Fazenda da Esperanca je Boží projekt, ja by som to zabalil už na začiatku, hovorí zakladateľ Hans Stapel

Hans Stapel pri stretnutí s pápežom Františkom.
Jeden skutok povie viac ako množstvo slov. Heslo, ktorým sa františkán Hans Stapel snaží riadiť celý svoj život. Pred polstoročím sa rodák z nemeckého Paderbornu vydal ako misionár do Brazílie. V Guaratinguete, mestečku východne od São Paula, založil terapeuticko-resocializačný program pre závislých, slobodné matky, deti ulice a rodiny bez domova. Ako sa mu z malej farmy uprostred ničoho podarilo vybudovať program Fazenda da Esperanca (Farma nádeje), ktorý má dnes zastúpenie vo viac ako 20 krajinách sveta?

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Vyrastali ste v povojnovom Nemecku, ktoré sa v tom čase zmietalo v ekonomických problémoch a chudobe. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Ako rodina sme žili jednoducho a veľmi skromne, no na toto obdobie mám veľmi pekné spomienky. Vyrastal som s bratom dvojičkou a dvoma mladšími sestrami a dodnes sme si veľmi blízki. Hoci sme toho po materiálnej stránke nemali veľa, od rodičov sme zažívali lásku a prijatie, čo je pre deti to najdôležitejšie. Naučil som sa, že človek nepotrebuje veľa na to, aby bol šťastný, a že šťastie nie je otázkou peňazí. Napriek tomu, že to bolo pre našu rodinu i náročné obdobie, som svojim rodičom veľmi vďačný za všetko, čo nám odovzdali. Dokonca si myslím, že i chudoba bola pre nás v istom zmysle požehnaním. Nárast životnej úrovne priniesol okrem lepších životných podmienok i mnoho deštruktívnych vplyvov.

Aké vplyvy máte konkrétne na mysli?

Spomínam si, že so zvyšujúcou sa životnou úrovňou a nárastom blahobytu si začali byť rodiny stále vzdialenejšie. Prekvital individualizmus a spolupatričnosť prestávala byť hodnotou. Klesol i počet veriacich a kňazské semináre sa postupne vyprázdňovali. A tento trend pretrváva dodnes. V krajinách ako Slovensko či Poľsko je situácia lepšia, no i tam postupne prenikajú hodnoty materializmu. Vždy by sme mali mať na pamäti, že v každom z nás sú dve reality – ľudská, ktorá je pominuteľná, a Božia, ktorá je večná. Pokiaľ sa človek zameriava len na tú ľudskú, duchovná realita postupne odumiera.

Vo svete, v ktorom je materializmus najvyššou hodnotou a každý sa stará len o seba, nie je pre Boha žiadne miesto.

Potrebujeme ju živiť. No s náboženstvom, ktoré ostane len akousi rutinou či zvykom, si nevystačíme. Musíme transformovať Božie slovo do konkrétnych skutkov lásky v našom živote. Boha môžeme pochopiť, len ak sme schopní milovať. Vo svete, v ktorom je materializmus najvyššou hodnotou a každý sa stará len o seba, nie je pre Boha žiadne miesto. Pamätám si, že ešte ako chlapcovi sa mi veľmi ťažko počúvalo čítanie o boháčovi a žobrákovi Lazárovi, ktorému psy lízali vredy. Veľmi som súcitil s Lazárom, no dnes mi je viac ľúto toho boháča.

Vráťme sa do obdobia, keď ste sa začali venovať závislým. Za akých okolností prišlo k tomu, že ste ich prijali vo svojom dome?

Keď môj priateľ Nelson (spoluzakladateľ komunity Fazenda da Esperanca) prišiel s prvými závislými chlapcami, pomyslel som si: Čo môžem pre nich urobiť? Nie som lekár ani psychológ, ako im môžem pomôcť? Vôbec som nevedel, ako ďalej. Mohol som sa jedine započúvať do ich bolestného výkriku po láske. Opýtal som sa ich, či chcú spolu so mnou a s Nelsonom čítať Božie slovo a snažiť sa ho žiť veľmi konkrétne. A práve v tom našli naplnenie a slobodu od svojej závislosti. Mnohí z nich sa rozhodli zasvätiť Bohu celý svoj život a dnes sú misionármi vo svete alebo ostali v komunite Fazenda da Esperanca, aby pomáhali ďalším, ktorí potrebujú pomoc.

