Rodina

Randite ako priatelia, aby ste sa mohli stať milencami

Foto: Filip Kotek

V čase karantény dostáva zabrať nejeden manželský vzťah, byť 24 hodín zavretí spolu doma niekoľko týždňov preverí kvalitu našej komunikácie a odhalí nedostatky, ktoré sme v bežnom režime už prehliadali. Údajne po ukončení karantény v Číne masívne stúpla rozvodovosť.

Toto obdobie môžeme zobrať ako priestor na preverenie nášho manželského vzťahu a zároveň ako príležitosť na ňom vedome zapracovať. O pravidlách komunikácie, o zraneniach z detstva, ktoré ovplyvňujú naše správanie k partnerovi, a o spokojnom sexuálnom živote sme sa rozprávali s manželmi Rinom a Ritou Ventrigliovcami. Obaja sú lekári, ona sexuologička, on psychoterapeut, ich manželstvo sa takmer skončilo rozvodom, preto dnes vedú školenia pre manželov v kríze. 

Aké sú pravidlá dobrej komunikácie medzi manželmi, aby sa nezraňovali a dospeli k nejakému pokroku vo vzťahu?

Rino: Prvé je, že nie je možné, aby veci nekomplikovali, lebo my sme jednoducho komplikovaní. Druhý aspekt je, že komunikácia má dve úrovne, jedna je verbálna a potom neverbálna, ktorá je psychologická. Výsledok komunikácie závisí od psychologického aspektu. Ak ja Rite poviem, že cítim jej blízkosť a milujem ju, hoci od nej stojím ďaleko, čo si myslíte, ako to dopadne? Zle, pretože stojím ďaleko. Asi by to celé prijala lepšie, keby som stál pri nej a hovoril jej rovnaké slová.

Prostredníctvom nehy, rešpektu a úcty, ktorú prejavujete predovšetkým svojím telom, dávam najavo všetko, čím som. Až 85 percent celej komunikácie zohráva práve telesný aspekt. Slová majú v podstate malú váhu.

Asi nestačí, aby som som stála blízko pri partnerovi, keď mu chcem povedať niečo podstatné, a on to pochopí (smiech)…

Rita: Knihu Päť jazykov lásky asi poznáte. Ak chceme poznať komunikáciu toho druhého, potrebujeme poznať jeho mapu, ktorú používa, jeho jazyk. Inak to dopadne tak, akoby som ja hovorila po nemecky a on mi nerozumie, lebo nemčinu neovláda a používa len taliančinu. Ak so mnou chce vstúpiť do komunikácie, musí sa naučiť po nemecky a ja musím ovládať aj taliančinu, aby som ho pochopila. Ak by som sa snažila presvedčiť svojho partnera, že to, ako ho vnímam ja, je jeho jazyk, nebolo by to správne, lebo tým mu hovorím, že jeho vnímanie nie je správne.

Skúste byť konkrétni.

Rino: Ak som napríklad presvedčený, že k deťom treba zaujať autoritatívny postoj, a Rita by mala pocit, že je potrebné byť k deťom vnímavý a rešpektujúci, ja budem presvedčený, že jej postoj jej mylný, a budem sa ju snažiť presvedčiť o svojom názore. Ak by som bol presvedčený, že rodičov je potrebné chodiť navštevovať každú nedeľu a stráviť u nich celý deň, a Rita mi bude hovoriť, že by sme mali mať na pamäti najmä svoju intimitu a rodičov stačí navštevovať raz za mesiac, tak budem presvedčený, že sa mýli, a budem sa ju snažiť presvedčiť o tom, čo si myslím ja.

  Naše osobné príbehy sú rôzne a aj to môže byť dôvodom, prečo sa naša komunikácia môže stať prostriedkom na manipuláciu. Tá nastupuje nenápadne a pomaličky. Ja použijem pri presvedčovaní, že k rodičom stačí chodiť raz za mesiac štúdiu, ktorá tvrdí, že takýmto prístupom sa stráca intimita medzi manželmi, ona mi bude oponovať, že takto sa strácajú hodnoty a rodinné vzťahy vo svete, zvýšim hlas a použijem ďalšie odborné štúdie a skončí sa to zabuchnutými dverami.

