V hlave 2: Vracia sa ten Pixar, ktorý máme tak radi (recenzia)

Personifikované emócie vnútri hlavy mladej dievčiny Riley pokojne spia. V prvom diele animovaného filmu V hlave od Pixaru sa im napriek veľkým ťažkostiam podarilo zvyknúť si na nový život v San Franciscu a zmieriť sa s tým, že šťastie nemusí byť vždy dominantnou emóciou. Všetko vyzerá byť v najlepšom poriadku.

Prebudí ich však akýsi pravidelný zvuk. Po prieskume priestoru ich centrály, ktorá je vlastne Rileyným mozgom, zistia, že sa prebudilo tlačidlo s nápisom „puberta“.

To začne odrazu šialene hučať. Ani vytrhnutie tlačidla z ovládacieho panelu nepomôže a do centrály sa nahrnú pracovníci, ktorí začnú prerábať priestory. „Musíme spraviť miesto pre ostatných,“ vysvetľuje robotník situáciu pôvodným emóciám – Radosti, Smuťke, Nechuti, Hnevu a Strachu.

A naozaj, v centrále sa postupne objavia Úzkosť, Trapas, Závisť a Nuda. A dokonca aj ten ovládací panel odrazu reaguje akosi citlivejšie a akýkoľvek dotyk v reálnom živote vyústi do vyhrotenej akcie. A začnú sa problémy.

Takto vyzerá metamorfóza, ktorou v prvej polovici filmu V hlave 2 prejde jeho hlavná hrdinka. Už to nie je malé dievča, ktoré sme videli v prvom diele – v jej hlave sa okrem nových emócií objavil napríklad aj „Mount Crushmore“, ktorý vyobrazuje chlapcov, ktorí sa jej páčia, musí sa vyrovnať s novými pocitmi a snaží sa dostať do vysneného stredoškolského hokejového tímu.

Nový vek, nové témy

S tým prichádzajú výzvy – nakoľko sa na hokejovom sústredení venovať svojim pôvodným kamarátkam a nakoľko sa snažiť zapôsobiť na staršie žiačky? Je niekedy opodstatnené urobiť nejakú zlú vec s dobrým úmyslom? A čo tvorí našu hodnotu?

Tu je potrebné povedať, že film v porovnaní s jednotkou okrem sveta okolo Riley rozšíril aj svet vnútri Riley. Vidíme napríklad to, ako zo starých spomienok vzniká Rileyino sebavedomie, čo v prvom diele nebolo. Nové emócie sa takisto so svojím pôsobiskom vyrovnávajú svojsky.

Musím povedať, že pred návštevou kina som sa tešil najmä na to, aký terapeutický rozmer pokračovanie V hlave prinesie.

Jednotka ma pozitívne prekvapila tým, že sa v jej priebehu Radosť naučila, že nie je vždy zdravé, aby bola pri kormidle vždy ona, a že je priaznivé, keď Riley niekedy cíti aj inú emóciu.

Toto ponaučenie v podstate jemne pripomína logoterapiu, ktorá pacienta učí, že vo svojom živote nemá vyhľadávať šťastie, pretože to je vrtkavé. Namiesto toho by sme sa vo svojom živote mali pokúšať hľadať zmysel, aby sme mali silu prekonať aj tie obdobia, keď šťastie necítime.

Zmysel Riley v prvom diele nachádza vo vzťahoch s rodičmi a kamarátmi a vo venovaní sa hokeju. Tento zmysel jej pomáha povzniesť sa aj nad to, že sklenené guličky reprezentujúce spomienky, ktoré vznikajú v jej hlave, nie sú vždy iba žlté (farba Radosti), ale aj nejakej inej farby.

Nové pokračovanie prináša ponaučenie vo veľmi podobnom duchu – naša osobnosť nemôže byť tvorená výlučne jednou emóciou. Ak si túto úlohu zobrala na starosť Radosť, Riley potláčala príliš veľa spomienok, čo bolo neudržateľné.

A ak si ju zobrala Úzkosť, nová emócia, spočiatku to vyzeralo v poriadku (koniec koncov Úzkosť vie výborne predvídať budúcnosť…), no Riley začala postupne konať nemorálne veci a trpieť. (Osobne som panický atak nikdy nezažil, ale na internete som čítal skúsenosti ľudí, ktorí tvrdili, že je vo filme zobrazený veľmi realisticky.)

Otvárač rozhovorov

Vnútorný svet Riley, v ktorom sa film odohrával, ma svojou kreativitou očaril a pripomenul mi časy, keď som ako malý chlapec žasol nad tým, čo všetko dokážu scenáristi a režiséri Pixaru povymýšľať. Po pozretí V hlave 2 mi to nedalo a snažil som sa vymyslieť napríklad to, ako by boli v tom svete zobrazené jednotlivé psychické poruchy.

Ten element filmu, ktorý v mojej mysli spustil tieto (zrejme neužitočné) úvahy, však môže mať aj veľmi praktický dosah. Rodičia a deti, ktorí si film spolu pozrú, môžu nadobudnúť aparát na pochopenie svojho vlastného vnútra a komunikáciu o svojich pocitoch.

Ak dievča, ktoré vstupuje do puberty, uvidí Riley prežívať panický záchvat, tak ak bude mať niekedy podobnú skúsenosť, bude vedieť, že úzkosť nie je celou jej osobnosťou, je iba jednou z jej emócií.

Psychológovia, ktorí na filme spolupracovali, navyše zobrazenie tejto emócie navrhli tak, aby nebola čisto negatívna – ak je úzkosť prítomná v zdravej rovnováhe s inými emóciami, môže nám pomôcť v tom, aby sme nezanedbávali svoju budúcnosť.

Musím sa priznať, že som mal pred návštevou kina určité obavy. Po slabších zárezoch Pixaru ako Keď sa červenám (2022) či Buzz Lightyear (2022), ktoré vyzerali, takmer akoby ich tvorcovia nadradili ideológiu nad kvalitu, som sa obával toho, ako Pixar nadviaže na skvelú jednotku, ktorú považujem za jeden z najlepších filmov od Pixaru vôbec.

Moja úzkosť (žart úmyselný) však po pozretí vyprchala a film s čistým svedomím odporúčam aj čitateľom s deťmi. Pixar sa možno naozaj vracia k tomu, čo mu ide najlepšie – k tvorbe technicky dokonalých filmov s nadčasovým posolstvom, ktoré si užije celá rodina.