Niektoré obete zneužívania chcú napriek všetkému, čo sa im stalo, naďalej zostať v cirkvi, hovorí premonštrát Marek Drábek

S českým premonštrátom Marekom Drábekom, ktorý sa angažuje v pomoci obetiam zneužívania v cirkvi, sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:

• Prečo sa niektoré obete ozývajú po dlhých rokoch od zneužitia
• Aké signály by sme si mali u dieťaťa všímať, ak máme podozrenie, že by mohlo byť obeťou zneužívania
• Aké techniky využíva páchateľ na zmanipulovanie svojej obete
• Aké následky si obete zneužívania nesú do svojho života
• Ako by sme obetiam mohli pomôcť my laici

Pred niekoľkými mesiacmi zverejnila Francúzska biskupská konferencia správu, ktorá priniesla šokujúce zistenia o sexuálnom zneužívaní. Tento fenomén sledovala 70 rokov – od roku 1950 až do roku 2020. V správe sa píše, že v tomto období došlo vo Francúzsku zo strany asi 3000 duchovných dovedna k približne 216 000 prípadom zneužitia. Ako ste reagovali, keď ste dostali výsledky tejto štúdie? Ide podľa vás len o špičku ľadovca?

Nepovedal by som, že je to špička ľadovca. Tak ako pri všetkých štúdiách, i pri tejto ide o akési približovanie sa pravde. Podľa môjho názoru to už môže byť strop. Myslím si, že ide o fenomén, ktorý sa často v celej spoločnosti považuje za tabu. Najväčší problém však vidím v tom, ak my duchovní budeme ukazovať prstom na tých druhých, ale nezačneme vec riešiť u seba. Ak sa totiž budeme tváriť, že ide o problém len „tých druhých“ a nie náš, nikam sa neposunieme. Som presvedčený, že niet inej cesty, ako pozrieť sa pravde do očí.

Zneužívanie sa často redukuje iba na formu priameho sexuálneho aktu. Tento pojem je však oveľa obsiahlejší. Kedy môžeme hovoriť, že došlo k zneužívaniu?

V spoločnosti, žiaľ, prevláda mylná predstava, že zneužívanie sa týka iba penetratívnej formy (vaginálnej, análnej alebo orálnej). Toto chápanie je však nesprávne. Akákoľvek forma sexuálneho obťažovania môže mať rovnako ničivé, či dokonca ešte devastujúcejšie dosahy na život obete. Môže ísť o neželané dotyky, hladkanie, obťažujúce správy, sexuálne gestá, sexuálne návrhy a podobne. Myslím si, že táto nevedomosť súvisí tiež so zlou sexuálnou výchovou a nesprávnym pochopením sexuality ako takej.

Ak máte napríklad problémy v manželstve, kňaza ste ochotní pustiť priamo až k sebe domov, aby vám pomohol. U terapeuta či sociálneho pracovníka je to iné.

Kresťania často argumentujú tým, že zneužívanie sa predsa deje aj na školách, v detských táboroch či v rodinách. V čom je podľa vás zneužívanie zasvätenej osobou horšie, ako keď je aktérom laik?

Tých dôvodov je viac. Horšie je to v tom, že súčasťou procesu je tiež tzv. duchovné zneužívanie, keď zasvätená osoba využíva manipulačné techniky, ktoré sú špecifické pre cirkevné prostredie. Obeť sa totiž nemusí vyrovnávať len s tým, aby sa postavila človeku, ale v konečnom dôsledku i Bohu, ktorý sa stane vedome či nevedome v psychike obete jeho komplicom. Už len to, že je niekto kňaz, môže byť pre ľudí akousi „zárukou“, že tento človek je bezpečný, že nie je ako ostatní muži, ktorí by mohli mať záujem o sexuálnu aktivitu. Tým sa len zvyšuje riziko, že nebudete dostatočne opatrný. Ak máte napríklad problémy v manželstve, kňaza ste ochotní pustiť priamo až k sebe domov, aby vám pomohol. U terapeuta či sociálneho pracovníka je to iné, ich možnosti sú v tomto zmysle obmedzenejšie. Pozícia kňaza je v niečom unikátna.

