„V tej chvíli som sa stal Rómom“ – keď sa vylučovanie stane osobnou skúsenosťou

„Polarizácia sa nezačína konfliktom. Začína sa vylúčením.“ Táto myšlienka vystihovala hlavnú líniu diskusie o etnicky podmienenej polarizácii – procese, v ktorom sa rozdiel medzi komunitami postupne mení na spoločenskú hranicu. Etnické napätie totiž nevzniká zo dňa na deň. Rastie v stereotypoch, v nedôvere a v pocite, že niekto niekam „nepatrí“.

Maďarský sociológ Miklós Szabó, mexický spisovateľ a režisér Carlos Pascual, evanjelický teológ Pavol Bargár z Karlovej univerzity a slovenský pastorálny teológ Jozef Žuffa hovorili o skúsenostiach, v ktorých sa etnická identita mení na nálepku, o mechanizmoch, ktorými spoločnosť vytvára bariéry, aj o tom, prečo dôsledky polarizácie napokon zasahujú všetkých.

Organizátori – občianske združenia Asociácia platformy pre dialóg z Maďarska, Spoločná cesta zo Slovenska, Medzkultúrny dialóg zo Slovinska a Mozaiky Platform Dialog z Česka – zdôraznili, že cieľom večera bolo vytvoriť otvorený a bezpečný priestor, kde možno tieto napätia pomenovať a premýšľať o tom, ako môže dialóg pomáhať budovať spoločnosti, ktoré vnímajú rozmanitosť ako silu, nie ako problém.

Podujatie v Budapešti bolo zároveň druhým zo série diskusných večerov Dialogue Talks, ktoré sa venujú rôznym podobám spoločenskej polarizácie v stredoeurópskom priestore. Prvé stretnutie sa uskutočnilo v Bratislave a zameriavalo sa na polarizáciu založenú na náboženských odlišnostiach. Tretie podujatie sa bude konať v apríli v Prahe a bude sa venovať polarizácii vychádzajúcej z politických konfliktov.

Zodpovednosť za začlenenie menšín vždy nesie väčšina.

Jednou z kľúčových tém večera bola samotná povaha etnickej identity. Miklós Szabó z katedry štúdia menšín na Fakulte sociálnych vied v Budapešti pripomenul, že etnicita nie je nemennou kategóriou, ale spoločenským konštruktom, ktorý vzniká v konkrétnych historických a kultúrnych podmienkach.

Etnická identita nie je daná biologicky – jej sila spočíva v tom, že vytvára pocit kontinuity a spolupatričnosti medzi ľuďmi. Práve preto však môže byť aj zraniteľná. Polarizácia podľa Szabóa nastáva vo chvíli, keď sa identita prestáva žiť ako prirodzená súčasť človeka a začne fungovať ako znak odlišnosti, prostredníctvom ktorého spoločnosť vymedzuje hranice medzi „nami“ a „nimi“.

Táto hranica sa pritom neobjavuje len v politických debatách, ale veľmi konkrétne v každodenných situáciách, ktoré si často ani neuvedomujeme.

Szabó opísal skúsenosť z terénneho výskumu medzi rómskymi komunitami v Maďarsku, pri ktorom si uvedomil, ako rýchlo sa verejný priestor môže zmeniť na miesto podozrenia. Keď sprevádzal rómsku rodinu pri nákupe, zistil, že od prvého momentu nie je vnímaný ako jednotlivec, ale ako súčasť kategórie. 

„V tej chvíli som sa zrazu stal Rómom,“ poznamenal, keď opisoval, ako ochrankár v obchode sledoval každý jeho krok. Polarizácia sa tak podľa neho nevpisuje do života veľkými vyhláseniami, ale drobnými, opakujúcimi sa signálmi, ktoré dávajú najavo, kto je ,dnu‘ a kto zostáva ,vonku‘. „Polarizácia nevzniká v parlamentoch. Vzniká v situáciách, keď sa z človeka stane kategória,“ zdôraznil.

Jedinou zásadnou otázkou je, či si viem predstaviť zomrieť práve tam, kde žijem.

Z tejto skúsenosti podľa Szabóa vyplýva aj zásadná nerovnováha moci. Menšiny nemajú moc definovať samy seba. Väčšina určuje jazyk, ktorým o nich hovorí – a tým aj to, ako sú vnímané. Szabó upozornil, že čím viac je identita menšín tlačená do negatívnych a zjednodušených podôb, tým silnejšie sa voči väčšine vyhraňuje.

„Zodpovednosť za začlenenie menšín vždy nesie väčšina – nielen z morálneho hľadiska, ale aj z hľadiska dlhodobej stability spoločnosti. Vylúčenie neodstraňuje riziká, ale, naopak, prehlbuje ich a časom sa dotýka aj tých, ktorí sa považujú za ,bezpečnú‘ väčšinu,“ zdôraznil.

Ďalším rečníkom bol Carlos Pascual, mexický spisovateľ a scenárista žijúci v Ľubľane, ktorý sa vo svojej tvorbe zaoberá otázkami straty spoločného jazyka.

Do diskusie vniesol skúsenosť človeka pohybujúceho sa medzi rôznymi kultúrnymi prostrediami. Poukázal na to, že identita sa často nemení preto, že by sa menil človek, ale preto, že sa mení spoločnosť, ktorá ho pomenúva. 

