Ubytovali rodinu z Ukrajiny: Nie sú pre nás cudzí, sú akoby naši noví príbuzní

„Odkedy prišli k nám domov, nesieme spolu ich utrpenie,“ hovoria Sládečkovci.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Dom rodiny Sládečkovcov v Limbachu má odnedávna o troch obyvateľov naviac. K manželom so štyrmi deťmi sa prisťahovala ukrajinská matka so synom a dcérou. Rodina tu našla útočisko po takmer týždňovej ceste z rodnej vlasti.

„Táto rodina nás učí citlivosti v poskytovaní pomoci, dáva nám mnoho príležitostí, ako sa podeliť s tým, čo máme,“ vravia Eva a David Sládečkovci. Rozhodnutie prijať ukrajinskú rodinu urobili spolu so svojimi deťmi, ktoré tento krok rovnako odsúhlasili. Nemali žiadne námietky, pretože sa tešili na nových kamarátov.

Eva, David, keď prišli prvé správy o začiatku vojny, uvedomili ste si, aký nápor utečencov bude smerovať na Slovensko a že aj vy by ste ich mohli prichýliť?

Tieto pre nás šokujúce správy o začiatku vojny na Ukrajine nás zastihli pred odchodom na jarné prázdniny. Chvíľu sme aj zvažovali, či vôbec v tejto situácii máme niekam ísť. Prišlo nám to najprv absurdné, že tak blízko nás sa bojuje, padajú bomby, zomierajú ľudia a my pôjdeme oddychovať. Potom sme si však povedali, že život sa nesmie zastaviť a my musíme ísť ďalej, aj kvôli deťom. Nakoniec aj vďaka tomu, že sme boli spolu v horách, boli sme oddýchnutí, trávili sme spoločne celé dni, v nás dozrelo rozhodnutie prijať k nám domov rodinu z Ukrajiny.

Ubytovali ste matku s dvomi deťmi z východu Ukrajiny. Predtým ste však museli na to vytvoriť podmienky vo vašom dome, čo si vyžadovalo veľa úsilia…

Bolo nám jasné, že im chceme u nás vytvoriť samostatné bývanie, aby mali čo najviac súkromia. Na spodnom poschodí nášho domu máme samostatnú kúpeľňu a dve miestnosti, v ktorých som pracovala. Všetky tieto priestory sme museli uvoľniť a zariadiť tak, aby sa tam dalo plnohodnotne bývať. Mysleli sme si, že to za pár dní zvládneme, ale nakoniec z toho bol celý týždeň sťahovania a zariaďovania. A my sme každým dňom dúfali, že prídu až zajtra, že ešte máme nejaký čas, aby sme všetko stihli dokončiť.

Ako ste tieto prípravy zvládali popri štyroch deťoch a Davidovom zamestnaní?

Chystali sme najmä po večeroch a cez víkend, pomáhali nám v mnohom aj naše deti. Zariaďovali sme tam provizórnu kuchynku, čo znamenalo myslieť od riadov, hrncov, príborov až po vázu na kvety alebo obrus na stôl. Dali sme im tam chladničku a dvojplatničku, aby mohli naozaj samostatne fungovať. Boli to intenzívne dni, ale strhla sa okolo nás taká vlna pomoci, že keď raz prišiel David z práce, bol všetok ťažký nábytok presťahovaný. Niekto prišiel pomôcť s upratovaním, niekto s vŕtaním garniže na závesy. Najhoršie bolo asi to vypratávanie našich vecí a mojej práce, ktorú sme presunuli do hosťovskej izby.

Aké pocity ste mali pri týchto prípravách a pri očakávaní ich príchodu? Čo vám behalo hlavou?

Do poslednej chvíle sme nevedeli, kto k nám príde. Vedeli sme však, že už je určite niekto na ceste k nám, že niekto konkrétny už cestuje, uteká pred vojnou. S deťmi sme sa modlili za túto konkrétnu rodinu.

Pani šoférovala 15 hodín denne, pretože zvolili trasu cez Rumunsko a Maďarsko, aby nemuseli riskovať cestu cez celú Ukrajinu.

Čo viete dnes povedať o rodine, ktorú ste prijali? Predstavte nám ju.

Máme u nás mamu s dvomi deťmi, chlapcom a dievčatkom. Doma nechali otca. Je to veľmi bolestné vidieť, ako vojna rozdelila rodiny. Chlapec, hoci len 14-ročný, vážny a zodpovedný, vo všetkom nápomocný mame, akoby prebral v mnohom rolu otca.

Sú veľmi statoční. Často si kladieme otázku, ako by sme toto všetko zvládali my, keby sme boli na ich mieste.

Ako ste na seba zareagovali, keď ste sa prvýkrát stretli?

Povedala by som, že úplne normálne, pozdravili sme sa, povedali sme si, ako sa voláme, ukázala som im izby a nechali sme ich oddychovať. Boli veľmi vyčerpaní po 6-dňovej ceste autom. Pani šoférovala 15 hodín denne, pretože zvolili trasu cez Rumunsko a Maďarsko, aby nemuseli riskovať cestu cez celú Ukrajinu.

