Zuzana šikanovaná v práci: Vyzerala som, akoby zo mňa vyprchal život (rozhovor)

(Meno respondentky sme kvôli citlivosti situácie zmenili. Jej pravú identitu redakcia pozná.)

Neexistovala možnosť, aby sa šéfka postavila na jej stranu. Kolegyňa, ktorá ju šikanovala, bola na piedestáli a u šéfky mala rozhodujúce slovo. Zuzana dlhý čas ignorovala poplašné signály svojho tela aj psychiky a nebyť priateľov, mohol sa jej príbeh skončiť zle.

Do tejto práce si šla ako do vysnívaného prostredia, ktoré si dlho hľadala, a mala si jasne nastavené podmienky kvôli svojej rodine a deťom. Na začiatku to v práci fungovalo? 

Naozaj som to vtedy tak vnímala. Pre mňa to bola vymodlená práca. Cítila som sa na správnom mieste a v kolektíve som zažila veľké prijatie. Bol o mňa stále záujem, všetko mi dopodrobna vysvetľovali. Chvíľu sa ozaj všetko točilo okolo mňa a zároveň pristúpili na všetky podmienky, ktoré som dala. Spätne, keď už mám načítané veci o týchto fenoménoch, môžem označiť toto obdobie ako takzvaný „love bombing“. To bola všetka tá pozornosť a všetky nadštandardné úľavy. Keď toto obdobie prestalo, už som im bola nesmierne zaviazaná. Bol to ich cieľ, prečo sa ku mne takto správali. 

Kedy sa to začalo lámať?

Prvý zlom, ktorý si pamätám, prišiel s kolegyňou, ktorá mi spôsobila najviac ťažkostí. Mali sme nejaký rozhovor, povedala mi osobnejšiu vec a po tomto rozhovore akoby zo dňa na deň všetko medzi nami ukončila. Zrazu sa jej nechcelo ďalej so mnou rozprávať, prestali sme mávať také rozhovory ako na začiatku, keď sme sa delili aj o prežívanie o  rodinných veciach. V bežných vzťahoch ideš stále do hĺbky a ak sa chce ten druhý otvárať, pekne to funguje. Tu to prišlo po nejaký bod a zrazu ďalej žiadna komunikácia. Nechápala som, prečo sa tak stalo, a prvé, čo mi napadlo, bolo, že zrejme robím nejakú chybu. Bolo mi to aj vyčítané, ak sa mi stala chyba, hľadala som stále problém v sebe. Som predsa v práci už tak dlho, že by som už nemala robiť žiadne chyby.

Malo toto prestrihnutie komunikácie dosah v pracovnej komunikácii?

Najskôr to v prvom rade bolo o mojom vnímaní. Nik mi nehovoril, že ty si zlá alebo robíš niečo zlé, len som stále mala pocit, že som zas urobila túto chybu a už to robiť nemôžem. Bojovala som v prvom rade so svojím vlastným perfekcionizmom. Potom však prišlo krízové obdobie, keď som zo strany tejto osoby začala byť trestaná tichom. Jednoducho ak som potrebovala pomôcť, neodpovedala, aj keď som sa spýtala, alebo ma nechala „vyžrať“ si svoj problém sama, aj keď by mi vedela pomôcť alebo dať nejakú radu. Začala som si všímať prvky pasívnej agresie z jej strany, ktoré sa prejavovali v tom, akým spôsobom mi položila papier na stôl alebo odsunula stoličku plná jedov, keď som potrebovala niečo robiť za počítačom. Zrazu bolo toho viac a viac.

Aký ste boli kolektív? Nepodržali ťa ostatní?

Vtedy som nemala nikoho, kto by sa ma tam zastal. V práci sme bežne boli tri, dokopy nás bolo päť. A táto osoba robila všetko pre to, aby to bolo najlepšie pre ňu. Mala hlavné slovo u šéfky a presvedčila ju, že najlepšie riešenie je, aby som aj ja mala plný úväzok. Mala som pocit, akoby mi závidela ten môj polovičný, takže si povedala: Konečne je čas, aby to bolo spravodlivé, a ak ja tu musím vydržať osem hodín, tak tu budeš trčať aj ty. Pre nich to bolo aj najľahšie a najlacnejšie riešenie než prijímať nového človeka. Nikto z nich nehľadel na to, ako mi to skomplikuje život. Z lojálnosti voči nim som bola ochotná na túto zmenu pristúpiť. Ale keď nastali problémy a v rodine nám to po zmene v pracovnom čase vôbec nefungovalo, nechceli to vidieť a tvrdili mi, že si to vymýšľam a mám nejaký problém, isto som nejaká chorá, lebo toto sa musí dať zvládať, veď to nič nie je.