Ako zaujať konštruktívny postoj v dôležitých sporoch?

Máme sa počúvať a prijať do seba pohľad toho druhého. Jeden z nápadov, je byť slonom.

Pochopila som dobre? Slonom? (Smiech)

Rino: Smejete sa, ale slon je naozaj stvorenie, ktoré má blízko k človeku. Jedno indiánske príslovie hovorí: „Ak ti niekto hovorí, že máš chobot, pokojne mu odpovedz, si blázon. Ak ti viaceré osoby hovoria, že máš chobot, opýtaj sa sám seba, či nie si slon.“

Ak ti manžel alebo manželka opakovane hovorí, že máš chobot, začni sa naozaj pýtať seba, či nie si slon.

Ak ti manžel alebo manželka opakovane hovorí, že máš chobot, začni sa naozaj pýtať seba, či nie si slon.

U nás ľudí máme ešte výnimočnú vlastnosť, vieme vidieť chobot svojho partnera či partnerky už na celé kilometre, hoci je len malý, ale obrovský chobot, ktorý máme my, ten prehliadame a tvárime sa, že neexistuje. Každý z nás má svoj chobot a je bolestné priznať si to.

Keď ti niekto povie, si agresívny, pýtaš sa: Ja a agresívny? Ja, ktorý som mierny ako baránok? Niekto ti povie, ty sa nikdy nevieš ospravedlniť… Ja? Koľko ráz zaznie to naše ja? Bránime sa pred našimi postojmi a typmi správania, ktoré nám ubližujú. A tak projektujeme problém na druhého. Chobot má hlboký význam, lebo vyrastá z toho, čo sme prežili v minulosti.

Z čoho napríklad?

Rino: Ak je jeden z partnerov agresívny, odkiaľ vychádza tá agresivita? Vzniká z nejakej situácie doma, kde ten chlapček alebo dievčatko bolo vypočuté, len keď zvýšilo hlas, keď bolo maličké.

Giovanni, istý priateľ, ktorý sa na mňa pred časom obrátil, bol v manželstve vždy ten, kto musel mať posledné slovo a žil v neustálom konflikte s manželkou, ale aj v práci. Zistil som, že pochádzal zo siedmich súrodencov, on bol najmladší a nikdy sa nedostal k slovu, nikto ho nepočúval. V istej chvíli života sa rozhodol, že ho ostatní budú počúvať, a začal sa presadzovať. Dôsledok boli neustále hádky s manželkou. Nie preto, žeby chcel mať nadvládu nad manželkou, prebudilo sa v ňom len nevypočuté zranené dieťa, ktoré ešte stále musí kričať, aby ho ostatní mohli počuť.

Sme ako taká matrioška, aby sme správne pochopili svoje postoje dnes, to, čo medzi nami nefunguje, musíme sa navracať do svojho detstva. Zamyslime sa, z akého dôvodu sa dnes správam tak a tak, kde sa rodí táto situácia. A uvedomíme si, že veľa ráz problém nie je partner, ktorého máme vedľa seba, ale problém spočíva v našej minulosti a my ho len sprítomňujeme pred naším partnerom. Stáva sa scénou dneška, hoci patrí do minulosti, lebo sa udiala dávno, keď som mal dva roky, štyri roky, osem rokov…

Čo je potom tajomstvom naozajstného načúvania druhého, keď si každý nesieme takéto závažia z detstva?

Rino: Všetky svoje košele, ktoré som mal, som sa snažil natlačiť do jednej zásuvky v skrini. Mal som fixnú predstavu, že všetky chcem mať na jednom mieste. A v istej chvíli, keď som sa pozrel na tú zásuvku, som pochopil niečo, čo ma sprevádzalo až do tej chvíle.

Zistil som, že som taký plný svojich presvedčení, ako by sa čo malo robiť, že už sa nič iné do mňa nevojde. Čiže to, čo mi hovorí Rita a moje deti, v istej chvíli už vo mne nemá miesto. A tak som začal vyprázdňovať svoju zásuvku.

