Spoločnosť

Na vedenie dialógu potrebujeme dve strany, ktoré sú obe ochotné pripustiť, že sa môžu mýliť

Foto: Július Kotus

Dá sa naučiť hovoriť účinne s niekým, kto má opačný názor ako ja? Tvrdí, že ľudské konanie sa dá ovplyvniť spôsobom, ako podáme druhému informáciu. Viesť dialóg sa dá naučiť aj tým, že si uvedomíme, čo všetko z našich vnútorných i vonkajších limitov ho brzdí. Lektorka Olívia Hurbanová vníma dialóg dokonca ako východisko pre dnešnú polarizovanú dobu.   

Je autorkou konceptu „Future skills“ – Zručnosti budúCNOSTI. Tento holistický vzdelávací systém sa vyučuje na Ekonomickej univerzite ako akreditovaný predmet a pripravuje budúcich lídrov pre prax. Momentálne pôsobí aj ako lektorka vo večernej škole BRAINERY, kde vedie kurzy komunikačných zručností.

Prečo vás fascinuje ľudské správanie a možnosti, ako ho ovplyvňovať? 

Už ako malé dieťa som veľmi senzitívne vnímala, akí krutí k sebe vedia byť ľudia a koľko vyčleňovania a rozdeľovania je všade okolo mňa. Ako niekoho vylúčime z našich kruhov len preto, že má inú farbu pleti, nemá najlepšie topánky, inak rozmýšľa, verí v Boha alebo sa, naopak, nemodlí vôbec. Veľmi intenzívne som to vnímala a odmalička som práve k týmto ľuďom, ktorí boli odstrkovaní, mala blízko. Keď som sa ich zastala, vždy som bola označená nálepkou tej konkrétnej skupiny. Pripadalo mi zvláštne, že je akoby povolené empatizovať len s tými „našimi“.

Vtedy som ešte nechápala, že to má aj hlboké biologické dôvody. Kľukatou cestou som sa postupne dostala až k vzdelávaniu, pretože to je jedna z ciest, ako môžeme vnímanie na svet okolo seba meniť. A to vnímanie zákonite mení aj to, ako o tom svete a ľuďoch v ňom budeme rozmýšľať a aké pocity smerom k nim budeme prechovávať.

Som z rodiny prírodovedcov, aj toto asi hralo rolu, že ma zaujímali biologické aspekty ľudského správania, a to ma nasmerovalo k jeho skúmaniu a k hľadaniu ciest, ako v nás kultivovať to dobré.

Začala som tvoriť vlastný koncept a uvedomila som si, že na zložité otázky vzhľadom na ľudské správanie nám nedokáže dať odpoveď jedna vedecká disciplína, jeden gén, jeden zážitok z detstva, jeden evolučný mechanizmus či kultúrny vzorec. Preto sa zároveň vo svojom vzdelávaní snažím kombinovať poznatky zo širokého spektra vedeckých disciplín.

Ovplyvňuje vás teda najmä veda?

Mojou úprimnou snahou je, aby vzdelávanie u nás vo večernej škole Brainery reflektovalo súčasnú úroveň vedeckého poznania. Tento proces je, samozrejme, celoživotný maratón a to je na ňom krásne, pretože veda neuznáva ultimátne pravdy a neprestáva sa pýtať. Vysvetlím, prečo je to dôležité – Einstein v rozhovore s Heisenbergom povedal, že teórie determinujú to, čo sme schopní vo svete pozorovať. Ak teda teórie, cez ktoré sa pozeráme na svet okolo seba, nie sú ukotvené v aktuálnom poznaní, zákonite budeme vidieť rozmazaný obraz a dôležité veci nám budú unikať.

Veda je úžasný nástroj a proces, ktorý nám umožňuje tento obraz neustále ostriť. Naše správanie ovplyvňujú mentálne modely v našich hlavách a vedecké poznanie nám práve cez pochopenie tej zložitosti a kontextuálnosti ľudského správania, podnecovaním k zamýšľaniu sa nad hlbšími príčinami, umožňuje na ľudí nazerať vľúdnejšie, milosrdnejšie a byť tolerantnejšími. Práve nepochopenie tejto komplexnosti správania a vyťahovanie nám aktuálne sa hodiacich malých fragmentov vedie k nespravodlivosti, odsudzovaniu a nenávisti.

Učíte ľudí, aby poznali dôvody svojho konania a aby tak boli milosrdnejší ku svojmu okoliu. Ako to myslíte? 

Skôr ich smerujem k pochopeniu, že správanie je veľmi zložité, závisí od kontextu, že nie sme konštantou, sme rôzni ľudia v rôznych situáciách a kontextoch a máme v sebe potenciál pre dobro i zlo a prostredie a okolnosti nášho života v interakcii s našou unikátnou biológiou budú určovať, k čomu budeme mať bližšie.

Súcit sa ľuďom nedá nanútiť, nedá sa o ňom samého seba presvedčiť – súcit je prirodzený vedľajší produkt, ktorý sa rodí z pochopenia nesmiernej komplexnosti premenných, ktoré formujú ľudskú bytosť a jej vnímanie.

Toto uvedomenie nám umožní zapochybovať o vlastných presvedčeniach a urobiť krok späť. Špeciálne, ak máme potrebu vynášať prísne súdy nad druhými ľuďmi, je fajn si uvedomiť, že nám zákonite mnoho premenných v našej rovnici uvažovania o nich chýba.

Ako k tomu prísť?

Ľudia si na našich hodinách na vlastnej skúsenosti zažívajú, akému množstvu automatizmov podlieha naša myseľ, a to nie občas, ale neustále.