Pamätám si na klienta, ktorý k nám prišiel v ťažkej závislosti od heroínu, a dnes je z neho úspešný vedec a očný lekár.

Mohli by ste nám priblížiť prípad nejakého klienta, ktorému sa podarilo zo svojej závislosti dostať a začať svoj život nanovo?

Pamätám si na klienta, ktorý k nám prišiel v ťažkej závislosti od heroínu, a dnes je z neho úspešný vedec a očný lekár. V spolupráci s ním a jeho tímom sa po celej Brazílii podieľame na operáciách očí, vďaka ktorým môžu pacienti s vážnym poškodením zraku opäť vidieť. Výsledkom našej spolupráce je už viac ako milión úspešných zákrokov. S ďalším naším bývalým klientom, ktorý sa začal venovať písaniu učebníc, spolupracujeme na ich distribúcii do škôl, ktoré trpia nedostatkom učebných materiálov.

Spomenuli ste veľkú túžbu mladých po láske. Ako ste ju zažívali vo svojom detstve, od svojich rodičov?

Pamätám si, že keď som mal sedem rokov, môj otec ma zavolal, či mu pomôžem s ukladaním narúbaného dreva do veľkého vreca. Na otázku, pre koho to drevo balíme, mi povedal, že je to drevo pre našu tetu. Bol som nahnevaný, pretože sme sami trpeli nedostatkom a v dome sme vždy mávali zimu. Otec ma však upozornil, že naša teta je sama s tromi deťmi, pretože sa jej manžel nevrátil z vojny, a je na tom ešte horšie ako my.

Moji rodičia toho veľa nepovedali, no vydávali svedectvo svojím vlastným životom.

Preto je našou povinnosťou podeliť sa s ňou aj o tú trošku, ktorú máme. Tento zážitok vo mne zanechal emóciu, na ktorú nikdy nezabudnem. Rodičia boli pre mňa príkladom toho, ako žiť lásku cez konkrétne skutky. Hoci toho veľa nepovedali, vydávali svedectvo svojím vlastným životom. My deti sme to začali po nich neskôr úplne spontánne opakovať. Citlivosť na utrpenie druhých bola pre nás vždy prirodzená.

Ako to bolo s vaším povolaním? Vždy ste vedeli, že sa chcete stať kňazom?

Sám ani neviem prečo, ale keď sa nás ešte na prvom stupni učiteľ opýtal, či niekto z nás vie, čo by chcel v živote robiť, suverénne som odpovedal, že by som raz chcel byť kňazom. Bolo to vôbec prvýkrát, keď mi napadla táto myšlienka. Pamätám si, že učiteľ ma vtedy vysmial so slovami, že kňazom by som sa mohol stať vtedy, ak by som bol dosť inteligentný, čo ale nie som. Tieto slová boli pre mňa natoľko zraňujúce, že som sa rozhodol svojho sna vzdať. Ďalších päť rokov, keď nás učil tento učiteľ, som bol úplne zablokovaný komplexom menejcennosti. Myslel som si, že v živote nič nemôžem dosiahnuť. Po škole som sa vyučil remeslu a začal som pracovať v grafickej dielni.

Hans Stapel
Hans Stapel

Neskôr sa mi však túžba stať sa kňazom opäť vrátila. Stále mi však v hlave rezonovali slová učiteľa zo základnej školy, že na to nemám. Dokonca i potom, ako sa mi podarilo doštudovať a stal som sa kňazom, stále som žil v presvedčení, že na túto prácu nie som dosť inteligentný. Dokonca som si neveril ani v tom, že si zvládnem napísať kázeň. Pred omšou som vždy Boha prosil, aby som vedel, čo mám hovoriť. Kázal som z evanjelia vlastného života a pre ľudí to bolo natoľko inšpiratívne, že za mnou začali prichádzať s otázkou, či sa k mojej službe môžu tiež pridať. Tak vznikla prvá komunita zameraná na službu chudobným.

