Radikál ma nepozdraví salám-alejkum, nechce zaželať pokoj kresťanovi

Ako sa dostal mladý muž z Iraku na Slovensko?

Príchod mňa a príchod mojej rodiny na Slovensko sa udial postupne. Museli sme utiecť z Karakošu, môjho rodného mesta, do Erbilu, ktoré sa síce nachádza v Iraku, ale už v Kurdistane, čo je jazykovo aj systémom ako iný štát. Tam sme sa dopočuli o organizácii, ktorá chcela pomáhať prenasledovaným kresťanom a utečencom na Blízkom východe. Cez nich sme ako skupina 149 irackých kresťanov dostali možnosť prísť legálne na Slovensko, a tak sme v decembri 2015 pristáli na letisku v Košiciach. Odtiaľ nás odviezli do záchytného tábora v Humennom.

Čo si vedel o Slovensku predtým, než si sem aj s rodinou prišiel?

Len veľmi málo. Učebnice sme mali v školách staré, keďže krajina bola dlhé roky vo vojne, písalo sa v nich len o Československu. Preto som si niečo skúsil nájsť aspoň na internete.

Uvažoval si niekedy nad tým, či využiť možnosť prísť na Slovensko alebo si počkať na možno zaujímavejšiu a bohatšiu krajinu?

Pre mňa a moju rodinu bolo najpodstatnejšie, aby to bolo legálne. A s takouto ponukou prišlo, v tom čase a podľa informácií, ktoré sa k nám dostali, len Slovensko. A hoci sme nemali veľa informácií o Slovensku, rozhodli sme sa túto ponuku využiť. A vôbec to neľutujem.

Spomínaš si na moment, keď ti bolo jasné, že budeš musieť opustiť rodné mesto a možno sa doň už nikdy nevrátiš?

Sme ľudia, ktorým ani nenapadlo, že raz budú musieť nedobrovoľne opustiť Irak. Pre nás bolo ľahšie si predstaviť, že tam zomrieme. Islamský štát však začal bombardovať mesto, zomreli pritom deti, ktoré sa práve hrali na záhrade. Stále sme si však hovorili, že pôjdeme preč len na pár dní, kým sa situácia upokojí. Takéto bombardovanie sme totiž nezažili prvýkrát. Potom však bola iracká armáda vytlačená ku Kurdistanu a do Karakošu vstúpil Islamský štát. A to rozhodlo. Už sme sa jednoducho vrátiť nemohli.

Keď si sa rozhodol, že musíte utiecť, išla s tebou celá tvoja rodina?

Áno, išli sme všetci. V priebehu jednej noci sa na útek dalo celé mesto. Boli sme pod ťažkým bombardovaním, ľudia tak vedeli, že nemajú na výber.

Vieš o niekom, kto tam zostal?

Zostalo tam maximálne päť ľudí, z ktorých som poznal jedného chlapca, bol mentálne znevýhodnený. Jeho rodina ho hľadala pred tým, než sa rozhodli utiecť, ale nenašli ho. Museli ho tam nechať. Dodnes o ňom nič nevedia.

Kedy prišiel definitívny zlom, keď si vedel, že už sa domov nevrátiš?

Prvé dni sme si mysleli, že armáda vytlačí Islamský štát. Dúfali sme týždeň, mesiac, dva mesiace, ale nič také sa nestalo.

Ty si v podcaste God Bless hovoril, že si Islamskému štátu odpustil. Ako sa to dá?

V rámci Slovenskej katolíckej charity sme boli na monitorovacej ceste v Iraku, kde som sa rozprával s človekom, ktorému Islamský štát tiež veľmi ublížil. A ja som povedal, že som im odpustil. Neveriacky krútil hlavou. Snažil som sa mu vysvetliť, že Ježiš nás učil odpúšťať, ale on stále nechápal, prečo by im mal odpustiť. Vtedy som si uvedomil, že aj v mojom prípade to bola Božia milosť.

