza a sprevádza učeníkov na ceste, konverzujúc s nimi, aby otvoril ich oči a zapálil ich srdcia, aby pochopili a prijali Božie konanie v ňom, vo svetle interpretácie Písma, ktorá vrcholí „lámaním chleba“ pri stole (Lk 24, 13 – 32).

Svätý Tomáš Akvinský – budeme citovať iba jedného hodnoverného svedka Tradície Cirkvi – opisuje práve slovom conversatio štýl, akým Ježiš vykonával svoju misiu, v ktorej ho mali nasledovať jeho učeníci pri šírení evanjelia. Píše: „,Ježiš prišiel, aby sme skrze neho mali prístup k Otcovi,‘ ako hovorí apoštol Pavol v Liste Rimanom (porov. 5, 1 – 2). A tak bolo najvhodnejšie, že pri priateľskom rozhovore s ľuďmi im vnukal dôveru priblížiť ich k sebe: rozprávajúc sa s ľuďmi, ako je vlastné človeku, prejavil všetkým svoju božskosť“ (porov. Tomáš Akvinský, S. Th., III, q. 40, a. 1.).

Ozvenu tohto všetkého v spojení s čítaním znamení čias nachádzame v Druhom vatikánskom koncile, kde konštitúcia Dei verbum predstavuje udalosť Zjavenia: „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4). Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1, 15; 1 Tim 1, 17) vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a stýka sa s nimi (porov. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“ (č. 2). A Pavol VI. v encyklike Ecclesiam suam na záver koncilu a takmer pri odovzdaní jeho posolstva s pohľadom na cestu Cirkvi s mužmi a ženami našej doby zdôrazňuje, že dnes „Cirkev musí pristúpiť k dialógu so svetom, v ktorom žije. Cirkev sa stáva slovom, stáva sa posolstvom, stáva sa rozhovorom“ (č. 67).

Na záver: je to štýl Boha, Trojice, štýl jeho dialógu lásky s ľudstvom a stvorením, štýl synodálnej Cirkvi. Oprávnene pápež František zdôrazňuje, že synodalita je lokalizácia Trojice v „zmene epochy“, ktorú sme povolaní interpretovať s tvorivou a vernou zodpovednosťou voči Božiemu plánu. „Rozhovor v Duchu“ je tou cestou, ktorú sme všetci povolaní podniknúť s radosťou a vážnosťou, aby sme sa stali umelcami, ktorí sú dnes hodní Boha a najhlbších očakávaní všetkých!

Prevzaté z sophiauniversity.org. Preložil Kornel Maťko.

Články o synodalite vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.