Snažíme sa ľudí viesť k pochopeniu, že nijaký človek nefunguje vo vákuu.

Cez pochopenie vlastnej omylnosti a iracionality, sledovaním vlastných paradoxov, ktoré zažívame v našich každodenných životoch, dokážeme byť omnoho tolerantnejší a láskyplnejší k ostatným.

Študenti často zvyknú hovoriť, že toto uvedomenie je veľmi oslobodzujúce a umožňuje im menej odsudzovať, hnevať sa, stresovať a naopak, umožňuje im na seba i svet okolo nazerať otvorenejšie a byť vľúdnejší k iným. A taká je aj naša misia na poli vzdelávania – kultivovať v ľuďoch toleranciu a súcit.

Ako sa to deje na vašich školeniach?

V prvom rade nechceme ľudí navádzať na zjednodušené odpovede. Naopak, študenti sa postupne dozvedajú, ako nesmierne komplexné a kontextuálne je ľudské správanie a koľko premenných ho ohýba a mení. Snažíme sa ľudí viesť k pochopeniu, že nijaký človek nefunguje vo vákuu a nijaké správanie, akokoľvek dobré a či zlé, nevzišlo len tak z ničoho, ale je len výsledkom interakcie našej unikátnej biológie s prostredím.

Nikto z nás si nevybral miesto svojho narodenia, svojich biologických rodičov, kultúru, do ktorej sa narodil, okolnosti svojho života, ani svoju genetickú výbavu, a to je asi jediné, v čom sme si ako ľudia rovní, v tejto neslobode.

Rovnosť šancí je len ilúziou, o ktorej radi tí, ktorí mali v živote viac šťastia, presviedčajú tých, ktorí ho, naopak, toľko nemali. Pritom všetky tieto okolnosti formujú ľudskú bytosť. Napríklad už to, že ste ako plod v maternici dostali dostatok proteínov od vašej matky, že ste v detstve neboli týraní, nežili ste v chudobe a váš mozog nebol neustále zaplavovaný stresovými hormónmi, umožnilo, že váš mozog sa dokázal efektívnejšie učiť, sústrediť, skrátka vyvinul sa inak, v porovnaní s tými, ktorí, naopak, také šťastie nemali.

Vďaka tomu dnes možno máte lepšie vzdelanie a lepšie platenú prácu, a máte vyššiu šancu, že dokážete lepšie regulovať svoje emócie a impulzívne správanie. Chudoba, obrovská miera stresu, týranie – to všetko sú rizikové faktory, ktoré sa môžu prejaviť patologicky a znižujú mieru zvládať ďalšie životné stresory efektívnym spôsobom.

Skúste to vysvetliť viac konkrétne.

Ako uvádza môj obľúbený stanfordský neurobiológ Robert Sapolsky, napríklad aj taká okolnosť, že vaši predkovia zažili hladomor alebo holokaust, sa môže cez epigenetickú zmenu na DNA preniesť na potomkov a má vplyv na to, ako reaktívni budú napríklad na stres, alebo dokáže zvýšiť ich predispozíciu na úzkostné poruchy, cukrovku, obezitu či vysoký krvný tlak.

Ak človek zrazu chápe širšie súvislosti, má omnoho menšiu potrebu stavať samého seba na piedestál a naopak, má potrebu pomôcť a pochopiť tých, ktorí toľko šťastia ako on nemali. Učí to ľudí menej súdiť a snažiť sa viac pochopiť, z čoho mnoho ráz škodlivé správanie pramení, že je to často z nešťastných a nezávideniahodných životných okolností a nešťastnejšej biológie a dáva potenciál prebudiť v ľuďoch súcit a ochotu pomôcť omnoho viac, ako chuť biť palicou a chrliť síru.  

Pre všetko to, čo poznáme z kresťanstva, ako odpustiť či milovať každého – dokonca i nepriateľa –, ponúkame vedeckú bázu, ktorá nám dáva možnosť pochopiť širšie súvislosti, v ktorých nenávisť nedáva zmysel.

blank

Venujete sa aj rozvoju lídrov. Ide vám o to, aby ste cez toto poznanie ovplyvňovali prostredie? 

Ide nám o to, aby stúpalo povedomie ľudí o komplexnosti ľudského správania, aby lídri chápali, ako zásadne prostredie ohýba to, kým dokážeme byť, a aby dokázali vytvárať humánnejšie prostredie, v ktorom oni sami i ľudia okolo nich dokážu byť empatickejší, súcitnejší a vďaka nižšej miere stresu aj múdrejší.

Vieme, že vysoká miera stresu a neistôt spúšťa u ľudí nie práve najlepšie tendencie a aktuálna situácia je toho rukolapným dôkazom. Do obrovskej miery okliešťuje našu empatiu, otvorenosť, schopnosť kooperovať či vyjsť zo svojich zaužívaných koľají, skrátka myslieť inak.

Ako inak?

Ľudia sa pod tlakom a stresom stávajú viac radikálnymi, skostnatenými, konzervujú sa vo svojich pravdách, správajú sa automaticky, sú omnoho menej flexibilní, menej spolupracujú, sú menej ochotní načúvať.

Darmo teda budeme riešiť techniky a hovoriť ľuďom, buďte takí alebo onakí, robte to alebo ono, kým nevytvoríme prostredie, ktoré im na biologickej úrovni umožní zapájať štruktúry mozgu, ktoré sú pre tieto kvality nevyhnutné, sú všetky techniky zbytočné. 

Stres napríklad spôsobuje aj to, že oslabuje spojenie medzi štruktúrami mozgu, ktoré nám umožňujú začleniť nové informácie, ktoré by nám mohli pomôcť presunúť sa k novej funkčnejšej stratégii, a zároveň posilňuje spojenie medzi habituálnejšími mozgovými okruhmi.

Hladina glukózy v našej krvi a dokonca aj stolička, na ktorej teraz sedíme, aj tá mení moje vnímanie voči vám.

Preto často dookola v strese robíme veci, ktoré nefungujú, a robíme ich ešte rýchlejšie a s väčšou intenzitou.

To, kým sme, je do veľkej miery determinované naším prostredím, aj vnútorným, a to je potrebné meniť a dizajnovať, aby sme dosiahli zmeny v správaní ľudí. Naša biológia sa inak správa v inom prostredí a či chceme alebo nechceme, v každej interakcii si navzájom regulujeme svoje nervové systémy, k lepšiemu alebo horšiemu. Jeden pre druhého sme si vzájomne prostredím.

Čo nás teda ovplyvňuje? Často si myslíme, že náš výsek reality a postoje sú tie správne, lebo sú podložené štúdiom, životnou skúsenosťou, inteligenciou…

Ovplyvňuje nás či už naša osobná história, to, koho sme v živote stretli, od rodiny, rovesníkov, komunít. Kráčame životom a učíme sa rôzne veci, napríklad aj to, koľko ľudí vieme zahrnúť do svojich kruhov.

Veľmi to závisí od toho, k čomu nás vedú rodičia, akých máme kamarátov, rodinu či učiteľov. Skrátka, okolie nás formuje a učí nás, ktorí sú tí naši a naopak, ktorí tí naši nie sú – do tých je dovolené si kopnúť. Plus je tu naša kultúrna história, to, v akom kultúrnom kontexte sme sa narodili, nám dáva rámec, ako uvažovať o tom, čo je správne alebo nie, estetické alebo nevkusné.

Keby ste sa narodili v Saudskej Arábii alebo v Indii, mali by ste úplne iný rámec toho, ako nazerať na svet okolo seba. Plus obrovskú časť toho, kým sme a ako vnímame svet okolo seba, ovplyvňuje naša evolučná história, teda tlaky vyvíjané na našich predkov, ktoré vytvorili isté typy správania a tendencie uvažovania o svete, ktoré sú na nás prenášané vo forme génov. 

Ako nás ovplyvňuje aktuálne prostredie, v ktorom sa nachádzame?

Ľudia si neuvedomujú, ako zásadne nás podprahovo ovplyvňujú podnety z prostredia, ako napríklad pachy, farby, priestory, slová, iní ľudia, hladina glukózy v našej krvi, a dokonca aj stolička, na ktorej teraz sedíme, aj tá mení moje vnímanie voči vám. Aj to, že držím v ruke napríklad teplú šálku, a nie studenú, zvyšuje moju tendenciu vnímať vás ako priateľskejšiu. Také racionálne bytosti sme. (smiech) 

 Ľudia si myslia, že majú plnú kontrolu nad svojím konaním, myslením a cítením, a práve na základe poznatkov neurovied vieme, že toto presvedčenie má veľmi ďaleko od pravdy. Ak som zrazu schopný vnímať, čo všetko ohýba a kriví moje vnímanie, zrazu som si sám sebou menej istý. To nás opäť vedie k tolerancii a znižuje pravdepodobnosť konfliktu. 

 Preto je potrebné vedieť sa spochybňovať? 

 Áno. Keď si uvedomíme, že drvivá väčšina nášho rozhodovania prebieha za scénou, mimo našej vedomej mysle, že nás ovplyvňujú faktory z prostredia, o ktorých nemáme ani potuchy, miera presvedčenia o vlastnej racionalite dramaticky klesá.

Ľudia si u nás túto chybovosť a predvídateľnosť vlastného skresleného vnímania a správania zažívajú na vlastnej koži, nemusíme ich o nej presviedčať. Odnášajú si teda vlastnú skúsenosť s tým, akým dramatickým spôsobom nás naše intuície klamú a ako je fajn ich aj spochybňovať. Naša intuícia môže mať aj hrôzostrašné následky a je napríklad aj dôvodom toho, prečo v USA polícia s niekoľkonásobne vyššou pravdepodobnosťou vystrelí na človeka čiernej pleti ako na belocha. 

Aké intuície ešte máme? 

Napríklad mnoho štúdií ukazuje, že máme sklony byť milší a zaobchádzať lepšie s atraktívnou osobou. Krása a symetria je totiž odmenou pre ľudský mozog. Je to však správne?

Učitelia majú vyššiu tendenciu v priemere napríklad venovať viac pozornosti žiakom, ktorých tváre sú symetrické a atraktívne.

Náš mozog si dokonca fyzickú krásu asociuje s vyššou inteligenciou, kompetenciou, dôveryhodnosťou a na základe fyzického zjavu ľuďom mylne pripisuje pozitívne atribúty. Všetko sú to skreslenia, ktoré nemajú vedecký základ a nehovoria nič o našich charakterových vlastnostiach.

Žiaľ, presný opak náš mozog robí voči ľuďom, ktorí tieto atribúty krásy nespĺňajú, a im, naopak, s vyššou pravdepodobnosťou pripisuje tie horšie kvality – nižšiu inteligenciu, dôveryhodnosť, dokonca sú v priemere horšie platení a tento príšerne nespravodlivý stereotyp je posilňovaný médiami, v kinematografii, kde napríklad ľuďom s tvárovými asymetriami, jazvami pripisujeme negatívne atribúty.

Až takí povrchní sme?