Z komunity Fazenda da Esperanca sa vyformoval aj laický rehoľný rád Rodina nádeje. Aká bola cesta od založenia komunity pre závislých k rehoľnému rádu?

Ako rástla naša práca pre chudobných, deti z ulice, tehotné matky, väzňov, HIV-pozitívnych, duševne chorých a neskôr najmä drogovo závislých, kontaktoval ma kardinál a biskup Aloisio Lorscheider s požiadavkou vytvoriť spoločenstvo pre ľudí, ktorí ma začali nasledovať. Tak vznikol rád Rodina nádeje, ktorý sa postupne začal rozrastať o laikov i zasvätených. Prudký nárast členov nás viedol k potrebe získať oficiálny štatút laického rehoľného rádu schváleného Vatikánom. Napokon sme ho aj získali a dnes žije v našom ráde viac ako 1650 zasvätených žien, mužov i rodín. Aktuálne sa venujú prevažne mladým závislým v 160 komunitných domoch po celom svete. Darom sme získali ďalších 50 domov, a tak môžeme zakladať ďalšie oázy nádeje pre všetkých, ktorí to potrebujú.

Pokiaľ mám správne informácie, pôvodne ste sa snažili, aby záštitu nad komunitou Fazenda da Esperanca prevzala františkánska rehoľa alebo Hnutie fokoláre. V oboch prípadoch však prišla negatívna odpoveď. Čo vás motivovalo ostať verný tejto misii i napriek prekážkam?

Mojou ambíciou nikdy nebolo niečo zakladať. Ako františkánsky kňaz som sa snažil byť tu pre všetkých, ktorí potrebovali pomoc. Keď sa komunita Rodina nádeje začala rozrastať, videl som jej budúcnosť v rámci františkánskej rehole alebo v Hnutí fokoláre. No z oboch strán ostali zatvorené dvere. Vôbec som nevedel, kde začať. Povedal som Bohu, že ak toto dielo chce, musí mu dať vzrast. A tak postupne prichádzali prvé príspevky, prví dobrovoľníci a prví zasvätení – kňazi a rehoľníci.

Ak by sme ostali pri mojich plánoch otvoriť komunitu v rámci františkánskej rehole či Hnutia fokoláre, skončili by sme pri 5 – 6 komunitných domoch.

To, že sa z programu Fazenda da Esperanca stal najväčší kresťanský projekt na pomoc závislým, je dôkazom, že je to Božie dielo, nie moje. Ak by sme totiž ostali pri mojich plánoch otvoriť komunitu v rámci františkánskej rehole či Hnutia fokoláre, skončili by sme pri 5 – 6 komunitných domoch. Stále by sme totiž prihliadali na to, či máme dostatok prostriedkov na otváranie ďalších. Až spätne vidím, ako si Boh toto dielo od začiatku viedol. Ak Boh niečo chce, neexistujú prekážky, ktoré by neprekonal.

Hovoríte, že všetky domy pre prácu s drogovo závislými vám boli darované. Ako sa vám podarilo dostať k prvému domu?

Keď som začínal ako mladý kňaz, chcel som stavať domy pre chudobných. Navštevoval som bohatých ľudí s otázkou, či by mi mohli na tento účel darovať nejaké nehnuteľnosti. Tak som sa dostal k prvým 36 domom. Po ich otvorení som zverejnil v rádiu výzvu na darovanie farmy, ktorá by sa stala novým domovom pre závislých a na ktorej by sa v rámci terapie mohli venovať i fyzickej práci. O niekoľko dní mi zatelefonovala jedna staršia pani, ktorá ma pozvala k sebe na obed. S hnevom v hlase ma požiadala, aby som s takýmito výzvami okamžite prestal a vzdal sa naivnej predstavy, že by na ne niekto reagoval.

