Spoločnosť

Godzone je projekt, ktorý nehrá sám za seba

Foto: Július Kotus

Desiata Godzone tour prilákala na štadióny najviac ľudí vo svojej histórii. V Poprade, Košiciach, Žiline, Banskej Bystrici a v Bratislave to bolo spolu 22 511 ľudí. Žiadnemu inému kresťanskému spoločenstvu na Slovensku sa za posledné roky nepodarilo aktivizovať toľko mladých ľudí. Čo robia organizátori Godzone inak ako ostatné spoločenstvá? Čím nás môžu inšpirovať?

Hoci sa koná pod záštitou Rady pre mládež a univerzity Konferencie biskupov Slovenska a má podporu mnohých kňazov, v rámci Cirkvi opakovane čelí aj výraznej kritike.

Máme sa obávať fenoménu Godzone? Ide o emocionálnu manipuláciu mladých ľudí? Rozprávali sme sa s tajomníkom Rady pre mládež a univerzity Konferencie biskupov Slovenska Ondrejom Chrvalom. 

Projekt Godzone sa za desať rokov svojej existencie stal doslova fenoménom. Viete pomenovať, čo sa to udialo?

Neviem. Každý sa ma pýta, ako sa projekt Godzone stal fenoménom, a ja na to neviem odpovedať. Začalo to skupinou mladých, ktorí dostali pozvanie od Rady pre mládež  Konferencie biskupov Slovenska, kde som dnes tajomníkom.

Pred rokmi prišiel nápad kňaza Janka Buca spraviť turné po Slovensku, ktoré by bolo sériou koncertov. Zohnali sme vtedy dídžeja, rapera a dve chválové kapely, jednou z nich bolo aj Espé, a urobili sme koncerty vo viacerých mestách Slovenska. Podmienkou bolo, aby to malo porovnateľnú kvalitu so svetskou produkciou, ale aby bol obsah evanjelizačný. Boli sme prekvapení, že v prvom ročníku prišlo vyše päťtisíc mladých, hoci to bolo úplne nové a neznáme.

Išlo o prevzatý formát alebo sa to vytvorilo tu na Slovensku?

Bolo to vyrobené na kolene, medzi nami, z ničoho. Táto séria koncertov bola úspešná a časom si to spoločenstvo Espé zobralo za svoju úlohu a tak vznikol celý projekt Godzone, na ktorý sa začali nabaľovať iné veci.

Prečo je tento projekt taký úspešný?

Je to kombinácia viacerých vecí. Jednou z nich je kvalita. Autori projektu hovoria, že chceme dať Bohu to najlepšie. Technika je na profesionálnej úrovni, rovnako videoprojekcia, kvalitné sú svedectvá, kvalitní ľudia, umelci. Sú tam hudobníci, ktorí sú top profesionáli, herci. Na tento ročník napríklad prišiel aj bubeník, ktorý chodí vystupovať po celom svete a na tento týždeň mal mnoho iných ponúk. Všetko však odmietol, aby mohol bubnovať zadarmo pre Godzone.

Zaujímavé na tom je, že ide o dobrovoľníkov. Ako ste dokázali motivovať na dobrovoľnícke aktivity týchto ľudí, keď dnes každý tvrdí, že na nič nemá čas? Pre Godzone sú nasadení aj otcovia rodín, nielen mladí.

Je tam niekoľko otcov rodín, dokonca aj viacero celých rodín. Celý týždeň chodia a robia pre Godzone aj s deťmi. Projekt Godzone je evanjelizačný a kerygmatický.

Čo tým myslíte?

Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa hovorí, že v prvotnej Cirkvi katechéze, teda formácii vo viere, predchádzala kerygma, prvé ohlasovanie. Ide o podanie základnej informácie o tom, čo je kresťanstvo, že Boh je dobrý Otec, ktorý stvoril svet z lásky, miluje nás, a keď sme sa od neho odvrátili hriechom, poslal svojho Syna Ježiša Krista, ktorý nás vykúpil, zlomil moc smrti a moc Zlého. A tí, ktorí sa pre neho rozhodnú a uveria v neho, tvoria Cirkev a Cirkvi dáva Boh Ducha Svätého, aby ju oživoval a hýbal dopredu. Zároveň je prvotná kerygma pozvaním na osobné stretnutie s týmto Bohom, nielen informácia o ňom. Toto je teda aj základný odkaz Godzone.

