Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Ross Douthat, autor knihy Dekadentná spoločnosť (2020), si v priebehu posledných rokov zrejme spokojne mädlí ruky.
Aby bolo jasné, jeho kniha nie je, ako by sa mohlo zdať z jej názvu, nejakým moralizovaním nad skazenosťou súčasného sveta. Douthat sa v Dekadentnej spoločnosti vyhýba tomu, aby nedostatky západnej spoločnosti pripísal myšlienkam a skutkom svojich názorových oponentov.
Ide skôr o objektívne poukázanie na to, že sme vďaka neuveriteľnému technologickému pokroku tak nejak zleniveli, plodíme menej detí, naša kultúra je zacyklená, naše inštitúcie strácajú silu a intelektuálne stagnujeme.
„Ja som to hovoril,“ môže si teraz Douthat spokojne povedať, keď sa pozerá na americkú politickú scénu. Asi nič nie je lepším príkladom „dekadencie“ americkej spoločnosti (v zmysle, v akom toto slovo používa Douthat), ako tohtoročné zopakovanie súboja Joe Biden vs. Donald Trump v prezidentských voľbách.
Tí, ktorí nesledujú politiku, ale z času na čas zájdu do kina, môžu dekadenciu našej kultúry vidieť iným spôsobom. Zo 60 najlepšie zarábajúcich filmov od roku 2016 bolo iba päť (!) pôvodných, čiže nešlo o adaptáciu, pokračovanie alebo prerábku nejakého iného diela.
Išlo o filmy Tajný život maznáčikov, Zootropolis, Free Guy, Oppenheimer(pri ktorom je táto klasifikácia otázna, keďže sa inšpiroval knihou)a Sound of Freedom. Pri všetkom ostatnom ide o pokračovania, prerábky alebo adaptácie. Znie to tak neuveriteľne, že som si dané štatistiky musel „na sv. Tomáša“ vlastnoručne prelistovať, aby som tomu uveril, ale je to tak.
Ako sme sa tu dostali? Odpoveď je zrejme jednoduchá – ide o peniaze. Po finančnej kríze v roku 2008 veľké filmové štúdiá stratili odvahu pumpovať peniaze do riskantných projektov, ktoré nemusia dopadnúť ako ziskové, a namiesto toho sa vždy snažia staviť na istotu.
To sa pretavuje do toho, akým spôsobom sa prerábky a pokračovania v súčasnosti točia a čím sa odlišujú od prerábok a pokračovaní, ktoré vznikali v minulosti.
Pozorný filmový fanúšik vie, že napríklad taký Pán prsteňov dostal svoju prvú filmovú adaptáciu už v roku 1978. Kultová trilógia od Petra Jacksona zo začiatku tohto storočia je teda technicky tiež len „prerábkou“.
Rozdiel je však v tom, že sa táto „prerábka“ dodnes považuje za vrchol filmových spracovaní Tolkienovho diela. Keď sa povie „Pán prsteňov“, po knihe všetkým ako prvá napadne práve Jacksonova trilógia. Išlo o film, ktorý predlohe konečne takpovediac učinil zadosť, a to po technickej aj rozprávačskej stránke.
Na druhej strane, zmysel súčasných pokračovaní a prerábok nespočíva v tom, že sa snažia vytvoriť „definitívnu“ verziu svojej predlohy. Ich cieľom je zarobiť parazitovaním na popularite starších filmov. Namiesto oživovania svojich predlôh sa samy snažia udržať pri živote a ich návnadou na zástupy filmových fanúšikov je pocit nostalgie.
Čosi podobné môžeme pozorovať aj v hudobnom priemysle. Ale o tom možno niekedy nabudúce.
Dosť už čírej kritiky. Minulý týždeň na americkom webe National Review vyšiel zaujímavý text od Dana McLaughlina, v ktorom sa autor tiež venoval téme pokračovaní a prerábok. Zároveň sa v ňom snažil ponúknuť aj dve odporúčania pre filmárov, ako pokračovania robiť lepšie, keď ich už chcú robiť.
Jeho prvým odporúčaním bolo prerobiť tie námety, ktoré boli v minulosti natočené umelecky nedostatočne hodnotne. Ako príklad môže poslúžiť už spomínaný Pán prsteňov, ktorý sa pred Jacksonovou adaptáciou viackrát stal objektom, povedzme, úsmevných pokusov o spracovanie. Druhou možnosťou je nadviazať na filmy a diela, ktoré nie sú na našom trhu veľmi známe.
Pre filmárov, ktorí premýšľajú spôsobom „ak to bolo úspešné, bude to úspešné znovu“, môže ísť o riskantný krok do prázdna. Ale iba tak sa dopracujeme ku veľkým skokom pre celú kinematografiu.
V opačnom prípade sa západná kinematografia vo veci námetov bude pokúšať aj naďalej fungovať ako perpetuum mobile. A každý so základnými znalosťami fyziky vie, ako to s perpetuum mobile zvyčajne dopadne.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
2 Odpovede
možno som trápny, ale naozaj originálny film/seriál je potrebné hľadať s lupou (minimálne)
ja, keď to sledujem, tak sa snažím už vnímať skôr „štruktúry“, lepšie povedané, odkiaľ azda majú scény, príbehy, kde som to už videl/čítal,… niekedy je to už zaujímavejšie ako film
vykrádajú sa už aj vykradnuté filmy. je pohodlné, sadnúť si na gauč a pozrieť aktuálny blocbuster. naposledy som videl beekeeper, ktorý v „pohode“ mohol vybudiť atentátnika na fica.
ak by niekto chcel hovoriť o „zlej“ amerike, odporúčam film „brat“ z ruskej produkcie – nezastaviteľný a max. spravodlivý rus typu timur a jeho družina, ak to niekomu ešte niečo hovorí. 😉
prerábky a adaptácie tu budú vždy. ja na niektoré hľadím s pohľadom, nakoľko sa dokážu priblížiť k predlohe a niekedy si pozriem aj predlohu, ktorá viedla k filmu. v tomto sú seriály už podstatne lepšie ako filmy – tie sú prirodzene obmedzené časom. dobrý príklad je shogun (j. clavel, odporúčam), ktorý vychádzal pred nejakými 40+ rokmi ako zošity raz za týždeň. táto seriálová verzia sa už podobá na predlohu.
fakt je, že originálnych myšlienok je veľmi málo a ubúdajú