Kňaz Andrej Kačmár: V Cirkvi si musíme priznať, že sme často spochybňovali obeť a skôr chránili páchateľa

Andrej Kačmár je od roku 2019 aj riaditeľom Centra na ochranu maloletých. Zdroj: V. Rendeková
„Obete by si mali byť isté, že každý prípad bude vyšetrený na základe toho, čo sa stalo. To znamená, že nič nebude skreslené, pridané ani ubraté. Veľmi v tomto zmysle záleží, akých budeme mať vyšetrovateľov,“ hovorí v rozhovore na tému sexuálneho zneužívania v cirkvi katolícky kňaz, cirkevný právnik a riaditeľ Centra na ochranu maloletých Andrej Kačmár.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Riaditeľom Centra na ochranu maloletých ste od roku 2019. Ako sa cirkevný právnik, ktorý sa primárne venoval obhajobe manželských zväzkov, dostane k problematike sexuálneho zneužívania?

Keď som sa pred niekoľkými rokmi vrátil domov zo štúdií kánonického práva na Lateránskej univerzite, bol som vymenovaný za promótora spravodlivosti a obhajcu manželských zväzkov. V roku 2017/2018 ma však otec arcibiskup Bernard Bober poslal ešte na semestrálne doplnkové štúdiá na Gregoriánsku univerzitu. Tam som sa dostal na kurz k Hansovi Zollnerovi do Centra na ochranu maloletých.

Viete, ja som v tom čase problematiku sexuálneho zneužívania vnímal veľmi technicky ako právnik. Predstavoval som si, že je potrebné vypočuť svedkov a zaznamenať všetky výpovede rovnako, ako pri manželských či trestných kauzách. Skutok sa stal alebo nestal. Až na spomínanom kurze sa mi otvorili oči a zistil som, že celá táto problematika je veľmi rozsiahla a vôbec nie je taká čiernobiela.

Čo zmenilo váš pohľad?

V prvom rade musím povedať, že keď som sa so sexuálnym zneužívaním v Cirkvi stretol prvýkrát, mal som čo robiť, aby som to spracoval. Neveril som, že niečo také môže v Cirkvi existovať. Bol to pre mňa šok. Keď som potom prišiel do Ríma už ako právnik a začal som vidieť viac do problematiky, vnímal som, že mám v sebe zlosť. Supervíziu sme mali každé dva týždne po tri hodiny. Uvedomoval som si, že profesionalita je dôležitá, ja som však mal čo robiť hlavne po ľudskej stránke. Musel som sa vžiť do obete a – čo je veľmi náročné – pochopiť aj myslenie predátora.

Takže vám kurz pomohol predovšetkým v tom, že ste sa na prípady zneužívania začali pozerať viac očami obetí?

V podstate áno. Vďaka kurzu som pochopil veľa vecí z oblasti psychológie, ale aj psychiatrie či morálnej teológie a ďalších oblastí. Zistil som napríklad, že sexuálne zneužívanie sa netýka len priameho konečného dovŕšenia, teda spáchania deliktu, ale niečo mu predchádza. Veľmi často je to práve grooming (pestovanie vzťahu a postupné budovanie dôvery medzi sexuálnym predátorom a jeho obeťou, pozn. red.).

Uvedomil som si, že ak chceme s týmto problémom pohnúť, je veľmi dôležité, aby mali biskupi jednotlivých diecéz pri sebe odborníkov z jednotlivých oblastí – psychológov, lekárov, kňazov, ďalej ženy a tiež vyškolených právnikov pracujúcich na cirkevných tribunáloch.

Zdroj: pexels.com

S touto skúsenosťou a nastavením ste sa teda vrátili domov na Slovensko. Čo nasledovalo?

Keď som sa v roku 2018 vrátil, konal sa u nás práve prvý rok kurzu na ochranu maloletých pred zneužívaním s názvom safeguarding. S biskupom Marekom Forgáčom sme preto začali premýšľať, ako by sme mohli dať kurzu nejaký štatút.

