Zvolenie Leva XIV. je prekvapením Ducha Svätého

Voľba kardinála Prevosta prekonala všetky predpovede. Nový pontifik nás pozýva, aby sme spoločne kráčali po ceste synodality, ktorú vytýčil pápež František pre Cirkev otvorenú všetkým, pohostinnú, priateľskú, a aby sme liečili rany chudoby, aby sme znovu objavili odzbrojujúcu silu dialógu a stretnutia.

Prekvapenie od Ducha Svätého! Áno, ak mám byť úprimný, presne toto som od konkláve očakával: a tak aj bolo. Prekvapenie, ktoré zanechá vo vašom srdci povestný pokoj, dar zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý pápež Lev prial nielen Ježišovým učeníkom, ale všetkým ľuďom vo svojom intenzívnom a dojímavom prvom pozdrave z balkóna Baziliky svätého Petra. A spolu s pokojom aj radosť a nádej, o ktorých svedčil ten pestrý a slávnostný dav, ktorý zaplnil námestie…

Keď sa Ježišova Cirkev napriek všetkým svojim slabostiam snaží žiť evanjelium, potom prevládne iná logika než tá, s ktorou príliš často nakoniec veci riadime.

Duch Svätý opäť raz narušil predpovede komentátorov a s najväčšou pravdepodobnosťou aj očakávania väčšiny ľudí. Ak sa čo len trochu pozorne a s otvorenou mysľou zahĺbime do toho, čo sa stalo, nemôžeme si nevšimnúť, že keď sa Ježišova Cirkev napriek všetkým svojim slabostiam snaží žiť evanjelium, potom prevládne iná logika než tá, s ktorou príliš často – v rozpore s osudom toho, čo je podľa Božieho plánu plne ľudské – nakoniec veci riadime.

Je to logika, ktorá sa vždy vynára ako nová a prekvapujúca nie z túžby potvrdiť – alebo dokonca vnucovať – vlastný uhol pohľadu, ale z túžby počúvať hlas Ducha tým, že sa navzájom počúvame bez predsudkov, aby sme priniesli tak, ako nám je daný, Ježišov pohľad. Tu a teraz pre nás a pre všetkých.

Zvolenie pápeža Leva XIV. zodpovedá tejto logike. A myslím si, že sa všetci musíme poučiť: nesnažme sa príliš rýchlo posudzovať, čo povie a urobí, neporovnávajme to so svojím vlastným uhlom pohľadu, ale s úprimnosťou a slobodou sa otvorme, aby sme rozpoznali, čo nového pápeža skutočne inšpiruje a vedie. Nechajme sa prekvapiť a dotknime sa svojho vlastného spôsobu vnímania a žitia. Takto sa to dialo už aj s prvými slovami, ktoré Svätý Otec vyslovil po svojom zvolení a v homílii v Sixtínskej kaplnke počas omše s kardinálmi.

Slová, ktoré pramenia zo srdca kresťanskej skúsenosti, ktorá nie je ničím iným ako skúsenosťou Ježiša živého v našej existencii a v dejinách. Na osobnej úrovni (pápež zdôraznil, že chce „zmiznúť“, aby ponechal Bohu všetok priestor pri výkone svojej služby), ale aj na cirkevnej a spoločensko-politickej úrovni. V živote a poslaní Cirkvi – pápež Lev to pripomenul s pokojnou jasnosťou – musíme spoločne kráčať po ceste synodality, ktorú vytýčil pápež František pre Cirkev otvorenú všetkým, pohostinnú a priateľskú. A v spoločenskom a politickom živote, rozorvanom polarizáciou a sužovanom vojnou, musíme hojiť rany chudoby a znovu objavovať odzbrojujúcu silu dialógu a stretnutia. Je to niečo, čo svet očakáva a dokonca si to žiada: túto skutočnosť potvrdil neuveriteľný záujem, s akým sa v posledných dňoch na Cirkev pozerá zo všetkých strán.

Lev XIV. sa Cirkvi a svetu predstavil ako Boží muž, mierny a zároveň neochvejný vo svojej viere a vo viere v pokornú a premieňajúcu silu evanjelia, ktorou je láska: tá láska, ktorá jediná je schopná premôcť všetko. Nie nadarmo – ako sám spomenul – je synom svätého Augustína, učiteľa (a svedka) milosti a lásky. Pápež, ktorý dôveruje Márii, Ježišovej matke aj matke nás všetkých. Mária, ktorá nám aj prostredníctvom pápeža Leva hovorí, hľadiac na Ježiša: „Urobte všetko, čo vám povie.“

Prevzaté z cittanuova.it. Redakčne krátené.