Keď prišli, opadli z nás akékoľvek obavy z neznámeho, stačil jeden pohľad do ich očí. Stretnutie s ich utrpením nás zasiahlo. Pretože keď sme vojnu a utekajúcich ľudí videli v televízii, na sociálnych sieťach, v novinách, vždy to bol len okamih, chvíľa, od ktorej sme mohli kedykoľvek odísť. Odkedy prišli k nám domov, nesieme spolu ich utrpenie.

Ako sa posunul váš vzťah k nim od ich príchodu?

Prvé dni sme cítili, že si musia hlavne oddýchnuť. Nič sme sa ich nepýtali, len sme počúvali. Snažili sme sa vnímať medzi riadkami ich potreby.

Deti sa po pár dňoch osmelili a spriatelili, hrajú sa, akoby sa poznali už roky.

Pani nám po pár dňoch priniesla plný hrniec pravého ukrajinského boršču, my sme ich zase pozvali v nedeľu na obed. Takmer každý deň tu niečo koluje od nich k nám a naopak. Večer si len vrátime hrnce, taniere a niekedy aj deti. (úsmev)

Eva a David Sládečkovci

Ako trávia každodenný čas?

Prvé dni si vybavovali všetky potrebné doklady, neskôr sa deti už pripájali na online vyučovanie z ich domovských škôl. U nás v dedine vznikol krúžok keramiky pre deti z Ukrajiny, na to sa každý týždeň veľmi tešia. Pre chlapca sa nám podaril vybaviť tréning volejbalu, bude tam chodiť dokonca trikrát do týždňa. A potom trávime čas aj spolu, hlavne na záhrade, je to veľmi prirodzené.

Majú nejaké plány, čo budú robiť ďalej?

Plán je vrátiť sa čím skôr domov. Keby mohli, išli by ihneď. Bývajú síce u nás, ale je vidieť, že mysľou sú stále doma na Ukrajine.

Ako znášajú to, že nemajú pri sebe manžela a otca?

Nehovoria o tom pred nami, ale sú často v spojení, telefonujú si počas dňa, aj každý deň pred spaním. Ich otec stále trávi noci u nich v dome v pivnici aj s ďalšími mužmi z rodiny.

Pri jednej príležitosti, keď chlapec pomáhal Davidovi s niečím na záhrade, sa mu zdôveril, že on nechcel z Ukrajiny v žiadnom prípade odísť, ale poslúchol otca, ktorý na tom trval. David mu povedal, že na mieste jeho otca by tiež urobil všetko pre to, aby jeho najbližší boli v bezpečí. Chlapec odpovedal, že tomu rozumie, ale je preňho ťažké byť v bezpečí, keď vidí, čo sa deje v jeho krajine. Sám na vlastnej koži zažil ťažké boje a bombardovanie v ich meste, dva týždne sa ukrývali v pivnici.

Bývajú síce u nás, ale je vidieť, že mysľou sú stále doma na Ukrajine.

Vidno na nich len únavu, bolesť a smútok, čo je pochopiteľné, alebo dokážu mať aj úsmev na tvári a nádej do budúcna?

Pri jednom z prvých stretnutí som bola svedkom situácie, keď sa dievčatko horko rozplakalo, že jej mama nestihla zbaliť gymnastický dres. Videla som takú istú mamu, ako som ja, ktorej sa lámal hlas, keď dcérku utešovala, že na to naozaj nebol čas. Ešte v ten deň sme zohnali niekoľko dresov a dokonca prišla ponuka tréningov gymnastiky. Keď som im to prišla povedať, videla som prvýkrát, ako sa toto dievčatko smeje a výska od radosti. Vďaka takýmto malým „zázrakom“ je ich radosť aj našou radosťou.

Ale málokedy ich vidíme sa z niečoho vyslovene tešiť. Sú veľmi vďační, keď im niečo prinesieme, podelíme sa s nákupom či napečeným koláčom. Vnímame, že prejavená láska je to, čo vždy zahreje pri srdci, a je to spôsob, ako im vniesť do života trochu svetla. Najviac, čo pre nich môžeme urobiť, je byť im nablízku.

Čo vás ako rodinu táto ukrajinská rodina naučila?

Stále nás učí. Učí nás vážiť si, čo máme, a nebrať to ako samozrejmosť. Učí nás upúšťať od našich predstáv a nášho komfortu, na ktorý sme boli zvyknutí. Učí nás citlivosti v poskytovaní pomoci, dáva nám mnoho príležitostí, ako sa podeliť s tým, čo máme.

Môže sa zdať, že vojnový konflikt sa nás netýka, ale v skutočnosti každý môže byť nositeľom mieru tam, kde je. Túto skúsenosť teraz zažívame intenzívnejšie než predtým.

Najviac, čo pre nich môžeme urobiť, je byť im nablízku.

Spýtam sa aj vašich detí. Čo hovoríte na to, že sa vaši rodičia rozhodli prijať rodinu z Ukrajiny?

Elen, 12 rokov: Naši rodičia sa nás od začiatku otvorene pýtali. Toto rozhodnutie sme robili spolu ako rodina. My deti sme boli jednohlasne za.