V marci 2019 sme otvorili centrum, vytvorili webovú stránku a rovnako aj mailovú adresu, kde nás mohli ľudia anonymne kontaktovať. V tom čase sa nás veľa ľudí pýtalo na naše poslanie. Kontaktovali nás aj vo veci konkrétnych prípadov zneužívania. Úloha centra je predovšetkým formačná a prevenčná.

Na stránke KBS je možné nájsť obnovený nahlasovací systém v sekcii Nahlásenie sexuálneho zneužívania maloletých v Cirkvi na Slovensku, kde je uvedená mailová adresa a telefonický kontakt.

Sexuálne zneužívanie v Cirkvi zostáva ešte stále istým tabu.

Spomínate vznik špeciálnej komisie pri KBS. Aká je jej funkcia? Rieši ona konkrétne prípady zneužívania klerikmi?

Nie, Komisia KBS pre ochranu maloletých v Cirkvi (keďže nejde len o klerikov, ale i laikov pracujúcich v Cirkvi, ktorí sa môžu dopustiť zneužívania) nemá mandát riešiť konkrétne prípady. Toto právo má jedine diecézny biskup alebo vyšší rehoľný predstavený v prípade rehoľníkov. Komisia však má právo kontrolovať, ako sa v jednotlivých prípadoch postupovalo, a raz ročne o svojich zisteniach podáva správu. Ak dôjde k nedostatku, informuje o tom biskupa, prípadne Apoštolskú nunciatúru na Slovensku.

Kto stojí na jej čele?

Predsedom komisie je od roku 2018 biskup Marek Forgáč a ja som tajomník.

Ako z tejto pozície vnímate posledné medializované prípady zneužívania kňazmi, postup vyšetrovania zodpovedných v Cirkvi a potom aj následné mlčanie smerom k verejnosti?

(Ticho.) Vnímam, že sme tomu nevenovali dostatočnú pozornosť. Sexuálne zneužívanie v Cirkvi zostáva ešte stále istým tabu.

Prečo?

Pretože chceme veci riešiť sami. Vidíme to napríklad na prípadoch, ktoré sa prevalili v roku 2002 v Bostone v Spojených štátoch. Problémy sa riešili prekladaním, vinníci sa posielali na zdravotné dovolenky. Cirkev chcela riešiť veci interne nejakým napomenutím, v skutočnosti sa problémom nepostavila čelom.

Dnes už máme vyšpecifikované postupy, normy, vyškolených ľudí, tak prečo to nefunguje? Myslím si, že to stále stojí na jednotlivcoch a na našej ochote byť otvorení spolupráci. Viete, my sme boli stále nastavení, že tu je niečo, čo prenasleduje Cirkev zvonku, teraz sa to však deje vo vnútri. A v tomto zmysle tiež vnímam, že sa tu čaká na adekvátnu odpoveď z našej strany.

Ako by mala táto odpoveď Cirkvi na Slovensku podľa vás vyzerať?

Myslím si, že je potrebné, aby sme dokázali jasne, zrozumiteľne a v pokore uznať, že sme problém zneužívania v Cirkvi nezvládli. Urobili sme mnoho chýb a nedali sme do pozornosti obete. Skôr sme spochybňovali ich výpovede a viac sme chránili páchateľov. Mysleli sme si, že takto ochránime Cirkev.

Oslobodiť nás však môže iba pravda, nie zametanie pod koberec. Tými obeťami sú predsa deti, ktoré si so sebou nesú hlboké zranenia a traumy. To sú obrovské škody a my chránime páchateľov? Rozumiem, že vždy treba posudzovať, či je prípad pravdivý alebo nie, zároveň si však musíme uvedomiť, že falošných obvinení je štatisticky oveľa menej ako tých pravdivých.

Sám tvrdíte, že to vami ľudsky otriaslo, až keď ste sa priblížili svetu obetí. Je podľa vás práve to „zahľadenie sa do očí konkrétnej obete cesta k precitnutiu?

Určite. Scitlivovanie je veľmi potrebné. Už len uvedomenie si toho, že tu nejde o jednu z mnohých biskupových agend. Ide o problém, ktorý zasahuje život a vieru konkrétneho človeka, dieťaťa, v jeho celistvosti a narúša celú dôveru.

Nielen dôveru obete voči Cirkvi, ale aj jej rodiny, spoločenstva a vôbec celej spoločnosti. Čo sa s tým dá podľa vás robiť? Ako by mohla Cirkev opäť získať na dôveryhodnosti?

Myslím si, že je potrebné, aby sme v Cirkvi začali komunikovať otvorene. Neznamená to však, že o prípadoch musíme vynášať viac informácií. V prvom rade by sme totiž mali chrániť obeť. Malo by to vyzerať, ako v prípade polície, ktorá oznámi, že prebieha vyšetrovanie, ale o detailoch neinformuje. Ľudia však musia veriť, že to, čo sa odkomunikuje smerom von, sa naozaj deje.

Mali by sme to komunikovať v prvom rade tým, ktorých sa to týka. Títo ľudia by si mali byť istí, že každý prípad bude vyšetrený na základe toho, čo sa stalo. To znamená, že nič nebude skreslené, pridané ani ubraté. Veľmi v tomto zmysle záleží na tom, akých budeme mať vyšetrovateľov. Potrebujeme ľudí, ktorí budú mať tieto hodnoty a princípy transparentnosti, spravodlivosti a pravdivosti v sebe.

Čo je hlavným problémom pri vyšetrovaní? Spochybňovanie?

Áno, so spochybňovaním sa obete stretli veľmi často. Ako som povedal, normy, smernice tu sú. Za všetkým však stoja konkrétni ľudia a je dôležité, ako sa k prípadu postavia.

Budú mať obete pocit, že chceme prípady zahladiť do stratena, alebo k nim pristúpime bez predsudkov a pravdivo? Ponúkneme obetiam odborníkov? Dostane sa im otcovského prijatia bez súdov? Toto sú otázky, ktoré si musíme položiť.

Pre mňa napríklad biskup nemusí byť právnik ani sudca, ale otec, ktorý vypočuje. Ľudia majú cítiť, že ich niekto prijíma, neposudzuje a nespochybňuje od prvého momentu to, čo hovoria. S týmto načúvaním máme veľký problém. Ak chceme nájsť v jednotlivých prípadoch pravdu, musíme sa ponoriť do toho, čo sa v nich udialo. Ak sa tam však človek nechce dostať, nikdy nepochopí, o čo išlo.

Povedať, že je nám to ľúto, by malo zaznieť ako prvé, a pokojne aj na kamery v televízii.

Myslíte si, že sa takéhoto otvoreného prístupu dočkáme niekedy v blízkej budúcnosti? Nie je tých jednotlivcov, ktorí chcú ochraňovať Cirkev za každú cenu, viac?

Úplne rozumiem vašej otázke. Sám som vo vnútri tohto diania a stretávam sa s konkrétnymi prípadmi. Budovanie dôvery bude určite dlhodobé a stále sa medzi pšenicou nájde aj kúkoľ. Je to bolestné a stále sú medzi nami aj spolupracovníci, ktorí si v dobrej viere myslia, že Cirkvi pomáhajú. V skutočnosti však Cirkev neočisťujú, ani nepomáhajú jej rastu, pretože ona môže rásť, iba keď sa bude otvárať, nie naopak.

Myslím si, že mnohým sa postupne otvárajú oči. Sme však niekde na začiatku. Verím, že sa to bude meniť aj generáciami, ktoré budú prichádzať. Je dôležité, aby sme sa tohto očisťovania a pokánia nebáli. Ukazuje nám to napokon aj Svätý Otec František, ktorý sa nebojí otvorene hovoriť, že sa niečo zanedbalo.

Tiež vnímam, že prichádza aj obrovská podpora laikov, ktorí chcú v tejto oblasti pomáhať. Za tie tri roky, čo fungujeme, náš kurz absolvovalo 40 laikov, ktorých majú biskupi k dispozícii v jednotlivých diecézach. Nakoľko ich zapoja, závisí od nich. Ide však o jednu aktívnu skupinu, ktorá by mohla pohnúť veci ďalej. To najdôležitejšie však je, aby sme vyslali jasný signál pravdivosti, transparentnosti a čestnosti.

Zdroj: pexels.com

Vašu snahu určite mnohí ocenia, napriek tomu sa zdá, že tento hlas v Cirkvi stále dostatočne nepočuť.

Rozumiem. Aj ja v sebe dlho nosím tento pocit. Nemyslím to v zlom, ale aj mne osobne chýba silnejší jednotný hlas. Jedno otcovské pravdivé gesto ľútosti a bolesti Cirkvi na Slovensku, ktoré by zaznelo spoločne. Lebo tieto veci sa udiali.

Stal sa jeden prípad? Stal. Stalo sa ich viac ako jeden? Stalo. Aj jeden prípad je katastrofou? Je, ako povedal Svätý Otec, a všetci v Cirkvi by sme sa k tomu mali jednotne postaviť. Povedať, že je nám to ľúto, by malo zaznieť ako prvé a pokojne aj na kamery v televízii.

Otázka teda znie, či nám na tom naozaj všetkým záleží. Potom sa večer pozeráme na správy a hovoríme, že médiá a novinári chcú zničiť Cirkev. A oni si pritom len robia svoju prácu. My si Cirkev zničíme sami. Máme tu totiž pred sebou nevinné obete, ktoré plačú. V nich je trpiaci Kristus. Potrebujeme preto u ľudí budovať citlivosť na to, že sa to stalo, a nespochybňovať tieto prípady. Nemusíme sa v nich šprtať, ale mali by sme na tieto hlboké rany ponúknuť liek.

Novinárom teda dôverujete?

Áno, ak novinári hľadajú pravdu a nie senzácie a robia si svoju prácu kvalitne, pomáhajú odhaľovať to, čo sme my zanedbali.

V rámci prevencie by sa možno neželaným prípadom dalo predchádzať aj precíznejšou formáciou. Ktoré aspekty by podľa vás bolo dobré sledovať u budúcich kňazov?

Zo skúsenosti viem, že to, čo mnohým prípadom zneužívania predchádza, je zneužitie moci zo strany kňaza. Predátor si obeť postupne namotáva a manipuluje ňou. Myslím si preto, že tento aspekt – ako budúci kňaz zvláda zverené úlohy a moc – si potrebujeme všímať už počas obdobia formácie.

Ďalej by sme sa mali pýtať aj na psychosexuálny vývoj kandidáta, nielen na výsledky psychologicých testov. Znamená to pozrieť sa, ako kandidát v jednotlivých etapách svojho života zvládal svoju sexualitu. Či sám nemá nejaký nepríjemný zážitok alebo priamo traumatickú skúsenosť so zneužitím. Ako vníma a pristupuje k ženám a do akej miery dokáže vytvárať zdravé rovnocenné vzťahy.

Ide o veľmi citlivú oblasť a môže byť veľmi náročné otvoriť sa v týchto veciach. Sú však veľmi podstatné. Nehovoriac o tom, že by sme si mali všímať aj isté formy narcizmu alebo klerikalizmu, za čo sa dá skryť tiež mnoho vecí.

Viete o konkrétnom prípade zneužitia v Cirkvi? Nahláste ho na tomto mieste.

Prečítajte si tiež:

Niektoré obete zneužívania chcú napriek všetkému, čo sa im stalo, naďalej zostať v cirkvi, hovorí premonštrát Marek Drábek

Čas hanby sa ešte neskončil

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články