Vedeli by ste uviesť nejaké techniky, ktoré páchatelia využívajú na zmanipulovanie svojej obete?

Predstavte si napríklad 13-ročného chlapca, ktorého kňaz vo farnosti núti, aby ho masturbovaním sexuálne uspokojoval, pričom mu tvrdí, že na to má povolenie z Vatikánu. Na koho sa má maloletá obeť, ktorá navyše zažíva obrovský pocit hanby, v tej chvíli obrátiť? Má sa opýtať spolužiaka či matky, ktorá o kňazoch hovorí ako o svätých mužoch bez poškvrny a všetky správy o tom, že kňazi zneužívajú deti, považuje za mediálny hon na cirkev? Ak sa k tomu ešte pridá náuka o neomylnosti pápeža, môže sa obeť naozaj ocitnúť v slepej uličke.

Neplnoleté dievča bez skúsenosti v sexuálnej oblasti môže intímny vzťah s kňazom vnímať ako veľký prejav dôvery, záväzok pomoci.

Alebo ak vám kňaz hovorí, že maznaním sa s ním ho vlastne zachraňujete od toho, aby musel ísť do verejného domu. Namiesto toho, aby ste zobrali nohy na plecia, sa takto vlastne ocitáte v pasci duchovnej autority, ktorú treba akože zachraňovať. Neplnoleté dievča bez skúsenosti v sexuálnej oblasti to môže vnímať ako veľký prejav dôvery, záväzok pomoci. Má kňaza rado ako duchovného pastiera, no sex s ním mať nechce.

Mali ste možnosť stretnúť sa s obeťami zneužívania? Aký bol ich postoj k cirkvi? Dokážu si ešte vôbec vytvoriť vzťah dôvery voči zasväteným osobám?

Líši sa to od prípadu k prípadu. Niektorí z cirkvi odišli s tým, že sa už zrejme nikdy nevrátia, čomu sa ani nemôžeme diviť. Iní bojujú o to, aby sa ešte do cirkvi vrátili, hoci to vôbec nie je jednoduché. Niektorí zažili korektívnu skúsenosť s iným kňazom, vďaka ktorej sa dokázali so svojou minulosťou a postojom k cirkvi vysporiadať. Každý príbeh je úplne unikátny. Keď sa teraz veľa hovorí o tom, že ľudia vystupujú proti cirkvi, hovorím si, že pri číslach, ktoré sa objavujú v súvislosti so zneužívaním, a rôznych nespravodlivostiach zo strany duchovných musíme mať pre tento odmietavý postoj pochopenie. Negatívny emočný náboj môže mať navyše korene i v transgeneračnej traume, ktorú mohla zažiť i generácia našich prarodičov.

Bežne sa stáva, že niektoré obete zneužívania sa ozývajú až po 20 či 30 rokoch. Prečo so svojou výpoveďou čakajú taký dlhý čas?

Dôvodov je viac. Môže za tým byť pocit hanby, keď je pre obete veľmi ťažké o svojej skúsenosti hovoriť. Navyše si v prvom momente ani nemusia uvedomovať, že boli zneužité. Mnohé obete si veľmi želali, aby k zneužitiu nedošlo, a preto tento zážitok v sebe dokázali hlboko potlačiť. A to dokonca tak intenzívne, že si naň nedokážu ani po rokoch spomenúť. Potom sa však dostanú do situácie, v ktorej sa tieto potlačené spomienky vyplavia, a musia im čeliť. Napríklad sa im narodí dieťa, ktoré dorastie do toho istého veku, v akom boli oni, keď zažili zneužitie, alebo sa správa o zneužívaní objaví v televízii či v rádiu a oni odrazu dostanú „flashback“ (spomienka na udalosť alebo nejakú jej časť, ktorá je nespracovaná a vyvolá rovnako silnú emóciu ako v čase udalosti – dochádza k obnoveniu traumy, pozn. red.).

V niektorých prípadoch to môže byť i strach z reakcie okolia. Keď vidím, ako ľudia i dnes reagujú na to, keď niekto takúto vec nahlási, dokážem si predstaviť, aké ťažké to pre obeť musí byť. Často človek nevie, či je obeťou aj niekto ďalší. Má obavy, že pre nedostatok dôkazov mu nebudú veriť a označia ho za fabulistu. Prípadne ľudia s touto skúsenosťou bojujú so strachom, že budú zosmiešnení, odmietnutí rodinou alebo že budú mať problémy v práci, v kolektíve.

Aké následky si obete zneužívania nesú do svojho života? Môže ísť napríklad o neschopnosť nadviazať vzťah či sklon k sebapoškodzovaniu?

Následky sa prejavujú vo všetkých rovinách (vo fyzickej, psychickej, sociálnej i duchovnej), pretože tieto roviny sa v človeku vzájomne prelínajú. Obete sexuálneho zneužívania trpia depresiami, bývajú častejšie choré a potrebujú viac rôznych operácií ako iní ľudia. Okrem toho si veľakrát nevedia nájsť vhodných partnerov, mávajú problémy s prijímaním potravy a v tomto niekoľkostranovom zozname by sme mohli pokračovať.

Jedna obeť mi hovorila, že pre ňu bolo v podstate nepochopiteľné, že by ju nejaký kňaz mal rád a zároveň by s ňou nechcel mať sex. Nič iné totiž nezažila.

Niektoré obete nájdu úľavu od najväčšej emočnej bolesti v tom, že ubližujú sami sebe. Pritom sa im do mozgu vyplavujú hormóny utlmujúce bolesť, čo je inak vrodená schopnosť nášho mozgu. Teraz si predstavte, že vtedy obeti zneužívania niekto povie, že sa tým zasväcuje diablovi. Miesto toho, aby sa obeti uľavilo, sa jej hladina stresu ešte zvýši a bude na tom horšie ako predtým. Niektorí ľudia ju budú odsudzovať pre rany na tele, takže sa bude schovávať a vyhýbať pohľadom ľudí. A takto sa roztočí celá špirála, v dôsledku ktorej sa bude obeť cítiť vylúčená zo spoločnosti. Dôsledkom zneužitia môže byť i hypersexualita.

Ako sa prejavuje?

Hypersexualita znamená, že obete majú v sexuálnej oblasti posunuté hranice, pretože ich to páchateľ tak naučil a takto ich vycvičil. Je pre nich ťažké nájsť hranice medzi „mám ťa rád“ a „chcem mať s tebou sex“. Jedna obeť mi hovorila, že pre ňu bolo v podstate nepochopiteľné, že by ju nejaký kňaz mal rád a zároveň by s ňou nechcel mať sex. Nič iné totiž nezažila. Zneužilo ju niekoľko kňazov. Na druhej strane sú ľudia, pre ktorých sa stane sex takým špinavým, hanlivým a zahanbujúcim, že ak vstúpia do manželstva, môže sa stať, že nebudú schopní pohlavného styku a splodenia dieťaťa.

Akým spôsobom môžeme pomôcť obetiam zneužívania my laici?

V prvom rade sa treba informovať a nepopierať, že k zneužívaniu dochádza. Na mojom YouTube kanáli (Marek OPraem) je kvôli lepšiemu orientovaniu sa v tejto téme veľa svedectiev a užitočných informácií. Okrem toho by mohla byť v kostole napríklad zbierka na pomoc obetiam, aby sa im zaplatili psychoterapie a iná potrebná liečba.

Aj my kňazi máme normálne túžby a napadajú nám, tak ako ostatným mužom, myšlienky na sex. To, čo skutočne potrebujeme, je prístup na úrovni „rovný s rovným“, nie klaňanie sa a nekritickosť.

Napadá mi, že veľkou prevenciou by bolo opustiť klerikalizmus a prestať kňazov stavať na piedestál. Hovorí o tom aj pápež František. Vysvätenie z nás nerobí „nadľudí“ . Mnohým veciam nerozumieme a hrešíme rovnako ako ostatní. Máme normálne túžby a napadajú nám, tak ako ostatným mužom, myšlienky na sex. To, čo skutočne potrebujeme, je partnerský prístup na úrovni „rovný s rovným“, nie klaňanie sa a nekritickosť. Zodpovednosť za zmenu máme všetci rovnakú. Tak kňazi, ako aj laici.

Ako si rodičia môžu overiť, či duchovná osoba, ktorej svoje deti zveria, je zrelá a dôveryhodná?

Hlavne by mali sledovať, či tá osoba nie je manipulatívna a či vo vzťahu k deťom neprekračuje hranice, ktoré vychádzajú z role duchovného. Pokiaľ sa s daným kňazom necítia dobre a je im niečo podozrivé, je dôležité túto vec konzultovať. Ak sa im zdá, že sa napríklad kňaz detí príliš dotýka, niekedy i proti ich vôli, mali by tomu venovať pozornosť. Stáva sa, že páchateľ je schopný zmanipulovať a nakloniť si aj celé blízke okolie. O to je daná situácia náročnejšia. Niekedy dokážu podozrivé správanie duchovného odhaliť skôr ľudia zvonka komunity.

Aké signály vysiela zneužívané dieťa? Čo si má rodič všímať?

Problém je, že deti nemusia vysielať vôbec žiadne signály. Najdôležitejší je tu podľa mňa dôverný vzťah rodičov s dieťaťom. Či sa dieťa v rodine cíti bezpečne a dokáže s rodičmi otvorene o všetkom komunikovať, a to aj o sexualite. Keď rodičia spozorujú, že dieťa odrazu odmieta niekam chodiť, začne sa vyhýbať stretnutiam s určitou osobou, príde k nejakej prudkej zmene v jeho správaní, mali by tomu venovať pozornosť a zaujímať sa, čo je za tým. Veľmi výrazným signálom môžu byť fyzické poranenia v oblasti genitálií, análneho otvoru či úst. Vždy je však potrebné zachovať si pokoj a zistiť, čo sa skutočne stalo.

Čo by sa podľa vás malo zlepšiť v rámci formácie a prijímania do seminárov či rehoľných spoločenstiev, aby sa predišlo zneužívaniu?

Myslím si, že v tomto smere sa už začínajú podnikať kroky. Hlavne by sa malo pracovať na tom, aby vychádzali zo seminárov a noviciátov zrelí ľudia, pre ktorých téma sexuality nie je tabu. Aby si plne uvedomovali, že vysvätením sa z nich nestanú bezpohlavné bytosti, že svoju sexualitu si nesú so sebou i naďalej, no zaväzujú sa ju prejavovať celibátnym spôsobom. Sexualitu však musíme v prvom rade vnímať ako Boží dar. Zároveň má tento dar i svoje temné stránky, ktoré sa môžu prejaviť formou sexuálneho zneužívania. Dôležité je tiež, aby boli formátori schopní o týchto témach hovoriť a kandidátov v tejto oblasti sprevádzať.

Ako je možné, že za šesť rokov v seminári či počas prípravy na duchovné povolanie sa nepríde na to, že bohoslovec či kandidát nemá vyriešenú svoju sexualitu?

Pretože svoju sexualitu nebudeme mať nikdy vyriešenú. Budeme ju riešiť stále. Existuje taká predstava, že kňazi, ktorí zneužijú dieťa, sú všetci pedofili, ale ono to tak nie je. Nie všetci pedofili zneužijú deti a drvivá väčšina detí nie je zneužitá pedofilom.

Sexuálne zneužívanie nie je totiž diagnóza, ale správanie, ktorého príčina môže byť rôzna. Vyžaduje si to veľkú znalosť zákutí ľudského vnútra a individuálny prístup, aby bolo možné odhaliť riziká, ale istotu nikdy mať nebudeme. Nemáme žiadne testy, ktoré by odhalili so stopercentnou istotou, či sa niekto dopustí alebo nedopustí zneužitia.

Keď si zoberiem, že v rámci svojej formácie a štúdia teológie som sa nenaučil nič o tom, ako viesť rozhovor a pracovať s ľuďmi, ktorí si prešli traumou, rozumiem, že kňazi sa cítia nepripravení.

Pri kňazoch je zaujímavé, že väčšinou začnú so zneužívaním neskôr, než je bežné u ostatnej populácie. V seminári sa musia držať dosť striktných pravidiel, no pri nástupe do kňazskej služby sa zrazu ocitajú sami a pri množstve povinností narážajú na vlastné limity. Vtedy dochádza k tomu, že začnú hľadať spôsoby, ako si uspokojiť potrebu po blízkosti a prijatí.

Čo by sme podľa vás mohli urobiť pre týchto začínajúcich kňazov, aby dokázali svoje náročné povolanie ustáť bez nutkania uchyľovať sa k takýmto praktikám?

Určite by veľmi pomohlo, ak by mali kvalitné duchovné sprevádzanie, nejakú supervíziu vo svojej pastoračnej činnosti. Aby kňaz, keď je preťažený, vedel, že sa má na koho obrátiť. Zároveň by mohlo byť zriadené aj nejaké miesto, kam by sa kňaz mohol utiahnuť a duchovne tam načerpať a kde by mu bola poskytnutá v prípade potreby i terapia. Myslím si, že by sa dalo nájsť veľa možností, ako kňazom pomôcť. Dôležité je, aby vedeli, že v tom nie sú sami. Aby sa nebáli obrátiť sa na profesionálov a požiadať o pomoc, aby sa normalizovala celoživotná prax rozvoja duchovných vo všetkých rovinách. To je náročné, pokiaľ sa napríklad vžil predpoklad, že kňazovi môže pomôcť len kňaz, alebo dokonca že supervízia či terapia je od Zlého.

Ako v súčasnosti vyzerá pastorácia obetí zneužívania a duchovných, ktorí takúto činnosť páchali?

To, čo sa už podľa mňa aspoň v nejakej miere deje, je poskytovanie základných informácií pre bohoslovcov v rámci formácie. Druhá vec však je, ako budú kňazi schopní obetiam pomôcť. Keď si zoberiem, že v rámci svojej formácie a štúdia teológie som sa nenaučil nič o tom, ako viesť rozhovor a pracovať s ľuďmi, ktorí si prešli traumou, rozumiem, že kňazi sa cítia nepripravení. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som sa vôbec naučil odborne komunikovať tak, aby som vypočul druhého človeka a nepretláčal mu vopred pripravené formulky a dobre mienené rady. Na to nadväzovali hodiny a hodiny vzdelávania a hodiny absolvovania výcvikov a učenia sa od obetí, kým som dokázal uchopiť celú problematiku a začal poskytovať pomoc obetiam na takej úrovni, ako to robím dnes.

Ak sme si nepriznali komplexnosť tejto problematiky, tak sa na pastoráciu iba hráme, ale vôbec sme ju neuchopili.

Ďalším priestorom je práca s farnosťou, kde sa niečo také stalo. Tam máme, myslím si, veľké rezervy. Biskup by mal ideálne do takej farnosti prísť, oznámiť, čo sa stalo, ponúknuť nejaké prednášky, aby ľudia porozumeli tejto téme a aby nedochádzalo k zraňovaniu tých, ktorí sa označili za obete, ale počkalo sa na výsledok vyšetrovania. Je jasné, že táto téma vyvolá mnoho emócií, a ľudia potrebujú pomoc, aby ich spracovali.

Ako by sme mali postupovať v prípade, ak po vyšetrovaní vyjde najavo, že obeť si zneužívanie vymyslela?

Pokiaľ sa ukončí vyšetrovanie s tým, že páchateľ je nevinný, tak to ešte stále nemusí znamenať, že obeť si to celé vymyslela. Môže to len znamenať, že sa nenašiel dostatok dôkazov. Tu je svetská spravodlivosť v niečom obmedzená. Napokon, treba zohľadniť i starostlivosť o obvineného. Či už skutok vykonal, alebo nie, potrebuje starostlivosť, a to je ťažké. Ak sa ukáže, že išlo o falošné obvinenie alebo nie sú dostatočné dôkazy a obvinený sa neprizná, potom sa vráti do pastorácie a bude potrebovať veľa podpory. Aj tu podľa mňa máme rezervy. Ak sme si nepriznali komplexnosť tejto problematiky, tak sa na pastoráciu iba hráme, ale vôbec sme ju neuchopili.

Čím to podľa vás je, že ľudia v našej spoločnosti majú tendenciu spochybňovať výpovede obete a idealizovať si kňaza ako akúsi morálnu autoritu, ktorá by sa neuchýlila k takémuto konaniu?

Myslím si, že to súvisí s obrazom zasvätených osôb či kňazov, ktorí akoby boli vytrhnutí z reality všedných dní. Akoby to, že má niekto kňažské svätenie, ho robilo lepším človekom. Súvisí to s tým, čo pápež František neustále opakuje – s rizikom klerikalizmu. Hoci kňaz, rehoľníčka či rehoľník sami seba nevnímajú ako „niečo viac“, ale sú ľuďmi do tejto pozície tlačení, potom sa môže ľahko stať, že sa takto časom začnú citiť. Možno si tento postoj dotyčná osoba priniesla ešte z civilu, kde ho aplikovala na iných, a vo svojej pozícii si ho len utvrdí. Tam, kde nie je možná kritika a otvorenosť vyjadrovať svoje názory, rastie veľké riziko, že sa prebudia temné stránky ľudského srdca.

Často je to i tak, že osoba, ktorá zneužíva, je veľmi úspešná a obľúbená a robí veľa dobrých vecí. O to viac, ak má potrebu si tým kompenzovať svoje ohavné konanie.

Zrejme to súvisí aj s túžbou stiahnuť si na tento svet niečo božské, čo prisúdime práve tej zasvätenej osobe. Často je to i tak, že osoba, ktorá zneužíva, je veľmi úspešná a obľúbená a robí veľa dobrých vecí. O to viac, ak má potrebu si tým kompenzovať svoje ohavné konanie. Tým, že tieto zasvätené osoby nám často nie sú vzdialené, máme tendenciu prehnane akcentovať to pozitívne, čo na nich vidíme, a premietať si do nich svoje ideály.

V akých oblastiach máme v cirkvi najväčšie medzery, ktoré sťažujú starostlivosť o obete a páchateľov?

Z môjho pohľadu to chce v prvom rade ľudské zdroje, ktorých je v súčasnosti žalostne málo. Myslím si však, že by to stálo zato. Nejde totiž „len“ o samotné obete, ale i o všetky sekundárne obete, ktorých zneužívanie zasiahne. Tam môžeme zahrnúť farnosť, príbuzných. Zároveň sa potrebujeme postarať aj o páchateľov, aby boli schopní sa spätne pozrieť na svoje konanie a reflektovať o ňom. Ak sú schopní vyjadriť ľútosť nad tým, čo vykonali, už to samotné je uzdravujúce. No i takéto rozhodnutie si žiada ďalšie sprevádzanie, ktoré by sme im mali poskytnúť. V druhom rade si musíme uvedomiť, že potrebujeme vynaložiť dostatok financií na starostlivosť o obete.

Niekedy sa stáva, že samotný biskup dokonca kryje kňazov – páchateľov zneužívania. V niektorých prípadoch, keď sa škandál prevalí, sú dokonca kňazi preložení do inej farnosti. Ako je možné, že sa takéto vážne priestupky „zametú pod koberec“?

Pevne dúfam, že takéto niečo sa už v súčasnosti nedeje. A keď je kňaz podozrivý z jedného prípadu zneužívania, je veľmi pravdepodobné, že obetí má viac. Musíme si uvedomiť, že páchateľ, ktorý zneužíval, nemanipuloval len jednu obeť, ale pokúšal sa aj inde, no tam to povedzme nevyšlo, nezašlo to tak ďaleko alebo obeť mlčí. Páchateľ nemanipuluje len obete, ale i svoje okolie. Preto môže byť veľmi náročné ho odhaliť. A vzhľadom na to, že biskupi či iní predstavení nie sú v tejto oblasti odborníci, môže sa ľahko stať, že tiež podľahnú manipulácii. Páchateľ totiž manipuluje i sám seba, svoje svedomie a myslenie. A to preto, že svoje konanie si musí sám pred sebou ustavične ospravedlňovať a pripravovať si cestu na prekračovanie vlastných hraníc. Niekedy aj pomocou argumentov typu: „To predsa nie je zneužitie, keď som ju len hladkal…“ alebo „Keď ma Pán Boh takto stvoril, tak ma prijíma takého, aký som.“

Zdá sa, že v posledných rokoch je akoby väčšia otvorenosť v prostredí cirkvi o tejto téme hovoriť. Čím to podľa vás je?

