Vo svete je množstvo trhlín, no i ľudí, ktorí ich dokážu zoceliť

Venujme sa teraz pojmu zmysel života tak, ako ho zadefinoval Viktor E. Frankl. Citujem: „… život každého človeka má jedinečný cieľ (…), ku ktorému vedie unikátna cesta. Človek sa na nej podobá pilotovi, ktorý má v noci a za hustej hmly, keď nič nevidí, pristáť na letisku podľa pokynov pracovníka letovej prevádzky. K cieľu ho vedie len vopred stanovená cesta. Aj každý človek má vo všetkých životných situáciách takto určenú jedinečnú a výnimočnú cestu, po ktorej sa dopracuje k realizovaniu vlastných možností.“ V uvedenom texte v nijakom prípade nejde o predurčenosť, ktorej sa nedá uniknúť.

Veď ani pilot nemusí letieť bez námietok na neviditeľnú zostupovú dráhu, ktorá ho bezpečne privedie na pristávaciu plochu. Môže letieť, kam chce. Dokonca môže slobodne vypnúť motory a strmhlav sa vrhnúť nadol, čo zodpovedá konaniu samovraha. Ak však chce doletieť tam, kam doletieť má, kam ho vedie svedomie a zodpovednosť a kde je to najvýhodnejšie preňho i pre pasažierov, musí v slobode dôverovať navrhnutej ceste, lebo je pre neho najzmysluplnejšia.

Pre každého na tomto svete, do ktorého by sa človek vôbec nebol narodil, keby tu nebol býval vítaný už dávno predtým, je niečo prichystané.

Podobne existuje zmysluplná cesta pre každého človeka, s jedinečnými úlohami, ktoré môže splniť jedine on a nikto iný. Každý má pripravené niečo konkrétne, niečo, čo môže byť jeho. Pre každého na tomto svete, do ktorého by sa človek vôbec nebol narodil, keby tu nebol býval vítaný už dávno predtým, je niečo prichystané.

Tak ako pri každom lietadle, nech vzlieta odkiaľkoľvek, existuje niečo, čo ho čaká, a každého cestujúceho v tomto stroji čaká milý priateľ alebo súkromná záležitosť v cieľovom letisku, platí, že aj na každého obyvateľa Zeme čaká niekto alebo niečo, láska alebo činnosť, s pomocou ktorých môže šťastne žiť, keď im bude dôverovať a ochotne sa im odovzdá. Vidíme, že životné ciele si stanovuje sám človek. Od jeho duševného rozpoloženia a štruktúry charakteru závisí, ako si ich stanoví a o aké ciele pôjde.

Zmysel života sa do jeho života dostane „zvonku“, je sprostredkovaný, vyznačený a pridelený. Je to želaný riadiaci lúč transcendencie, ktorý vedie k najvyššej forme uskutočnenia jedinečnej a neodvolateľnej existencie osoby. Ak prijmeme toto pochopenie zmyslu života za svoje, čoskoro spoznáme, že z neho vyplýva perspektíva, ktorá prináša zvláštny pokoj.

Podobne platí aj pre nás, že nám nebolo zverené niečo, na čo by sme nemali dostatočný čas, silu a potrebné talenty.

Porozmýšľajme: Existovala by zostupová dráha, ktorá by navádzala veľké prúdové lietadlo na malé letisko s krátkou pristávacou dráhou? To je predsa nelogické! Bolo by úplne nezmyselné navádzať lietadlo na nesprávne letisko. Podobne platí aj pre nás, že nám nebolo zverené niečo, na čo by sme nemali dostatočný čas, silu a potrebné talenty. Keď je reálne pre nás pripravený zmysel života, musí všetko, čo potrebujeme na jeho naplnenie, už od začiatku ležať v našej kolíske. Keďže na každého čaká iný zmysel života ušitý presne na mieru, musia byť v kolíske pripravené rôzne veci, rozličný súbor schopností, príležitostí, zdravia a životnej spôsobilosti niečo vykonať alebo dosiahnuť.

Lietadlo, ktoré má pristáť na letisku vysoko v horách, potrebuje zariadenie na rozmrazenie ľadu na oknách… a takto by sme mohli pokračovať. So všetkým sa musí rátať už pri štarte, inak by nedostalo povolenie vzlietnuť. Ani náš štart do života nesmie sprevádzať vyznačená cesta, po ktorej by sme nechceli kráčať. Iba ak by sme boli presvedčení o cynicko-sadistickom „obraze Boha“, ktorým sa však nebudeme zaoberať.

Z knihy Tvoj život je tvoja šanca od Elisabeth Lukasovej.