Všimnite si, že ak chcú novinári posilniť negatívny obraz politika, často vyberú fotografiu, na ktorej vyzerá nevábne. To je aj dôvod, prečo striga alebo zločinec vyzerá, ako vyzerá. To však podprahovo ovplyvňuje naše vnímanie aj v reálnom živote a posilňuje tento príšerný stereotyp. Zároveň je to aj dôvod, prečo plastická chirurgia zažíva boom.

Viaceré štúdie naznačujú, že učitelia majú vyššiu tendenciu v priemere napríklad venovať viac pozornosti žiakom, ktorých tváre sú symetrické a atraktívne. V dôsledku toho títo žiaci majú vyššiu šancu, že dostanú väčší priestor, majú viac príležitostí vyniknúť, často majú lepšie známky, pomáha im to budovať si vyššie sebavedomie, z čoho môžu ťažiť celý život a, samozrejme, majú lepšie vyhliadky na kariéru. Takto náš mozog funguje, toto je, žiaľ, tiež intuitívne konanie. 

Keď však chceme hovoriť o spravodlivej spoločnosti, tak by sme jej mali adresovať aj tento problém. Viditeľný je takmer všade a napriek tomu je taký prehliadaný. Ak tieto implicitné podprahové vplyvy dokážeme vyniesť na svetlo, máme šancu s nimi niečo robiť.

K čomu vedie toto poznanie na spoločenskej úrovni? Chápem, že to môže pomôcť šéfom firiem, ale môže to mať spoločenský presah? 

Spoločnosť tvoria jednotlivci. Keď chceme mať zdravú, empatickú, múdru spoločnosť, tak potrebujeme zdravých, empatických, múdrych jedincov. Tých však, pochopiteľne, opäť formuje prostredie, v ktorom sa nachádzajú.

Spoločnosť, ktorú sme vytvorili, a situácia, v ktorej sme sa teraz ocitli – nemyslím len Covid, ale aj globalizáciu, migráciu, robotizáciu, automatizáciu –, spôsobuje, že veľká časť obyvateľstva sa cíti kultúrne irelevantná, mnohí nemajú kompetencie a zručnosti, ktoré budú potrebné, a navyše je tu pracovná sila z iných krajín, ktorá ich dokáže efektívne nahradiť.

Navyše svet je taký prepojený, že zrazu vnímam, že aj keď sa mám vďaka globalizácii lepšie, je tu veľká časť ľudí, ktorá sa má dramaticky lepšie ako ja. Náš mozog je však nesmierne citlivý na hierarchie a čím sú strmejšie, tým väčšia tenzia a potenciál na konflikt v danej spoločnosti vzniká. Toto, samozrejme, v týchto ľuďoch, ktorí sa cítia irelevantní, podprahovo spúšťa veľkú mieru stresu, a tak siahajú po „istotách“. Často nachádzajú tieto istoty v rôznych konšpiráciách a hoaxoch, ktoré ich ponúkajú vo forme jednoduchých odpovedí alebo v riešeniach demagógov a populistov, ktorí nájdu vinníka zodpovedného za ich problémy.

Teda vzniká agresia ako istá forma uvoľnenia?

Často sú tými vinníkmi práve tí bezbranní, ktorí nemajú hlas ani moc. Voči týmto ľuďom potom obracajú svoj hnev. Agresia nám totiž pomáha znižovať vlastný stres, preto ak ľudia svoj hnev otočia voči niekomu inému, vlastne si tým uľavia. Žiaľ, druhej strane, samozrejme, nepomáhajú.

Vystresovaní ľudia strácajú schopnosť vnímať veci z viacerých perspektív, kriticky myslieť, kooperovať, byť empatickí a práve toto tak zúfalo potrebujeme v tejto situácii. Biologicky to však nie je možné.

 Ak chceme riešiť tento problém, musíme meniť spoločnosť takým spôsobom, aby sa títo irelevantní ľudia mohli opäť cítiť relevantnými, potrebujeme nejakým spôsobom saturovať ich istoty, dať im pocit bezpečia a tiež pocit, že sú hodnotnou súčasťou tejto spoločnosti, že sem patria. Ak to nedokážeme, budeme sa ako spoločnosť ešte viac radikalizovať. Ak s touto irelevanciou nebudeme pracovať, nájde sa nejaký nebezpečný demagóg, ktorý týmto ľuďom tento pocit dá. To je však cesta do pekiel. 

blank

Žijeme v čase polarizácie a veľkej plurality názorov. Prečo môže byť snaha o vzájomne pochopenie cestou pre dnešné časy? 

Potrebné je položiť si otázku, prečo je naša spoločnosť v dnešných časoch tak veľmi polarizovaná. Z poznatkov neurovied vieme, že neistota je najneudržateľnejší stav pre ľudský mozog, z ktorého sa za každú cenu snaží dostať. Kam? Do istoty. Preto sa v takomto stave náš mozog prirodzene radikalizuje a uzatvára vo svojich istotách – teda v pravdách, dogmách, skalopevných presvedčeniach.

Stávame sa zatvorenými systémami, neadaptívnymi, neschopnými sa učiť, neschopnými počúvať sa navzájom. Tendencia rozdeľovať sa na našich a tých cudzích je do nás biologicky votkaná a je to tendencia, ktorá tu s nami ostane, kým budeme ako ľudský druh na tejto zemi.

Vidíme ju nielen u ľudí, ale aj u cicavcov, primátov, a v minulosti sme ju potrebovali na rýchle rozhodovanie v rizikovom prostredí, kde bolo otázkou života alebo smrti vedieť sa v milisekundách rozhodnúť o tom, ktorí sú tí naši a ktorí nie.

Na základe spoločných znakov alebo, naopak, odlišností náš mozog v milisekundách hádže ľudí do kategórie my alebo oni, je to pozostatok našej evolučnej histórie. Robí to podprahovo, automaticky a ohromne rýchlo. „My“ sú, samozrejme, vždy tí lepší, morálnejší, s tým správnym politickým názorom, s tým vhodnejším životným štýlom, s vycibrenejším vkusom či kultúrou. „Oni“ sú, naopak, tí, ktorí to v hlave nemajú upratané, zle myslia, zle volia.

Často v nás vzbudzujú strach a znechutenie a to je pre náš mozog signál, aby voči takýmto ľuďom nezapínal empatiu, aby im nepomáhal a nespolupracoval s nimi.

Často v nás vzbudzujú strach a znechutenie a to je pre náš mozog signál, aby voči takýmto ľuďom nezapínal empatiu.

Znechutenie a zhubná kategória „Oni“ spôsobuje, že náš mozog týchto ľudí omnoho menej vníma ako ľudí a omnoho viac ich vníma ako neživé objekty.

Ak hovoríme o nejakej skupine takýmto dehumanizujúcim spôsobom, je potrebné si uvedomiť, že prispievame k tomu, že táto skupina bude vnímaná inými ľuďmi ako objekt a vypíname ľuďom voči nej empatiu. Zároveň túto skupinu vplyvom stresu, ktorý v nej spúšťame, ešte viac radikalizujeme.

V tom je zodpovednosť každého z nás. Uvedomujme si, ako sa vyjadrujeme o iných ľuďoch na sociálnych médiách, pred inými ľuďmi, medzi kolegami, pred rodinou či deťmi – to, akým spôsobom komunikujem a nálepkujem iných ľudí, ovplyvňuje celú spoločnosť a následne i konanie ľudí. Naše slová sa stávajú skutkami.

 My ako ľudia však rozumom vieme ísť proti svojej biológii…

Kontext neistoty spôsobuje, že pudové hybné sily nášho správania nás nevedú optimálnou cestou, a uvedomenie si týchto hybných síl nám dáva šancu odkloniť evolučné trajektórie pre nás všetkých zdravším smerom. Máme úžasnú schopnosť rozmýšľať o vlastnom rozmýšľaní, nanešťastie ju nie príliš často využívame.

Zároveň je to činnosť nesmierne náročná na energiu a v stave stresu a neistoty je táto schopnosť značne oklieštená. Ak chceme teda využívať tieto úžasné kvality, pre ktoré naša biológia v sebe nesie potenciál, potrebujeme na to vytvoriť vhodné prostredie.

My, žiaľ, žijeme v strese.

Vystresovaná myseľ hľadá obviózne a familiárne riešenia, skrátka istotu, konzervuje nás v našich presvedčeniach. Naopak, zrelaxovaná, exploratívna myseľ dokáže vidieť veci v širších súvislostiach, pripustiť, že sa môže mýliť, hľadať nové riešenia, učiť sa. Toto nie je psychológia, toto je biológia, a ak pôjdeme proti nej, nemáme šancu uspieť.

Zároveň tendencia rozdeľovať sa na MY a ONI je síce biologická, ale to, čo budeme vnímať ako MY, a to, čo budeme vnímať ako ONI, je veľmi dynamická kategória, ktorá sa mení v závislosti od kontextu. Môžeme byť my ako susedia a oni ako protihráči v rôznych tímoch.

My ako obyvatelia jednej krajiny a zhubné oni ako dve bojujúce strany v občianskej vojne. Preto prízvukujem, náš jazyk, naše slová sa stávajú skutkami iných ľudí. Každý z nás v sebe nesie zodpovednosť za to, ako táto spoločnosť vyzerá a ako svojou rétorikou prispieva k tejto dehumanizácii.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, či nevieme svoj názor a aj ostrý nesúhlas vyjadriť spôsobom, ktorý nebude zhubný a nebude z ľudí robiť neživé objekty. Nevytvárajme zhubné kategórie ONI. História je nám mementom, že toto malo vždy tragické následky.

Ako ovplyvňuje naše konanie spôsob, akým nám bola podaná informácia? 

Zásadne nás to ovplyvňuje. Ak na druhej strane v interakcii s iným človekom spustíme stresovú reakciu, robíme druhú stranu menej otvorenou, menej ochotnou nás počúvať, menej kooperatívnou, menej flexibilnou i empatickou. Preto je potrebné si uvedomiť, že ak sa niekto so mnou v interakcii cíti zle, idem aj ja sám proti sebe – nie je totiž vytvorený elementárny priestor na spoluprácu.

Ak sám do tejto komunikácie vstupujem s nastavením, že mám absolútnu pravdu, tiež to komunikáciu sťažuje. Potom sa len navzájom pretláčame, ja teba smerom ku mne, ty mňa smerom k tebe. Toto však nie je priestor, kde sme schopní sa niečo naučiť. Mali by sme v sebe kultivovať intelektuálnu pokoru a s vedomím vlastnej omylnosti vstupovať do dialógu s inými ľuďmi. Žiaľ, v praxi sme toho málokedy svedkami.

Naopak, dnes dominuje presne opačný prístup, či v médiách, či medzi politikmi, či na sociálnych sieťach. Neustále sa škaredo nálepkujeme, dehumanizujeme, ponižujeme, nedokážeme prijať, že niekto vychádza z iného kontextu, bol inak vychovaný a zákonite rozmýšľa inak ako ja.

Možno prežíva väčšiu mieru neistoty, možno nevie s informáciami pracovať a v stave stresu sa nevyhnutne konzervuje vo svojej pravde. Môžem s ním totálne nesúhlasiť, ale vytvorením zhubnej kategórie ONI prispievam k nenávisti v spoločnosti. Dnes sme toho svedkami na sociálnych sieťach. Vždy keď to vidím, mrazí ma z toho.

Ako by sme iným podaním informácií vedeli zmeniť toto rozdeľovanie?

V Británii sa robila zaujímavá štúdia z prostredia futbalových fanúšikov. Zobrali fanúšikov futbalového tímu a riešili s nimi príslušnosť k ich tímu. Potom ich pustili von a tam videli bežca, ktorý utekal a spadol. Keď mal na sebe dres ich tímu, tak mu pomohlo 70 % ľudí, keď mal dres opozičného tímu, tak mu pomohlo 20 % ľudí, a keď mal biely neutrálny dres, tak mu pomohlo 30 % ľudí. Teda príslušnosť k skupine dramaticky okliešťovala ochotu človeka pomôcť.

Autori štúdie teda skúsili účastníkom vytvoriť iný rámec uvažovania a namiesto debaty o príslušnosti k ich tímu sa s nimi rozprávali o futbale ako fenoméne, zrazu nehovorili o tíme, ale o väčšej skupine ľudí, ktorých spája láska k futbalu, a dali ich do rovnakej situácie ešte raz.

Mali by sme v sebe kultivovať intelektuálnu pokoru a s vedomím vlastnej omylnosti vstupovať do dialógu s inými ľuďmi.

Výsledok bol prekvapivý, len jednoduchým prerámcovaním a zväčšením kategórie ONI na nielen príslušníkov môjho tímu, ale na futbalistov ako skupinu, boli zrazu participanti v tejto štúdii ochotní s rovnakou mierou pomôcť aj bežcovi s tričkom opozičného tímu. Len jazykom sme dokázali ľuďom zväčšiť ich empatický kruh a zapnúť im v mozgu empatiu aj voči skupine, ktorú som predtým vnímal ako „ONI“.

Teda to, ako z akého uhla pohľadu veci vysvetľujeme, mení spoločenskú atmosféru.

Viaceré štúdie dokazujú, že podnecovaním lojality k tým „našim“ vyostrujeme animozitu k tým z opačného tábora. Náš jazyk má veľkú moc, ak dokážeme identifikovať, čo nás spája ako ľudí, a namiesto neustáleho negatívneho nálepkovania vytvárať kategóriu my, máme šancu na mierumilovnejšiu spoločnosť. To však vyžaduje do našich kruhov zahrnúť aj ľudí, voči ktorým máme výhrady.

Ak to neurobíme, náš mozog nás bude poslúchať a spolu s kategóriou oni v nás bude vypínať empatiu a prosociálne správanie. Vieme však, že táto forma xenofóbie škodí nielen obetiam, ale aj páchateľom a zapína v nás stres, vypína našu imunitu, robí našu spoločnosť chorou.

Napríklad rozdelenie na konzervatívcov a liberálov je v poriadku…

Jasné, to je v poriadku, pokiaľ nebudeme očierňovať, že to sú tí tmári a to sú tí neznabohovia. Ak nebudeme dávať zhubné nálepky, tak je to úplne OK. Hádam si nemyslíme, že je možné, aby sme na tomto svete mali homogénnu skupinu ľudí, ktorá bude všetko vidieť rovnako.

Áno, ľudia odjakživa mali iné pohľady, perspektívy, inú výchovu, iné životné skúsenosti, inú genetickú výbavu. Prirodzené teda je, že aj na svet budú nazerať z iných uhlov a prirodzene sa budú hlásiť k iným skupinám. To, čo je problematické, je to zhubné dehumanizujúce nálepkovanie.

Nie je to aj tým, že v názorových médiách málokedy nájdeme rozhovor s ľuďmi z iného „tímu“ ako len z toho svojho? 

Mám pocit, akoby dnes ani nebola možná táto forma debaty. Veľmi pohodlné je rozprávať sa s ľuďmi, ako sme my sami. Uzatvárame sa pred inakosťou, uzatvárame sa pred pochopením iných perspektív a pohľadov na svet okolo nás. Opäť je odpoveďou naša vlastná biológia, jej neustála snaha smerovať preč z neistoty a jej veľká záľuba v podobnosti a familiárnosti, ktorá pre nás reprezentuje bezpečie.

Samozrejme, každý máme inú toleranciu miery neistoty, je to jednak podmienené biologicky a jednak je to opäť kontextuálne. V prostredí veľkej neistoty sa táto tendencia uzatvárať sa dramaticky zosilňuje.

Len čo niečo neviem, nepoznám, je mi to cudzie, tak z toho unikám, chcem to vytesniť, konzervujem a utvrdzujem sa vo svojej pravde. Nie sme ochotní nazrieť do sveta niekoho iného a spoznať jeho perspektívu, obohatiť svoju databázu o inú ľudskú skúsenosť. Môžem s ňou zásadne nesúhlasiť, ale mať tieto cenné pohľady do sveta iného človeka je jediná cesta, ako hľadať a nachádzať spoločné riešenia. 

Ako rešpektovať názor niekoho, kto sa živí správami z dezinformačných médií a žije v strachu pred všetkým, čo prináša dnešná doba? 

Otázka rešpektu je sekundárnou otázkou, pýtajme sa, prečo tento človek vyhľadáva takéto zdroje. Táto otázka odhalí viac. Opäť jednoduché odpovede na zložité otázky, ktoré konšpiračné médiá poskytujú, sú cestou z neistoty do istoty. O to sa náš mozog neustále usiluje.

Ľudia, ktorí prežívajú neistotu a ohrozenie v rôznych doménach svojho života, nemajú materiálne istoty, cítia sa v súčasnej dobe irelevantní, žijú v strachu, často čiahajú po takýchto barličkách, ktoré im dajú rýchlu odpoveď hneď tu a teraz.

A to ponúkajú konšpiračné médiá.

V stave „neviem“ vedia omnoho lepšie prežívať i kriticky rozmýšľať ľudia, ktorí majú väčšiu mieru istoty vo svojich životoch. Keď viem, že mám dobré zázemie, som relevantný na trhu práce, som vypočutý, tak mám vyššiu mieru tolerancie neistoty i schopnosť vidieť veci v súvislostiach.

Na vedenie dialógu potrebujeme dve strany, ktoré sú obe ochotné pripustiť, že sa môžu mýliť.

Zatiaľ čo človek, ktorý nemá pevnú pôdu pod nohami, potrebuje niečo, čo mu túto istotu poskytne, a hľadá rýchle „pravdy“. Takýto človek má zásadne oklieštenú schopnosť rozmýšľať o veciach komplexnejšie, kriticky myslieť z dôvodov, ktoré som popisovala vyššie. Stres naše zorné pole značne zužuje a ťahá nás k rýchlemu riešeniu či odpovedi. Tie rýchle riešenia a odpovede však v zložitom komplexnom svete bývajú málokedy správne.

Dialóg s takýmito ľuďmi spočíva v tom, aby sme si uvedomili tieto súvislosti, kontext, v ktorom sa nachádzajú, a nevyjadrovali sa o nich hanlivo. Opäť len pochopením zložitejšej kauzality si nevytváram apriori bariéru, ale naopak, prehlbujem v sebe ochotu načúvať a porozumieť.

Nemôže to byť aj zodpovednosť mainstreamových médií, ktoré neponúkajú pestrosť názorov, kopú angažovane za svoj „tím“ a tým strácajú dôveryhodnosť? 

Určite. Na vedenie dialógu potrebujeme dve strany, ktoré sú obe ochotné pripustiť, že sa môžu mýliť. No my dnes vidíme ľudí, ktorí si myslia, že sú v dialógu, a pritom sú v jednosmernom monológu, kde je každý presvedčený, že vlastní pravdu. 

Do rozhovoru vstupujú s ultimátnou pravdou a tam neexistuje dialóg. Dva rigidné systémy sa stretávajú a nikto nepripustí, že sa v niečom môže mýliť. Ak nepripustia, že sa idú spoločne posúvať bližšie k niečomu objektívnemu, samozrejme, na základe dôkazov, tak s tým nedokážeme nič urobiť. Uzatvorený systém je systém, ktorý sa neučí, a my dnes vidíme spolu komunikovať uzatvorené systémy. 

blank

Dnes máme rozdelené rodiny na základe príslušnosti k nejakému spoločenskému táboru. Ako viesť dialóg s rodinnými príslušníkmi, ktorí sa živia len dezinformačnými zdrojmi alebo čítajú len médiá zo svojho spoločenského tábora, teda nemajú úplné informácie? 

Väčšinou sa snažíme druhých dostať logickou argumentáciou z názoru, do ktorého sa oni nedostali logickou úvahou. Radím hľadať emocionálne dôvody, hlbšie dôvody, prečo ten druhý siaha po tomto druhu informácií. Nemá zmysel pretláčať svoj názor a zasypať človeka faktami a dátami, nesnažme sa to zvrátiť logikou. Nebude to fungovať. Vytvoríme akurát tak na druhej strane stres, ktorý ho ešte viac zakonzervuje v jeho presvedčení. V princípe sa touto formou komunikácie navzájom radikalizujeme.

Mám osobnú skúsenosť, pred rokom a pol som často chodila taxíkom s jedným taxikárom, ktorý bol pravicový extrémista a pri každej ceste mal fašistické reči. Vedela som, že keď budem doňho hustiť, že nemá pravdu, nemá dosť informácií, tak by sme sa nedopracovali k ničomu. Raz sme ostali pred mojím domom v aute asi tri hodiny a rozprávali sme sa. 

Ja som nerobila nič iné, ako to, že som tomuto taxikárovi kládla otázky, ako, prečo, povedz mi o tom viac… Chcela som pochopiť jeho perspektívu, bola som úprimne zvedavá. Mňa naozaj zaujímalo, z čoho pramenia jeho názory, ako k nim dospel. A on zrazu v istých momentoch nevedel na moje otázky odpovedať, zasekol sa. Nehovorím, že on svoj názor zmenil, ale minimálne mal chrobáka v hlave, donútilo ho to sa nad vecami inak zamyslieť. A tento moment nastal aj u mňa, zároveň som bola o jednu zaujímavú životnú skúsenosť a perspektívu bohatšia. Keď chceme hľadať riešenia na takéto zložité problémy, potrebujeme vidieť tie myšlienky za myšlienkou, pochopiť hlbšie motivácie, ktoré ľudí do ich presvedčení dostali.

A zabralo to?

Je to beh na dlhé trate. Nemôžeme, samozrejme, čakať, že zrazu z pár debát prerobíme niekoho s radikálnym presvedčením na človeka, čo miluje celý svet. To je utópia. Ak však človek zažije pocit akceptácie, že je tu niekto, koho naozaj zaujíma jeho perspektíva, často je to pre neho  výnimočná skúsenosť.

Veľmi sa páči príklad z Dánska, z mesta Aarhus, ktorý prišiel s absolútne unikátnym de-radikalizačným programom pre extrémistov. Vytvorili tzv. „Aarhuský model“, ktorý sa snažil budovať dôveru medzi autoritami a kruhmi radikálov, ktorí chodili z Dánska bojovať za ISIS do Sýrie, Iraku a Somálska. Dáni na rozdiel od ostatných krajín Európy povolili týmto radikálom návrat späť do krajiny.

Väčšinou sa snažíme druhých dostať logickou argumentáciou z názoru, do ktorého sa oni nedostali logickou úvahou.

V Aarhuse zriadili stredisko, ktoré prijímalo týchto ľudí naspäť, s tým, že s nimi dlhodobo a vytrvalo pracovali, mali tím psychológov, duchovných a rôznych expertov. Bol to veľmi úspešný projekt a veľmi sa mi páči, lebo bol o budovaní mostov, o prijatí, a nie o budovaní barikád a vytrestaní či odstrihnutí.

Čítala som svedectvo človeka, ktorý sa v tomto stredisku ocitol. Opisoval, ako veľmi mal v spoločnosti, v ktorej žil, pocit, že nemá cenu, že je irelevantný, zákonite teda hľadal miesto, kde sa bude cítiť hodnotný, kde môže patriť. V ISIS ho dostal. Aarhuská skúsenosť mu pomohla vrátiť sa z tejto cesty späť, bol to pre mňa nesmierne dojemný príbeh.   

Ako viesť dialóg s človekom, ktorý má aj dobré informácie, ale má úplne iné názory ako ja?

Dôležité je uvedomiť si, že je to v poriadku, keď má niekto iný alebo opačný názor ako ja. Čo sa chceme na svete zliať do jednej masy, ktorá bude vidieť svet rovnako? To je surreálne a nie je to ani žiaduce. Dôležité je naučiť sa chápať inú perspektívu a hľadať znaky, ktoré nás spájajú, hľadať prieniky. Nejsť do rozhovoru s ultimátnou pravdou, tak sa dokážeme posunúť. Začína to však tým, že mi na tom človeku záleží, to je asi najdôležitejšia ingrediencia.

Pri témach, ako sú napríklad potraty, má každý svoju pravdu, každý vychádza zo svojho kultúrneho rámca, kde konzervatívci a liberáli budú mať asi vždy iné názory a motivácie. Ako sa vedieť počúvať, keď to zasahuje hodnotovo etické nastavenie ľudí a pre mnohých je nemenné? 

V takejto téme môžem mať aj naďalej jasno, napriek tomu ma môže zaujímať opačná perspektíva. Veľká vec je už snaha porozumieť. Rešpektovanie je floskula, všetci sa rešpektujeme a pritom nikto nikoho nerešpektuje. Nemusí dôjsť k zhode, ale môže dôjsť k pochopeniu. Len musíme k sebe pristupovať s otvorenou mysľou a záujmom o druhého človeka, záujmom o jeho perspektívu.

Čo má byť výsledok takéhoto dialógu? 

Vytváranie kultúry, kde sa dokážeme počúvať a chápať zložitosť tém. Zažiť ten pocit, že moja perspektíva je pre niekoho dôležitá, že som vypočutý, akceptovaný, a v rovnakej miere to poskytnúť druhej strane. Kultúra, kde sa dokážeme vzájomne učiť, kultúra, kde dokážeme fungovať ako otvorené systémy. 

Existujú nejaké techniky, ako sa naučiť viesť dialóg?

Ja sa viac ako na komunikačné formulky zameriavam na vnútorné nastavenie. Skôr chcem vytvoriť priaznivé prostredie pre druhého, aby bol vôbec v stave ma počúvať. Ak toto nevytvorím, môžem mať naučené empatické výroky, používať deskriptívny jazyk a pod., ale ak ja skutočne nie som vnútorne nastavená porozumieť a vypočuť názor iného človeka, tak ľudia to vycítia. Toto náš mozog veľmi citlivo vníma a podprahovo dekóduje. Techniky môžu slúžiť len ako nadstavba k vnútornému nastaveniu, nie naopak.

Sú ľudia, s ktorými dialóg nie je možný?

Sú ľudia, ktorí v istom kontexte nie sú schopní viesť dialóg. Opäť je to o prostredí, ktoré na dialóg vytvoríme. Ľudia potrebujú pocit veľkého bezpečia, aby cítili, že môžu prejaviť aj dramaticky iný názor. Ak im ja zmením prostredie, mám šancu, že sa človek otvorí. 

Dôležité je, aby aspoň jedna strana bola otvorená na dialóg, aby bola zvedavá na perspektívu druhej strany. Som si istá, že keď ukážeme, že ma druhý človek skutočne zaujíma, a nevytasíme len umelé manažérske techniky, tak dialóg bude možný. Máme šancu druhú stranu otvoriť tiež.

Čo by sa zmenilo, keby sme sa naučili takto komunikovať? 

Boli by sme zdravší a spokojnejší. Zhubné rozdeľovanie je formou xenofóbie. Zistilo sa, že xenofóbovia zažívajú veľkú mieru stresu, ktorý poškodzuje ich zdravie a imunitu. Rovnako trpia ich obete. Trpia teda obe strany, lebo žijú v strachu. Preto so smiechom hovorím, že snaha o dialóg je vecou verejného zdravia. Zažívali by sme menšiu mieru stresu a väčšiu mieru empatie. Nie je možné žiť v neustálom strachu a odsudzovaní. 

Foto: Július Kotus

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Myslieť ponad krízu

Cyril Dunaj

Výber NM: Američania sa naďalej sťahujú z Afganistanu. V januári sa domov vrátia ďalší vojaci

Michal Lukáč

Vtedy som si povedal, že môžem umrieť, lebo viem, ako to funguje

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies