Zoceľme deti láskou

Zdroj: Pexels-Borodinova
Vychovať deti, ktoré sú zdravo sebavedomé a pripravené zvládať záťaž, je výzva pre všetkých rodičov. Vedomie lásky, istota, že sú milované, môže deti zoceliť a najlepšie „vyzbrojiť“ do života.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Keď sa nám narodilo prvé dieťa, bola som neskúsená mama, no vedela som, že potrebuje najmä našu blízkosť a lásku. Hoci nám niektorí ľudia hovorili, aby sme s malým bábätkom nechodili do spoločnosti, pretože je citlivé a zraniteľné, cítila som, že naša vzájomná láska, ktorá je preňho vyjadrením tej Božej, ho najlepšie pripraví na stretnutie sa so svetom. Deťom sme odmalička opakovali, že ich ľúbime a že nadovšetko ich miluje Boh, a tak sa nemusia ničoho obávať.

Myslím si, že vedomie lásky, istota, že sme milovaní, nás i naše deti môže zoceliť a najlepšie „vyzbrojiť“ do života. Istotne veľa závisí aj od povahy detí, od toho, ako matka prežije svoje tehotenstvo, či je dieťa prijímané, či má oboch rodičov a od mnohých ďalších faktorov. Nie som odborník, iba mama, ktorá svoje povolanie matky cíti ako svoje celoživotné poslanie. No som si istá, že všetko sa odvíja od úprimného a láskavého vzťahu matky a otca k deťom. Aj títo sú však len predĺženou rukou Boha, sú jeho spolupracovníci pri zrode nového človeka, a tak práve objav Boha ako lásky je pre každého z nás úplne základný. Objav bez skúsenosti však zostáva len krásnym posolstvom, ktoré pokiaľ nenaberie konkrétnu podobu a nestane sa hmatateľným, môže zakrpatieť. Slová, ktoré odovzdávajú deťom informáciu o veľkosti Božej lásky, sú dôležité, no najpodstatnejšie je byť jej svedkami.

Slová, ktoré odovzdávajú deťom informáciu o veľkosti Božej lásky, sú dôležité, no najpodstatnejšie je byť jej svedkami.

Ako otec a mama máme najvyššie poslanie, odovzdávať deťom Boží dotyk a ten vo svojej podstate je vždy niečím konkrétnym: pohladením, objatím, vypočutím, odpustením, povzbudením, usmernením… Takto naše deti môžu vyrastať v zrelých, zdravo sebavedomých ľudí, ktorí sú pripravení vstúpiť do života, samostatne sa rozhodovať a vytvárať si pozitívne vzťahy.

Prechádzame si obdobím dospievania našich detí a mnohé okolnosti či ich reakcie nás postavia do zaujímavých situácií. Vidíme však, aké je dôležité dať sa aj naďalej viesť vnútorným hlasom, ako manželia vedieť medzi sebou komunikovať a pozerať sa v podstatných veciach spoločným smerom.

Neraz k nám prichádzajú kamaráti našich detí, učia sa spolu, zabávajú a zdržia sa aj na večeru. Často sú to deti z nekompletných rodín, zranené mnohými ťažkosťami, a preto máme dvojnásobnú radosť, keď sa u nás cítia dobre. Lásku matky a otca im nemôžeme nahradiť, no cez nás a naše vzťahy môžu zakúsiť prijatie a krásu rodiny.

Každý z nás teda, tam, kde sme, je povolaný byť otcom a matkou pre tých, čo sú okolo nás. Naše materstvo a otcovstvo sa neobmedzuje iba na naše deti, ba dokonca sa ani nemá zamerať len na deti. Môžeme byť prostredníkmi medzi ľuďmi a Bohom, môžeme a máme byť plodní v každom veku.

Naše materstvo a otcovstvo sa neobmedzuje iba na naše deti, ba dokonca sa ani nemá zamerať len na deti.

Nedávno mi pri dverách zazvonila poštárka, s ktorou sa ešte nepoznám a podávala mi balíček, na ktorý som čakala vyše troch mesiacov. Moje podráždenie narastalo. Uvedomila som si však, že táto žena za veľké oneskorenie nemôže a predo mnou stojí človek, ktorý si istotne tiež prechádza svojimi radosťami či trápeniami. Usmiala som sa teda na ňu a opýtala sa, ako sa má. Prekvapene sa na mňa pozrela a zverila sa mi so svojou veľkou bolesťou. „Mama mi včera upadla do kómy…“ Stála predo mnou krehká a ubolená. Jej smútok sa stal v tej chvíli mojím a naše svety sa stretli. Sľúbila som jej svoju podporu, modlitbu a s tým sme sa rozlúčili.

Po krátkom čase som ju opäť stretla a na moju otázku, ako sa má mama, odpovedala: „Už nemám mamu…“ Videla som, ako nás zdieľaná bolesť spojila, ako sa medzi nami vytvorilo tiché puto priateľstva, ktoré ani nepotrebuje slová. Odvtedy, keď ju vidím ísť na bicykli, kýva mi a usmieva sa. A ja mám pocit, akoby sa mi srdce rozšírilo a naplnilo sa ešte väčšou a nežnejšou láskou, na ktorú tak všetci čakajú a ktorej je vždy dosť pre všetkých. Ako v tom rozprávkovom vrecku soli, z ktorého nikdy neubúda.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.