Soňa, 10 rokov: Od začiatku som veľmi chcela, aby k nám niekto z Ukrajiny prišiel. Tajne som dúfala, že si nájdem nových kamarátov. Vedela som, že máme v dome pre nich miesto a že o toto miesto sa môžeme podeliť. Som rada, že k nám prišli.

Evička, 7 rokov: Tešila som sa a veľmi som dúfala, že k nám prídu dobrí ľudia a nejaké deti v mojom veku, aby sme sa mohli skamarátiť.

Sestry Sládečkové: zľava Soňa, Eva, Elen a 2-ročná Sára

Neprekáža vám, že u vás doma zrazu žijú ľudia, ktorých ste doteraz nepoznali?

Soňa: Vôbec mi to neprekáža, naopak, teším sa, že im môžeme pomôcť. Už nie sú pre nás cudzí, sú to naši kamaráti a voláme ich (medzi nami) „naši noví príbuzní“.

Evička: Nie, neprekáža, skôr sa tešíme, že máme nových kamarátov. Každý deň sa teším, kedy už prídem domov zo školy a budeme sa spolu hrať.

Ako sa vám podarilo s nimi zblížiť?

Soňa: Dievča je približne v mojom veku. Trvalo to pár dní, kým sme sa osmelili a začali sme sa spolu hrať. Najprv na záhrade a neskôr aj u nás doma. Keď sme videli, že im niečo chýba, priniesli sme im to z našich vecí, napríklad gymnastický dres. Videli sme, že to dievča rado kreslí, tak sme mu dali kufrík s farbičkami a papiere. Potom som urobila piknik na záhrade, ona ten kufrík priniesla a spolu sme si kreslili.

Okrem toho sme išli v prvých dňoch do kaviarne u nás v dedine, kde bola zbierka pre ľudí z Ukrajiny. Tam sme sa začali rozprávať ukrajinsko-slovensko-anglicky.

Evička: Chvíľu sme ich museli nechať na pokoji, aby si oddýchli, ale potom sme ich zavolali vybrať si od nás hračky. Vtedy sme sa skamarátili.

Soňa: Áno, máme dokonca dve nové kamarátky, lebo veľmi blízko od nás prišlo do jednej rodiny ešte jedno dievča s mamou a je to kamarátka tejto našej Mirky.

Spoločne upečená torta na znak priateľstva. Mirka z Ukrajiny na fotke prvá sprava.

Pomáhate im, keď niečo potrebujú?

Soňa: Áno, snažíme sa, aby im nič nechýbalo, aby sa u nás cítili dobre. Niekedy im prinesieme niečo napečené alebo navarené.

Evička: Ešte kým prišli, pomáhali sme rodičom všetko pre nich prichystať. Vybrali sme im naše vankúše v tvare zvieratiek, ustlali sme im postele a dali sme im tam cukríky do misky.

Je to, akoby u nás bývali naše sesternice.

Čo všetko robíte, keď sa spolu hráte?

Soňa: Hráme sa s nimi každý deň, sme vonku na záhrade u nás alebo u nich.

Včera nás pozvali k nim na pyžamovú párty. Nepustili nás tam v normálnom oblečení, museli sme mať naozaj pyžamo. Potom sme sa ohadzovali vankúšmi, jedli dobroty a hrali hry. Bola sranda! Je to, akoby u nás bývali naše sesternice.

Evička: Hráme sa naháňačku alebo schovávačku, hojdáme sa na hojdačke, kreslíme kriedami alebo sa bláznime.

Foto: súkromný archív Sládečkovcov

A čo hovorí na Sládečkovcov matka, ktorú prichýlili aj s deťmi? Vyznanie, ktoré sama napísala:

Volám sa Ľudmyla Marčenková. Spolu so svojimi dvoma deťmi, synom Jaroslavom a dcérkou Myroslavou, sme pricestovali na Slovensko z Ukrajiny počas toho, ako našu krajinu vojensky napadlo Rusko. Naše mesto Sumy sa nachádza neďaleko ruských hraníc, preto sa ako jedno z prvých ocitlo v bojovej línii. Chcem sa obrovsky poďakovať prekrásnej krajine Slovensku, všetkým jej obyvateľom, vláde, mestu Limbach a rodine Sládečkovcov za úprimnú, dobrú a štedrú pomoc mne, mojim deťom a všetkým Ukrajincom, ktorí sa tu momentálne nachádzajú. Ďakujem vám všetkým za všetko! Bez vás by nám bolo ťažko. Osobitná vďaka patrí neuveriteľnej, prekrásnej rodine Dávida a Evy Sládečkovcov. Prichýlili ste ma spolu s deťmi do svojho domu a podelili ste sa so všetkým, čo máte. Denne nás podporujete všetkým, čím môžete. Stali ste sa pre nás nielen priateľmi, ale aj blízkymi, našou slovenskou rodinou. Váš dom sa stal naším domom. Nikdy na to nezabudneme! ĎAKUJEME VÁM ZA VŠETKO!

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články