Pokiaľ nie som ten, čo musí mať vždy posledné slovo, kto musí mať pravdu, ale vnímam druhého, ktorý má svoje emócie a svoje prežívanie, tak viem vytvoriť priestor a zmestia sa do mňa, len ak predtým vyprázdnim svoje vnútro. Ak dokážem dať seba úplne na bok, tak druhý do mňa môže vstúpiť.

Rita: Porozprávam vám jednu svoju skúsenosť. My sme mali v našom manželstve dve vážne krízy.

Aby sme správne pochopili svoje postoje dnes, to, čo medzi nami nefunguje, musíme sa navracať do svojho detstva.

Jedna bola na začiatku manželstva a druhá, keď deti boli v puberte. Počas tej druhej, oveľa ťažšej krízy, ako bola tá prvá, som sa v istej chvíli pokúsila o prvú zmenu v komunikácii. Uvedomila som si totiž svoj chobot.

Neprestajne som súdila a obviňovala Rina za jeho chobot a to nás od seba vzďaľovalo. Hoci som ho stále viac potrebovala a hľadala, odháňala som ho od seba a on sa odo mňa vzďaľoval. Až uvedomenie si svojho chobota ma nakoniec zastavilo. Pre túžbu vybudovať s ním opäť komunikáciu, keď som si uvedomila, že ho strácam, som sa rozhodla ho počúvať.

No nielen ušami, skutočné načúvanie je prijatie toho druhého. Prestala som ho obviňovať a vyčítať mu veci. Keď sa vracal po práci domov, naše deti sa utiahli do svojich izieb, aby nás nerušili, a ja som bola vedľa neho a počúvala som jeho ticho. Lebo aj keď nekomunikoval slovami, hovoril svojím smutným uboleným pohľadom, svojím tichom. A po nejakých týždňoch mi z času na čas začal hovoriť o svojej bolesti, ako ku mne už nič necítil, o tme, ktorú prežíval. Povedal mi, že zrazu cítil, že mi to môže povedať, pretože som tam už nestála so zbraňou namierenou naňho. Povedal, že teraz je ako taký medveď, ktorý vychádza zo svojej nory. A ja som tam čakala už nie ako poľovník, ale ako partner, ochotná ho prijať.

Takže stačí začať od seba, uvedomiť si svoje chyby?

Rino: Aj ja som mal vo vzťahu s Ritou svoj chobot. Uvedomil som si, že keď som mal šesť rokov, rozhodol som sa, že už ma nikto nikdy neuvidí plakať a že budem rátať len sám so sebou. Urobil som tak potom, keď som si uvedomil, že moja mama ma nedokáže podporovať tak, ako som po tom túžil, a môj otec, potom, čo som urobil istú chybu a ublížil som si, rozbil som si ústa, tak som ho videl takého vystresovaného, že sa až odo mňa vzdialil. A ja som si teda povedal, že ma už nikto neuvidí plakať. Povedal som si, že už nie ostatní sa budú o mňa starať, ale ja budem podporovať ostatných a nikto už nikdy neuvidí moju krehkosť.

Keď som začal vzťah s Ritou, tento postoj mi zostal. Staral som o ňu, bol som jej oporou, dodával som jej silu, ale vo chvíľach smútku, strachu a neistoty, bolo ich veľmi veľa, som sa uzatváral do seba. Povedal som si, že toto je asi najlepší spôsob, ako milovať toho druhého, myslel som si dokonca, že je to správny spôsob, ako prežívať svoje kresťanstvo. A potom som si takmer neskoro uvedomil, že by to tak nemalo byť. Lebo emócie, ktoré som prežíval sám, sa hromadili a spôsobili, že som sa oddialil od Rity, neumožnil som svojej žene, aby ona so mnou prežívala moje zranenia. Už nám chýbalo len trošku, aby som zabuchol dvere a odišiel navždy. Boli sme blízko rozvodu.

Prečo ste nakoniec zostali?

Rino: Moja mama bola úplne iná ako Rita, môj otec bol tiež úplne iný ako Rita, čiže som si uvedomil, že pri nej sa môžem vyplakať, jej som mohol povedať o zážitkoch strachu, a rozhodol som sa, že pred ňou si svoje srdce môžem otvoriť. A tak som si dovolil pred ňou plakať, povedal som jej, že už nestojí vedľa teba silný muž, vo mne je aj krehký muž.