V tomto zmysle nejde primárne o „problém menšín“, ale o problém väčšiny, ktorá určuje normu a rozhoduje o tom, kto je vnímaný ako odchýlka. Migrácia podľa neho otvára hlbšiu otázku než len otázku integrácie: či sa človek dokáže niekde cítiť doma. 

„Jedinou skutočne zásadnou otázkou je, či si viem predstaviť zomrieť práve tam, kde žijem,“ povedal, čím pomenoval rozdiel medzi miestom, kde človek býva, a miestom, ktoré považuje za domov.

Pascual zároveň upozornil, že európske spoločnosti budú musieť uniesť rôzne podoby spolužitia. Niektorí ľudia potrebujú svoju identitu zachovať, iní sú otvorení prirodzenej integrácii. Problém však nastáva vtedy, keď sa z integrácie stáva tlak a z identity obranný mechanizmus.

Hlbší antropologický rozmer etnicity otvoril teológ Pavol Bargár z Karlovej univerzity, ktorý skúma medzináboženský dialóg v strednej Európe. Pripomenul, že etnická identita sa často prejavuje skôr v pocitoch než v racionálnych argumentoch.

Dialóg nie je technikou ani stratégiou, ale vnútorným postojom.

A práve táto emocionálna rovina vysvetľuje jej silu aj krehkosť. Aj po rokoch života v inom prostredí človek cíti spontánne väzby k miestu, odkiaľ pochádza. Ako príklad uviedol, že aj po dvadsiatich rokoch života v Česku v sebe stále cíti spontánnu podporu Slovensku pri športových zápasoch. 

Práve táto iracionalita však môže podľa Bargára viesť k tribalizmu (povedomie príslušnosti ku kmeňu, pozn. red.) – k deleniu sveta na „našich“ a „cudzích“, často aj napriek vlastnej snahe o otvorenosť.

Zvlášť citlivým momentom je spájanie etnicity a náboženstva, ktoré sa v dejinách opakovane stávalo nástrojom vylučovania. „Tieto identity bývali často prepojené a slúžili na určovanie hranice medzi ,tými, ktorí patria dnu‘, a ,tými, ktorí zostávajú vonku‘.“ 

Bargár však zároveň upozornil, že náboženstvo v sebe nesie aj opačný potenciál: ak si je vedomé vlastných dejín a zdrojov identity, môže sa stať priestorom sebareflexie a mierového riešenia konfliktov.

„Náboženstvo má v sebe dostatok zdrojov na to, aby konflikty buď prehlbovalo, alebo ich pomáhalo zmierňovať. Záleží na tom, ku ktorým vrstvám vlastnej tradície sa vraciame.“ 

Práve návrat ku koreňom – bez idealizácie, ale s vedomím historickej zodpovednosti – otvára priestor pre dialóg nielen medzi cirkvami, ale aj medzi rôznymi kultúrnymi a etnickými skupinami. Práve vtedy podľa Bargára zisťujeme, že sme si bližší, než sme si mysleli.

Praktický rozmer diskusie uzavrel teológ Jozef Žuffa z Trnavskej univerzity, ktorý sa dlhodobo venuje rozvoju metodík riešenia konfliktov a rozvoja komunít. Vo svojej práci prepája akademickú reflexiu s hľadaním spôsobov, ako v polarizovaných situáciách obnovovať dôveru, spoluprácu a spoločný priestor pre rozhovor.

Ako spolutvorca študijného programu náboženskej a kultúrnej mediácie zároveň pripravuje budúcich odborníkov na sprostredkovanie dialógu tam, kde bežná komunikácia zlyháva.

Nie je to téma „tých druhých“, ale skúška všetkých nás, či v druhom dokážeme vidieť človeka, nie stereotyp.

Žuffa zdôraznil, že dialóg nie je technikou ani stratégiou, ale vnútorným postojom. V dialógu podľa neho nestačí byť iba slušným či zdvorilým – je potrebné byť autentickým a predovšetkým dať druhému človeku priestor, aby bol vypočutý bez akéhokoľvek posudzovania.

Dialóg sa podľa neho začína vtedy, keď prestaneme tlačiť na zmenu druhého a dovolíme mu byť tým, kým je. Skúsenosť druhého človeka môže pôsobiť len vtedy, keď ju prijímame bez hodnotenia a bez potreby okamžite ju filtrovať vlastnými očakávaniami. „Práve v tomto priestore vzniká niečo, čo presahuje jednotlivca – zážitok spoločného ,my‘.“

Diskusia sa napokon vrátila k podstatnej otázke: etnická polarizácia nie je len problémom identity, ale problémom priestoru a moci – toho, kto má právo určovať hranice a kto zostáva mimo nich. Nie je to téma „tých druhých“, ale skúška všetkých nás – celej spoločnosti –, či v druhom dokážeme vidieť človeka, nie stereotyp.

Dialóg v tomto zmysle neponúka rýchle riešenia ani jednoduchý konsenzus. Ponúka však moment rozhodnutia – či budeme vylučovanie jednotlivcov či skupín ďalej prehliadať, alebo ho začneme pomenúvať ako problém celej spoločnosti.