Povedal by som, že sa pod to podpísalo viacero faktorov. Jedným z nich môže byť i lepšia jazyková vybavenosť súčasnej generácie. Keď sa niekde v zahraničí niečo udeje alebo pápež niečo povie, mladí nemusia čakať na preklad, aby si to mohli prečítať. Myslím si, že to súvisí i s posunom v rámci spoločnosti. Hnutia, ako napríklad #Metoo a #Churchtoo (ktoré sa k iniciatíve pripojilo), sú dôkazom väčšej otvorenosti voči týmto chúlostivým témam.

Dokonca i vojakov trénujeme, ako ustáť ten stres pri strieľaní či výbuchoch, ale znásilnenie a sexuálne útoky takto trénovať nemôžeme.

Zároveň dodali odvahu i viacerým obetiam zneužívania, aby prehovorili o tom, čo sa im stalo. Napríklad tu v Česku sa teraz každú chvíľu objavujú nové a nové prípady zneužívania, nielen zo strany duchovných. To, čo sa na Západe odohrávalo pred vyše dvadsiatimi rokmi, sa postupne dostáva i k nám. Spoločnosť sa v dôsledku tohto pohybu stáva citlivejšou na tému sexuálneho zneužívania a zneužívania moci.

Téma zneužívania je v prostredí cirkvi stále dosť chúlostivá. Ako ste sa k nej dostali vy?

Nebolo to tak, že by som túto tému cielene vyhľadával. Dostal som sa k nej ako nemocničný kaplán (v Česku, na rozdiel od Slovenska, môže túto profesiu vykonávať ktokoľvek s teologickým vzdelaním, pozn. red.), keď som mal možnosť duchovne sprevádzať ľudí, ktorí si v živote prešli nejakým utrpením, a absolvovať v tejto oblasti rôzne výcviky. Táto práca ma naučila počúvať a pýtať sa tak, aby som sa dostal ku skutočným koreňom problémov. Ľudia za mnou zo začiatku neprichádzali s tým, že boli sexuálne zneužívaní, ale s tým, že majú nejaký problém. Tak dlho som pátral po skutočnej príčine, až sa na povrch začali vynárať príbehy zneužívania, ktoré som ďalej riešil, niekedy aj v spolupráci s terapeutkou. Sám som však prehliadol dve obete, z ktorých jedna už nežije. Snažím sa vyhnúť tomu, aby sa mi to stalo opäť.

Nestretli ste sa s tým, že cirkevným autoritám prekážalo, že sa touto témou hlbšie zaoberáte?

Môj predstavený mi vravel, že ho niektorí kňazi a cirkevní predstavení požiadali, aby ma umlčal, aby som o tom toľko nehovoril. Počul som, že som si z toho vraj urobil svoj „biznis“. Čakám teda, že sa pridajú i ďalší, aby som v tom nebol sám.

Pre vás je téma sexuálneho zneužívania „každodenný chlebíček“. Ako to ovplyvňuje váš duchovný život, váš vzťah s Bohom?

Niekedy sa niečo vynorí, najmä keď to vôbec nečakám. Spomínam si, keď som čítal v kostole modlitbu k sv. Márii Goretti, v ktorej sa hovorí o tom, ako jej Pán doprial korunu mučeníctva a zachovanie si mravnej čistoty. Keď som dokončil tieto slová, pocítil som taký hnev, že som mal chuť ten Rímsky misál vyhodiť. Hovoril som Bohu, že to nemôže myslieť vážne. Že táto svätica mala svojím spôsobom šťastie, že sa bránila a ten človek ju zabil. Vyčítal som mu, že ženy, ktoré sprevádzam, boli zneužité aj jeho kňazmi a že by dali čokoľvek za to, aby vtedy zomreli. Aby nemuseli niesť tú dennodennú bolesť sprevádzanú myšlienkami na samovraždu a podobne. Budeme ich svätorečiť?

Rétorika, že obeť si môže vybrať, ako v tej chvíli zareaguje, je úplne mimo reality. Dnes už predsa vieme, že v stresovej situácii hraničného ohrozenia nedokážete predpokladať, ako váš mozog zareaguje, až pokým v tej situácii nie ste. Pokojne môžete zareagovať tak, že fyzicky stuhnete, a vtedy neurobíte absolútne nič. Dokonca i vojakov trénujeme, ako ustáť ten stres pri strieľaní či výbuchoch, ale znásilnenie a sexuálne útoky takto trénovať nemôžeme. Takže áno, stratil som mnoho ilúzií a musel som si nájsť opäť cestu k Bohu. K Bohu, ktorý bol v tej chvíli zneužitý, znásilnený a dnes je spochybňovaný, či hovorí pravdu.

V týchto prípadoch je asi dosť ťažké vidieť to vykupiteľské dielo, v ktorom sa Boh dokáže osláviť.

Poznám i pozitívne príbehy, keď sa obetiam podarilo so svojou bolestivou minulosťou vysporiadať a istým spôsobom ich to posilnilo. Zároveň mám nádej, že sa to podarí i všetkým ostatným obetiam. Stále si myslím, že má zmysel s týmito ľuďmi byť, pretože cítim, že aspoň na chvíľku môžem Kristovi pomôcť niesť ten kríž.

Zdá sa mi, že obete zneužívania sprítomňujú Krista v tom, že hoci sa stretli s peklom, Boha neodmietli. To je vlastne to, čo nám Ježiš ukázal na kríži.

Akurát že v tej chvíli nie ste pri vzkriesení, ale len na krížovej ceste. Pre mňa je priam nepochopiteľné, že existujú obete, ktoré chcú napriek všetkému, čo sa im stalo, naďalej v cirkvi zostať. Títo ľudia sú pre mňa obrovskou motiváciou. Niečo v tom zmysle, ako sa píše v knihe Quo Vadis. Človek by bol niekedy najradšej odišiel z cirkvi, ale keď v ústrety vám kráča Kristus, napokon sa k nemu vrátite.

Myslíte si, že z týchto obetí vzídu svätci dnešnej doby?

Ja si myslím, že to už svätci sú. Samozrejme, sú to ľudia nedokonalí, ale Boh vie, akým peklom si prešli a aké je pre nich ťažké neprepadať myšlienkam, že sú tie najväčšie špiny na svete, ktorých zavrhol Boh i ľudia. Vždy si hovorím, že títo ľudia musia byť pre Boha asi najviac príťažliví. Verím v obrovskú túžbu Krista nájsť si k nim cestu, aby ich uistil, že tam trpel s nimi. Zdá sa mi, že práve títo ľudia sprítomňujú Krista v tom, že hoci sa stretli s peklom, Boha neodmietli. To je vlastne to, čo nám Ježiš ukázal na kríži. Ale to nie je otázka na niekoľko hodín, ale na mnoho rokov. Kristus v nich trpí znova, Kristus to zneužitie prijal na kríži.

Zažili ste, že boli obete zneužívania schopné páchateľom odpustiť?

S viacerými obeťami pracujeme roky iba na tom, aby v sebe dokázali objaviť potlačený hnev. Aby hnev vnímali ako Boží dar, ktorý nám pomáha chrániť sa, ak sa nám deje nejaká nespravodlivosť. Až potom môžu totiž nastúpiť na skutočnú cestu odpustenia. Zároveň som presvedčený, že Boh nad nimi nestojí s požiadavkou, aby okamžite odpustili. On vie predsa najlepšie, čím všetkým si prešli.

Obete chcú páchateľovi odovzdať zážitok z toho, ako to bolelo a bolí, aby pochopil, ako veľmi im ublížil. Aby musel zažiť, čo to je trhať niekoho na kusy.

Niektoré obete ku mne prídu s tým, že páchateľa nenávidia. No keď postupne prechádzame procesom, čo by boli ochotní páchateľovi spraviť, zisťujeme, že to, čo v sebe pociťujú, v skutočnosti nie je nenávisť, ale túžba po spravodlivosti. Chcú páchateľovi odovzdať zážitok z toho, ako to bolelo a bolí, aby pochopil, ako veľmi im ublížil. Vedia, že slovami by to nedokázali vyjadriť, že by musel zažiť, čo to je trhať niekoho na kusy. Potom by pochopil, čo urobil. Potom by jeho slová neboli len lacné ospravedlnenie.

Foto: osobný archív Mareka Drábeka