Z narkomana rehoľník: Internetová závislosť je v niečom horšia ako drogy

Čo človeka privedie k tomu, aby skúsil drogu? Ako pracovať s myšlienkami, ktoré mnohých prenasledujú aj po absolvovaní liečby? Na tohtoročný mládežnícky festival Genfest do Ostrihomu o tom prišiel porozprávať Brazílčan Alan Passos. Už viac ako päť rokov pôsobí v komunite Fazenda da Esperanca (Farma nádeje), ktorá dvíha závislých z dna. Alan sa s nami podelil o svoj vlastný príbeh, ktorý viedol z ťažkej závislosti až do zasväteného života.

Závislým sa človek nestane zo dňa na deň. Aká bola vaša cesta k drogám?

Vo štvrti Sao Paulo, kde som vyrastal, sa vo veľkej miere užívali a predávali drogy a dievčatá si zarábali prostitúciou. Keď som bol v puberte, dostal som sa do partie, v ktorej som po prvý raz vyskúšal alkohol a neskôr aj tvrdé drogy. Bol to neopísateľný pocit, ktorý ma na chvíľu vytrhol z reality, v ktorej som žil.

Myslel som si, že to mám pod kontrolou, no postupne mi menšie dávky prestávali stačiť a stále som ich navyšoval. Napokon som si bez drogy nevedel predstaviť ani deň. Každé ráno som začínal s myšlienkou na to, ako sa dostanem k droge. Takto som žil osemnásť rokov, až kým som nespadol na úplné dno.

Čo to znamená?

Stal som sa bezdomovcom. Jediné, na čo som celý deň myslel, bolo to, ako zohnať ďalšiu dávku. Prespával som vonku, stravoval som sa len zo zvyškov, ktoré som našiel na smetiskách. Všetky peniaze, ktoré som si vyžobral alebo ukradol, som hneď minul na drogy.

Na pokraji úplného zúfalstva som neveril, že mi niekto dokáže pomôcť.

Postupne som prišiel o všetko. Stratil som rodinu, priateľov, prácu… Začal som kradnúť a niekoľkokrát som skončil vo väzení. Pozrel som sa okolo seba a nebol tam nikto, kto by sa ma ujal. Na pokraji úplného zúfalstva som neveril, že mi niekto dokáže pomôcť. Prestával som vidieť zmysel, prečo ďalej žiť. Začal som premýšľať o samovražde. Vtedy som sa obrátil na Boha a začal som k nemu kričať, aby ma zachránil.

A Boh zareagoval?

Áno. Stretol som človeka, ktorý mi povedal o komunite Fazenda da Esperanca, venujúcej sa liečbe závislých. Bol z podpornej skupiny, ktorá pomáha vyliečeným zo závislosti, aby vytrvali aj po návrate do bežného života. Hoci som sa tomu spočiatku bránil, pretože som nechcel ísť do kresťanskej komunity, napokon ma presvedčil, aby som tomu dal šancu.

Aký bol váš prvý dojem, keď ste prišli do komunity Fazenda da Esperanca?

Hanbil som sa sám pred sebou. Bol som špinavý, zapáchal som, prišiel som s igelitovým vrecom na odpadky, v ktorom som mal posledné oblečenie. Napriek tomu, v akom stave som bol, ma však prijali s takou láskou, akú som ešte nezažil. Pochopenie a prijatie, aké mi poskytli, bolo to, čo som v tej chvíli najviac potreboval. Prišiel som tam ako úplná troska, no ich to neznepokojovalo. Stále mi dávali pocítiť, že sú radi, že som tam.

Spomínate si na prvé týždne bez drogy?

Bolo to ťažké, pretože v živote, ktorý som dovtedy žil, som nepoznal žiadne obmedzenia. Každý deň som užíval drogy, pil alkohol, fajčil cigarety a nemal som žiadny režim. A keď to všetko vyradíte, abstinenčné príznaky sú príliš silné na to, aby ste to zvládli sami.

A je len jediná vec, ktorá je schopná vyplniť túto prázdnotu, a tou je Boh. Každý deň robiť konkrétne skutky lásky, ktoré zameriavajú vaše myšlienky a všetku vašu pozornosť na niečo iné, ako sú drogy. Pretože ak odrazu pustíte niečo, čo napĺňalo váš život takmer 20 rokov, potrebujete to nahradiť niečím iným.

Svoje myšlienky musíte neustále presmerovávať na skutky služby voči niekomu inému.