Autori projektu hovoria, že chceme dať Bohu to najlepšie.

My v Cirkvi mnoho ráz začíname stavať dom od podlahy. Nám sa však dnes táto podlaha prepadá. Ľuďom dnes chýba základ, máme slabú antropológiu, ľudia nevedia, kto sú, často sú stratení. Vidíme zmätok v západnej antropológii, ktorá sa premieta až do gender ideológie, a v otázke, kto je človek, vládne obrovská neistota a chaos.

A keď v Cirkvi prichádzame s odpoveďou, ktorá je formačná a katechetická, začíname od takej vysokej úrovne, že mladí sa nechytajú. Niekedy sa pýtajú, prečo začíname od hlbokých vecí, ako je usporiadanie liturgie, ale oni pritom nevedia, prečo tú liturgiu vôbec slávime, aké je tajomstvo spásy a čo nám to pomôže žiť? Tým rozhodne nemám nič proti vysvetľovaniu liturgie, len treba s mladými najprv prejsť mnohé základné úrovne, kým sa k liturgii dostaneme.

Tvrdíte teda, že sa máme s mladými dostať na tú bázu a nepreliezať istú latku? Nie je to podceňovanie dnešných mladých ľudí?

Nie, to si nemyslím. Neznamená to, že v snahe zaujať mladých musíme zriediť evanjelium. To v žiadnom prípade. My sa len dostávame na absolútne základnú úroveň viery, na otázku, o čom naša viera je. Tak ako to prízvukovali poslední traja pápeži, viera nie je len morálny systém, norma správania, ani filozofia, ale je to stretnutie so živým Bohom. Toto je podstata.

My mladým pre krátkosť času nevysvetľujeme následné veci, ale na Godzone sa ohlasuje, že Ježiš je živý, je tu prítomný a každý sa s ním môže stretnúť. Pozývame mladých na adoráciu. Keď ich však posadíte pred bielu Hostiu a oni nevedia, že toto je živý Ježiš, ktorý za nás zomrel na kríži, že máme odpustené hriechy, tak nevedia presne, čo na adorácii majú robiť. No ak ho prijmú, potom už v živote nie sú sami a aj na Hostiu pozerajú inak a nevedia sa od adorácie odtrhnúť.

Godzone ponúka túto základnú kerygmu veľmi živým spôsobom a tak mladým vyplní presne tú medzeru v pochopení celej viery. A oni sa vrátia domov a zrazu omša nie je obrad, ktorý si odsedia, ale je to premenenie živého Krista, ktorého môžu prijať. Stretko už nie je aktivita na popoludnie, je to nevyhnutnosť, aby sme v tomto svete prežili napojení na Boha a jeho lásku.

Na Godzone však asi chodia väčšinou mladí, ktorí už majú svoju formáciu v rôznych spoločenstvách, alebo z rodín či farností, a toto už teda majú za sebou. Alebo sa mýlim?

Toto je presne to, na čo narážame v pastorácii mládeže. My predpokladáme, že to tak je a mladí už majú základ. Poviem to na príklade našej skúsenosti z animátorských škôl. Mysleli sme si, že mladí už majú ľudský základ z rodiny a vo farnosti dostali náboženskú nadstavbu. Na animátorskej škole je už len ich naučiť slúžiť iným mladým, viesť stretká vo farnostiach či organizovať malé akcie.

Zrazu sme však zistili, že my ich učíme slúžiť, a oni pritom nemajú základy. Nerád to hovorím, ale museli sme začať suplovať úlohu rodín a farností a dať im základné ohlasovanie, kto je pre mňa Boh. Prešli sme s nimi základy viery, aby vedeli, čomu vlastne veria, a zrazu tá strecha služby, ktorú budujeme, dostala steny, akoby oporné stĺpy. Potom sme však zistili, že nestačí stavať ani na základe viery, celý ten dom sa nám začal rúcať, pretože – obrazne povedané – stál na nestabilnom podloží a začal sa nám prepadať do zeme.

My sme chceli, aby slúžili spoločenstvu, a pritom dievčatá sa nám tam rúcali z toho, že sú tučné a škaredé, a chalani sa rúcali, lebo si mysleli, že sú príliš neschopní, a my im hovoríme o Bohu, hoci oni majú problém aj so základnou antropológiou, kým sú ako ľudia. Takže ešte pred vierou sme začali s tým, kto je človek, aká je jeho identita, čo to znamená, že Kristus vykúpil človeka.