Mne to predsa len nedá. Ako sa dá odpustiť niekomu, kto spáchal takéto zverstvá nielen v tvojom meste, ale prakticky na niekoľkých národoch?

Tým, že som už žil na Slovensku, myslel som si, že sa ma to už netýka a nemusím to viac riešiť. To, že nám spálili dom, ukradli majetky, na to sa dalo pomerne rýchlo zabudnúť pri každodenných starostiach, akými sme si prechádzali v novej krajine. Aj keď si uvedomujem, že zabudnúť neznamená odpustiť. Ale ako som už povedal: Keď bol Ježiš ochotný odpustiť tým, ktorí ho ukrižovali…

Pamätáš si na prvý dojem, keď si vystúpil z lietadla na Slovensku?

Keďže sme prišli v noci, jediné, čo sme videli, bolo košické letisko a hovorili sme si, že letisko v Erbile je modernejšie. (úsmev) To bol, samozrejme, len prvý dojem, nič to nevypovedá o Slovensku.

A čo prvý bližší kontakt so Slovákmi?

Pamätám si pani, ktorá nás učila slovenčinu. Bola veľmi milá, navzájom sme sa navštevovali, keď sme sa už mohli voľne pohybovať aj mimo záchytného tábora. Bolo to krásne. Pozvala k sebe prakticky neznámych ľudí. Doteraz na to rád spomínam.

Stretol som sa s názorom, že Slováci chodia po uliciach až príliš zachmúrení, čo robí zo Slovenska nehostinnú destináciu. Ty máš takú skúsenosť?

S tým nesúhlasím. Máme veľa známych, priateľov, ktorí žijú v iných štátoch, a keď prídu k nám na Slovensko, tak hovoria o Slovákoch ako o veľmi príjemných a usmievavých ľuďoch. Čudujú sa aj tomu, že spolu so Slovákmi chodíme na pivo. (úsmev) Som veľmi šťastný, že som práve na Slovensku.

Vidíš rozdiel v tom, ako ťa ľudia na ulici vnímali pred rokmi a ako dnes?

Myslím, že vnímanie cudzincov na Slovensku sa veľmi nezmenilo. Aj ja osobne mám niekoľko negatívnych skúseností, ale je ich veľmi, veľmi málo. A keď sa náhodou vyskytne takáto situácia, hovorím si, že je to len preto, lebo tomu človeku vadí každý a všetko. Buď mu na mne prekáža, že som kresťan, alebo ma neprijíma preto, že vyzerám inak. Taký človek má väčšinou problém aj s inými ľuďmi. Problém teda nie je vo mne, ale v ňom.

Ty pracuješ na Slovenskej katolíckej charite. Keď porovnáš svojich kolegov a bežných ľudí, s ktorými sa stretávaš, je to vzorka národa na charite alebo ich vnímaš inak? Nie je to len bublina, v ktorej žiješ?

Predtým než som začal pracovať na charite, som mal aj iné zamestnania plus brigády počas štúdia. Takže o nejakej bubline nemôže byť reč. Skôr to je vždy o konkrétnom človeku. Na charite som sa však stretol s naozaj úžasnými ľuďmi a s veľkým prijatím v našom tíme.

Na Slovenskej katolíckej charite máš na starosti humanitárnu pomoc a projekty na Blízkom východe, teda aj v Iraku. To si si vybral úmyselne?

Prišiel za mnou človek z charity, ktorý mal na starosti tieto projekty a už ma trochu poznal. Ponúkol mi, či to nechcem po ňom prevziať. Mňa to vždy ťahalo týmto smerom, keďže som vedel, ako veľmi ľudia v tomto regióne potrebujú akúkoľvek pomoc. Modlil som sa, aby som sa správne rozhodol, a výsledkom bolo, že som túto prácu prijal.

Ako to prežívaš, keď sa vraciaš do Iraku?

Pre mňa je to vždy radosť. Aj keď z krajiny vidíme minimálne, lebo za jeden deň musíme často skontrolovať aj dva-tri projekty. A to za osem dní, čo je obvyklá dĺžka našej monitorovacej cesty, musíme navštíviť nielen Irak, ale napríklad aj Sýriu či Libanon, kde pomáhame rovnako. Ale opäť stretnúť tamojších ľudí, počuť jazyk… To je pre mňa vždy veľmi radostný pocit.