Niekedy ma naraz kontaktovalo toľko ľudí, že mi chcú darovať svoje domy, že som prosil Boha, aby prišli aj peniaze na ich rekonštrukciu a ďalšie povolania.

Hneď potom, ako som sa od nej vrátil domov, ozval sa mi prvý človek, že by chcel darovať svoju farmu. A takto prichádzali ďalší a ďalší. Niekedy ma kontaktovalo toľko ľudí, že som prosil Boha, aby s nárastom ďalších komunitných domov prišli aj peniaze na ich rekonštrukciu a ďalšie povolania. A Boh sa vždy postaral. Nikdy ma nenechal v štichu.

Počas pandémie ste sa začali venovať i službe ľuďom bez domova a ubytovali ste tisícky z nich. Ako vznikol tento nápad?

Keď sme počas pandémie počúvali výzvy ostať doma a nevychádzať von, akoby sme pritom zabúdali na ľudí, ktorí žiadny domov nemajú. Spojil som sa s komunitami Fazenda da Esperanca po celej Brazílii a navrhol som im, či by sme pre týchto ľudí neotvorili svoje domovy. Niektorí sa k tejto myšlienke stavali veľmi rezervovane a pripomenuli mi, že som pre svoj vek a prekonanú rakovinu jedným z rizikových pacientov. Pomyslel som si, že realitu smrti vnímam už od malička ako súčasť života, no zároveň som vždy vedel, že nechcem zomrieť ako egoista. Chcem zomrieť v láske, v sebadarovaní. A ak by som mal zomrieť za čo i len jedného z týchto ľudí z ulice, som pripravený to spraviť.

Za dva roky pandémie sa nám len v Brazílii podarilo ubytovať 4500 ľudí z ulice. Dnes si už naše fazendy bez nich ani nevieme predstaviť.

Napokon sa ku mne pridali i ďalší a za dva roky sa nám podarilo ubytovať 4500 ľudí z ulice. Boli to ľudia, ktorí nemali vôbec nič. Často veľmi zanedbaní a špinaví. No práve v nich k nám prichádzal Kristus. A hoci pre nás ich prijatie predstavovalo značné navýšenie nákladov, nikdy nám nič nechýbalo. Vždy nám prišlo toľko prostriedkov, koľko sme potrebovali. Dokonca sa k nám pridávali ďalší dobrovoľníci a vznikali nové povolania. Dnes si už naše fazendy bez ľudí z ulice ani nevieme predstaviť.

V súčasnosti rastie potreba venovať sa ľuďom závislým od internetu. Veľké riziko predstavuje najmä fakt, že táto závislosť stále nie je oficiálne uznaná, a preto prevláda tendencia jej vážnosť zľahčovať. Myslíte si, že vyrastá generácia, ktorá bude trpieť krízou nadväzovania vzťahov?

Ja vždy hovorím, že ak by som sa vrátil v čase a opäť zakladal komunitu Fazenda da Esperanca, bolo by to práve pre ľudí závislých od internetu. Pri kontakte s klientmi trpiacimi touto závislosťou som totiž vnímal, že ide o oveľa silnejšiu závislosť, ako je závislosť od drog. Pri internetovej závislosti ostáva totiž človek úplne osamelý. V spoločnosti miliónov cudzích ľudí vo virtuálnom svete sa samota stále viac prehlbuje. Jeden z mojich bývalých klientov to prirovnal k peklu na zemi, z ktorého akoby neexistovalo žiadne východisko. Ľudia závislí od drog sa pri užívaní narkotík aspoň stretávajú a dokážu sa vzájomne podržať.

Ja vždy hovorím, že ak by som opäť zakladal komunitu Fazenda da Esperanca, bolo by to práve pre ľudí závislých od internetu.