Aké typy ľudí chodia na Godzone?

Ide o celé spektrum. Sú tam ľudia, ktorí sa opakovane vracajú a prídu sa tam osviežiť vo viere a mentalite projektu. Sú tam ľudia, ktorí sa hľadajú, začínajú vo viere a nájdu tam prvé oslovenie. Potom sú tam aj ľudia z ulice, pretože Godzone sa nezačína o šiestej večer. V danom meste sa ráno ide do škôl, robia sa evanjelizácie cez prestávky alebo hodiny. Ja som bol tento rok práve v pozývacom tíme na školách. Každý deň sme obehli aj tri-štyri základné alebo stredné školy v tom meste alebo okolí.

Ako pozývate na školách?

Je tam opäť hudba, svedectvá života a pozvánka na Godzone. A keď aj tí mladí neprídu večer na program, tak už dostali základné posolstvo. Ohlasujú to mladí, čiže rovesníci hovoria, čo zažili s Bohom. A poobede v ten deň je aj evanjelizácia v meste na námestí.

Títo mladí dobrovoľníci sú odchovancami Godzone? Alebo sú to ľudia z rôznych charizmatických stretiek?

Tu treba vysvetliť, ako Godzone vôbec funguje. Mnohí nám vyčítajú, že prídeme do mesta, urobí sa show a potom odídeme. My sa však vždy dopredu spájame s miestnymi spoločenstvami, ideálne s miestnym kňazom pre mládež. Sám som takto pôsobil, keď som bol v Trnave ako kňaz pre mládež. Na konci Godzone sme predstavili lídrov miestnych spoločenstiev, ktorí dali mladým presné informácie, kde a kedy sa stretávajú, dostali konkrétnu pozvánku, ako v duchovnom živote pokračovať vo svojom meste.

Prichádza do miest so základnou tézou a to je budovať generáciu, ktorá verí v Krista, ale nielen súkromne.

Ešte účinnejšie však bolo, keď sme im pri východe z haly rozdali papieriky s výzvou: napíš svoje meno a kontakt a hoď to do schránky. Keď sa celý program skončí, zoberie sa obsah schránky s tisíckami odpovedí, vytriedi sa to podľa miest, zhromaždí sa to do tabuľky a tú pošlú miestnym kňazom pre mládež. Ten už ich vie navigovať na spoločenstvo, ktoré majú najbližšie. Takže do mesiaca od Godzone tour už vieme kontaktovať mladých s konkrétnou ponukou stretiek, aby neostali stratení v priestore.

O aké spoločenstvá ide?

Sú to väčšinou charizmatické spoločenstvá, ale aj iné, ktoré sú zosieťované pod miestnym kňazom pre mládež.

Viete odhadnúť, aké percento mladých na Godzone je neveriacich?

Neviem. Máme všelijaké svedectvá o obráteniach. Samotný program sa veľmi ťažko skladá, keďže nám prídu mladí od ľahostajných až po veľmi zapálených. Musíme to pripraviť tak, aby to zaujalo toho, kto príde prvý raz, a zároveň aby to voviedlo do modlitby toho, ktorý tam je už desiaty raz.

V čom vidíte prínos Godzone pre slovenskú Cirkev?

Je to projekt, ktorý nehrá sám za seba. Prichádza do miest so základnou tézou a to je budovať generáciu, ktorá verí v Krista, ale nielen súkromne. Pozýva mladých, aby začali niečo robiť. Voláme to zmena atmosféry – meň atmosféru vo svojej triede, vo svojej rodine. Tento rok sme vymysleli akciu X. Každý dostal kartičku s úlohou, napríklad vstaň ráno skôr a priprav svojej rodine raňajky. Cieľom bolo, aby aktívne pretavili vieru do života.

V máji po Godzone tour sa organizuje dvojdňová Godzone konferencia, kde sa ide viac na hlbinu. Kto chce ešte viac, môže sa prihlásiť na animátorskú Godzone školu alebo inú animátorskú školu, ktoré sú v takmer každej diecéze. V tejto škole dostane serióznu dvojročnú prípravu. Máme ľudí, ktorí sa na Godzone nabudia, prejdú celou touto formáciou a potom šíria kultúru kresťanstva do spoločnosti.

Máme ľudí z Godzone, ktorí vstupujú do regionálnej politiky, lebo chcú vplývať na spoločnosť z pozície kresťanov. A čo to prinieslo našej Cirkvi? Najmä jednotu.

