Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Keď prirodzeno nefunguje, nadprirodzeno nemá na čom stavať,“ hovorí psychologička Ivana Mocáková. V jednej vete vystihuje, prečo dnes toľko ľudí balansuje medzi duchovnými túžbami a psychickým vyčerpaním. Ak niekde chýba prirodzená ľudská zrelosť, viera sa ľahko mení na únik.
Práve o tom bola diskusia Ukotvení v búrke – cesta k vnútornej zrelosti, ktorá počas Košických Hanusových dní spojila klinickú psychologičku a terapeutku Ivanu Mocákovú s katolíckym kňazom Andrejom Kačmárom.
Dvaja ľudia z rôznych svetov hovorili jazykom, ktorému rozumie každý, kto už zažil vnútorný nepokoj. O viere a psychológii rozprávali bez protikladov – ako o dvoch cestách, ktoré vedú k celistvosti človeka.
Hoci je psychológia pomerne mladá veda, v súčasnosti má nezastupiteľné miesto aj v živote kresťanov. „Ak máme problémy s kolenom, ideme k ortopédovi. Ak máme choré dieťa, ideme k pediatrovi, a rovnako ak máme problémy s duševnom, možno aj s duchovnom, ideme k psychológovi,“ hovorí Mocáková. Ako ďalej zdôrazňuje, duchovno a duševno sú úzko prepojené a nemôžu stáť proti sebe.
Hovorí to žena, ktorá za štyri desaťročia praxe videla, ako mnohí hľadajú Boha, ale nepoznajú samých seba. Pripomína, že niektorí sa snažia preskočiť prirodzené veci, ktoré nefungujú – neuzdravené vzťahy, hnev či traumy –, a rovno sa spoliehajú na modlitbu. „Ale keď prirodzeno nefunguje, nadprirodzeno nemá na čom stáť,“ dodáva.
Zrelosť sa spája s odvahou prestať utekať pred utrpením, bolesťou, prázdnotou a samým sebou.
Otec Kačmár dopĺňa, že kňaz nie je psychológom a spovednica nie je priestorom na riešenie psychických ťažkostí. „Kňaz nemá suplovať psychológa,“ hovorí.
Ako duchovný sprevádzajúci mladých seminaristov vie, že modlitba nefunguje ako anestézia. „Ak niekto prežil traumu, z dlhodobého hľadiska sa bez odbornej pomoci ďalej nepohne.“
Obaja sa zhodujú, že viera a psychológia sa nestavajú proti sebe – obe sa totiž usilujú o to isté: aby sa človek stal celistvým.
Centrálnou časťou diskusie bolo hľadanie odpovede na otázku ľudskej zrelosti. Podľa Mocákovej sa zrelý človek prejavuje ako ten, ktorý má pod kontrolou seba, veci okolo seba a dokáže správne vnímať svet bez toho, aby si robil zbytočné starosti. Zdôraznila, že cieľom nie je dosiahnuť ideál dokonalosti, ale skôr schopnosť naučiť sa pracovať so svojím prežívaním.
Otec Kačmár k otázke zrelosti pridáva rovinu vzťahu človeka s Bohom. „Kľúčové je vedieť pomenovať, kde sa na tej ceste k sebe, k Bohu a k druhým momentálne nachádzam,“ vysvetľuje. Zrelosť sa podľa neho spája aj s vekom.
Sám priznáva, že aj po dvadsiatich piatich rokoch kňazstva stále dozrieva do plnosti svojho povolania. „Je to podobné ako v manželstve. Byť dobrým otcom, matkou, manželom či manželkou je cesta dozrievania. A zrelosť je práve to uvedomenie, že som na ceste, ktorá bude zavŕšená až vo večnosti.“
Hoci žijeme v ére slobody a neobmedzených možností, zabudli sme, že slobodu nemožno žiť bez zodpovednosti.
