Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Som si istý, že dnes by som bol úplne iným typom kresťana, keby nebolo mojich židovských a moslimských priateľov. Dialóg nie je akademická disciplína, je to duchovná skúsenosť,“ vyslovil evanjelický teológ Pavol Bargár na podujatí Dialogue Talks.
Spolu s katolíckym teológom Jozefom Žuffom, moslimským sociológom Mustafom Cenapom Aydinom a maďarským teológom Szabolcsom Nagypálom hľadali odpovede na to, ako sa viera môže stať nástrojom zmierenia — ale aj podhubím radikalizácie, čo dnes buduje mosty medzi náboženstvami a čo ich naopak rúca, a tiež na to, prečo je práve stredná Európa taká citlivá na náboženskú polarizáciu.
Jozef Žuffa, teológ z Teologickej fakulty Trnavskej univerzity, ponúkol otvorenú výpoveď o tom, ako polarizácia pôsobí v živote jednotlivca a ako sa z témy konfliktu stala jeho osobná cesta k dialógu. Ako sám hovorí, „nie sú to témy, ktoré ‚robím‘, ale témy, ktoré žijem“, a preto sa učí o nich hovoriť autenticky.
Vyrastal v silne katolíckom prostredí počas komunizmu, kde bolo rozdelenie na „my“ a „oni“ samozrejmosťou. Svet mimo cirkvi vnímal cez optiku ohrozenia — aj preto, ako priznáva, „prevzal stereotypy o islame ako o násilnom a nebezpečnom náboženstve“.
Až oveľa neskôr som pochopil, že konflikt som nenosil zvonka, ale mal som ho v sebe.
V dospelosti videl opačný extrém: náboženstvo používané ako nástroj na odsudzovanie tých, ktorí veria či myslia inak. Dlho mal pocit, že problém leží „tam vonku“ – v ideológiách, skupinách, symboloch, ktoré vyvolávali pocit ohrozenia. „Až oveľa neskôr som pochopil, že konflikt som nenosil zvonka, ale mal so ho v sebe,“ hovorí dnes a opisuje to ako kľúčový moment, od ktorého sa začala jeho vnútorná zmena.
Práve toto uvedomenie sa pre neho stalo začiatkom zmeny. Keď sa postupne uvoľnil strach, ktorý v ňom roky formoval pohľad na iných, začal namiesto ohrození a rozdielov vnímať ľudí. A s tým prichádza aj otázka, ktorú považuje za zásadnú nielen pre veriacich, ale pre celú spoločnosť: Prináša mi viera konflikt, alebo zmierenie?
Odpoveď zhrnul do vety, ktorú vníma ako smerovník pre všetkých, ktorí chcú prekonávať polarizáciu: „Ak má moja viera prinášať zmierenie, musím dovoliť, aby menila najprv mňa.“ A zároveň doplnil, že len ak prestanem mať strach, môžem začať vidieť, dôverovať a postupne sa stávať človekom pokoja.
Teológ Pavol Bargár z Evanjelickej teologickej fakulty Karlovej univerzity upozornil, že náboženstvo je mimoriadne silným fenoménom – a práve preto sa dá použiť na dobro, ale aj zneužívať na rozdelenie.
Na jednej strane môže viesť k štedrosti, obetavosti a spiritualite, ktorá človeka otvára iným, na strane druhej sa z neho môže stať zásobáreň symbolov pre politické či ideologické ciele, kde tieto symboly slúžia skôr na dokazovanie príslušnosti než na duchovný rast. Práve tento druhý prístup vidíme v mnohých krajinách, kde viera prestáva byť cestou k pravde a stáva sa hranicou voči tým, ktorí „nie sú ako my“.
Dialóg nemá nič spoločné s ústupčivosťou či popieraním rozdielov.
Bargár zároveň ponúkol iný pohľad na to, ako možno vnímať náboženstvo v jeho najhlbšej podstate: „Náboženstvo možno chápať ako spôsob pestovania spirituality – ako cestu vzťahovania sa k tajomstvu, ktoré nás presahuje, a ako pozvanie vidieť iných ako bytosti stvorené na obraz tejto transcendentnej reality.“
Svojím osobným svedectvom priblížil, že dialóg nemá len intelektuálnu, ale aj spirituálnu funkciu s vplyvom na život konkrétneho človeka: „Som si istý, že dnes by som bol úplne iným typom kresťana, keby nebolo mojich židovských a moslimských priateľov. Dialóg nie je akademická disciplína, je to duchovná skúsenosť.“
Maďarský teológ Szabolcs Nagypál z Univerzity Loránda Eötvösa sa vo svojom príspevku zameral na samotnú povahu dialógu. Vysvetlil, že dialóg nemá nič spoločné s ústupčivosťou či popieraním rozdielov.
Naopak – vyžaduje jasnú identitu, schopnosť pomenovať rozdiely a zároveň ochotu počúvať, nie presviedčať. „Fundamentalizmus nie je dialóg. Rovnako ním nie je ani relativizmus. Jedno tvrdí, že pravdu vlastní; druhé, že na pravde vôbec nezáleží,“ upozornil.
Zároveň doplnil, že dialóg je možný len tam, kde každý účastník pozná vlastné hranice a dokáže ich jasne pomenovať. Podľa neho je to základná etická podmienka akejkoľvek zmysluplnej výmeny.
Toto sebavedomie však nie je určené na uzatváranie sa, ale na hlbší rast. Preto Nagypál pripomenul, že dialóg nemá len jeden cieľ, ale dva – ľudský aj duchovný: „Horizontálnym cieľom dialógu je, aby sa účastníci lepšie spoznali, porozumeli si a rešpektovali sa… Vertikálnym cieľom je prehĺbiť vlastnú tradíciu, zažiť posun v perspektíve a priblížiť sa k Bohu.“
Zdôraznil tiež, že pravé porozumenie nerastie v abstraktných diskusiách, ale v konkrétnych skúsenostiach. Dialóg podľa neho prechádza etapami – od obyčajného spolunažívania cez spoločné činy až po výmenu myšlienok a duchovnú blízkosť.
A rodí sa najmä v malých gestách, nie vo veľkých deklaráciách. „Spoločné konanie – aj keď je to len zametanie ulice alebo rozdávanie jedla – je okamihom, keď sa buduje dôvera. Dialóg sa začína práve tam.“
Mustafa Cenap Aydin, sociológ náboženstiev a riaditeľ talianskeho inštitútu Istituto Tevere, v úvode pripomenul, že mnohé dnešné napätia nevznikajú na základe rozdielov, ale preto, že sa o sebe málo učíme. Podľa Aydina práve nezáujem spoznať druhého vytvára priestor pre podozrievavosť, projekcie a polarizáciu.
Zároveň zdôraznil, že konflikty nerastú iba medzi náboženstvami navzájom, ale aj vnútri tradícií – medzi konzervatívnymi a progresívnymi interpretáciami judaizmu, islamu či kresťanstva.
Keď si uvedomíme, čo je pre druhého posvätné, začneme ho vidieť inak.
Najväčší priestor však Aydin venoval konkrétnym skúsenostiam. Predstavil európsky projekt, v ktorom imámovia, rabíni a kresťanskí duchovní pracovali spoločne na tom, čo bolo pre všetkých novou skúsenosťou – učiť sa chrániť posvätné miesto druhej komunity.
Podľa Aydina práve tento typ spolupráce dokáže najrýchlejšie meniť postoje: keď človek nesie zodpovednosť za to, čo je posvätné pre niekoho iného, menia sa aj jeho hranice a predsudky. Ako vyslovil Aydin: „Keď si uvedomíme, čo je pre druhého posvätné, začneme ho vidieť inak.“
V závere predstavil aj dlhoročnú prax medzináboženského dialógu, známu ako „scriptural reasoning“, pri ktorej moslimovia, kresťania a židia spoločne čítajú svoje posvätné texty. Nejde o teologickú polemiku, ale o pravidelné stretnutia, kde sa každý učí načúvať tomu, čo je pre druhého posvätné. „Keď ľudia robia spolu to, na čom im záleží, vzniká priestor, v ktorom môže dôvera rásť aj v časoch napätia,“ uzavrel.
V závere diskusie sa otvorila otázka, prečo je práve stredná Európa taká citlivá na náboženskú polarizáciu. Padli viaceré vysvetlenia: historická uzavretosť regiónu, dlhodobá skúsenosť s nedostatkom náboženskej rozmanitosti, ale aj politika, ktorá náboženstvo často využíva ako nástroj budovania identity. Ako zhrnul jeden z hostí: „Žili sme vedľa seba, ale nie s každým sme sa skutočne stretli.“
Bargár pripomenul, že aj vo vnútri jednotlivých tradícií existujú praskliny, ktoré dokážu rozdeliť celé spoločenstvá. „V jednej cirkvi môžu ľudia stáť vedľa seba pri oltári a mať radikálne odlišné postoje k migrácii, kultúram či iným náboženstvám,“ poznamenal.
Schopnosť vystúpiť zo svojej bubliny nesúvisí so slabosťou, ale so zrelosťou.
Nagypál doplnil, že cesta z polarizácie nikdy nevedie cez opustenie identity. Naopak, vyžaduje ju: „Každý má právo definovať svoju vlastnú identitu, svoje hranice a svoj jazyk.“ Žuffa zároveň dodal, že práve človek, ktorý vie, kým je, sa dokáže otvoriť dialógu: schopnosť vystúpiť zo svojej bubliny nesúvisí so slabosťou, ale so zrelosťou.
Aydin zasa upozornil na univerzálne východisko troch abrahámovských tradícií: ľudskú dôstojnosť. Pripomenul, že ak má náboženstvo čo povedať svetu, musí začať pri elementárnom pohľade na druhého: „Môj jazyk, farba pleti či náboženstvo ma nerobia lepším ani horším.“ Strata tejto perspektívy je podľa neho prvým krokom k odmietaniu, nenávisti a konfliktnému videniu sveta.
Diskusia sa napokon vrátila k základnej myšlienke: dialóg sa nezačína v politike ani v médiách, ale v ľudskej skúsenosti – v ochote priznať si vlastné strachy a predsudky. V schopnosti stretnúť sa s človekom, ktorého sme poznali iba cez stereotypy.
A v ochote dovoliť, aby nás toto stretnutie zmenilo. V tejto súvislosti zaznela myšlienka, ktorá vystihla spoločného ducha diskusie: „Konflikt sa nezačína v niekom inom. Začína sa tam, kde ja odmietam vidieť v tom druhom človeka.“
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