Jednotu? Paradoxne vnímame skôr rozporuplné postoje kňazov a biskupov k projektu Godzone…

Keď si pozriete 300-členný tím Godzone, to nie je jedna partia. To sú mladí zo všetkých možných charizmatických spoločenstiev, od západu na východ. Namiesto toho, aby v týchto spoločenstvách bola rivalita, čo sme tu mali reálne desať, pätnásť rokov dozadu, že spoločenstvá sa pretekali, kto má viac členov, väčšie chvály, dnes tu máme veľkú jednotu charizmatických spoločenstiev a na Godzone neviete rozlíšiť, kto je z akého spoločenstva. Všetci bojujú za to, aby sa Slovensko stalo Božou krajinou.

Čiže ste dostali charizmatické spoločenstvá pod jednu strechu?

Presne tak, dnes majú jednu víziu, jedno zameranie, najmä v službe mladým. Namiesto rivality máme dnes spoločenstvá, ktoré sa navzájom pozývajú, slúžia si, tešia sa z toho, kto má lepšiu kapelu. Je tu krásne sieťovanie lídrov týchto spoločenstiev a projektov s mládežou.

Nad Godzone prevzala záštitu aj Konferencia biskupov Slovenska cez svoju Radu pre mládež a vysoké školy. Organizátori vyjadrujú poslušnosť biskupom, neutekajú pred prípadnou kritikou. Má teda Katolícka cirkev na Slovensku vplyv na Godzone?

Rozhodne áno. Tento projekt spustil kňaz Ján Buc, potom ho prebral Julo Slovák a neskôr som v Rade pre mládež vymenil Janka Buca. Organizátori Godzone však chodili len raz ročne na radu referovať, ako sa hýbu ďalej. To sa nám zdalo trochu málo, tak sme s otcom biskupom Galisom rozšírili radu a pozvali do nej zástupcov viacerých organizácií, ako je Erko, Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže, františkánsku Gifru, saleziánsku Domku a tiež projekt Godzone, lebo má veľký dosah na mladých.

Julo Slovák odvtedy osobne chodí na radu, kde aj ostatným členom, ktorí mali voči Godzone výhrady, osobne všetko vysvetľoval. Videl som, ako padajú predsudky, lebo ľudia sa pýtali priamo. Časom som bol uvoľnený naplno pre mládež na Slovensku a Julo ma pozval pozrieť sa priamo do kuchyne. Keďže som v kontakte s biskupmi, chceli, aby som išiel s nimi na tour, aby som s nimi strávil celý týždeň a zažil všetko zblízka.

Odvtedy s nimi chodím už tretí rok, celú Godzone tour žijem s nimi, sedím na generálkach, píšem si poznámky, čokoľvek sa mi nezdá, poviem a pripomienkujem, vždy ma vypočujú. Dostal som od nich pozvanie ísť aj na Godzone školu. Hoci tam boli viacerí kňazi, mňa zavolali cielene, aby som im pozeral na prsty a aby som čokoľvek okomentoval. Konzultoval som to s otcom biskupom a naozaj som nastúpil aj na túto ich školu, počúval som všetky prednášky.

Biskupi si vás potom predvolajú, aby ste o tom podali report?

Áno, niektorí si ma predvolajú, niektorí nie. Projekt Godzone má aj veľa odporcov.

Teda projekt Godzone priniesol jednotu medzi charizmatické spoločenstvá, samotných kňazov však rozdelil?

V týchto dňoch sa tvorí vyjadrenie zo strany Godzone, lebo na internete nájdete kadejaké ohováračské pamflety, ale nie je oficiálne vyjadrenie zo strany Godzone. Najkritickejšie hlasy prichádzajú od tých, ktorí nikdy na programe Godzone neboli. Sú aj seriózni kritici, ktorí o projekte píšu, ale viem, že nikdy, ani jeden večer, sa neboli na Godzone pozrieť.

Človek musí byť fyzicky prítomný na Godzone, aby sa mohol k projektu kriticky vyjadriť? Veď dnes existujú mnohé nahrávky, klipy, kde si človek môže urobiť predstavu…

Princíp je, že každý môže prísť na program so zápisníkom a spísať všetky bludy, ktoré tam zaznejú. Nech potom povie, ktoré tri body programu boli napríklad proti učeniu Katolíckej cirkvi. To mi však kritici nevedia povedať, lebo tam neboli. Keď má niekto výhrady, tak hovorím, že ja tam sedím, som na všetkých prednáškach. Tí ľudia mi nevedia konkrétne povedať, čo im prekáža.