Obaja pripomínajú, že zrelosť sa spája s odvahou prestať utekať pred utrpením, bolesťou, prázdnotou a samým sebou. Ako protiklad k stoickej kultúre, zameranej výlučne na blaženosť tu na zemi, stojí podľa nich kresťanská nádej na večný život.
Práve vedomie, že smrťou tu na zemi sa život nekončí, nás uschopňuje prijať kríž. „Svätý Pavol hovorí, že v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. Len ak sme ponorení v Bohu, môžeme vstupovať do láskyplných vzťahov a zažívať pravú blaženosť,“ uzatvára otec Kačmár.
Prekážky na ceste k zrelosti
Jedným z aspektov, ktoré dnešnej kultúre sťažujú cestu k zrelosti, je podľa Mocákovej narábanie so slobodou. Hoci žijeme v ére slobody a neobmedzených možností, zabudli sme, že slobodu nemožno žiť bez zodpovednosti.
„Nebyť obmedzený, nestanoviť si žiadne hranice a mať všetko ihneď je v priamom rozpore s trpezlivosťou ako jedným z atribútov zrelosti,“ dopĺňa otec Kačmár.
Zároveň dodáva, že zrelosť musíme vnímať cez konkrétnu osobu s jej poslaním: „Cez ľudskú, odbornú, osobnú a duchovnú rovinu – od detstva a základov v rodine až po dospelosť.
Zrelosť nikdy nie je ukončená,“ zhŕňa svoje presvedčenie otec Kačmár. Najlepšou cestou, ako podľa neho môžeme dopomôcť súčasnej generácii k zrelosti, je vlastný príklad.
Naopak, výhodu dnešnej generácie oproti tej predchádzajúcej vidí Mocáková vo väčšej otvorenosti a úprimnosti, ktoré pramenia zo slobodnejšieho kultúrno-politického zázemia.
Práve emócie dávajú nášmu životu originálnu chuť.
Zároveň upozorňuje, že aj súčasná generácia „zoomerov“ (skupina ľudí narodených približne medzi rokmi 1997 a 2012, ktorí vyrástli v digitálnom veku – pozn. red.) by mala poznať korene, z ktorých vyrastá a na ktorých môže ďalej stavať.
Otec Kačmár vidí medzi predchádzajúcou a súčasnou generáciou priestor na vzájomné obohatenie. „Naša generácia potrebuje tú súčasnú, plnú mladého ducha a, naopak, súčasná generácia potrebuje korene, ktoré predstavujú stabilitu a hĺbku, nevyhnutné atribúty pri objavovaní životného poslania.“
Paralelu medzi generáciami vidí v tom, že rovnako ako v minulosti, aj dnes je výzvou obstáť pri obhajobe svojej viery.
Mocáková vysvetľuje, že hoci emócie majú fyzický základ – hormonálne aj psychosomatické faktory –, sú zároveň súčasťou nehmotnej reality človeka. Emócie jednoducho patria k človeku ako chuť k jablku.
„Ak by sme mali len vizuálny opis jablka, vedeli by sme určiť jeho druh, ale o jeho chuti by sme nevedeli nič. Podobne je to aj s človekom. Práve emócie dávajú nášmu životu originálnu chuť. Nikto na svete neexistuje s presne takou emočnou výbavou, akú mám ja – ani keby to bolo moje jednovaječné dvojča,“ hovorí.
Ako ďalej upozorňuje, je dôležité rozlišovať, či ide o emócie, pocity alebo vášne. „Emócie naskakujú automaticky na základe nejakého podnetu.
Encykliky posledných pápežov jasne poukazujú na dôležitosť citov v živote kresťanov.
Majú vysokú intenzitu, no zároveň rýchlo opadnú. Pocity majú miernejšie prejavy, no dlhšie trvanie a vášne sú kombináciou oboch – veľmi dlho v nás vydržia a podľa nich napokon aj konáme,“ vysvetľuje Mocáková.
Podľa otca Kačmára sú emócie integrálnou súčasťou duchovného života. „Neviem si predstaviť, že by sme fungovali čisto na intelektuálnej rovine, bez emócií.“
Ako ďalej dodáva, encykliky posledných pápežov, ktoré hovoria o láske, či dôraz na súcit so slabými a chudobnými zo strany pápeža Leva XIV. jasne poukazujú na dôležitosť citov v živote kresťanov.
Druhá časť diskusie patrila otázkam z publika. Jedna z nich sa týkala väčšej potreby psychologickej pomoci u súčasnej generácie v porovnaní s tou predchádzajúcou.
Otec Kačmár si myslí, že v tejto súvislosti musíme vnímať aj dejinný a spoločenský kontext, ktorý bol v minulosti poznačený neslobodou a obavou priznať si problém či vyhľadať odbornú pomoc.
V ďalšej otázke sa diskutujúci dotkli pasce rýchleho dopamínu a adrenalínu, ktoré ponúkajú internet a sociálne siete. Riešením je podľa Mocákovej schopnosť stíšenia a načúvania vlastnému vnútru.
„Všetko je dovolené, no nie všetko osoží,“ dopĺňa otec Kačmár. Ako jeden z prejavov zrelosti označuje vnímavosť na to, čo skutočne napĺňa a rozvíja vnútorného človeka, oproti tomu, čo prináša len chvíľkové potešenie.
K zrelosti patrí aj vytvorenie priestoru pre druhého, aby sa nebál povedať svoj názor.
Pri otázke, ako sa neodcudziť blízkym v prípade odlišných názorov, si Mocáková myslí, že viac ako o názorovej odlišnosti je to o vzťahu. O tom, či si dokážeme načúvať, prijímať sa v láske a rešpektovať názory druhých bez posudzovania či útočenia.
„To je cnosť, ktorej sa musíme učiť, pretože nám nie je prirodzená.“ Ako príklad takéhoto cnostného človeka uviedla súčasného pápeža Leva XIV., ktorý je v rozhovoroch umiernený, no zároveň priamy.
Podľa otca Kačmára je dôležité dať druhému človeku čas na dozrievanie, kráčanie a rast namiesto vynášania rýchlych súdov. „K zrelosti patrí aj vytvorenie priestoru pre druhého, aby sa nebál povedať svoj názor, ktorý môže byť opačný ako ten náš.“
Rozhodnutie vyhľadať psychologickú pomoc je podľa Mocákovej individuálne. Každý máme inú mieru odolnosti voči stresu či únave, ktorá sa najlepšie ukáže v čase krízy – choroby, živelnej pohromy či straty blízkych.
„Ak na sebe v takýchto chvíľach pozorujeme neprimerané reakcie, je dobré poobzerať sa po odbornej pomoci,“ vysvetľuje. Dlhodobé prežívanie negatívnych emócií nás totiž môže paralyzovať, zablokovať a zabrzdiť v ďalšom raste.
Rovnako je náročné presne určiť hranicu, kedy je potrebné navštíviť psychológa a kedy exorcistu. Otec Kačmár zo svojej skúsenosti priznáva, že väčšina prípadov, keď ľudia vyhľadali pomoc exorcistu, mala psychologický koreň.
V závere sa hostia diskusie dotkli aj témy umelej inteligencie v role psychologickej pomoci. Mocáková spomenula, že jej klienti túto formu podpory medzi sedeniami využívajú a niektorým skutočne pomáha – najmä formou kladenia otázok, ktoré im pomáhajú lepšie pochopiť svoje vnútro.
Otec Kačmár zdôrazňuje, že je dôležité brať do úvahy zdroje, z ktorých tieto technológie čerpajú. „AI je budúcnosť, ktorej sa nevyhneme, no je dôležité zostať obozretným a nehľadať jednoduché riešenia na komplexné problémy,“ uzatvára Kačmár.
Foto: Žofia Žarnayová
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