Vo Fazende je preto prísny denný režim, založený na modlitbe, práci a spoločenstve. Cieľom je vybudovanie nových návykov a oslobodenie sa od tých starých. Musíte vyslovene zanechať starého človeka, aby ste sa mohli stať človekom novým.

Predpokladám, že myšlienky na drogu nikdy úplne nezmiznú…

Myšlienok na akúkoľvek návykovú látku sa úplne zbaviť nedá. Dôležité však je, čo s nimi človek spraví. Či ich ďalej rozvíja, alebo ich zastaví. Pretože z myšlienok sa stávajú túžby, ktoré nás potom vedú ku konkrétnym činom. Preto je také dôležité vytvoriť si nové návyky.

Aby neskôr, keď sa nám opäť vynoria staré myšlienky, sme ich dokázali prerušiť skôr, ako by malo byť neskoro a začali sme podľa nich konať. Preto musíme tieto myšlienky neustále presmerovávať na skutky služby voči niekomu inému. Iba tak sa od toho môžeme postupne odpútať. Je to každodenné cvičenie, v ktorom nesmieme poľaviť. Je to celoživotný boj.

Stalo sa vám, že ste po začatí liečby opäť padli?

Odkedy som prišiel do Fazendy, ostal som čistý. Mám však viacero priateľov, ktorí s liečbou začali, no opäť sa vrátili k drogám. Vždy je veľmi dôležité začať odznova. Ak spadneš, nezostaň ležať na zemi a postav sa hore. To, že človek padá, je súčasťou liečebného procesu. Ak už poznáš, čo potrebuješ robiť preto, aby si ostal na nohách, ostať ležať je v tom prípade tvoja voľba.

Vo Fazende pomáhate závislým už niekoľko rokov. Prečo ste sa rozhodli ostať v komunite aktívny aj po skončení svojej liečby?

Keď som skončil liečbu, vedel som, že chcem pomáhať tým, ktorí sú v rovnakej situácii, v akej som bol aj ja. Pomáhal som so zakladaním dvoch nových centier v Brazílii a teraz rozbiehame komunitu v Maďarsku. V tejto službe som sa našiel. Chcel by som sa v rámci laického rehoľného rádu Rodiny nádeje, ktorý založili v rámci Fazendy, aj zasvätiť. Teda prijať sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti.

Aké sú najčastejšie dôvody recidívy?

Môžu byť za tým rôzne príčiny. V momente, keď sa človek prestane pridržiavať získaných návykov, môže ľahko padnúť. Pretože proces rekonvalescencie nie je nič iné, ako udržiavanie nových návykov. Aby ste nepadli, musíte neustále posilňovať svojho vnútorného človeka.

Droga pôsobí ako anestézia na všetku tú bolesť, ktorú človek zažíva.

Môžu to byť aj rôzne vonkajšie okolnosti, ktoré vás zrazia opäť k zemi. A potom hľadáte útočisko v drogách. Snažím sa povedať, že droga je len špička ľadovca. Pôsobí ako anestézia na všetku tú bolesť, ktorú človek zažíva a ktorá je príliš silná na to, aby s ňou vedel pracovať. Droga je tu nato, aby tú bolesť potlačila.

Bolo to aj vo vašom prípade tak, že ste sa pomocou drogy snažili vyrovnať s bolesťou, ktorú ste si niesli?

Áno. Veľakrát, keď som užíval drogy, som pritom plakal, pretože hlboko vo svojom vnútri som bol nešťastný. Túžba po utlmení vnútornej bolesti však bola taká silná, že som inak nevedel. Verím, že všetky problémy, ktorým som v detstve čelil, ma priviedli na túto cestu.

Podpísali sa pod to nespracované zranenia z mojej rodiny a deštruktívne prostredie, v ktorom som vyrastal. Môj otec bol alkoholik a zomrel, keď som mal trinásť rokov. Starostlivosť o mňa a mojich súrodencov ostala na mame, ktorá to s nami nezvládala.

Celé okolité prostredie prispelo k tomu, že som sa vydal zlým smerom. V tej chvíli som nevidel žiadne iné východisko. Myslel som si, že mnohé veci, ktoré vidím okolo seba, sú normálne. Že je normálne, ak ľudia pijú, drogujú, prostituujú. Až keď som vyrástol a videl som, kam to vedie, pochopil som, že ja tak skončiť nechcem.

Ako títo ľudia, ktorých ste poznali zo svojho okolia, končili?

Viackrát som zažil, že drogy zapríčinili ich smrť. Tým, že tvrdé drogy sú vysoko návykové, nútia človeka ustavične navyšovať dávky. No zakaždým, keď užijete viac, môže vás to priblížiť k smrti. Sám som mal niekoľkokrát skúsenosť, že som sa predávkoval a skončil som na áre.

Za tých osemnásť rokov, čo som bral drogy, som videl veľa ľudí, ktorí boli zabití priamo pred mojimi očami.

Človek však nemusí zomrieť len po predávkovaní. Môže vás zastreliť polícia pri obchodovaní s drogami alebo vás môžu zabiť drogoví díleri, s ktorými máte nevyrovnané účty. V každom prípade, je to cesta, ktorá nikdy nevedie k dobrému koncu. A za tých osemnásť rokov, čo som bral drogy, som videl veľa ľudí, ktorí boli zabití priamo pred mojimi očami.

Boli chvíle, keď ste sa báli o život?

Áno, ale závislosť bola silnejšia. Neuvedomoval som si, že mi môže ísť o krk. Halucinácie sú také silné, že vás dostanú do úplne inej reality. Začnete vidieť veci a počujete hlasy, ktoré vás úplne pohltia. Potom máte problém rozlíšiť, či to, čo zažívate, a emócie, ktoré pri tom cítite, sú skutočné, alebo nie.

Stretávate sa teraz aj s ľuďmi, ktorí sú závislí od sociálnych sietí, videohier či porna?

Áno. Novou drogou súčasnosti sú sociálne siete. Zakladateľ Fazendy Hans Stapel dokonca povedal, že keby znovu zakladal Fazendu, bolo by to práve pre ľudí závislých od internetu.

Pri internetovej závislosti ostáva totiž človek úplne osamelý a uťahuje sa do stále väčšej izolácie. Hans hovorieva, že internetová závislosť je dokonca horšia ako závislosť od drog, pretože pri užívaní narkotík sa ľudia aspoň stretávajú a dokážu sa vzájomne podržať.

Dá sa povedať, v čom sa líši závislosť od drog od závislosti od internetu?

Nie je v tom žiadny rozdiel. Droga je viac démonizovaná, a preto vyvoláva v ľuďoch okamžitý odpor. Vždy keď myslíte na drogovo závislého človeka, viete si ho nejako predstaviť, a ak ho máte vo svojom okolí, odporučíte mu liečbu.

Závislosť od hier či internetu však býva často skrytá. Pritom medzi týmito ľuďmi v zásade nie je žiadny rozdiel. V oboch prípadoch ide o zranených ľudí, ktorí potrebujú uzdravenie. Rovnako ako závislí od nakupovania, sexu či sladkého. Princíp je vždy ten istý.

Čo najviac pomáha vo chvíľach, keď prichádzajú silné tendencie vrátiť sa k droge?

Dôležité je nedovoliť tejto myšlienke, aby sa ďalej rozvíjala, ale presmerovať ju na skutok služby voči druhému človeku. Základom je zamerať svoj pohľad na potreby druhého a nesústrediť sa na seba.

Spomínate si na nejaký príbeh, ktorý sa vás obzvlášť dotkol?

Spomínam si na príbeh jedného bývalého trestanca. V Brazílii sme rozbehli spoluprácu s väznicami, na základe ktorej si človek môže posledný rok trestu odpracovať u nás v komunite. Jedného z väzňov som mal možnosť sprevádzať. Hovoril mi, že ako dieťa bol týraný svojimi rodičmi, ktorí ho takmer zabili. Otec v hneve strácal kontrolu sám nad sebou a chlapca zbil do bezvedomia.

Ak by mama nezasiahla, bol by už mŕtvy. Rozprával mi, ako ho nechávali o hlade a jediné, čo mu ostávalo, bolo jesť žrádlo pre psy. Neskôr ho sociálka zobrala do detského domova, kde bol sexuálne zneužívaný. Keď sa ho potom ujala partia, v ktorej sa brali drogy, bolo to pre neho ako vykúpenie zo všetkej hrôzy, v ktorej dovtedy žil. Stal sa z neho díler, za čo ho aj zavreli.

Väzenie a čas na Fazende mu však natoľko zmenili život, že dnes má vlastnú rodinu a pomáha odídencom z detských domovov, aby nemuseli skončiť tak ako on.