Závislosť od internetu však ženie človeka len do väčšej samoty a izolácie. Rovnako mám veľké obavy aj z dostupnosti pornografie na internete. Mladí ľudia si často vyhľadávajú tieto veci zo zvedavosti a ani nevedia, ako sa zrazu stanú závislými. Už malé deti vyrastajú do reality, ktorá nie je skutočná. Musíme ich vychovávať k tomu, aby dokázali vidieť hodnotu v skutočných zážitkoch, v prežívaní emócií, v empatii, ktoré napokon najviac formujú charakter človeka. V Brazílii sme práve rozbehli projekt s cieľom prinášať toto posolstvo do škôl.

Zažili ste počas vedenia komunity Fazenda da Esperanca krízu, keď ste zvažovali, či má význam ísť ďalej?

Takých momentov bolo viac. S veľkou bolesťou som prežíval, keď som v jednom z našich domov ubytoval rodinu s deviatimi deťmi, ktorých mama bola tehotná. Otcovi rodiny som pomohol nájsť prácu, aby mohli začať odznova. Problémom však bolo, že otec tejto rodiny bol alkoholik. Keď bol opitý, býval veľmi agresívny a jeho rodina sa pred ním musela skrývať. Keď sa jedného dňa vrátil domov opitý, udrel svoju ženu tak, že na následky zranenia hlavy zomrela.

Od Chiary Lubichovej som sa naučil, že v čase najväčšej bolesti musíme byť schopní objať kríž. Práve v utrpení najviac rastie náš vnútorný človek.

Keď som počas slávenia rannej omše dostal správu o jej úmrtí, úplne ma to zdrvilo. No vedel som, že Boh je nad tým všetkým utrpením a že nás v tom nenecháva samých. Od Chiary Lubichovej som sa naučil, že v čase najväčšej bolesti je dôležité, aby sme dokázali objať kríž a tak dovolili utrpeniu, aby nás formovalo. Vtedy totiž najviac rastie náš vnútorný človek. Niet jedinej komunity Fazenda da Esperanca, ktorá by si neprešla nejakým veľkým utrpením.

Hans Stapel na návšteve komunitného domu Fazenda da Esperanca v Nemecku.
Hans Stapel na návšteve komunitného domu Fazenda da Esperanca v Nemecku.

Mali ste viacero príležitostí na osobné stretnutia s Chiarou Lubichovou. Ako si na ňu spomínate? Aký najsilnejší moment z týchto stretnutí vo vás ostal dodnes?

Vždy, keď som mal možnosť stretnúť ju osobne, mal som len jednu túžbu. Chcel som sa Bohu úplne odovzdať tak, ako som to videl u Chiary. Bola otvorenou bránou pre nebo. Stelesnením Krista v centre ľudského života. Pritom toho nemusela vôbec veľa povedať. Vyžarovala takú intenzívnu Božiu prítomnosť, že vo mne rástla túžba sa jej podobať a tak ako ona darovať svoj život pre druhých. Myslím, že v súčasnosti je veľmi dôležité, aby sa Hnutie fokoláre k takémuto nasadeniu pre službu opäť vrátilo.

V akom zmysle?

V čase vojny, kedy Chiara žila, venovala všetok svoj čas a energiu službe trpiacim, zasiahnutým vojnou. Bola veľmi vnímavá na potreby sveta a snažila sa na ne reagovať. Práve to dalo zrod Hnutiu fokoláre. No na tento aspekt sa akoby v súčasnosti zabúdalo. Starostlivosť o tých najbiednejších už prestala byť pre hnutie jednou z priorít.

Fokoláre musí byť kvasom, ktorý bude liečiť rany tohto sveta. Musí si dať pozor, aby sa nestalo uzatvoreným hnutím.

Myslím, že pokles nových povolaní by mal byť jasným signálom, že je potrebné vrátiť sa ku koreňom a nasledovať Chiarin príklad. Fokoláre musí byť kvasom, ktorý bude liečiť rany tohto sveta. Musí si dať pozor, aby sa nestalo uzatvoreným hnutím. Pápež vyzýva, aby sme boli cirkvou, ktorá sa nebude báť vychádzať von a riskovať. Otvorením náruče pre núdznych a opustených môžu v hnutí vyvstať nové povolania.

Vašu komunitu navštívil i emeritný pápež Benedikt XVI. Čo pre vás znamenala jeho návšteva?

Návšteva pápeža Benedikta XVI. bola pre komunitu Fazenda da Esperanca historickým míľnikom. Po jeho návšteve v obrovskej miere vzrástol počet nových komunitných domov, ktoré sme dostávali darom. V roku 2007, keď nás pápež poctil svojou návštevou, sme ich mali 45, dnes je ich vyše 200.

Emeritný pápež Benedikt XVI. počas návštevy komunity Fazenda da Esperanca v Brazílii.
Emeritný pápež Benedikt XVI. počas návštevy komunity Fazenda da Esperanca v Brazílii.

V súčasnosti sa hovorí, že cirkev v Európe sa zmieta vo veľkej kríze, čoho následkom je už spomínaný pokles nových povolaní. Na druhej strane sa hovorí o náraste veriacich v krajinách Ázie či Afriky. Pociťujete tento trend aj v rámci práce v komunitných domoch Fazenda da Esperanca?

Cirkev v Európe má veľmi veľa moci a peňazí, no zároveň je vzdialená od svojich veriacich a je priveľmi byrokratická. Pápež zdôrazňuje, že cirkev by mala dokázať zachytávať hlas svojich oviec. To znamená byť blízko svojim veriacim a ich potrebám. Je pravdou, že otváranie nových komunitných domov Fazenda da Esperanca je oveľa ľahšie v krajinách Afriky či Ázie. V Európe majú mladí ľudia nekonečne veľa možností, a keď vidia, že náš program je založený na modlitbe a práci bez mobilu a možnosti pripojenia na internet, často si vyberú niečo iné. Mávame klientov, ktorí pred príchodom k nám prešli viacerými resocializačnými programami.

Raz si ma dokonca zavolal arcibiskup z Osnabrücku, aby sa ma opýtal, ako to robíme, že napriek úbytku veriacich je na našich omšiach stále plno ľudí.

V Európe sú mnohé centrá na pomoc drogovo závislým, ktorým však vôbec nejde o skutočnú pomoc. Snažia sa len efektívne vyriešiť problém, no je im jedno, či sa ľudia vyliečia alebo nie. Akoby závislým vôbec neverili, že môžu začať odznova. V tomto zmysle je práca v Európe oveľa náročnejšia ako v chudobných častiach sveta. No v Európe je ešte iný zaujímavý fenomén. Vnímam tu obrovský hlad po duchovne a autentickom živote s Bohom. A práve to nachádzajú ľudia v našich komunitných domoch Fazenda da Esperanca. Raz si ma dokonca zavolal arcibiskup z Osnabrücku, aby sa ma opýtal, ako to robíme, že napriek úbytku veriacich je na našich omšiach stále plno ľudí.

Kde vidíte dielo Fazenda da Esperanca o dvadsať rokov?

Sme otvorení tomu, do čoho nás Boh bude volať. Zároveň cítime, že v našej charizme môžeme stále rásť. Súvisí to i s tým, že komunita Fazenda da Esperanca nie je zariadenie na riešenie sociálnych problémov. Našou misiou je prinášať nádej všade tam, kde panuje beznádej. V tomto duchu sa snažíme reagovať na potreby, ktoré vidíme okolo seba.

Foto: Facebook Facenda da Esperanca

Prečítajte si tiež:

Pamätám si klienta, ktorý trávil pri hrách 18 hodín denne, hovorí Roger Lürweg z komunity Fazenda da Esperanca

Prevencia drogovej závislosti by sa mala začínať už v škôlkach, hovorí psychiater Ľubomír Gábriš

Chiara Amiranteová – žena, ktorá vyťahuje narkomanov z rímskeho podsvetia a priťahuje celebrity

Naša kniha k téme:

Zostane len láska

Chiara Amiranteová: Zostane len láska
Chiara Amiranteová: Zostane len láska
Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články