Dostal si sa už aj do tvojho rodného Karakošu?

Áno, v januári minulého roka. Mali sme tam jednu návštevu. Napriek všetkému to bol príjemný pocit. Zvlášť keď som videl, že sa strýkovi podarilo zrekonštruovať náš dom. Bolo však cítiť, že sa vrátilo minimum ľudí a nie je to také živé mesto, ako bývalo.

Ako ťa berú miestni v Karakoši? Si pre nich stále jeden z nich alebo už skôr cudzinec?

Kamaráti sú stále kamaráti. Pre nich som stále jeden z nich. Vždy keď tam prídem, volajú ma von, z čoho mám naozaj radosť.

Stalo sa ti pri týchto monitorovacích cestách, že si stretol niekoho, o kom si vedel, že spolupracoval alebo sympatizoval s Islamským štátom?

Keďže väčšina projektov Slovenskej katolíckej charity je v Kurdistane, kde sa Islamský štát nedostal, tak nie. Ale je tiež otázka, ako by sa dali rozpoznať, keďže veľa z nich malo niečo, čím sa zahaľovali. Aj keď niektorých radikálov je možné spoznať napríklad tak, že na pozdrav salám-alejkum, čo znamená pokoj vám, neodpovedá rovnako, lebo nechce zaželať pokoj kresťanovi.

Určite sa stretávaš s otázkou, prečo by malo Slovensko pomáhať práve Iraku. Veď je to pre nás ďaleko, veľa o ňom nevieme… Nie sú krajiny, ktoré by potrebovali našu pomoc viac?

Slovenská katolícka charita pomáha v Iraku od roku 2015, teda po tom, čo vznikol Islamský štát. Vtedy bola veľká humanitárna kríza. A aj vďaka pomoci zo Slovenska Irak pomaly, ale predsa napreduje. Aj preto dnes ide približne 70 percent z pomoci určenej na Blízky východ do Sýrie a iba 30 percent sa rozdeľuje medzi Irak a Libanon.

A čo by si povedal človeku na námietku, že všetky tieto peniaze by mali zostať radšej na Slovensku?

Ak by sa to pýtal človek, ktorý má hlbšie poznatky, tak vie, že keď začali na Slovensko prichádzať odídenci z Ukrajiny, tak sme boli schopní túto krízu zvládnuť najmä vďaka podpore zo zahraničia. Platí teda, že ak chceš, aby ti iné krajiny prišli na pomoc, keď to budeš v budúcnosti potrebovať, mal by si sa rovnako správať voči krajinám, ktoré to potrebujú dnes.

A tiež by som vysvetlil, že Slovenská katolícka charita mnohými projektami pomáha aj na Slovensku, dokonca viac ako v zahraničí.

A do tretice, človek, ktorý nám prispieva na činnosť, si vždy môže vybrať, či podporí zbierku určenú napríklad pre Blízky východ alebo na iný účel na Slovensku. Z mojej osobnej skúsenosti to je tak, že človek, ktorý chce finančne podporiť naše projekty, nakoniec podporí oboje – zahraničné aj domáce. Preto mám pocit, že kritika ide väčšinou zo strany tých, ktorí projekty charity ani nepodporujú.

Čo by si odkázal Slovákom, ktorí sa boja prijať medzi seba cudzincov?

Je úplne normálne, keď sa niekto bojí prijať niečo, čo nepozná. Dôležitú úlohu tu zohráva štát, aby preveril tých, čo sa uchádzajú o pobyt na Slovensku, aby ich zvládol začleniť. Keď sa toto zvládne, potom už pomôže osobný kontakt. Nebáť sa nadviazať reč. Aj vďaka tomu sme dnes s našimi susedmi najlepší kamoši. Zistili totiž, že sme – rovnako ako oni – úplne normálni.