Všetko je milosť

Milosť, sloboda, vzťah: prepojenie týchto troch slov vyjadruje prínos kresťanskej skúsenosti a inteligencie vo vzťahu k realite, ktorú žijeme a ktorou sme. Perspektíva je predovšetkým teologická a antropologická, ale otvára horizont, ktorý zahŕňa celé bytie a kozmos. V rámci tohto horizontu sa môže rozvinúť – hoci nie samozrejmým ani jednoduchým spôsobom – dialóg medzi teológiou, filozofiou a vedou.

Svoju reflexiu začnem od milosti. Hneď na úvod chcem objasniť: v terminológii starostlivo rozvíjanej počas stáročí v srdci kresťanskej skúsenosti a intelektu nepredstavuje slovo milosť len čisto emotívny, dokonca ani náhodný či iluzórny aspekt reality. Ide skôr o pohľad osvetlený a naplnený – vo svetle viery – podstatou samotnej pravdy.

V tom zmysle milosť – hesed a rahamin v hebrejčine, charis v gréčtine – vyjadruje zmysel a osud reality, pretože táto realita vzniká vďaka daru a odpusteniu, formuje sa nimi a orientuje sa na ne: aby sa mohlo osláviť spoločenstvo bez konca medzi všetkými. Vychádzame z faktu, že realita – ako sa bežne hovorí – „sa dáva“… práve preto, že je darom, darom, ktorý má zmysel, ak sa sám ďalej daruje.

Dar je zjavením zmyslu reality.

Byť darom teda znamená odhaľovať hlboké a neodstrániteľné tajomstvo reality. Byť darovaným a stať sa darom vyjadruje rytmus, z ktorého vyviera vôňa krásy, ktorú realita uchováva ako niečo podstatné a trvalé (nie náhodné ani prechodné), čo nesie chuť toho, čo má hodnotu naveky. Dar je teda zjavením zmyslu reality.

„Stvorenie,“ napísal pápež František v Evangelii gaudium, „patrí do poriadku lásky“: „môže byť pochopené iba ako dar, ktorý vyviera z otvorenej ruky Otca všetkých, ako realita osvetlená láskou, ktorá nás pozýva k univerzálnemu spoločenstvu.“

Áno, realita je dar! Ale nielen to. Milosť totiž s intenzívnym a plne oslobodzujúcim dôrazom vyjadruje aj odpustenie.

Ide tu o skutočnosť: dar – pretože je zmyslom reality – zahŕňa nielen absolútnu nezištnosť a nevyčerpateľný nadbytok svojho ponúknutia sa, ale aj nezištnosť a nadbytok jeho uznania, prijatia a opätovného darovania práve ako daru. Prirodzenosťou milosti ako daru je, že sa opätovne ponúka zdarma v nadbytku odpustenia: aj tam a vtedy, keď dar nie je spoznaný, je nesprávne pochopený alebo dokonca odmietnutý.

A práve tu – v tejto až zarážajúcej intenzifikácii daru, ktorým je odpustenie – milosť vyjadruje do hĺbky svoju podstatu a svoj zámer: umožniť všetkým účasť na zázraku pravdy a radosti života.

Tento diškurz, vyjadrený doteraz pomerne abstraktne, sa rozvíja v personalistických termínoch, vo svetle Starého zákona, čítaného cez prizmu neuveriteľnej Božej lásky, ktorá žiari v Ježišovi ukrižovanom a vzkriesenom, podľa apoštola Pavla v liste Rimanom. Lebo niet rozdielu – hovorí – veď všetci zhrešili (teda neuznali Boží dar) a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zdarma (čistým darom) jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi“ (Rim 3, 22b – 24).

Všetko v realite je definitívne osvetlené darom a odpustením.

Slovami Georgesa Bernanosa z poslednej strany jeho knihy Denník vidieckeho kňaza: „Všetko je milosť!“ Všetko v realite je definitívne osvetlené vo svojej esenciálnej pravde darom a odpustením.

Prevzaté z cittanuova.it. Preložil Kornel Maťko.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.