Zrelosť začína tam, kde sa prestaneme báť vlastnej krehkosti, hovorí psychiater a teológ Francisco Insa

„Ak človek žije v napätí so sebou, toto napätie nevyhnutne prenáša aj do vzťahov,“ hovorí kňaz, teológ a psychiater, autor knihy Cesta k vnútornej zrelosti. „Človek sa môže úprimne modliť a túžiť po Bohu, no ak v sebe nesie nezahojené rany, nepochopené emócie či zacyklené vzorce správania, tieto veci mu bránia napredovať.“ V rozhovore vysvetľuje, prečo duchovný rast nemožno oddeliť od ľudského a ako nám prijatie vlastnej nedokonalosti pomáha slobodnejšie milovať seba i druhých.

Fr. Francisco Insa je profesor bioetiky, spirituálnej a morálnej teológie a sekretár Centra pre kňazskú formáciu na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. Pred kňazskou vysviackou pôsobil ako psychiater. Popri pastoračnej službe a formácii kandidátov na kňazstvo sa vo svojom výskume zameriava najmä na prepojenie psychológie a kresťanskej formácie.

Začnime vaším osobným príbehom. Nie je bežné, aby sa v jednej osobe spojil kňaz, teológ a psychiater. Ako vám dnes tieto skúsenosti pomáhajú pri sprevádzaní?

Už ako mladý kňaz som si uvedomil, že poznatky zo psychiatrie mi umožňujú lepšie porozumieť ľudskej krehkosti a vnútorným procesom. Dávali mi viac nástrojov, ako rozpoznať problémy, ktoré by si možno niekto bez odbornej prípravy ani nevšimol. Rád spomínam na vetu z filmu Spider-Man: „S veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť.“

To platí aj tu – vedomosti a klinická skúsenosť sú darom, ktorý chcem vložiť do služby druhým. Keď som začal pôsobiť na Pápežskej univerzite Svätého kríža, uvedomil som si, že spojenie psychologickej a duchovnej roviny je veľkým prínosom pre formáciu budúcich kňazov aj laikov. 

Človek totiž nie je „rozdelený“ na psychologickú a duchovnú bytosť – je jeden celok.

Práve tento pohľad som sa snažil zachytiť aj v knihe Cesta k vnútornej zrelosti: mnohé príbehy a myšlienky vychádzajú z klinickej praxe i zo skúseností duchovného sprevádzania. Človek totiž nie je „rozdelený“ na psychologickú a duchovnú bytosť – je jeden celok.

Niekedy sa ani nedá presne určiť, či problém patrí do oblasti psychológie alebo duchovného života. Dôležité je vedieť, akú úlohu v tej chvíli mám – ako kňaz nerobím psychoterapiu, ale viem, že ľudská formácia je základom, ktorý pomáha človeku žiť jeho vieru plnšie a zrelšie. 

Môžete uviesť nejaký príklad, keď ste dokázali vďaka svojím poznatkom z psychiatrie rozlíšiť, že problém človeka nie je duchovný, ale skôr psychologický? 

Spomínam si na jedného seminaristu, ktorý mal výčitky, že nedokáže úplne dôverovať Bohu – stále sa totiž pre niečo trápil. Po rozhovore som zistil, že nejde o problém viery, ale skôr o tendenciu k obsedantnému mysleniu. Keď to pochopil, uľavilo sa mu – zistil, že riešením nie je „viac sa modliť“, ale naučiť sa pracovať so svojím vnútorným napätím.

Mali by mať podľa vás kňazi a duchovní sprievodcovia aspoň základy zo psychológie, aby lepšie rozumeli tým, ktorých sprevádzajú?

Nemyslím si, že každý kňaz musí absolvovať špecializovaný kurz. Skôr ide o to, aby si človek uvedomil, čo mu vo formácii chýbalo, a snažil sa to doplniť. Ak napríklad kňaz zistí, že mu chýba psychologická citlivosť, mal by sa vzdelávať sám – čítať knihy, sledovať prednášky, navštevovať kurzy. 

Základom je sebapoznanie: vedieť, aké sú moje nedostatky, a pokorne ich priznať. Pomôcť môže aj spätná väzba od ľudí, ktorých sprevádzame. Niekedy nám jednoducho povedia: „Potrebujem, aby ste ma viac počúvali a menej radili.“

Takéto pripomienky sú veľmi cenné. A keď sa človek učí lepšie počúvať a byť trpezlivejší, neobohacuje to len jeho službu, ale celý jeho život. Stáva sa z neho nielen lepší duchovný sprievodca, ale aj lepší priateľ, kolega či člen rodiny.

Pri duchovnom sprevádzaní sa často ukazuje, že aj veriaci ľudia narážajú na svoje vnútorné bloky či zranenia z minulosti. Mnohí sa úprimne modlia, túžia po Bohu, no akoby sa nevedeli pohnúť ďalej. Aj preto je vaša kniha Cesta k vnútornej zrelosti taká aktuálna. Ako by ste zhrnuli jej hlavné posolstvo?

Hlavným posolstvom knihy je pripomenúť, že duchovný rast nie je možný bez práce na sebe, na svojom vnútri. Človek sa môže úprimne modliť a túžiť po Bohu, no ak v sebe nesie nezahojené rany, nepochopené emócie či zacyklené vzorce správania, tieto veci mu bránia napredovať.

Formácia preto nie je určená len kňazom alebo zasväteným osobám, ale každému človeku, ktorý chce žiť zrelo a vnútorne slobodne. Je to cesta, na ktorej sa učíme poznať samých seba – svoje hranice, reakcie aj vnútorné zdroje. Keď človek dozrieva ako osoba, rastie aj jeho schopnosť žiť svoju vieru hlbšie, autentickejšie, s pokojom a radosťou.

Aké sú podľa vás znaky vnútornej vyrovnanosti a, naopak, čo môže naznačovať, že človek potrebuje zmeniť spôsob, akým žije svoje povolanie či vieru?

Jedným z ukazovateľov duševnej rovnováhy je schopnosť žiť svoje povolanie pokojne a s istotou aj uprostred ťažkostí a výziev – bez prehnanej úzkosti, vyčerpania či znechutenia. Protikladom je napätie, rigidita, voluntarizmus a nakoniec vyhorenie.

Práve vyhorenie je často kameňom úrazu súčasného človeka. Stretávam mnoho dobrých ľudí – kňazov, zasvätených i laikov –, ktorí sa modlia, chcú slúžiť druhým, no napriek tomu sa cítia vyhorení. Často preto, že sa nenaučili odpočívať. Pracujú bez prestávky, zanedbávajú priateľstvá, oddych i vlastné hranice. 

Jeho problém nebol v samotnom povolaní, ale v spôsobe, akým ho žil.

Spomínam si na jedného mladého kňaza, ktorý mi povedal: „Ak by som vedel, že zomriem o dva roky, vydržím. Ale predstava, že takto mám žiť ešte päťdesiat rokov, ma desí.“ Bol preťažený, nemal čas na modlitbu ani spánok, porovnával sa s inými a cítil frustráciu. Jeho problém nebol v samotnom povolaní, ale v spôsobe, akým ho žil.

To je podstatná otázka: Je problém v mojom povolaní alebo v tom, ako ho prežívam? Starostlivosť o seba nie je sebectvom – je súčasťou zodpovednosti, ktorú nám Boh zveril. Až keď sa človek učí žiť svoje povolanie zdravo, môže byť naozaj darom pre druhých.

Takže kľúčové je ustavične skúmať, čo sa vo mne deje a odkiaľ to pramení?

Presne tak. Je dôležité vnímať svoj vnútorný stav, pretože nám veľa napovie o našich hraniciach. Nie však v zmysle „toto je môj limit, ďalej už nemôžem“, ale skôr ako pozvanie k rovnováhe. Zrelosť znamená vedieť rozpoznať, kedy potrebujem spomaliť a oddýchnuť si – a kedy, naopak, môžem svoje hranice jemne rozšíriť, byť pružnejší a odolnejší.

Je to neustále hľadanie rovnováhy medzi odpočinkom a úsilím, medzi prijatím svojich obmedzení a túžbou rásť. Zrelý človek svoje hranice nielen pozná, ale s múdrosťou ich dokáže aj posúvať.

Ako sa podľa vás prejavuje emocionálne zrelý človek v každodennom živote?

Ak by som mal spomenúť len jeden ukazovateľ, bol by to spôsob, akým človek vie byť s druhými – a zároveň sám so sebou. Emocionálne zrelý človek žije vo vzťahoch prirodzene, s otvorenosťou a priateľskosťou, vie sa darovať druhým, ale rovnako dokáže byť spokojný aj v samote.

Len ten, kto prijal seba so svojimi silnými aj slabými stránkami, dokáže slobodne milovať.

Zrelosť znamená mať sociálne zručnosti, ale aj vnútornú autonómiu. Byť schopný robiť vlastné rozhodnutia, neupadať do smútku či úzkosti, keď zostanem sám, cítiť istotu v sebe a dôveru v iných. Pre kresťana má táto rovnováha aj duchovný rozmer. Vedieť byť s ľuďmi, ale aj sám so sebou a s Bohom. 

Vo svojej knihe píšete, že milovať druhých možno len vtedy, keď človek prijal seba samého. Čo to v praxi znamená?

Láska k druhým sa začína tým, ako sa pozeráme sami na seba. Ak človek žije v napätí so sebou, toto napätie nevyhnutne prenáša aj do vzťahov. Zdravý vzťah k sebe, naopak, prináša vnútorný pokoj. Človek, ktorý dokáže milovať sám seba, si dovolí byť nedokonalý a dokáže prijať aj nedokonalosť druhých. Ten, kto pozná svoje hranice a zraniteľnosť, vie byť voči sebe láskavý, trpezlivý a milosrdný a rovnako pristupovať aj k druhým. 

Ako sa správa človek, ktorý si nepestuje zdravý vzťah k sebe? 

Keď človek nedokáže milovať a prijať sám seba, často sa snaží dokazovať si vlastnú hodnotu – výkonom, kontrolou, závislosťou od uznania či snahou „zachraňovať“ druhých. Takto sa nenaplnené potreby premieňajú na tlak, ktorý nevedomky prenáša do vzťahov aj do svojho povolania.

A čím viac tlačí na seba, tým viac začne tlačiť aj na druhých. To je častým koreňom mnohých zranení v Cirkvi. Zdravá sebaláska preto nie je egoizmom, ale predpokladom skutočnej lásky. Len ten, kto prijal seba so svojimi silnými aj slabými stránkami, dokáže slobodne milovať – bez potreby mať všetko pod kontrolou či zaslúžiť si prijatie.

Zdá sa, že poznanie seba samého je úplným základom. Ak viem, kde mám svoje zranenia, viem aj rozpoznať, keď ich niekto alebo niečo vo mne znovu otvára. A čím lepšie sa poznám, tým lepšie viem žiť svoje povolanie. Je to tak?

Presne tak. Čím viac človek pozná sám seba, tým lepšie rozumie svojim reakciám a tým slobodnejšie ich dokáže usmerniť. To platí v každom povolaní – či už ide o manželstvo, kňazstvo, alebo pracovný život. Ako hovorí svätý Ján Pavol II., ľudská zrelosť je základom, na ktorom sa dá budovať všetko ostatné.

Je to ako s mladým stromom: ak rastie rovno, prinesie dobré ovocie. Ak je od začiatku nakrivo, bude mať problém rásť aj niesť plody. Sebapoznanie je teda začiatkom, nie cieľom, ale bez neho nemožno dospieť k plnosti kresťanskej formácie ani k zrelému životu.

Pri zrelosti však nejde len o úsilie človeka. Ako vnímate vzťah medzi vlastnou túžbou zlepšovať sa a pôsobením Božej milosti?

Práve o tom píšem článok s názvom Perfekcionizmus a kresťanská dokonalosť. Ježišove slová „buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec“ nemožno chápať ako výzvu k bezchybnosti – to by bolo ľudsky nemožné.

Rast v kresťanskom živote sa neopiera o vlastnú vôľu, ale o Božiu milosť.

Kresťanská dokonalosť spočíva v snahe robiť všetko, čo môžeme, no zároveň s pokorou prijímať aj svoje slabosti a nedostatky. Patrí k tomu aj schopnosť ospravedlniť sa – Bohu vo sviatosti zmierenia i ľuďom, ktorým sme ublížili – a nechať sa formovať cez pokoru a ľútosť.

Rast v kresťanskom živote sa neopiera o vlastnú vôľu, ale o Božiu milosť. Práve ona človeka uzdravuje a pomáha mu dozrievať. Sebaúcta veriaceho človeka pramení z vedomia, že je milovaným Božím dieťaťom. Preto kresťanský život nie je o dokonalom výkone, ale o prijatí milosti, ktorá premieňa naše úsilie na rast.

Zrelosť, o ktorej hovoríte, sa napokon neprejavuje len v osobnom živote, ale aj v spôsobe, ako pristupujeme k druhým. Aké psychologické zručnosti považujete za najdôležitejšie pre ľudí, ktorí pôsobia vo formácii?

Predovšetkým trpezlivosť. Formátor musí rešpektovať tempo rastu toho druhého. Každá formácia – či už v rodine, v škole, alebo v duchovnom živote – je neustálym hľadaním rovnováhy medzi prijatím a náročnosťou. Treba vedieť povedať: „Prijímam ťa takého, aký si, a mám ťa rád, ale vidím v tebe potenciál, že môžeš rásť a rozvíjať svoje talenty.“ Zároveň je však dôležité dať človeku najavo, že aj keď zlyhá, neprestaneme ho mať radi. 

Čo môže spôsobiť, ak je formátor netrpezlivý?

Ľahko môže dôjsť k duchovnému alebo psychologickému zneužívaniu, ktoré často pramení práve v netrpezlivosti –, keď formátor chce, aby človek napredoval príliš rýchlo. Niektorí sprievodcovia majú tendenciu podsúvať svoje predstavy – napríklad hovoria, že vedia, aká je Božia vôľa pre toho druhého.

Ak na sebe človek prestane pracovať, začne upadať.

Lenže ak to človek sám tak necíti a nezažil v modlitbe, nejde o jeho osobné rozlíšenie, ale o smer, ktorý mu niekto iný určil. Zdravá formácia by mala byť pomalšia, ale slobodnejšia. Je účinnejšia, keď rešpektuje dôstojnosť človeka, podporuje jeho vnútorný rast a učí ho rozlišovať Božiu vôľu – a zároveň prosiť o silu ju naplniť, keď ju spozná.

Niekedy môže byť ťažké rozlíšiť, čo je Božia vôľa a čo len naša vlastná túžba. Keď si napríklad hovoríme: „Toto je určite Boží plán pre môj život“, no v skutočnosti v tom môže byť veľa nášho ega. A inokedy zasa povieme: „Boh ma k tomu nevolá“ len preto, že sa bojíme alebo sa nám to zdá ťažké. Ako v tom nájsť rovnováhu?

Práve preto je taká dôležitá úprimnosť voči sebe. Musím si priznať, keď volím ľahšiu cestu alebo keď si niečo zamieňam s Božou vôľou len preto, že to zodpovedá mojim predstavám. V dôležitých rozhodnutiach veľmi pomáha duchovné sprevádzanie. Už púštni otcovia hovorili o rozlišovaní duchov: každá myšlienka či túžba môže pochádzať z troch zdrojov – od Boha, od človeka alebo od zlého ducha.

Nie je vždy ľahké rozpoznať, odkiaľ prichádza. Preto by duchovný sprievodca nemal hovoriť: „Toto je určite Božia vôľa“, lebo nemá všetky informácie. Konečné rozhodnutie musí urobiť človek sám, v modlitbe a v pokoji.

Netreba sa báť urobiť ani chybu – Boh je mocnejší ako naše omyly a dokáže „prepočítať trasu“ a opäť nás nasmerovať. Ak váhame medzi dvoma možnosťami, väčšiu váhu by sme mali dať tej, ktorá viac prospieva duchovnému rastu alebo dobru druhých.

Spomenuli ste, že pri formácii je dôležité rešpektovať tempo rastu človeka. Platí to napokon aj pri výchove. Ako môžu rodičia pomôcť deťom rásť emocionálne aj duchovne?

Základom je rovnováha medzi láskou a náročnosťou – medzi prejavom náklonnosti a schopnosťou klásť hranice. To platí pre každého formátora, a teda aj pre rodičov. Jedna z najlepších vecí, ktoré rodičia môžu urobiť, je venovať každému dieťaťu osobitný čas – rozhovor jeden na jedného. Tak sa dieťa učí, že s rodičmi môže hovoriť o čomkoľvek bez strachu z výčitiek či hnevu.

Ak sa tento vzťah dôvery buduje už od detstva, oveľa ľahšie pretrvá aj v období dospievania. Adolescent, ktorý má skúsenosť, že rodičia mu načúvajú a reagujú s pokojom, sa im skôr zverí aj v náročných situáciách. Ak sa však rozhovory začnú až v puberte, často už býva neskoro – mladý človek sa uzavrie a začne sa brániť.

Život je neustály pohyb a kto sa odmieta meniť, skamenie ako hora, na ktorej už nič nerastie.

Dôvera sa totiž nerodí z náhodných rozhovorov, ale z dlhodobého postoja – z ochoty rodiča vypočuť, pochopiť a zároveň s láskou viesť. Aj keď deti v puberte prirodzene viac dôverujú kamarátom než rodičom, v zdravej rodine by rodičia mali zostať ich bodom istoty – miestom, kam sa môžu vrátiť, aj keď sa dostanú do problémov.

A čo v dospelosti – ako môže človek ďalej pracovať na svojom charaktere, najmä vo vzťahoch?

Je pravda, že čím sme starší, tým ťažšie sa meníme. No zmena je stále možná – dôležité je nehovoriť: „Ja som už raz taký. Buď ma prijmete takéhoto, alebo máte smolu.“ Áno, taký si, ale to neznamená, že nemôžeš rásť. Ak na sebe človek prestane pracovať, začne upadať. Svätý Augustín hovorí, že život je ako svah – ak nejdeš hore, klesáš. Zrelosť teda znamená neustále úsilie o rast, aj keď pomalý, krok za krokom.

Takže človek musí byť stále pripravený meniť niektoré svoje postoje či vlastnosti?

Presne tak. Život sa neustále mení a človek sa musí meniť s ním. Často to vidím napríklad v manželstvách – pár sa vezme vo veku dvadsaťpäť či tridsať rokov, ale o pätnásť rokov neskôr žije v úplne iných podmienkach. Majú deti, viac povinností, väčšiu zodpovednosť v práci – no pritom sa snažia fungovať tak ako kedysi. A práve to býva zdrojom mnohých kríz.

Aj vo vzťahoch je potrebné prispôsobovať sa novým situáciám – prehodnotiť rozdelenie úloh, zmeniť návyky, komunikáciu či priority. Život je neustály pohyb a kto sa odmieta meniť, skamenie ako hora, na ktorej už nič nerastie. Flexibilita je preto znakom zrelosti – schopnosť prijať nové okolnosti a cez ne rásť. Nie však ako chameleón, ktorý mení farbu, aby splynul s prostredím. To nie je skutočná adaptácia, to je len maska. 

Prispôsobiť sa znamená vedome sa meniť zvnútra – mať dostatok vnútorných nástrojov, aby som vedel rozpoznať, čo situácia vyžaduje. Niekedy musím byť aktívnejší, inokedy pokojnejší; raz je čas konať, inokedy sa zastaviť a premýšľať. A práve táto schopnosť pružne reagovať a meniť sa bez straty vlastnej identity je znakom skutočnej zrelosti.

Spomenuli ste, že k vnútornej zrelosti vedie aj schopnosť žiť a vychádzať s inými. Ako nám môžu vzťahy a spoločenstvo pomôcť rásť v čase, keď mnohí žijú skôr uzavretí do seba?

Spoločenstvo nás konfrontuje s nami samými. Keď človek žije sám, ľahko uviazne vo svojej zóne pohodlia – má všetko pod kontrolou, nič ho nenúti meniť sa. Vo vzťahoch to tak nefunguje. Ľudia nás neustále vyzývajú, aby sme rástli, rozvíjali nové schopnosti, objavovali v sebe to, o čom sme ani netušili, že v nás je.

Vzťahy nám však neprinášajú len výzvy, ale aj oporu. Každý človek potrebuje cítiť, že je milovaný – nielen milovať, ale aj byť milovaný. Keď viem, že niekomu na mne záleží, že sa ma spýta, ako sa mám, alebo mi jednoducho načúva, život dostáva väčší zmysel.

Skutočná zrelosť sa nerodí z rýchlych rozhodnutí, ale z vernosti.

V manželstve je touto oporou manžel či manželka, v zasvätenom živote spoločenstvo. Nikto z nás nemôže rásť osamotene – ani vo viere. Boh nás nechcel spasiť ako jednotlivcov, ale ako spoločenstvo, ako svoj ľud. A to prináša aj zodpovednosť: nielen prijímať podporu, ale byť oporou pre druhých. Ak sa ocitneme vo vlastnom pohodlí, práve vtedy by sme sa mali spýtať: „Komu môžem byť teraz nablízku?“

Ak by ste mali dať jednu radu mladým ľuďom, ktorí hľadajú vnútornú zrelosť v dnešnom zložitom svete, aká by to bola?

Pozerajte sa na život z dlhšej perspektívy. Mnohé chyby mladých vznikajú z toho, že sa sústredia len na to, čo prináša okamžité uspokojenie. No veci, ktoré majú skutočnú hodnotu – štúdium, povolanie, vzťah či rodina –, si vždy vyžadujú čas a trpezlivosť.

Keď sa rozhodnete pre veľké ciele, je prirodzené, že budú vyžadovať dlhodobé úsilie, odhodlanie a obetu, ale práve tieto dlhé procesy prinášajú najhlbšiu radosť a naplnenie. Kto sa učí myslieť v dlhodobom horizonte, postupne dozrieva – nielen vo svojich rozhodnutiach, ale aj vo vnútri. Skutočná zrelosť sa nerodí z rýchlych rozhodnutí, ale z vernosti – z odhodlania kráčať ďalej, aj keď výsledky nie sú viditeľné okamžite.