Čo to s tebou robilo?

Chodila som do práce s tým, že sa tejto osoby bojím. Teraz som ja odmietala s ňou komunikovať, keď sa takto správa. Mala som naozaj hrču v hrdle, ťažko na žalúdku a stálo ma veľké nervy každý deň tam chodiť, hoci bolo mnoho dní, keď sa šikana z jej strany vôbec nediala. Ale človek už mal skúsenosť a videl, že niečo je v tom človeku čudné, čo si nevie vysvetliť, tak sa už jednoducho bál stále. 

Neskúšala si to nejako proaktívne riešiť s dotyčnou osobou alebo so šéfkou?  

Musím určite povedať, že som to veľmi nedokázala. Vnímala som, že šéfka bude určite na strane tejto osoby, bolo málo pravdepodobné, žeby sa postavila na moju stranu. Navyše som cítila, že nemôžem ani šéfke na túto kolegyňu žalovať niektoré veci, lebo mi tak ublíži a zráta mi to, že to bude ešte horšie. Postupne som si začala v sebe definovať, že táto osoba je naozaj pokrytecká – ku mne sa správala inak ako k iným. Vedela som, že mi nikto neuverí, že by mi táto osoba dokázala toto urobiť, takto voči mne zareagovať. Od obratu v správaní tejto kolegyne som stratila veľa času uvažovaním o svojej chybe, o tom, čo je na mne zlé. Kým som v sebe hľadala chybu, bála som sa opýtať, čo sa to zrazu s ňou deje, prečo mi ubližuje?

Navyše som cítila, že nemôžem ani šéfke na túto kolegyňu žalovať niektoré veci, lebo mi tak ublíži a zráta mi to, že to bude ešte horšie.

Dostala si od tejto kolegyne pomenované dôvody, prečo sa voči tebe takto vyhranila?

Nie, naozaj. A keď sa komunikácia medzi nami zastavila, už by som ju ani ja nedokázala konfrontovať s takouto otázkou ani sa v týchto situáciách ubrániť. Niekto by si to nenechal robiť, ale ja som bola z tých ľudí, ktorí si to robiť nechali.

Pracovala si v kolektíve: nik si nevšimol toto neštandardné správanie voči tebe?

Som presvedčená, že šéfka určite nie. Bola tam ešte ďalšia osoba, s ktorou by som to do istej miery vedela odkomunikovať. Zároveň to však bola osoba, voči ktorej sa táto kolegyňa rovnako správala zle. Videla som, ako je rovnako v niektorých situáciách touto osobou ponížená až do očí. Ale táto moja kolegyňa sa len otočila, prestala komunikovať a nechala to tak, nedokázala to riešiť. Vnímala som, že to nie je voči tejto druhej kolegyni v poriadku, že to bolo škaredé, akým spôsobom ju zhodila.

Rozprávala si sa o tom s touto rovnako ponižovanou kolegyňou?

Keď som videla, ako dostala „naložené“, prišla som potom za ňou. Ale nešla som do konfrontácie, ale len s tým, že som sa tejto druhej kolegyni usilovala pomôcť, zareagovala som tak, ako mala zareagovať tá, ktorá jej ubližovala. Povedala som jej: „Vieš, rozumiem tvojmu strachu a obavám, prečo si potrebovala túto situáciu riešiť.“ Jednoducho som len ponúkla to riešenie, ktoré nepriniesla naša nepríjemná kolegyňa. No nešla som do toho, aby som pomenovala, že to jej správanie bolo nevhodné, zlé. Je to čudné, ale bola som takto zablokovaná – teraz, keď sa počúvam, mi to nedáva logiku.

Pracovala si v prevádzke, kde ste denne prichádzali do styku s ľuďmi. Nevšimli si ani iní ľudia, ktorí tam chodili ako zákazníci, takúto disproporciu správania? 

Táto osoba určite pred zákazníkmi pôsobila veľmi milo, čiže bolo úplne vidieť posun, že ku mne je nevrlá a v sekunde k zákazníkovi iná. Presne na tomto som si to začala všímať. Stala sa mi jediná situácia, keď si to niekto všimol. Už keď som nebola na tomto pracovisku, rozprávala som sa s jednou zákazníčkou. Tá mi hovorila, ako nerada k nám do prevádzky chodila kvôli tejto osobe a rovnakému vnímaniu jej správania, ako som mala ja. Cítila sa pri nej veľmi nepríjemne. Až som bola prekvapená, že ju rýchlo odhalila a vedela to pomenovať, ja som ju nevedela odhaliť skoro dva roky.

Čo sa potom dialo v tebe okrem paralyzujúceho strachu z konfrontácie tejto situácie s kolegyňou alebo nadriadenou?

Telo veľmi reagovalo na silný strach búšením srdca, depresiou a rôznymi telesnými príznakmi, ktoré dávali najavo, že niečo nie je v poriadku. Takisto reagovala psychika, aj keď som dlho tieto prejavy a reakcie tela potláčala. Tým, že som sa sústavne snažila v práci vyhovieť požiadavkám a nevytvoriť konflikt, stále som utekala od riešenia. Jednoducho som to nejako v sebe trpela napriek všetkým signálom. Postupne som zažila vnútornú konfrontáciu v hĺbke svojej osobnosti, nesúlad s tým, čo sa dialo a čo som cítila. V tejto vypätej situácii mi začali vyskakovať na povrch aj iné veci nesúvisiace s prácou: staré psychické zranenia a traumy, akoby som mala úplne rozorvané vnútro. Najhoršie bolo, že čím ďalej, tým viac som nedokázala fungovať ani doma, ani v práci.

Ako sa to prejavovalo?

Cítila som sa tak, akoby som všetku svoju energiu, ktorú som mala, minula v práci. Tým, že tie podmienky v nej boli náročné, povedala som si, že to musím vydržať. Domov som chodila ako torzo – dve, tri hodiny po práci som nebola schopná vstať z postele. Nikto doma zo mňa nič nemal, zrazu bol večer, chvíľu som bola s rodinou a už tu bol ďalší deň. 

Domov som chodila ako torzo – dve, tri hodiny po práci som nebola schopná vstať z postele. Nikto doma zo mňa nič nemal, zrazu bol večer, chvíľu som bola s rodinou a už tu bol ďalší deň. 

Dokázala si ísť do práce v takomto stave?

Paradoxne, áno. Nebola to taká depresia, že ostanem nefunkčná doma v posteli a nevyjdem z nej. Som nastavená na povinnosti, ísť a makať, mala som to stále v sebe napriek tomu, že som vedela a cítila, že idem proti sebe. Túto sebadeštrukciu som musela pochopiť a uvidieť, ale sama som to nedokázala.

Kto ti teda pomohol?

Vytiahli ma z toho priatelia a ľudia, ktorí na mne videli zmenu, že už nie som zrazu sama sebou, že nejako živorím. Pýtali sa ma, čo sa to so mnou deje? Mala som rozhovor s priateľkou, ktorá ma sem-tam len zazrela v rámci dediny. Povedala mi: „Čo sa to s tebou stalo? Veď vyzeráš, akoby z teba vyprchal život!“ Práve toto boli momenty a upozornenia, ktoré ma z tohto stavu vytrhávali, keďže som signály tela ignorovala. Postupne mi slová priateľov a ich blízkosť spriechodňovali cestu von z tejto situácie. 

Nebol teda pre teba dostatočný impulz neschopnosť postarať sa o rodinu? Nevyjadril sa k tomu tvoj manžel?

Určite sme doma riešili, čo ďalej. Keď človek prichádza postupne na to, že by asi bolo dobré zmeniť zamestnanie, chce ho zmeniť tak, že už má niečo ďalšie. Ale myslím, že manžel k tomu zachoval múdry postoj: vnímal, že to nie je dobré. Chcel však, aby som k tomu rozhodnutiu odísť dospela ja sama. Nechcel sa dostať do stavu, aby som mu niekedy vyčítala, že mi povedal, aby som odtiaľ odišla. Pretože to pracovné miesto, čo sa týka podmienok, prijatia mojich výhrad a rôznych iných vecí, bolo pre nás veľmi výhodné, preto bolo ťažké ho meniť. Postupne som naozaj dospela k rozhodnutiu odísť a podala som výpoveď. Vtedy začali byť útoky v práci najhoršie.  

V čom sa to prejavovalo?

Nechceli prijať môj pohľad ani dôvody odchodu a stále mi hovorili, ako to vidím zle a nereálne a že to ja som urobila nejakú chybu, keď sa mi to nedá vydržať. Veď oni sú najlepší kolektív. Zdôrazňovali mi zase všetky veci, ktoré boli pre mňa výhodami, aby som zas mala výčitky a zlý pocit z toho, že odchádzam. Čo si to vôbec voči nim dovoľujem? Jedného dňa som prišla domov a povedala manželovi ich poslednú hlášku: že vraj budem teraz utekať odvšadiaľ. Vtedy ma manžel už jasne podržal, že to vôbec nie je pravda a že takéto správanie voči mne nie je normálne.  

Hľadala si nejaké odborné riešenie situácie?

Veľmi mi v pochopení môjho konania pomohli psychologické články hovoriace o správaní sa človeka v strese. V škole nás učili len o troch spôsoboch odpovede na stres – útok, útek, prípadne zamrznutie. Každé z nich má určitý potenciál, že človek nad stresorom vyhrá a prekoná nebezpečenstvo. Úplne nová informácia pre mňa bola, že existuje aj štvrtý spôsob, ktorý je vlastne zlyhaním primárnych spôsobov obrany – a tým spôsobom je podliezanie. Veľmi rada používam na vysvetlenie analógiu s medveďom – útok: vytiahneš naňho nôž, útek: vezmeš nohy na plecia, zamrznutie: hráš mŕtveho a veríš, že ťa nechá nepovšimnutého.

A to podliezanie?

To je v skutočnosti kŕmenie medveďa: „Milý medvedík, ty si asi hladný, však počkaj, pohľadám ti rybu.“ Človek verí, že keď urobí to, čo sa po ňom chce, že ho agresor nechá tak, ale týmto spôsobom – podliezaním jeho požiadavkám ho vlastne iba pripútava k sebe a podporuje ho v agresívnom správaní. (Medveď sa nikdy nezasýti a nebezpečenstvo nepominie). Pochopenie tohto dalo aj mne samej vysvetlenie, prečo sa nedokážem brániť a zastať seba samej – lebo som bola naučená skôr podliezať. Vtedy som začala používať legitímne právo na účinné spôsoby obrany. Keďže som nemala síl na útok, vybrala som si útek od agresie, ktorú som nevedela inak vyriešiť.  

Malo toto obdobie tlaku v práci pre teba nejaké dozvuky?  

Keď som pochopila, že musím prerušiť tieto vzťahy a nečakať od tej osoby, že sa nejako zmení a začne sa ku mne správať s úctou, začala som si vážiť seba samu a stáť za rodinou. Bola som si už vedomá toho, aké zlé dosahy mal tento čas na našu rodinu, a mala som predstavu, že to najhoršie obdobie je už za nami. Myslela som si, že keď podám výpoveď, všetko sa vyrieši, no najhoršie obdobie prišlo práve vtedy. Nebola som totiž pripravená na to, čo sa vo mne vo vnútri bude diať. Ale bála som sa, či neprídu tie najväčšie útoky, čo sa aj stalo. V práci sa mi potrebovali nejako „revanšovať“ za to, že ich opúšťam a zrádzam – podľa ich pohľadu. Veď oni potrebujú človeka, však potrebovali už ďalšieho ešte predtým a teraz, keď niekto vypadne, bude to katastrofa.   

To bolo jediné, čo ťa prekvapilo?

Najviac som bola prekvapená z toho, ako reagovalo moje telo. Ešte len potom som začala mať tie najväčšie búšenia srdca, tú najväčšiu možnú nespavosť a úplne depresívne stavy. Práve vtedy mi priateľka povedala, aby som bola v pohode, že tento stav je normálny. „Predstav si, že si bola niekoľko mesiacov tlakovaná ako balón. Keďže si si povedala, že sa od tohto tlaku odtrhneš, teraz fučíš po miestnosti a lietaš všade dokola. Toto sa ti deje.“ Toto ma povzbudilo a dokázala som situáciu zvládnuť a prekonať. To ona mi poradila pomôcť si dostatkom magnézia v takomto strese a byť v pokoji. Potrebovala som už len vydržať poznámky v práci.

Tie zrejme prišli?

Je pravda, že keď už som podala výpoveď, neprišli úplne hneď. Skôr boli na mňa zas opäť takí dobrí. Spätne to hodnotím, že zrejme dúfali, že výpoveď stiahnem. Opätovne prišla fáza „love bombing“. Najhoršie bolo, keď pochopili, že to je definitívne, a zistili, že som si našla ďalšiu prácu. Dnes to hodnotím ako chybu, že som im to povedala, všetko netreba v takejto situácii povedať. Človek sa má aj chrániť.  

Čiže to ich neprimerané správanie sa vrátilo?

Keď už bolo jasné, že určite odídem, vtedy to bolo v práci naozaj najhoršie. Našťastie, vtedy som sa už konečne dostala k psychológovi, lebo som veľmi dlho čakala na termín. O psychologickej pomoci som uvažovala ešte skôr, keď som ešte nevedela, že podám výpoveď. Takže všetky dôležité rozhodnutia, s ktorými som očakávala, že mi psychológ pomôže, som musela urobiť sama ešte predtým, ako som sa tam dostala. Prišla som tam, našťastie, v hodine dvanástej.

Bola som vo výpovednej lehote, no stále mi nebolo dobre ani fyzicky, ani psychicky a útoky v práci sa začali stupňovať. Vtedy mi psychológ povedal: „Uvedomte si, že vy na tom mieste nezažívate bezpečie. Je preto úplne legitímne, aby ste to bezpečie hľadali. Buď tak, že zapnete všetky svoje sily a nejakým spôsobom si tam to bezpečie vytvoríte. Ale je pochopiteľné, že sa to asi nedá, ale vy si doprajte a pochopte, že máte úplné právo odísť teraz na PN alebo požiadať o okamžité ukončenie pracovného pomeru dohodou.“ Zrazu som pochopila, že toto nemusím pretrpieť ešte dva mesiace. Na druhý deň som zozbierala všetku odvahu, a hoci som sa šéfky bála, pritlačila som ju k múru faktom, že buď cez PN, alebo okamžité ukončenie pracovného pomeru končím a zajtra neprídem. Dozvuky tohto času však telo prejavovalo ešte dlhšie, kým som začala spávať a fungovať, trvalo to naozaj ešte pár mesiacov. Ale už som vedela, že je to normálne.

Keď sa spätne dívaš na toto obdobie, nikdy si nevidela nejaké varovné signály?  

Problém bol, že som to najprv nechcela vidieť, bola som zameraná na výkon, odmakať si veci. Navyše, keď som už aj začala problém vidieť komplexne, cítila som sa voči nim veľmi zaviazaná. Trápila som sa aj tým, že ak ja odídem, jednoducho bude mať prevádzka problém sa udržať, cítila som lojalitu. Toto všetko ma zväzovalo napriek tomu, že som aj sama začala vnímať, že ubližujem svojej rodine, sebe a že to nemôže dopadnúť dobre. Nebyť rozhovoru s priateľkou a obrazu fučiaceho balóna, neviem, kde by som bola. Vtedy mi zdôraznila, že si musím sama v sebe dovoliť ich sklamať, pretože oni pre mňa nie sú takí dôležití ako moja rodina a tú sklamať nemôžem. Musela som pochopiť, že mám právo ľudí sklamať. 

Bolo pre teba jednoduché prijať takúto možnosť?

Musela som v sebe prekonať odpor, pretože celý život som fungovala tak, že nikoho nesklamem. Vždy som napĺňala očakávania tých druhých. Musela som pochopiť, že ich naplniť nemusím napriek tomu, že oni ostanú vo vážnej situácii, keď odídem. No nie som povinná tam ostať. Predtým som sa snažila prispôsobiť ich podmienkam, aj som im hovorila, že potrebujem skrátený úväzok, že to takto nezvládam, ale neverili mi. Neboli ani ochotní urobiť voči mne žiaden ďalší kompromis, lebo už ich urobili predtým a ja som voči nim zaviazaná. Už to šlo do vydierania.

Zrazu som pochopila, že ani predtým to nebolo nejaké nezištné akceptovanie mojich podmienok a pochopenie mojich hodnôt, prečo som také podmienky chcela. Keď už som tam bola a oni ma potrebovali, začali ma vydierať. A ja som sa nechala, lebo mi to dávalo nejakú logiku – oni mi ustúpili v tomto, ja ustúpim teraz. 

Keď sa na celú situáciu dívaš s odstupom, čo ťa to naučilo?

V prvom rade som sa naučila rešpektovať svoje telo. Predsa som ako človek jednota tela, duše a ducha. Ak nám dáva telo nejaké signály, že idem na hranu alebo až za hranicu, treba to počúvať. Dokonca teraz poviem, že moje telo vedelo o tom, že som nejakým spôsobom využívaná a že mi je ubližované, ešte skôr, ako to bolo v mojom vedomí, skôr než som si to začala pomenovávať a spoznávať vzorce tohto zlého správania.

Teraz si hovorím, ako som len mohla svoje telo takto nepočúvať a zanedbávať? Za pár mesiacov tejto situácie som schudla desať kíl. Som však vďačná za priateľov, ktorí ma podržali, lebo často takéto situácie a patologické osoby človeka od priateľov odtrhnú. Našťastie, s touto osobou som bola len počas pracovného času, to ma zachránilo. Pochopila som, aké je dôležité stretávať sa s priateľmi a počuť spätnú väzbu na seba. Začala som si vážiť seba samu, aj keď zlyhám alebo aj keď nie som najdokonalejšia. Je to úplný kontrast oproti tomu, čo sa po mne chcelo. A pokračujem v práci na liečení svojho perfekcionizmu a na sebaprijatí.