Vojny a obrana – čo urobí Európa?

Európa stále vníma samu seba ako centrum sveta, nechce si priznať, že už ním nie je, hoci to dobre vie. Práve Európa bola tým kontinentom, ktorý po hrôzach druhej svetovej vojny naštartoval proces ekonomickej integrácie – najprv cez uhlie a oceľ, až sa postupne dopracoval k Európskej únii (EÚ), kde členské štáty zdieľajú čoraz viac spoločných politík.

EÚ je tou istou organizáciou, ktorá v roku 2012 získala Nobelovu cenu za mier – práve „za prínos k mieru, zmiereniu, demokracii a ľudským právam v Európe“. Tá istá EÚ však zároveň odmieta migrantov. Napriek tomu je Európa pre mnohých z nich symbolom nádeje a lepšej budúcnosti. No nedostatok solidarity medzi členskými štátmi a absencia odvahy spôsobujú, že tento problém stále nie je vyriešený.

EÚ si však uvedomuje, že musí rozvíjať spoločnú obrannú politiku.

Aj napriek tomu sa EÚ právom považuje za podporovateľku demokracie a ľudských práv. Európski občania nepochybne žijú v systéme záruk a práv, aký nemá vo svete obdobu. Dokonca aj v obchodných dohodách s inými krajinami je vždy zahrnutá klauzula o ochrane ľudských práv. EÚ svojimi pravidlami stanovuje normy, ktoré musia ostatné krajiny rešpektovať, ak s ňou chcú obchodovať. Nie nadarmo sa hovorí: „Spojené štáty konajú, Čína kopíruje, Európa reguluje.“

Toto platilo až donedávna. S krízou globalizácie a návratom k protekcionizmu si však Európa uvedomila, že musí nielen regulovať, ale aj inovovať a vyrábať.

EÚ vedie svet v ekologickej transformácii prostredníctvom integrovaného plánu reforiem, investícií a výskumu v oblastiach ako klíma, energetika, doprava, poľnohospodárstvo, stavebníctvo a daňová politika. Cieľom je znížiť čisté emisie skleníkových plynov do roku 2030 aspoň o 55 % v porovnaní s úrovňou z roku 1990 – tzv. legislatívny balík Fit for 55. Dokonca plánuje vysadiť 3 miliardy nových stromov.

Dnes má EÚ 27 členských štátov a rozprestiera sa na území 4 miliónov km². Okolo Únie sa však nachádza 9 kandidátskych krajín a jeden potenciálny uchádzač, pričom s ňou naďalej udržiavajú úzke vzťahy aj iné štáty – napríklad Spojené kráľovstvo, ktoré ju po zdĺhavom procese opustilo a, povedzme si to potichu, trochu to ľutuje.

EÚ si však uvedomuje – hoci si to nechce priznať –, že musí rozvíjať spoločnú obrannú politiku. Vzhľadom na čoraz väčší ústup USA v rámci NATO a vojnu medzi Ukrajinou a Ruskom priamo na jej hraniciach je to nevyhnutné.

Európa je plná protirečení a nevie, ako sa im vyhnúť.

Európa je zároveň kontinentom sekularizácie, miestom, kde sa náboženstvo čoraz viac vytráca z verejného života, hoci paradoxne je v článku 17 Zmluvy o fungovaní EÚ inštitucionalizovaný dialóg s cirkvami.

Európa je plná protirečení a nevie, ako sa im vyhnúť. Napokon, je to unikátny experiment – myšlienka, ktorá sa neustále vyvíja. Ako povedal jeden z podporovateľov európskej integrácie Jean Monnet: Európu bude formovať kríza za krízou. A povedzme si úprimne – môžeme mať ešte väčšiu krízu, než v akej sa nachádzame dnes?

Autor: Fabio di Nunno. Prevzaté z Città nuova.