Zneužívanie: jeho príčiny a dôsledky

Volanie, ktoré bolo v minulosti umlčané a ignorované a ktoré sa v súčasnosti ozýva celou silou, sa týka utrpenia mnohých obetí sexuálneho, duchovného a psychického zneužívania a zneužívania moci a svedomia. Aby Cirkev, komunity, spo­ločnosti mohli na toto volanie odpovedať, potrebujú svedkov dobrých postupov; ľudí, ktorí vedia budovať dôveru, strážiť ju a byť spoľahliví; ľudí otvorených dialógu, schopných po­ukázať na možné a nie vnucované cesty; múdrych liečiteľov druhých, a najmä tých najzraniteľnejších, ktorí pomáhajú lie­čiť rany a traumy.

Nemám v úmysle prezentovať tu informácie, ku ktorým väčšina z vás už má prístup. Uvažovať budem nielen „zvon­ka“ – čo je z metodologického hľadiska nepochybne dobré –, ale aj „zvnútra“, teda spolu s celým Božím ľudom, ku kto­rému patríme, aby sme s Božou milosťou dokázali prispieť k premene kultúry, ktorá v nás prebýva a ktorá je spätá so samotnými koreňmi zneužívania. Nie je to ľahké a existuje veľa odporu, vedomého i nevedomého. Môžeme riskovať, že budeme poukazovať na obetných baránkov a sami zostane­me ticho ako farizej, ktorý hovorí: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako ten človek“ (porov. Lk 18, 11).

Vnímať realitu všetci spoločne

Pápež František v liste adresovanom čílskym biskupom 15. mája 2018 tvrdí, že musíme „ako jeden organizmus od­vážne prijať tú skutočnosť, do ktorej sme všetci zapojení, ja ako prvý, a od ktorej sa nikto nemôže oslobodiť tým, že pre­sunie problém na plecia iných.“

Naznačujúc smer, ktorým sa treba uberať, pápež cituje Jn 3, 30: „On musí rásť, ja sa mu­sím umenšovať“ a nalieha, aby „tento čas bol časom obrátenia. Nebudeme prorockou Cirkvou, ak sa nevydáme na cestu decentralizácie, ktorá nás vyvedie poza hranice našej individuálnej i kolektívnej zameranosti na seba, aby sme si osvojili pohľad, ktorý upred­nostňuje druhého a Druhého.

Musíme „rozlišovať, ako vytvárať novú cirkevnú dynamiku v súzvuku s evanjeliom, ktorá nám pomôže byť lepšími misionárskymi učeníkmi schopnými obnoviť proroctvo“. Najmä je nevyhnutné, aby si duchovní služobníci neprivlastnili Boží hlas – čo je jeden z prvkov duchovného zneužívania – a pomazanie Duchom Svätým, ktoré je udelené všet­kým veriacim.

Pápež ďalej pokračuje: „Problémy, ktoré sa dnes vyskytujú v cirkevnom spoločenstve, nemožno riešiť len tým, že budeme čeliť konkrétnym prípadom a zredukujeme ich rieše­nie na odstránenie konkrétneho zlomku ľudí; toto – a hovorím to zreteľne – treba urobiť, ale ešte to nestačí: musíme ísť ďalej. Bolo by od nás nezodpovedné, keby sme nešli hlbšie a nehľadali korene a štruktúry, ktoré umožnili, aby sa tieto udalosti stali a pretrvávali.“

Duchovné zneužívanie

Všetky prípady zneužitia majú spoločný faktor, ktorým je zneužitie moci. Menia sa formy, v ktorých sa prejavuje a ktoré určujú typ zneužitia: duchovné, sexuálne či zneužitie moci a dôvery.

So zneužitím moci súvisí aj zneužitie dôvery.

Zneužitie moci, hovorí Dr. Katharina Anna Fuchsová z Inštitútu psychológie Pápežskej Gregorovej univerzity, „vždy vychádza najavo, keď existuje nerovnováha moci (spôso­bená cirkevným postavením/autoritou/hierarchiou alebo pracovnými skúsenosťami či sociálnym postavením).“ A pokračuje: „Pastoračné alebo duchovné vzťahy sa často vy­značujú asymetriou medzi tým, kto sprevádza, a tým, kto je sprevádzaný; to isté platí pre zakladateľov náboženských hnutí alebo predstavených rehoľných spoločenstiev.“

So zneužitím moci súvisí aj zneužitie dôvery: „Prejavuje sa to ako porušenie alebo prekro­čenie hraníc v dôverných duchovných vzťahoch, keďže nádej a dôvera sa vkladajú do osoby predstaveného, sprevádzajúceho alebo zakladateľa“.

Dr. Fuchsová pri hlbšom rozbore tejto témy poskytuje prvky, ktoré umožňujú rozšíriť obzor svedomia a uvedomiť si osobnú zodpovednosť a vážne škody, ktoré môžeme spô­sobiť „v mene Boha“, zmanipulovanie samotného evanjelia argumentmi, ktoré s ním ne­majú nič spoločné, ale používajú sa na ospravedlnenie zneužívania.

Zneužitie moci a symetria-asymetria

Vzťahy medzi ľuďmi sú nevyhnutne symetrické a asymetrické. Správne sa poznamenáva, že zneužívanie moci vo všeobecnosti predpokladá asymetriu ako podmienku dominan­cie nad druhým. Ak si to lepšie uvedomíme, pomôže nám to rozlíšiť, čo môže byť v danej situácii dôvodom na zneužitie.

Symetria je podstatná. Súvisí s dôstojnosťou ľudskej osoby, vychádza zo skutočnosti, že sme stvorení na Boží obraz a podobu, a preto sme si rovní a odlišní; ako aj z nepo­rovnateľnej a neprekonateľnej dôstojnosti, ktorú nám ako Božím deťom udeľuje krst.

Keď v kresťanskej antropológii hovoríme o absolútnej hodnote osoby a uvažujeme o jej základných črtách, tvrdíme, že sa prejavuje ako jedinečná bytosť, Božie dielo; je neopakovateľná, obdarená sebapoznaním (ktoré jej nikto nemôže vziať) a slobodou, ktorá jej umožňuje objavovať a dávať zmysel vlastnému životu, bytosť zodpovedná, určená k spoločenstvu, schopná prekonať seba samú, atď.

Keď hovoríme o podstatnej symetrii, hovoríme presne o tom, čo sa nesmie nijako na­rušiť, o tom, čo treba vždy strážiť a rešpektovať.

Existuje aj nevyhnutná asymetria, ktorá však nie je podstatná, ale funkčná. Hovorím to v tom najlepšom a najpozitívnejšom zmysle slova, na spôsob apoštola Pavla, kto­rý učí, že nie všetky časti tela majú rovnakú funkciu, ale všetky sú dôležité a majú zmysel, pokiaľ patria k tomu istému telu. Problém nastáva, keď si veci pomýlime a funkčnú asymetriu považujeme za podstatnú – možno nie z teoretického hľadiska, ale v skutočnosti. Podľa môjho názoru je na tomto zamieňaní, okrem iného, založené aj zneužívanie moci.

Keď sa akcidentálny prvok (rola, úloha) zamieňa s podstatným prvkom, osoba lipne na svojej role tak, že rola nahrádza osobu a vnucuje sa druhej osobe.

Funkčná asymetria by nikdy nemala mať prednosť pred základnou symetriou. V pra­xi môžeme funkčnú asymetriu nesprávne prežívať ako podstatnú, keď z nej urobíme podporný prvok pre neautentické sebavedomie, založené na falošnej nadradenosti, zamieňame si rolu s celistvosťou osoby, a tak redukujeme podstatnú symetriu na oby­čajný rétorický výraz. Takáto prežívaná asymetria nielenže odosobňuje človeka, ale často aj toho, kto ju uplatňuje, a spôsobuje, že uchvátený svojou dominanciou, skončí ako narcis, ktorý sa pozerá na svoj obraz odrážajúci sa vo vode.

Keď sa akcidentálny prvok (rola, úloha) zamieňa s podstatným prvkom, osoba lipne na svojej role tak, že rola nahrádza osobu a vnucuje sa druhej osobe. Keď je potom osoba zbavená svojej roly, cíti sa byť prázdna, neistá, stratená. Služba tejto osoby sa stáva brnením, úloha jej istotou. Takto sa úloha stane centrom, ktorý poznačuje roz­diely pri zneužívaní, namiesto toho, aby slúžilo dôstojnosti, ktorá z ľudí robí bratov a sestry.

Myslím si, že uvedomenie si tejto skutočnosti nám pomôže nenechať sa zviesť posla­ním, ktoré často živí naše ego a márnivosť, ale prinúti nás žiť ho ako službu Bohu a druhým, čo nám zároveň umožní rozvíjať našu osobu s láskou a pokorou.

Carlos Gomes Esteves. Autor je argentínsky psychológ, psychoterapeut, docent a ženatý stály diakon.  

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 7. Redakčne krátené.