V tých diecézach, kde mali biskupi s Godzone problém, sa tour neuskutočnila. Aká je dnes nálada medzi biskupmi vo veci Godzone?

Niektorí sú opatrní, až veľmi opatrní, iní zase projekt vyslovene podporujú a tí tam aj osobne chodia. Potom sú takí, ktorí to neriešia a dôverujú nám. Mám skúsenosť, že niektorí kritici aj osobne prišli, a keď videli, čo sa tam robí, zmenili názor.

Tento rok bolo pre mňa veľkou radosťou, že tam neboli už len charizmatické spoločenstvá, pomáhali napríklad aj saleziáni, pre ktorých to nie je ich hlavná spiritualita, ale majú veľké dary. Povedali si, že tu ide o Slovensko, a tak sa aj oni rozhodli ponúknuť svoje talenty. Jednota sa teda začína budovať už poza spoločenstvá.

Jasné je, že kritika sa vyskytla aj tento rok, preto sme po skončení tour iniciovali stretnutia a chceme byť čo najkonkrétnejší. Keď nám niekto reálne povie, čo je tam nesprávne, sme otvorení to prijať a zmeniť.

Kritika sa zameriava nielen na to, čo je v súlade s katolíckou náukou a čo nie, ale cieli aj na samotný štýl a masovosť projektu. Podľa niektorých ide o krok k uniformite. Údajne osem z desiatich mladých katolíkov je dnes na Slovensku formovaných v niektorom z charizmatických spoločenstiev. Nestrácame tým rôznorodosť a pluralitu spiritualít tým, že ostatné spoločenstvá ťahajú za kratší koniec?

Na to odpoviem fenoménom Národných stretnutí mládeže, ktoré vychádzajú zo Svetových dní mládeže. Ide o krásne stretnutie spiritualít a kultúr pod záštitou Svätého Otca. Víziu Národných stretnutí mládeže vedieme presne v tomto duchu. Keď si pozriete P15, P18 a R13, ako je tam poskladaný program, zistíte, že cielene dávame čo najväčší mix spiritualít. Je tam mariánska mládež, adorácia, je tam Taizé, aj chvály, ktoré sú tam len jedna z možností. Ide o formu mozaiky, aby sme ponúkli to najpestrejšie, čo v Cirkvi možno nájsť. Každý mladý si teda v programe nájde niečo, čo mu je blízke, a pri iných bodoch má možnosť spoznať iné spoločenstvá.

Je pravda, že projekt Godzone ide jedným smerom, a je pravda, že mladým chutí. Bolo by však chybou pastorácie mládeže ísť len touto cestou. Preto sa snažíme v pastorácii rozvíjať viacero spiritualít.

Najkritickejšie hlasy prichádzajú od tých, ktorí nikdy na programe Godzone neboli.

Ja osobne som sa po týždni strávenom na Godzone zúčastnil už na druhej akcii Katarínky (ide o projekt na záchranu starobylého kláštora v lesoch Malých Karpát neďaleko obce Dechtice), čo je niečo úplne iné, ale som aj katarínkovec, dokonca mám aj katarínkovské meno. Beriem to ako osobný cieľ vstúpiť do vecí, ktoré tu sú. Chodím na stretnutia univerzitných kaplánov, na stretnutia saleziánov. Snažím sa k jednotlivých spiritualitám priblížiť a povedať im, že dobre robíte to, čo robíte.

Ako funguje projekt Godzone po stránke financií?

Celý projekt stojí to na sponzoroch, príspevkoch a pre mladých je zadarmo, teda neplatia za vstupenky. Každý, kto tam príde slúžiť ako dobrovoľník, si počas celého týždňa platí ubytovanie aj stravné, čiže vkladá do toho veľa osobnej obety. Boli roky, keď projekt skončil v strate a organizátori to museli potom vykrývať. Keďže ich cieľom je priniesť evanjelium na Slovensko, určite sa nikto z nich nechce na tom osobne nabaliť.

Programu, ktorý ponúka Godzone, sa vyčíta istá zážitkovosť a cielenie na emócie…

Prirovnal by som to k vedeniu mladých vo vzťahoch. Ak mladým povieme, že dotyky a bozky do vzťahu nepatria a, naopak, aby sa na seba pozerali zaľúbene z metrového odstupu, tak vám povedia, že nie ste z tohto sveta, veď nie je normálne sa nedotýkať, keď sa máme radi.

