Vôňa očakávania

Existuje mnoho vianočných tradícií, ktoré milujú veľkí aj malí: stromček, betlehem, kapustnica, polnočná omša, koledy, darčeky a… perníky. Malé a nenápadné, robia nám spoločnosť vystavené na tanieri alebo schované v plechových krabičkách, tiché a vždy pripravené zdvihnúť človeku náladu malým sústom alebo len rýchlym pohľadom. Aj ony nám však majú čo povedať, ale ako mnohé príbehy, môžeme ich počuť len vtedy, ak sme pripravení načúvať.

Madlenky Marcela Prousta

Škorica, mandle, kakao, vanilka, zázvor, kardamóm, aníz, klinčeky, orechy, marcipán, hrozienka, pomarančová a citrónová kôra, korenie, rum. Všetky tieto vône sprevádzajú sviatky a prebúdzajú spomienky na detstvo ako madlenky Marcela Prousta. Nielen to, ich vábivá vôňa, ktorá zaplní celý dom, oznamuje ako prorok dobrých správ, že sa chystajú vyjsť z rúry lahôdky. Nie je to vari to, čo Advent pre mnohých znamená? Tá vôňa vo vzduchu, ktorá nám oznamuje, že sa blíži niečo veľmi dobré? Tá atmosféra, ktorá nás vracia späť do minulosti, keď stačilo málo, aby sme sa cítili v bezpečí, keď vôňa domácich sušienok zahrievala srdce a trochu aj ruky, keď sme sa vracali domov po hraní sa v snehu?

Čuch, jeden z najviac podceňovaných zmyslov, má schopnosť pripomínať nám a oživovať pocity, ktoré sú už dávno preč. Technológia nám dnes umožňuje vidieť a počuť sa aj na druhom konci sveta, dokonca aj s astronautmi vo vesmíre, ale ešte stále nebol vynájdený stroj, ktorý by nám umožnil cítiť vôňu domova alebo objatie milovanej osoby.

Čakanie vždy znamená neistotu, ktorá kolíše medzi nádejou a strachom.

Pečenie vianočných koláčikov nám navyše pripomína, že všetko má svoj čas, že na niektoré veci treba čakať. Nemôžeme očakávať, že keď zdvojnásobíme teplotu rúry, koláčiky upečieme za polovicu času. Pečenie nás vracia k rytmu spojenému s prírodou, ktorý nemôžeme ovplyvniť a ktorého výsledok musíme akceptovať. Keď sú už perníčky v rúre, nemôžeme pridať zabudnutú ingredienciu, a keď sú upečené, nemôžeme ich vrátiť do surového stavu. Je to metafora, ktorá nám pripomína, že nie všetko máme vo svojich rukách, že existujú chyby, ktoré nemôžeme napraviť, a že skôr či neskôr sa musíme vyrovnať s dôsledkami svojich činov, ktoré niekedy nie sú vratné. A to nie je málo v spoločnosti, kde sa zdá, že na všetko existujú tlačidlá Vymazať a Vrátiť späť.

Čakanie, to je aj neistota

Ešte väčší, silnejší a hlbší je však iný aspekt, a to dar života. Každé dieťa prichádza na svet po deviatich mesiacoch napätého čakania a v mnohých ohľadoch sa nedá robiť nič iné, ako čakať. Aj náš Pán sa rozhodol prísť na svet ako my všetci. Prvý Advent, ktorý Mária prežila s Jozefom, bolo čakanie, ktoré nebolo vždy ľahké a určite ho napĺňalo aj napätie v očakávaní „ochutnať a vidieť, aký je Pán dobrý“.

Čakanie vždy znamená neistotu, ktorá kolíše medzi nádejou a strachom, a práve rovnováha medzi týmito dvoma rozmermi udržiava v pohybe mechanizmus čakania, ktorý tak nezostáva pasívnou činnosťou, ako keď čakáme pred dverami lekára alebo na vlakovej stanici, ale dynamickou činnosťou, ktorá zapája myseľ i srdce.

V spoločnosti, kde čakanie je často vnímané ako strata času, si častejšie uvedomujme, že čakaním, naopak, získavame čas.

Predstavme si myšlienky Márie, keď od nej odišiel anjel, keď stretla Jozefa, keď cítila, ako v nej rastie Ježiš, keď vo svojom stave išla za Alžbetou. Predstavme si však aj myšlienky Jozefa, keď sa rozhodol prijať svoju nevestu, obavy, ktoré mohol mať, keď nevedel, či budú mať strechu nad hlavou, keď dorazia do Betlehema. Koľko ľudí aj dnes pristupuje k Vianociam s tisíckami myšlienok: pre niektorých je to výber, koho pozvať na štedrovečernú večeru, pre iných nádej, že budú mať čo dať na tanier. Napriek týmto myšlienkam však Mária a Jozef vedeli, že Ježiš sa narodí nie vďaka ich schopnosti zvládnuť výzvy života, ale vďaka milosti Boha, ktorý nás nesmierne miluje.

Keď sa čakanie stane darom

Vianočné koláčiky sú teda oveľa viac ako gastronomická tradícia, sú svedectvom odovzdávaným z generácie na generáciu, že sa blíži niečo dobré, že tá vôňa, ktorá napĺňa naše srdcia a mysle, prináša posolstvo radosti pre telo i dušu. A navyše, ako vieme, perníky nie sú len na jedenie: pre mnohých je najväčšou radosťou môcť sa o ne podeliť, podarovať ich.

Svedectvo o tom máme z viacerých farských spoločenstiev, kde sa už roky dobrodinci schádzajú, aby spoločne pripravili veľké množstvo sušienok, ktoré s láskou upečú a potom rozdajú osamelým ľuďom, čím sa pečenie stáva príležitosťou na nadviazanie vzťahov, vytvorenie väzieb a konkrétne prežívanie posolstva Vianoc.

V spoločnosti, kde čakanie je často vnímané ako strata času, si častejšie uvedomujme, že čakaním, naopak, získavame čas. Čas, ktorý je v dnešnej dobe veľkou vzácnosťou, luxusom môcť sa zastaviť, zamyslieť sa a netrpezlivo na niečo čakať. Keď budeme stáť nabudúce pred rúrou alebo keď nás pri vstupe do domu zaplaví vôňa sušienok, intenzívne si vychutnajme tento okamih a pamätajme si, že medzi veľké dary, ktoré dostávame, patrí práve čas. Ten čas, ktorého, ako sa nám často zdá, nikdy nie je dosť.