Mohol som sa otvoriť len preto, že som veril v jej lásku, a to nám pomohlo, že sa naše manželstvo stalo takým, akým je dnes.

Uvedomil som si, že keď som mal šesť rokov, rozhodol som sa, že už ma nikto nikdy neuvidí plakať.

Pomohlo nám to viac, ako čokoľvek, čo sme si dovtedy odkomunikovali, pretože som cítil, že jej môžem do hĺbky patriť, že som s ňou. Pochopil som, že toto je posvätnosť toho, že sme manželia. Kamarátovi sa môžeš zveriť s niečím, ale s osobou, ktorá s tebou spí, ktorej povieš milujem ťa, si len jediná, len s touto osobou môžeš prežiť túto mieru komunikácie a takto sa manželstvo stáva skutočne posvätným a nikto ho nenahlodá.

Ako máme spracúvať emócie, ktoré možno pramenia aj zo zážitkov z nášho detstva?

Rita: Emócie sú potrebné a je dobré to vedieť. Strach je na to, aby sme vedeli spracovať stratu, aby sme sa dokázali postaviť nebezpečenstvu. Hnev zakúšame, keď sa stane niečo, čo nás zabolí. Ako dospelým nám emócie pomáhajú byť asertívnymi, čiže vedieť povedať druhému, aby zmenil svoje správanie, ktoré nám ubližuje, bez toho, aby sme ho napádali.

Hnev u dospelých je veľmi škodlivý spôsob, pokiaľ nadobúda agresívnu formu. Keď teda poviem, že ty sa uzatváraš a nehovoríš o sebe, mrzí ma to, že si taký a niečo ma na tom vyrušuje, tak je to v poriadku. Veľa ráz však dochádza k zmätku medzi hnevom, agresivitou a násilím. A myslíme si, že milovať znamená nikdy sa nenahnevať. Nie je to tak. Milovať znamená snažiť sa, aby sme neboli agresívni a násilnícki.

Radosť zakúšame, keď sú naše potreby uspokojené. Radosť nás vedie k rozmeru my, že dokážeme prežívať spolu intimitu, dokážeme komunikovať, máme spoločné plány. V radosti dosahujeme bod transcendentna, pretože aj v Bohu je rozmer my.

Prečo je také potrebné vedieť pomenovať svoje emócie?

Rino: Poznám rodiny, kde bolo zakázané byť smutný, alebo rodiny, kde sa deti nemohli hnevať, sú rodiny, kde nebolo možné prejaviť svoj strach, všetci muži museli byť silní, sú rodiny, kde sa nepripúšťa radosť, život je len obeta a odriekanie… Tieto veci si so sebou nesieme v batohu a vo vzťahu k svojmu partnerovi nevieme potom prejaviť emócie. Identifikovať emócie nám však vo vzťahu veľmi pomáha.

V komunikácii nezačneme tým, že ty si urobil toto zle. Treba začať od seba, ja zakúšam smútok, keď… Keď totiž hovoríme o svojich pocitoch, tak vychádzame z pokojného tónu hlasu a môžeme k tomu pridať láskavosť, jemnosť, úctu.

Rita: Nezačnime sa bodovať. Možno poznáte, keď v supermarketoch zbierate body, aby ste nakoniec niečo dostali. Keď kumulujeme emócie v sebe, tak si zbierate body hnevu alebo body bolesti.

V čom u vás zlyhala komunikácia, že ste dospeli až do bodu, že ste chceli rozvod?

Rita: Ďalší spôsob, ako komunikovať, je robiť to priamo, pretože inak ten druhý nemôže vedieť, aké sú naše najhlbšie potreby a sny. Jedným z dôvodov, prečo sme my druhý raz upadli do krízy, bolo, že som sa nedokázala podieľať na sne, ktorý mal Rino.

Rino odišiel z jednej práce, kde mal veľmi dobré postavenie, bol zodpovedný v jednej klinike a rozhodol sa odísť. Ja som mala z tohto rozhodnutia strach, súdila som ho, že dal výpoveď, a on sa uzavrel a už svoje sny nekomunikoval. Dôležité je teda hovoriť o svojich pocitoch, ale aj druhá osoba musí byť pripravená prijať túto snahu podeliť sa.

Pozor na zdanlivo dobré dôvody, prečo nakoniec nekomunikujeme. Napríklad, že nenájdeme toho druhého pripraveného.

Ak voda presakuje cez steny a zasiahneme hneď, tak tú stenu zachránime.

Ako keď ja som mierila zbraňou na Rina, pripravená vždy zaútočiť. Dobrý dôvod bol teda, že on to aj tak nepochopí, bude mu to ľúto, je lepšie to nechať tak, použije to ešte proti mne… Ak ja poviem, cítim, že si sa vzdialil, a on odpovie, cítim sa len unavený, čo sa vlastne deje? Odpovedá, alebo nie? Nie, to nie je správne. Napríklad ak sa niekto od partnera vzďaľuje tak, že sa už nechceme na seba ani pozerať, a partner ti povie, že je iba unavený, tak nečelíme problému. Ak voda presakuje cez steny a zasiahneme hneď, tak tú stenu zachránime. Ak nie, voda prenikne cez celú stenu a celú izbu a čo sa nakoniec stane s takým domom?

Takže nemieriť zbraňou na partnera a podporovať jeho sny? (Smiech)

Rita: Láska je čarovná, ale s láskou sa nestávame automaticky kúzelníkmi. Nie sme vždy pripravení pochopiť, čo ten druhý chce, potrebujeme vysvetlenie.

Poviem vám príbeh muža, ktorý prišiel o prácu, bol smutný, prišiel domov, sadol si na gauč, vzal si noviny, nemal silu povedať ani jediné slovo. Zrazu z kuchyne príde manželka a pozrie sa naňho a povie, si taký ako vždy… Ja celý deň doma pracujem a ty prídeš, sadneš si a čítaš si noviny, lebo stále myslíš iba na seba. Ako by ste sa cítili, keby ste boli na jeho mieste?

Partner by mal čítať postoj toho druhého. Bolo by lepšie, keby sa manželka spýtala, ako sa máš? Alebo sa naňho pozrela a spýtala sa, vidím, že si ustarostený, trápi ťa niečo? Dajme si pozor, aby sme neinterpretovali udalosti po svojom a neprisudzovali druhým iné emócie.

Ako sa zvládnutá či nezvládnutá komunikácia prenáša do prežívania sexuality?

Rita: V pravom rade si treba uvedomiť, že sexualita to nie je len obnaženie tiel, je to obnaženie našej krehkosti, ukázať druhému to svoje zranené dieťa. Vďaka jazyku sexuality môžeme toto dieťa objavovať stále viac. V našom obdobím krízy, keď som sa Rina pýtala, či ma miluje, on mi odpovedal, aby som sa nepýtala na to, čo mi nemôže dať. Ja ťa mám rád, odpovedal. Cez okamihy intímneho spojenia mi však ponúkal utvrdenia, že ma miluje, a ja som cítila, že ho prijímam takýmto spôsobom.

Vnímala som to tak, že sa vieme darovať jeden druhému v podstate, v jadre našej bytosti, že ja som mu takto mohla darovať to najvnútornejšie a on robil to isté. Až kým sme prežili tú najhlbšiu skúsenosť, keď som dokázala v ňom zachytiť Ježiša, ktorý žije v ňom, a ja som mu darovala toho Ježiša, ktorý žije vo mne. A preto aj manželské objatie, sexuálny styk sa stal posvätným. Naozaj sme to zakúsili, cez reč tela, ktorú dal Boh do manželstva.

Keď sa zriekame sexuality, zriekame sa hlbokého poznania seba a svojho partnera. Sexualita je najhlbšie komunikácia duší a sŕdc, ak sa toho zriekneme, dávame bokom pravidelné utvrdzovanie sa o láske toho druhého.

Aj v sexuálnom živote manželov vystupujú často na povrch rôzne bolestné situácie z detstva či mladosti…

Rita: Áno, často to podmieňuje náš vzťah. Nemusí to byť niečo traumatizujúce, ale pri sexe sa najviac zviditeľňuje to zranené dieťa v nás. Prekvapivo ešte viac u muža ako u ženy.

Ako to myslíte?

Rita: Muž vyhľadáva sexuálny styk nielen pre fyzické potešenie, ako si my ženy často myslíme, ale preto, že cíti, že je to jeho spôsob, aby sa mu čo najjednoduchším spôsobom podarilo dosiahnuť svoju partnerku, aby sa mu hlbšie darilo vstúpiť do jednoty s ňou.

Keď sa zriekame sexuality, zriekame sa hlbokého poznania seba a svojho partnera.

No my ženy často úplne zle čítame tento mužov prístup a myslíme si, že muž nás chce využiť pre svoje potešenie. A tak sa urazíme, otočíme sa s tým, že sa nám nechce, alebo sa vyhovoríme. Pre muža je to veľmi hlboké zranenie, ktoré sa dotýka hlboko zraneného dieťaťa v ňom.

Na druhej strane ak muž neprejaví manželke počas dňa svoju lásku a na konci dňa prejaví len sexuálnu túžbu, tak to zranené dieťa v manželke sa môže cítiť zneužité. Nezabúdajme totiž, že v sexuálnom spojení je to telo muža, ktoré vstupuje do tela ženy. Preto ak žena nemá pocit ubezpečenia o jeho láske, cíti sa byť až zneužitá.

Mať sex a milovanie sú dve odlišné veci. Sex je o telesnom potešení, to je však ďaleko od emočného a duchovného spojenia pri milovaní, kde môžeme dospieť k jednote tiel a duší.

Medzi kresťanmi sa často téma kvalitného sexuálneho života opomína…

Rino: Po tisíce rokov sa človek približoval k partnerovi inštinktívnym spôsobom cez pud plodivosti. V priebehu evolúcie sa výber partnera obohatil aj o iné ciele, dokonca môže byť odtrhnutý od plodenia a je sprevádzaný pocitom potešenia. A preto sa milovanie stalo syntézou príjemných spôsobov správania, ktoré upevňujú zväzok páru.

Uspokojenie hladu po príslušnosti udržiava manželskú dvojicu pokope aj potom, čo už majú deti. Milovať sa pravidelne je preto rozhodujúce pre zachovanie vzťahu. Skutočným domom manželov je láska tých dvoch, takže milovanie je len spôsob, ako druhému povieš ty si mojím príbytkom, domovom. Ľudia by oveľa viac mali túžiť po emočnom a telesnom prepojení. V manželstve má milovanie ten istý význam ako dobro toho druhého. Ide o citový skutok.

Napriek tomu sú páry, ktoré sexualitu vypustia zo svojho vzťahu aj na dlhé obdobie.

Rita: Naopak, mali by sme sa milovať častejšie. Pokiaľ sú v manželstve ťažkosti, manželia prestanú mať sex a veľa ráz ani nevedia prečo. Začnú sa obviňovať, časom sa sexu vzdajú úplne a dvojica upadne do ticha. Cieľom lásky je radosť. Láska je pravá, ak radosť, slasť, šťastie pociťujú obaja z partnerov. Reč sexuálneho spojenia má tri ciele. Zjednocujúci, plodiaci a hravosť.

Kedysi pred Druhým vatikánskym koncilom sa hovorilo, že sex má len plodiaci cieľ. Dnes však Cirkev hovorí, že prvotný cieľ sexu je jednota manželov. Takže aj spomínaná hravosť tu má svoj priestor. Veľmi sa ma dotkla kniha Jána Pavla II. o teológii tela, kde hovorí, že Boh stvoril človeka na svoju podobu vtedy, keď ho stvoril ako muža a ženu. Ján Pavol II, tvrdí, že v Najsvätejšej Trojici sa vytvára medzi troma osobami taká intimita, pretože všetko stojí na vzťahu, a tak aj intimita manželov, ak je naozaj prežívaná v hlbokej láske, ktorá je požehnaná sviatosťou manželstva, môže byť na obraz Najsvätejšej Trojice.

Takýto vzťah neprežívajú rodičia a deti, ale len manželia. My s našimi telami sme na zemi predzvesťou toho, čo raz budeme prežívať v raji. Isto, aby sme dospeli k takejto miere lásky, sú potrebné aj krízy, aby sme prešli od čisto telesného potešenia k radosti, ktorá je hlboko v nás.

Ako dospieť k takejto miere spojenia, kde je prepojená myseľ, duša aj telo?

Rino: Nezabudnúť, že prvým dieťaťom manželov je ich vzťah. A na to, aby toto dieťa rástlo, potrebuje pozornosť a isté nástroje. Ťažkosť západnej kultúry je v tom, že uvažujeme v protikladoch, buď alebo, prežívať sexualitu znamená buď mať len sex, alebo žiť v manželstve znamená nemať sex. Takéto protipóly sú veľmi obmedzujúce, lebo vidíme len jeden uhol pohľadu.

My s našimi telami sme na zemi predzvesťou toho, čo raz budeme prežívať v raji.

Musíme prejsť k tomu, že manželstvo neznamená vzťah bez sexu. V manželskom spojení by mali byť prítomné všetky dimenzie sexuality tak, ako to nie je možné v žiadnom inom vzťahu.

Aj keď manželia nie sú plodní alebo už nie sú plodní, môžu žiť vo vzájomnom prijatí duší a tiel. Keď zažijeme takúto hlbokú dimenziu, sme zároveň plodní. Sexuálny styk zasadený do tohto rozmeru sa stáva hrou. U mnohých kresťanov badáme prehnané prístupy. Buď si v určitom veku povedia stačí, sex už nepotrebujeme, alebo sú vzťahy založené len na sexe a vzťah zanedbávame. My však tvoríme jeden celok, duša, myseľ a telo.

Čo by mali páry robiť, aby sa z manželstva nevytratilo milovanie?

Rita: Manželia by sa mali spolu viac smiať, pretože humor nám pomáha ľahšie zvládať situácie, dieťa v nás sa potrebuje hrať. Mali by sme spolu sláviť dôležité okamihy, to je posvätná vec. Myslite na to, ak máte deti, že z času na čas je potrebné, aby ste boli len sami dvaja.

Dnešní mladí muži, ktorí mi chodia do ambulancie, už nevedia mať uspokojivý sexuálny život.

Aby ste si vyšli na rande nielen ako manželia, ale ako priatelia, aby ste sa potom mohli stať milencami.

Možno máte doma deti, starnúcich rodičov, na to, aby ste mali pocit kvalitného sexuálneho spojenia, potrebujete pocit bezpečia. Z času na čas odíďte z domu, aby ste sa stali dobrými milencami. A nezabúdajme na vďačnosť. Ak Rino cíti, že si ho vážim, prejavujem mu vďačnosť a uznanie, tak ho utvrdzujem v jeho mužstve. Žena robí z muža viac muža a muž robí ženu viac ženou. Na mužovi okamžite vidno, či funguje váš sexuálny život, lebo muž je krehkejší. Keď som ja v čase našej krízy napokon súhlasila s Rinovým snom otvoriť si na juhu Talianska psychologické poradenstvo, zakúsil z mojej strany slobodu a rešpekt, že sa to pretavilo aj do nášho vzťahu.

Rino: Potom je dôležité strážiť si zdravie, lebo ak budem veľa času venovať len deťom alebo práci, nebudem mať ani dobrý sexuálny život. Dnešní mladí muži, ktorí mi chodia do ambulancie, už nevedia mať uspokojivý sexuálny život, lebo sú zložení a vyhorení, všetku energiu investujú len do práce. Zároveň je tlak na výchovu, v Taliansku si už takmer každý pár nasťahoval deti do manželskej postele, čo tiež nepomáha manželskému životu.

Nezabúdajme snívať, na smiech a na bozky. (Smiech)

Foto: Filip Kotek

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Deň detí

Monika Morovičová Remedios

Turíce… pre najmenších 

Monika Morovičová Remedios

Nanebovstúpenie Pána… pre najmenších 

Monika Morovičová Remedios

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies