Kontroverzná novela Trestného zákona z dielne vládnej koalície je v prezidentkiných rukách. Jej súčasťou sú aj na poslednú chvíľu doplnené zmeny v podobe skrátenia premlčacej lehoty pri prípadoch sexuálneho násilia, ktoré podľa mnohých odborníkov obetiam nielenže nepomôžu, ale idú priamo proti nim.
Právnička Silvia Miškovičová obete sexuálneho násilia zastupuje a sama neskrýva obavy z toho, čo im hrozí, ak spomínaná novela vstúpi do platnosti. Rozprávali sme sa s ňou o reakciách, ktoré dostáva od svojich klientok, o tom, čo by znamenala skrátená premlčacia lehota v praxi, i o tom, prečo je argument, že zákon môže motivovať obete ku skorému nahlasovaniu prípadov na polícii, postavený na vode.
„Jedna klientka mi povedala, že sa po znásilnení nedala ošetriť preto, lebo si nedokázala predstaviť, že by sa jej niekto dotkol. Už len pri tej predstave sa celá roztriasla a opakovane povracala. Takže asi takto sa získavajú dôkazy v týchto prípadoch, asi toľkoto to obete stojí,“ konštatuje Miškovičová.
Parlament minulý týždeň schválil novelu Trestného zákona, ktorá sa týka aj skrátenia premlčacej lehoty v prípade znásilnenia z dvadsiatich rokov na desať. Ako právnička poskytujete poradenstvo a zastupujete aj obete sexuálneho zneužívania a na svojom Facebooku ste sa po tejto správe podelili s ťažkou skúsenosťou, keď ste v minulosti obeti sexuálneho zneužívania museli oznámiť zastavenie trestného konania práve pre premlčanie. Vtedy ste to horko-ťažko rozchodili, takže sa spýtam trochu viac osobne: Čo cítite teraz?
To sa nedá ani opísať. Od začiatku cítim obrovskú ťažobu. Začalo sa to hnevom, znechutením, sklamaním a frustráciou… No po tom, čo sa mi začali ozývať moje klientky a rozprávali mi, ako to prežívajú, prevážil obrovský smútok a vážne obavy. Obavy o ne, o ich zdravie, ako aj o naštartované procesy. Každá z nich si prešla kus cesty, veľmi boľavej cesty, no a toto ich akoby vráti takmer na úplný začiatok.
Ako som však písala aj na Facebooku, nejde o mňa a o moje pocity, dôležití sú teraz tí, ktorých sa to priamo týka, a teda ich pocity by mali byť náležite odkomunikované, vypočuté, ošetrené, zreflektované, brané vážne.
Máte klientov, ktorých sa táto zmena môže dotknúť a stratia tým akúkoľvek šancu dosiahnuť spravodlivosť? S akými reakciami obetí sa stretávate?
Áno, mám takých klientov a aj poznám také prípady, pričom ich nie je a nebude málo. V jednom takomto prípade napríklad obeť po 12 rokoch od znásilnenia rodinným priateľom a po veľmi tvrdej a bolestivej práci na sebe konečne podala trestné oznámenie, avšak konanie bude pravdepodobne zastavené pre premlčanie trestného stíhania.
Nestalo by sa tak, nebyť skrátenia premlčacej doby. Keby toto vedela, nikdy by do trestného oznámenia nešla. Nahlásenie páchateľa ju veľa stálo. Neprišla „len“ o množstvo síl a energie, ale aj o zdravie a časť rodiny a priateľov. Napísala mi, že ani nevie, čo cítiť.
Iná klientka mi zas napísala, že jej týmto zobrali čas i nádej. Z večera do rána sa prosto z aktívnych prípadov stali premlčané. Jeden deň sa obeť pripravuje na podanie trestného oznámenia, druhý deň je jej oznámené, že je už neskoro. Ako sa dá na toto reagovať?
Kam až môže siahať účinnosť týchto zmien? Bude mať dosah len na aktívne prípady?
Nie. Zmeny v rámci novely Trestného zákona sa dotknú nielen neskončených trestných vecí, ale aj tých právoplatne skončených, v ktorých bol páchateľ odsúdený za čin, ktorý už podľa novej právnej úpravy z dôvodu zániku trestnosti činu nie je trestným činom a uložený trest nebol ešte celkom vykonaný. V takomto prípade súd rozhodne, že zvyšok trestu sa nevykoná.
V súvislosti s týmto by som však rada zdôraznila, že stanovenie premlčania nie je vždy úplne jednoduché a okamžite jasné, keďže mohlo byť napr. prerušené, premlčacia doba mohla „spočívať“ a pod., a teda stíhanie, ktoré je zdanlivo premlčané, takým v skutočnosti nemusí byť. Toto sa často ukáže až v rámci vyšetrovania. Preto je dôležité teraz všetko nevzdať, na všetko nerezignovať. Dobré by bolo minimálne sa poradiť o tom všetkom s odborníkom.
Čo znamená „spočívanie“ premlčacej lehoty?
Spočívanie premlčacej doby znamená jej neplynutie počas existencie určitých skutočností, ktoré sú taxatívne vymenované v zákone. Po odpadnutí týchto dôvodov plynutie premlčacej doby pokračuje. Ide napríklad o dobu, počas ktorej sa páchateľ zdržiaval v cudzine s úmyslom vyhnúť sa trestnému stíhaniu, o skúšobnú dobu podmienečného zastavenia trestného stíhania alebo o dobu, keď bolo prerušené trestné stíhanie napríklad z dôvodu nemožnosti postaviť obvineného pre ťažkú chorobu pred súd a podobne. Tieto doby sa nezapočítavajú do premlčacej doby.
Je ťažké povedať, čo bude a až aké veľké škody novela v prípade svojej účinnosti narobí, a to nielen v súvislosti so sexuálnymi trestnými činmi.
Čo na túto situáciu hovoria vaši právnickí kolegovia, ktorí sa venujú rovnakým prípadom?
Myslím, že to vnímajú podobne, pričom všetci čakáme, ako to celé napokon dopadne. Nový Trestný zákon by mal začať platiť v polovici marca, no stále ho môže prezidentka vetovať a vrátiť do parlamentu, prípadne môže byť jeho účinnosť pozastavená ústavným súdom. Nehovoriac, že už teraz sa plánuje novela tejto novely. Minister vnútra už avizoval zmeny, ktoré by sa mali týkať tak premlčania, ako aj trestných sadzieb.
Rovnako z každej strany prichádzajú rôzne odporúčania a návrhy, ako to napraviť. Takže je ťažké povedať, čo bude a až aké veľké škody novela v prípade svojej účinnosti narobí, a to nielen v súvislosti so sexuálnymi trestnými činmi. Stále netreba zabúdať, že daná novela je problematická aj pre množstvo iných ďalších vecí.
Čo znamená skrátenie premlčacej lehoty na 10 rokov v praxi?
Znamená to o polovicu menej času na podanie trestného oznámenia a vznesenie obvinenia, pričom jedno i druhé si často vyžaduje práve čas, ktorý bol týmto značne skrátený. Samozrejme, to druhé nie toľko, koľko to prvé, no stále treba rátať aj s týmto časom. Teda s časom, ktorý potrebujú orgány činné v trestnom konaní na to, aby v konkrétnom prípade uskutočnili úkon, ktorým sa preruší premlčanie trestného stíhania.
Dôležité je nezabúdať, že premlčanie trestného stíhania sa neprerušuje samotným podaním trestného oznámenia, ale až ďalšími úkonmi orgánov činných v trestnom konaní, najčastejšie vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide. Teda až keď sa na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dôjde k dostatočne odôvodnenému záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba, až vtedy sa prerušuje premlčanie trestného stíhania. A toto nejaký čas trvá a nie vždy pre nekonanie príslušných orgánov. Takže trestné stíhanie môže byť premlčané a konanie z tohto dôvodu zastavené, aj keď trestné oznámenie bude podané ešte v premlčacej dobe.
No a čo sa týka času potrebného na podanie trestného oznámenia, tak k tomu uvediem len toľko, že o procesoch, ktorými si prechádza obeť sexuálnych trestných činov, a o ich časovej náročnosti už vieme mnoho, a to z praxe i výskumov mnohých odborníkov, ako aj zo svedectiev samotných obetí. Tu nie je čo spochybňovať. A ak niekto tvrdí opak, a to navyše bez akejkoľvek odbornosti a skúsenosti, tak jedine pre nedostatok vedomostí či porozumenia danej problematike, pre predsudky, z dôvodu ignorantstva, prípadne arogancie či úplnej bezcitnosti. Vyberte si.
Odkedy začína plynúť táto lehota v prípade sexuálnych trestných činov?
Začiatok plynutia premlčacej doby je určovaný okamihom dokonania trestného činu. Avšak v prípade sexuálneho zneužívania a znásilnenia platí, že trestné stíhanie sa premlčí najskôr pätnásť rokov potom, čo osoba, na ktorej bol spáchaný takýto trestný čin, dovŕšila osemnásty rok svojho veku. Takže či už budú všeobecné ustanovenia o premlčaní nastavené na 10, alebo 20 rokov, premlčanie nemôže nastať skôr, ako obeť dovŕši 33 rokov.
Toto ustanovenie v podstate ochránilo obete sexuálneho zneužívania pred tým, aby sa ich predmetná novela nejako viac dotkla. No v súvislosti s týmto je potrebné povedať, že aj keď niektoré obete sexuálneho zneužívania takto prídu maximálne o cca dva roky premlčacej doby, tak stále je to veľmi veľa. Keďže už tak, ako je to teraz, je nedostatočné a mnohé obete sexuálneho zneužívania „to“ nestihli a nestíhajú riešiť aj obrátením sa na orgány činné v trestnom konaní. Totižto, kým dôjdu k tomuto rozhodnutiu, trestné stíhanie v ich veci je často už dávno premlčané.
Je premlčanie automatický proces alebo sa naň musí obžalovaná strana odvolať?
Premlčanie sa rieši automaticky, keďže premlčané stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené. Takže netreba to navrhovať, namietať či o to žiadať. V prípade účinnosti novely budú orgány činné v trestnom konaní alebo súdy musieť z úradnej povinnosti prehodnotiť každé jedno stíhanie a tie „po novom“ premlčané zastaviť.
Platí aj pri týchto prípadoch, že ak bude novela účinná čo len jeden deň, páchatelia sa vyhnú trestu?
Áno, keďže platí, že ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Opozícia obviňuje Ministerstvo spravodlivosti SR a koalíciu, ktorá sa vraj premlčacími lehotami v prípade znásilnenia inšpirovala v zahraničí, z klamstiev. Napríklad v Česku je premlčacia lehota 15 rokov, v Nemecku 20. Čím si vysvetľujete toto otvorené zavádzanie?
Ako inak sa dá toto ospravedlniť? Jedine klamstvom a zavádzaním. V opačnom prípade by museli priznať, že tak spravili omylom, z nevedomosti, neporozumenia, ignorantstva či až z hrubosti, arogancie, zvrátenosti, necitlivosti, prípadne s úmyslom niečo alebo niekoho kryť, alebo z dôvodu akejsi mocenskej hry, čo si neviem predstaviť. No vyjadrenia niektorých poslancov a členov vlády, ako aj mlčanie tých ďalších nám dáva o tom, čo za tým skutočne stojí, celkom slušnú predstavu.
Veľkým problémom sú taktiež aj niektoré stále existujúce a pretrvávajúce predsudky a mýty týkajúce sa sexuálnych trestných činov, pričom ich nositeľmi sú nezriedka aj tí, čo ich vyšetrujú, rozhodujú, ako aj tí, ktorí tvoria normy, ktoré ich upravujú.
Poslanec Richard Glück sa v parlamente k tejto veci vyjadril tak, že žena si predsa všimne, keď ju znásilnia, a môže trestný čin hneď nahlásiť. Vedeli by ste z praxe povedať, koľko obetí sa odváži podať trestné oznámenie na páchateľa bezprostredne potom, ako sa udeje takýto trestný čin?
V prvom rade musím povedať, že ide o neskutočne hrubé vyjadrenie, plné neporozumenia, predsudkov a ignorantstva, ktoré si nezaslúži žiadnu pozornosť, nieto reakciu. Mrzí ma, že ešte stále musíme na toto odpovedať a vysvetľovať to.
Ale teda opäť, keďže sa očividne nájdu ešte takí ľudia ako pán poslanec, len veľmi málo obetí nahlási znásilnenie ihneď, pričom tak, samozrejme, nerobia preto, že by si to nevšimli. Verte, že všimli, ale čelia celému spektru faktorov, ktoré im v tom bránia, ktoré musia najskôr prekonať, pričom nejde o jednoduché skutočnosti. Mnohé z nich dokonca nemusia prekonať nikdy, a to ani za pomoci tých najlepších odborníkov. Každá obeť okrem samotného znásilnenia rieši v sebe aj prípadný dosah jeho nahlásenia, čo je veruže obrovská nálož. Je to ujma za ujmou. Dokonaním samotného skutku znásilnenia sa pre obeť všetka tá hrôza vôbec nekončí. Čo sa týka čísel, tak podľa posledných výskumov Koordinačno-metodického centra asi len 11 percent žien, ktoré zažili sexuálne násilie, to aj nahlási polícii.
Myslíte si, že by skrátená lehota mohla nejakým spôsobom (v niektorých špeciálnych prípadoch) predsa len „prinútiť“ obete sexuálnych trestných činov nahlasovať tieto prípady rýchlejšie?
Nemyslím si. Niektoré procesy prosto nemožno unáhliť, preskočiť. Ak teda nechceme riskovať život a zdravie danej obete, ako aj náležité objasnenie danej veci.
O osude novely Trestného zákona rozhodne prezidentka pravdepodobne ešte dnes. Ako vnímate celé to naťahovanie v súvislosti s odovzdaním zákona do prezidentkiných rúk a tiež odporúčania, ktorými premiér Fico vyzýva hlavu štátu, aby navrhla opätovné zmeny ohľadom premlčacích lehôt?
Vnímam to, ako napísal aj Juraj Šeliga na svojom Facebooku, ako cynickú pascu. Ako sa postupne ukazuje, nikdy nešlo o znásilnenie. Teraz len neviem, či im to, že sa to dotklo aj sexuálnych trestných činov, len dobre padlo alebo išlo o premyslený ťah. V každom prípade je teraz prezidentka vo veľmi ťažkej pozícii. Na jednej strane je potrebné ochrániť obete sexuálnych trestných činov, no na tej druhej zas všetko ostatné – obete iných násilných trestných činov a majetkovej kriminality, bezpečnosť celej spoločnosti, právny štát… Je tam toho dosť.
Aj na základe vášho príspevku na Facebooku, vašej reakcie i reakcie vyšetrovateľa v prípade, ktorý ste uviedli, je vidieť, že systém mal mnohé medzery v oblasti sexuálneho násilia aj doteraz. Ktoré nedostatky ste vnímali doteraz v praxi ako najpálčivejšie?
Ako veľký problém vnímam nedostatok možností bezplatnej odbornej pomoci pre obete sexuálnych trestných činov a podcenenie alebo úplné nezabezpečenie ochrany týchto obetí pred ich druhotnou a opakovanou viktimizáciou. Teda napríklad pred opakovanými výsluchmi, nezabránením kontaktu obete s páchateľom počas niektorých úkonov, medializáciou niektorých prípadov a pod.
A ako aj vidieť na niektorých vyhláseniach z parlamentu, veľkým problémom sú taktiež aj niektoré stále existujúce a pretrvávajúce predsudky a mýty týkajúce sa sexuálnych trestných činov, pričom ich nositeľmi sú nezriedka aj tí, čo ich vyšetrujú, rozhodujú, ako aj tí, ktorí tvoria normy, ktoré ich upravujú.
Aká by podľa vás bola adekvátna dĺžka premlčacej lehoty v týchto prípadoch? Je pravda, že sa v iných krajinách EÚ dokonca hovorí o jej zvyšovaní?
Tým, že sa na danú vec pozerám cez optiku obetí, tak podľa mňa by adekvátnou dĺžkou premlčacej doby bola žiadna dĺžka. Jedným z dôvodov existencie premlčacích dôb je predchádzať zložitým konaniam a dokazovaniam a následne náročným rozhodnutiam, pričom sa vychádza z tohto, že čím dlhší čas prejde od skutku, tým zložitejšie je jeho dokazovanie. Toto zaznelo aj ako argument pri obhajobe skrátenia premlčacích dôb v prípadoch sexuálnych trestných činoch. Avšak práve v týchto prípadoch to úplne neplatí.
Ako to myslíte?
Z mojej skúsenosti je dokazovanie sexuálnych trestných činov takmer vždy náročne, a to nielen z dôvodu plynutia času, ale najmä z dôvodu samotnej podstaty týchto skutkov, teda pre to, ako, kde, kedy, kým a na kom sú páchané, aké majú následky a ako sa na ne v spoločnosti pozerá. Tým, že sexuálne trestné činy hlboko zasahujú a deformujú až úplne ničia intimitu a dôstojnosť obete, ako aj jej pocit bezpečia a dôvery, je pre ňu veľmi ťažké o tom ihneď niekomu povedať, nieto sa nechať vyšetriť, čím sa dôkazná situácia značne sťažuje. Prosto, ak nie je páchateľ prichytený pri čine, ak to obeť nenahlási ihneď s tým, že má na svojom tele známky po znásilnení alebo zneužití, alebo ak niet svedka, nahrávky a pod., čo často v takýchto prípadoch nie je (nič z toho), tak dokazovanie je vždy zložité, či sa uskutoční po mesiaci, alebo po rokoch.
Silno si spomínam na jednu situáciu, keď som musela jednej klientke do telefónu povedať, aby sa po znásilnení a bitke zo strany svojho partnera neumývala a aby tak počkala na políciu a záchranku.
Spomeniete si na nejaký príklad?
Silno si spomínam na jednu situáciu, keď som musela jednej klientke do telefónu povedať, aby sa po znásilnení a bitke zo strany svojho partnera neumývala a aby tak počkala na políciu a záchranku. Pamätám sa, ako mi prišlo fyzicky zle, no nemala som veľa času, tak som sa s hrčou v krku ospravedlnila za to, čo jej idem povedať, vysvetlila som jej, prečo to musím povedať, a roboticky som zo seba vysypala zoznam pokynov. Ešte teraz mi je z toho ťažko. Neviem si predstaviť, čo to muselo byť pre ňu. Myslím si, že sa neumyla len preto, že sa nevládala ani pohnúť. Inak by to bolo to prvé, čo by urobila, bez ohľadu na moje odporúčania. A každý by to pochopil.
Iná klientka mi zas povedala, že sa po znásilnení nedala ošetriť preto, lebo si nedokázala predstaviť, že by sa jej niekto dotkol. Už len pri tej predstave sa celá roztriasla a opakovane povracala. Takže asi takto sa získavajú dôkazy v týchto prípadoch, asi toľkoto to obete stojí. Ihneď nahlásiť sexuálne násilie znamená hovoriť o niečom, na čo neexistujú slová, pričom každé vyslovené spôsobuje len a len ďalšiu ranu. A zabezpečiť dôkazy k tomu znamená aj to, že obeť nemôže zo seba zmyť páchateľa, kým ju nevyšetria, ako aj to, že musí dovoliť iným, aby sa dotýkali miest na jej tele, ktorých sa predtým dotýkal niekto násilne a bez dovolenia.
Na margo tohto by som ešte rada uviedla, že v týchto prípadoch možno časom práveže dokonca až získať. Napríklad sa môže stať (čo sa nezriedka i stáva), že obeť a prípadní svedkovia práve vďaka dostatku času a pomoci konečne nadobudnú potrebnú silu, odhodlanie a odvahu o skutku riadne svedčiť. A, naopak, páchateľ zas môže práve časom svoju silu, ako aj dosah a vplyv na obeť a svedkov stratiť, pričom jedno i druhé vie značne pomôcť náležitému objasneniu veci. Nehovoriac, že sa môže stať, že zrazu možno zabezpečiť či vykonať dôkaz, ktorý by nebolo možné zabezpečiť či vykonať v čase spáchania skutku. Takže v týchto prípadoch vie dokonca čas hrať až v prospech objasnenia veci, nie naopak. Respektíve v niektorých prípadoch možno časom získať aspoň nejaký dôkaz, napríklad svedectvo obete, svedkov a podobne, čo by tesne po spáchaní skutku nebolo z rôznych dôvodov možné.
Čo hovoríte na argument, že dlhú premlčaciu lehotu v prípade znásilnenia môže niekto využiť na to, aby sa po rokoch pomstil partnerovi/partnerke v nejakom vykonštruovanom procese? Má vôbec dĺžka premlčania na niečo také reálne vplyv?
Toto mi príde ako úplne nezmyselný argument. Nerozumiem, ako takýmto prípadom, ktorých je, mimochodom, veľmi malé percento, má zabrániť práve skrátenie premlčacích dôb. Však na toto sú tu orgány činné v trestnom konaní, aby to v daných konaniach vyriešili. Nehovoriac, že existujú trestné činy, ktorých sa je možné takýmto konaním dopustiť, tak prečo to riešiť niečím ďalším, čo to navyše ani nedokáže spraviť? Na toto doplatia jedine skutočné obete týchto skutkov.
Keď ste sa prvýkrát postavili zoči-voči bolesti obete, ktorej prípad sa musel uzavrieť, chceli ste s tým skončiť? Čo budete robiť teraz? Čo by ste odporučili ostatným v takejto situácii?
Po každom takomto prípade chcem skončiť, aj keď nie je premlčaný, aj keď je páchateľ napokon odsúdený. Tieto prípady sú prosto príliš ťažké a nedá sa na to zvyknúť, pripraviť. Pri jednom záverečnom preštudovaní spisu mi vyšetrovateľ na jeho začiatku zaprial veľa šťastia a povedal, že už to robí 30 rokov, no toto bolo aj na neho príliš. Ten prípad mi na dlho zobral spánok. Ale opäť, nejde o mňa.
A čo budem robiť? Momentálne mi zostáva jedine čakať, čo sa bude s predmetnými ustanoveniami novely vôbec diať, a až potom zvážim, čo ďalej v tom-ktorom prípade. Bez ďalšieho mi takto v rýchlosti napadá minimálne požiadať o odškodnenie, ak teda dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu jeho neprípustnosti a ak dovtedajšie výsledky vyšetrovania v danej veci nebudú vyvolávať dôvodné pochybnosti o tom, že sa stal trestný čin, ktorým bola obeti násilného trestného činu spôsobená ujma. V každom prípade budem aj naďalej poskytovať svojim klientom toľko podpory, koľko bude treba, a toľko informácií, koľko budem mať.
Kto je Silvia Miškovičová
JUDr. Silvia Miškovičová, LL.M., vyštudovala právo na Trnavskej univerzite v Trnave (SR) a na Oxford Brooks University v Oxforde (UK). Po vysokej škole pôsobila krátky čas v advokátskej kancelárii a neskôr na súde ako vyššia súdna úradníčka. Problematike obetí trestných činov sa aktívne venuje viac ako 7 rokov, najskôr ako dobrovoľníčka, neskôr ako právna poradkyňa pracujúca pre rôzne subjekty a organizácie poskytujúce pomoc ľuďom v núdzi a obetiam trestných činov. Tejto téme sa venuje aj ako lektorka. Je absolventkou kurzu Safeguarding a znalkyňou Komisie KBS pre ochranu maloletých v Cirkvi.