My nechceme vyrábať sterilných mladých.

Mnohí v Cirkvi však tak veľmi bojujú o čistotu, že aj toto vnímajú ako prevenciu, aby sa náhodou niečo nestalo. K tomuto ustráchanému prístupu by som postavil Jána Pavla II. a jeho Teológiu tela, ktorá hovorí o tele ako Božom chráme, otvorene hovorí o samotnej sexualite a jej prežívaní ako o niečom, čo máme žiť v plnosti a radosti podľa Božieho plánu.

Ak na Godzone vzbudíme určité emócie, je zásadnou chybou, ak sa to na emóciách skončí. Lebo to je krátkodobé a rýchlo to vyprchá. To je akoby sme mladým zaľúbeným povedali, že k láske stačia bozky a dotyky. My nechceme vyrábať sterilných mladých. Ježiš chce zobudiť ich emócie, vôľu, rozum, celú osobnosť. Keď je na Godzone aj emočný prvok, vždy je prepojený s Božou prítomnosťou.

Nenadobudnú však mladí pocit, že takéto podujatie, nabité emóciami, je vrcholom  duchovného života?

Nie, dávame si na to pozor aj v ďalšej formácii. Hovoríme im, že keď chcú dať pri modlitbe ruky hore, môžu to urobiť, ak to necítia, nech sa nesilia len preto, že to tak robia ľudia okolo. V modlitbe majú byť slobodní. Hoci veľa ráz sa niečo vnútorné pretaví aj do vonkajších znakov. Na Godzone sa nehovorí nič o dvíhaní rúk, skákaní a o emóciách. Hovorí sa tam o stretnutí s Bohom. Takže my ich voláme k podstate, ktorá má právo sa prejaviť.

Kritika cieli aj na to, že tam nezaznejú nijaké mariánske piesne alebo príbehy svätých, ktoré sú tiež súčasťou katolíckej tradície, a tak to pripomína evanjelikálne spôsoby modlitby…

Tu mám protiotázku – koľko sa píše o Márii v prvých troch storočiach Cirkvi? Práve v tomto období bola veľmi silná kerygma, spomínané ohlasovanie, a od roku 313 už netreba ohlasovať, ale je potrebné prehlbovanie, až potom prichádzajú mariánske dogmy. Mária sa teologicky objavuje na scéne až po tomto období. Keďže riešime prvé ohlasovanie, tak hovoríme o milujúcom Bohu.

Samozrejme, tým je to absolútne prijateľné pre evanjelikov. Niekoľko prvých úrovní viery máme predsa spoločných, preto sa nestihneme rozísť so žiadnou cirkvou, ktorá verí, že Ježiš je Boží Syn. Hlásame tak základné veci, že keby s tým mal niekto problém, tak už nie je kresťan. To je ako strom, ktorý sa potom rozkonári, ale my sme na úrovni kmeňa.

Na druhej strane tento rok zaznela počas Godzone trikrát výzva na svätú spoveď, čo je jasné prihlásenie sa ku katolicizmu a k sviatostiam, a mnohí mladí išli.

Máte pocit, že aj u nás na Slovensku je opäť potrebné sa vrátiť k tej báze ohlasovania, ako to bolo počas prvých storočí v Cirkvi?

Rozhodne áno. Prejdite sa v Bratislave po kaviarňach a začnite hovoriť o mariánskej úcte, budú sa na vás pozerať ako na zjavenie. Žijeme v odkresťančených časoch.

Hoci máme plné mariánske púte, plné mládežnícke sväté omše v mestách, rady na spovede?

V jednom meste, kde som bol kaplánom, mi môj dekan hovoril, že máme štyri nedeľné sväté omše, všetky sú plné, to je na každú omšu cca 500 ľudí, dokopy je to teda v nedeľu asi dvetisíc ľudí. No toto mesto má dvadsaťtisíc obyvateľov, to znamená, že osemnásťtisíc obyvateľov mesta nám neprišlo v nedeľu na svätú omšu. Zrazu sme na iných číslach.

Ja pochádzam z dediny, kde úplne každý chodil v nedeľu do kostola. Dnes je situácia iná. Keď som bol dieťa, ten, kto nešiel do kostola, bol outsider.

Hlásame tak základné veci, že keby s tým mal niekto problém, tak už nie je kresťan.

Dnes? Keď ide tretina z tých ľudí, čo tam bývajú, do kostola, tak je to dosť. My ich už nevieme motivovať tak, že patrí sa ísť do kostola. No viem ich motivovať tým, keď im ohlásim, že nie sú stratení, lebo majú živého Boha, ktorý ich sprevádza, a aby s ním mohli mať vzťah, zásadne potrebujú stretnutie s ním v Eucharistii.

Robím v pastorácii mládeže desať rokov a poviem vám, že mladí nám kladú tvrdé otázky. Musel som zísť úplne na dno svojich odpovedí, aby som im vôbec dokázal odpovedať. Neuspokoja sa už s jednoduchými odpoveďami. A to pracujem s „dobrými“ mladými, ktorí sú v Cirkvi.

Teraz hovoríte, že mladí túžia ísť hlbšie, majú otázky. Godzone ponúka tú prvotnú emóciu, videoprojekcie, modernú hudbu. Nenarazia mladí po Godzone pri stretnutí s reálnou Cirkvou na veľké sklamanie? Keď si zoberiete ruženec, litánie, svätú omšu, ťažko to môže konkurovať programu Godzone.

Ak by bol projekt Godzone o videoprojekciách a hudbe, rýchlo narazíme. Ak však ohlásime na Godzone Boha a toho istého Krista potom vnímame aj pri modlitbe ruženca a pozeráme na neho očami Márie, ruženec už nie je nudný, je úplne o niečom inom. Ak ideme na svätú omšu a sú tam len babky, tak si kladieme otázku, kvôli čomu sem vlastne ideme? Keď v  triede zo všetkých spolužiakov chodia do kostola len dvaja?

V Cirkvi to o chvíľu bude o tom, či sa začneme sťahovať do geta, spravíme si subkultúru na okraji, kde budeme žiť svoje hodnoty, a ten zlý svet nech nám dá pokoj. Alebo spravíme ten krok a povieme spolu s Ježišom: Otče, poslal som ich do sveta, ale nie sú z tohto sveta. Projekt Godzone hovorí, že možno žiť vo svete, mať z toho radosť, ísť na motokáry alebo do sauny, ale vnútro treba mať evanjeliové, byť Božím synom a Božou dcérou.

Ak by bol projekt Godzone o videoprojekciách a hudbe, rýchlo narazíme.

Viete, keď s Bohom ešte nemáte vzťah, ťažko sa môžete sústrediť na adorácii. Keď ho však nájdete, s adoráciou neviete skončiť. Problém však vidím skôr v niečom inom. Keď si už mladí nájdu ten vzťah, objavia hĺbku Písma, začnú žiť s Bohom a chcú ísť na svätú omšu, prídu za kňazom s prosbou, že sa chcú viac zapojiť a dozvedieť sa viac o Cirkvi, lebo boli na Godzone.

Ten kňaz ich však pošle preč so slovami, že Godzone je sekta. Podľa neho sú domotaní, na tom sa nedá stavať, a tak nech idú preč. Títo mladí prídu do veľkého rozporu, lebo keď nájdu Boha a prídu za tým, kto Boha hlása, on mi povie, že tam Boh nie je. Dostávajú dokonca na výber: buď budeš na mojej omši, alebo si choď k tým sektárom na Godzone. Takže sú to aj kňazi, ktorí mladých, čo sa len teraz zapálili, vyháňajú z Cirkvi.

Moja osobná úloha je povedať im, aby išli ďalej, a že to, čo zažívajú pri svätej omši, na adorácii, je ten istý Boh, ktorého nájdu v hlbine, nájdu ho v autoritách, kňazoch, biskupoch. Keď mladým autorita povie, že to sú len emócie, akoby sme zaľúbenému povedali, že to sú len city, to tebou len hádžu hormóny.

Majú mať rodičia obavu poslať dieťa na Godzone, keď už je napríklad formované v inej spiritualite?

Nech prídu s ním. Tým, že Godzone hovorí naozaj o základných veciach, nemáme sa čoho báť, ak máme osobný vzťah s Ježišom. Tam nie je iný Ježiš. Problém môže nastať, ak nemáme vzťah s Ježišom a sme vedení len ku kultúrnym prejavom viery. Godzone totiž pozýva na stretnutie s osobným Ježišom.

Ja som tiež z tradičnej rodiny, z dediny. Keď som sa už ako kňaz stretol s charizmatickými prejavmi, zo začiatku som si kládol otázku, čo to je. Postavil som sa do kúta ako inkvizítor.

Sú to emoční manipulátori alebo to môže byť Duch Svätý?

Potom som uvažoval, či je možné, že Boh, ktorého nasledujem celý svoj život, je v tomto spoločenstve živý a pôsobí? Sú to emoční manipulátori alebo to môže byť Duch Svätý? Bože, ak si tu, daj sa mi spoznať.

A zrazu z inkvizítora, ktorý zakazuje, som ohlasovateľ Boha, ktorý usmerňuje. Ak mám pätnásťročného zaľúbeného, ktorým hádžu emócie, tak mu poviem, že to, čo sa v ňom deje, je krásne. No keď raz príde do manželstva a bude mať päťdesiat, to bude taká hĺbka lásky, o ktorej teraz nemá ani šajnu. Treba ísť ďalej a rozvíjať to správne. Keď príde nejaký mladý, nabudený z Godzone, tak poviem výborne, poď ďalej a rozvíjaj to. Ak je to ten jeden živý Boh, nemôžeš nájsť rozpor.

Potrebuje dnešná mládež video, sociálne siete, youtube, silné obrazy, aby stretla Boha?

Ona tým žije tak či tak. Nesmieme sa stať subkultúrou, ktorá ostala v polovici dvadsiateho storočia. Nemôžeme byť ako amiši, ktorí odmietajú novú kultúru a žijú v zruboch, jazdia na koňoch, odmietajú techniku. Niektorí to chodia obdivovať, ale málokto tak chce žiť.

Toto všetko sú nástroje, nie ciele. Mladí dnes už nečítajú texty, oni pozerajú videá a ja môžem priniesť Krista do ich sveta a kultúry. To je presne tá debata, či Boha obmedzíme na jednu kultúru, že hovorí len po latinsky a ničomu inému nerozumie, alebo sa vtelil a stal sa jedným z nás.

Keďže mladí dnes žijú už len heslovito, sú menej či viac citliví na duchovné veci? Lebo na prvý pohľad to pôsobí negatívne, že ideme smerom k väčšej povrchnosti…

Na antropologickej rovine sa nám naozaj mení schopnosť mladých, ako vnímajú seba a svet. Výhodou tejto generácie je však ich obrovská kreativita a flexibilnosť, nevýhodou je určitá absencia stability a vytrvalosti. Záväzok na celý život začína byť problém. No tvorivosť, novosť a život, to prináša táto generácia viac ako generácia pred nimi.

Ako by mali spoločenstvá zmeniť mentalitu v prístupe k mladým? Zažili ste úspešný projekt Godzone zblízka, v čom by sme my, deti sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, mali zísť na zem, aby sme mladých nestratili?

Mali by sme im dať šancu reálne si tvoriť svoje prostredie. Keď mám dieťa v puberte, treba mu dať priestor, aby si vytapetovalo izbu, čím ono chce, a nebudem mu radiť, ako má jeho izba vyzerať.

Ak mám mladých v spoločenstve, dám tam jedného človeka, ktorý je zodpovedný, ale formu nech si určia sami. Treba im veriť, nekontrolovať ich za každým rohom a zároveň sa vedieť od nich aj niečo učiť.

Nemôžeme byť ako amiši, ktorí odmietajú novú kultúru a žijú v zruboch

Čo ak ma vie môj syn niečo naučiť? Zoberme si slávny film Marečku, podejte mi pero, kde syn doučuje vlastného otca a ten našiel dosť pokory, aby sa na to dal.

Majme pokoru a priznajme si, že naši mladí nás aj v niečom predbehli. Hoci žijú v dobe, ktorá má pred sebou veľké výzvy, ale to nie je katastrofa, to je zmena paradigmy a my s touto zmenou musíme rátať a reagovať na ňu. Je to celé o dialógu a o tom, čo prízvukuje Svätý Otec František, že máme veriť mladým, lebo sú dnes vylúčení, málokto im dáva zodpovednosť. Na druhej strane vyzýva mladých, aby išli k starcom a pýtali sa na ich múdrosť. Nech sa stretajú generácie, dôverujú si a nech si navzájom vymieňajú skúsenosti.

Foto: Július Kotus

Súvisiace články

Banka pre núdznych

Michael Jurkovič

Eli, život v blízkosti „ohňa“.

Oreste Paliotti

Dať mestu dušu

Tanino Minuta

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies