Nie je dobré len kritizovať, treba priložiť ruku k dielu. Synoda o synodalite dáva priestor aj laikom

Rozprávali sme sa s ňou o tom, ako to vyzeralo vo Vatikáne pri otvorení synody, ako bude synoda prebiehať, i o tom, ako sa môžu do procesu zapojiť veriaci.

Keď sa v Cirkvi hovorí o synode, o čom je reč?

Synoda je v tradícii Katolíckej cirkvi zhromaždenie určitej skupiny biskupov, ktorí zastupujú všetkých biskupov a tým aj všetkých veriacich v lokálnych cirkvách. Synodu zvoláva Svätý Otec a biskupi sa s ním prostredníctvom diskusií a výmeny skúseností podieľajú na vedení Cirkvi. Synoda máva osobitnú tému – môžete si spomenúť na synodu o rodine s výsledným dokumentom Amoris laetitia alebo na synodu o mladých s výsledným dokumentom Christus vivit. Synody doteraz trvali asi mesiac a predchádzali im prípravné fázy.

Pôvod výrazu synoda je v gréckych slovách syn (spoločne) a hodos (cesta). Môžeme to voľne preložiť ako spoločné putovanie. Je to spoločný kus cesty, ktorý prejdú biskupi spolu s pápežom Františkom.

Prečo sa pápež radí ešte s ďalšími biskupmi okrem tých, ktorých má blízko pri sebe v Rímskej kúrii?

Pápež si veľmi ctí princíp univerzálnej Cirkvi i v tom zmysle, že je tvorená lokálnymi cirkvami, ktoré sú v dennodennom kontakte s veriacimi a ich problémami. Tieto problémy sú v každej krajine iné. Druhý aspekt je ten, že pápež chce čo najviac spolupracovať s Duchom Svätým a je si vedomý, že Duch hovorí cez ostatných ľudí, nielen cez úzku skupinu v Rímskej kúrii. Tá má obmedzenejší kontakt s každodenným reálnym životom v porovnaní s biskupmi „v teréne“.

Z akých dôvodov sa zvyknú synody konať?

Pápež sa snaží primárne vnímať potreby celej ľudskej rodiny. Aj keď hierarchicky je pápež hlavou katolíkov, v srdci má celý svet a celé ľudstvo. František napríklad kladie veľký dôraz na trpiacich a tých, ktorí nemohli spoznať Boha. Tému synody neurčuje pápež sám, ale radí sa o nej so svojimi spolupracovníkmi. Spolu vyberú tému, ktorá je aktuálne dôležitá. Napríklad témou o mládeži chceli podľa mňa reagovať na odklon mladých od Cirkvi a na to, že sú oslovovaní niečím iným ako vierou. Mohlo to byť volanie k tomu, aby Cirkev odovzdala mladým poklad, ktorý má – a hlavne spôsobom, ktorému rozumejú. Samozrejme, posolstvo Ježiša Krista je nemenné, ale spôsoby odovzdávania treba s meniacou sa spoločnosťou tiež meniť. Veľmi sa mi v tejto súvislosti páči výraz tvorivá vernosť, čiže vernosť obsahu, ale tvorivá v nových spôsoboch ohlasovania.

V rámci pontifikátu pápeža Františka ide už o štvrtú synodu, tento nástroj spravovania Cirkvi kladie očividne do popredia. Prečo to podľa vás robí?

Už v roku 2015 hovoril pápež František o synodálnej Cirkvi. Povedal, že synodálna Cirkev je Cirkev, ktorú chce od nás Boh dnes. Svätý Otec si veľmi uvedomuje, že Cirkev je tvorená naozaj všetkými. Dáva veľký dôraz na opak individualizmu, čiže spoločenstvo. V spomínanom roku 2015 pápež pri príležitosti 50. výročia vzniku biskupskej synody povedal, že si stále viac uvedomuje potrebu poradného princípu, že Duch Svätý silno pôsobí v dynamike vzájomnosti.

Posolstvo Ježiša Krista je nemenné, ale spôsoby odovzdávania treba s meniacou sa spoločnosťou tiež meniť.

Aktuálne hovoríme o Synode o synodalite. Môžeme to chápať tak, že Cirkev sa ide spoločne dohodnúť, ako bude ďalej fungovať?

Dalo by sa to tak povedať. Táto synoda sa od ostatných odlišuje tým, že bude dlhšia. Trvá od roku 2021 do roku 2023. Deviateho októbra sa vo Vatikáne nezačala príprava na synodu, ako by sa mohlo zdať, ale začala sa prvá fáza synodálneho procesu. Druhým historickým momentom je, že tentoraz sú do synody zapojení aj priamo laici, nielen biskupi. Každý z nás laikov má priestor konkrétne prispieť.

Čo to v praxi znamená, že sa zapoja priamo laici?

Synoda je rozdelená do niekoľkých tematických okruhov a na tieto okruhy môžeme my laici odpovedať. Kňazi a biskupi sú zapojení rovnako ako my. Krásne to vyjadruje logo synody. Je na ňom spoločenstvo rehoľníkov, laikov, detí, biskupov, ale všetci idú jedným smerom. Cestou je Kristus, takže ideme za ním.

Je možné nájsť spoločnú reč na takejto veľkej synode s množstvom účastníkov rozličného hierarchického postavenia, ktorí sú z rôznych krajín, kontinentov a kultúr?

Myslím si, že na toto sekretariát synody myslel a poctivo na tom v rámci prípravy pracoval. Odporúča nám tri dokumenty. Jeden je teologický od Medzinárodnej teologickej komisie, potom Prípravný dokument a Vademecum, ktoré by sme mohli nazvať návodom. Tam je popísané, ako má táto komunikácia prebiehať. Bolo by ťažké, keby to malo prebiehať nejakým hromadným spôsobom.

Tu je však navrhnutý taký spôsob, že vo všetkých farnostiach by mali vzniknúť malé skupinky povedzme do 10 ľudí. Títo dostanú hlavnú otázku, či je Cirkev synodálna, rozpracovanú v jednotlivých podrobnejších okruhoch. Nemali by však odpovedať na nejaký dotazník, nie je to štatistika ani anketa. Ale spoločne, pri vzájomnom načúvaní, nájsť odpovede na dané otázky. Je na to vypracovaná zaujímavá metodika. V prvom kole môže každý napríklad povedať, aká je jeho skúsenosť s Cirkvou alebo aký je jeho sen o Cirkvi. V druhom kole, po chvíli modlitby, spoločne hľadajú, čo z toho, čo povedali druhí, považujú za dôležité. Synodalita nie je len cieľ, ale my sa máme naším počínaním v Cirkvi stávať synodálnymi. Nejde o to, aby niekto spísal na papier nejaké problémy, ale aby veril v prítomnosť Ducha Svätého v druhých, teda aby ho nepočúval len v sebe. Každý z nás sa to musí učiť, nie je to ľahké.

Z týchto stretnutí sa postupne vypracujú správy – najprv na úrovni farností, potom diecéz a napokon na úrovni biskupskej konferencie, teda celej Cirkvi v danej krajine. Takto spracovanú správu pošlú biskupi do Vatikánu. Nie je tu riziko skreslenia pôvodných výpovedí, ktoré zazneli na tej najnižšej úrovni, teda vo farnostiach?

Metodicky je to ošetrené tak, že záverečná správa, syntéza, by mala byť verejná. Je tu snaha zachytiť čo najviac postrehov ľudí a ak to je časovo možné, veriaci by mali byť s touto správou oboznámení. To, čo hovoríte, je prirodzene ľudský faktor. Ak to zoberieme veľmi vážne a začneme osobnou konverziou, ktorá nám umožní rešpektovať názor druhého, potom sa rovnako budú snažiť pracovať tí, ktorí budú pripravovať syntézu. Zámer je čo najviac zachytiť vanutie Ducha Svätého.

Spomínali ste podrobnejšie okruhy, ktorých sa budú veriaci pri diskusii držať. Čo je ich obsahom?

Ústredná otázka znie: Ako sme na tom so synodalitou? Prvý okruh sa týka toho, či sme skutočne na spoločnej ceste. Tam by sa mohlo hovoriť o spoluzodpovednosti Cirkvi, alebo či máme pocit, že niekto stojí mimo spoločenstva Cirkvi, aj keď by chcel byť v nej. Druhým okruhom je načúvanie. Tu sa môžeme pýtať, či sa my laici dokážeme navzájom počúvať, či existuje načúvanie medzi kňazmi a laikmi. Ďalej je okruh o ujatí sa slova, čiže o otvorenom rozprávaní. Svoj postreh môžu povedať aj ľudia bez teologického vzdelania. Dá sa premýšľať nad tým, či v našich farnostiach existuje priestor na vyslovenie názoru. Štvrtá oblasť je slávenie, kde sa dá rozmýšľať nad tým, čo je pre nás svätá omša. Piatou je spoluzodpovednosť za misijné poslanie – všetci máme byť misionármi. Dôležitou oblasťou je aj ekumenizmus. Tu sa môžeme zamýšľať, ako prebieha dialóg s kresťanmi iných cirkví na území našej farnosti. Potom nasleduje okruh o autorite a spoluúčasti, kde je priestor diskutovať napríklad o fungovaní farských rád, teda či veriaci majú možnosť podieľať sa na vedení farnosti cez farskú radu. Predposledný okruh sa týka rozlišovania a rozhodovania a posledný je o formovaní sa v duchu synodality.

Bude náročné prijať opačný názor, ale to všetko môže slúžiť pre naše dobro a pre dobro Cirkvi.

V každej farnosti zrejme nebude priestor rozprávať sa o každom okruhu podrobne. Ako majú k tomu kňazi a ľudia pristúpiť?

Vademecum na to myslelo. Odporúča sa, aby si skupinka vybrala iba jednu, maximálne dve témy, na ktorých sa zhodne alebo ktoré ich „pália“.

Mali by sa účastníci na toto stretnutie nejako osobitne pripraviť, alebo stačí, keď budú spontánni?

Prvá príprava je rozhodne modlitba. Bez nej to nepôjde. Ak sa k tomu chceme postaviť zodpovedne, čo je výzva, bolo by dobré prečítať si tých 10 okruhov alebo si prejsť prípravný dokument.

Čo sa bude diať počas synodálneho procesu odteraz až do roku 2023?

Prebehnú tri fázy – diecézna, kontinentálna a univerzálna. Diecézna fáza sa skončí stretnutím na úrovni biskupskej konferencie. Veriaci by sa mali zoznámiť so závermi diskusií, ale hlavne si uvedomiť, aký kus cesty prešli. Potom prebehne to isté na úrovni kontinentov a vyvrcholením bude zasadanie synodálnych otcov, čo pravdepodobne nebudú len biskupi, ale možno budú pozvaní aj laici alebo pozorovatelia z iných cirkví. Výsledkom bude dokument, ktorým sa to však neskončí, ním sa to len začne. Obsah dokumentu by sme potom mali začať uvádzať do praxe.

Veriaci budú možno váhať, či sa majú zapojiť do synodálneho procesu, povedia si, že to radšej nechajú na druhých. Ako by ste ich motivovali, aby sa zapojili?

Duch Svätý potrebuje každého. Preto pozývam všetkých, aby túto pozvánku nenechali bez odpovede. Potrebný je hlas i načúvanie každého. Je tu aj osobné pozvanie pápeža Františka, ktorý ide tiež za hlasom Ducha Svätého a myslí na dobro veriacich. Je to výnimočná príležitosť, ktorá nám prináša veľké milosti. Nebudú chýbať ťažkosti, možno sa pohádame, bude náročné prijať opačný názor, ale to všetko môže slúžiť pre naše dobro a pre dobro Cirkvi. Zvykneme kritizovať, aj Cirkev, ale nie je dobré len kritizovať, treba aj priložiť ruku k dielu.

Čiže máme viesť dialóg, aj keď sa nevieme na všetkom zhodnúť?

Načúvanie a rozlišovanie v skupinkách som si už vyskúšala pri otvorení synody vo Vatikáne. Odpovedali sme na základnú otázku o synodalite Cirkvi. Prebehli dve kolá. V druhom sme hovorili, čím nás oslovili ostatní. Postrehy boli rôzne, aj preto, že sme boli z rôznych kútov sveta, čo v našich farnostiach nebude platiť. Od niekoho zaznelo, že je dôležité bratské napomínanie. Jeden rehoľník z Francúzska spomenul zneužívanie mladistvých. Ďalší hovoril o slabej komunikácii medzi cirkevnými subjektmi. Nie vo všetkom som sa našla, ale prežila som obrovskú rôznorodosť. Pochopila som, že to, čo ja vnímam ako problém, v inej krajine problém vôbec nie je. A aj ten môj problém dostal vďaka tomu objektívnejšiu dimenziu. Čo sa mi zdalo ako „hora“, je vo svetovom meradle „kôpka“.

Na otvorení synody sa zúčastnilo okolo 300 delegátov z celého sveta. Vy ste tam boli ako jedna zo siedmich laikov z Európy, navyše ste boli aj delegátkou Rady európskych biskupských konferencií a vyslankyňou Českej biskupskej konferencie. V českom národnom synodálnom tíme ste jediná žena. Ako vnímate, že vám ako žene-laičke zverili takéto úlohy?

Je to pre mňa obrovská česť a dar. V Cirkvi pracujem viac ako 20 rokov, nič také som ešte nezažila.

Hovorili ste o práci v skupinkách počas otvorenia synody. Čo sa ešte okrem toho dialo?

Otvorenie trvalo dva dni, 9. a 10. októbra. V sobotu bola najprv modlitba, na ktorej sa zúčastnil aj pápež František, nasledovala meditácia nad Božím slovom a potom privítanie generálnym sekretárom synody, kardinálom Mariom Grechom. Ten odovzdal slovo Svätému Otcovi, po ktorom hovorili ďalší kardináli. Zazneli aj svedectvá, a to aj od laikov. Nasledovala spomínaná práca v skupinkách. V nedeľu sme sa zúčastnili na svätej omši v Bazilike svätého Petra, ktorej predsedal pápež František.

To, čo ja vnímam ako problém, v inej krajine problém vôbec nie je.

Ako na vás pôsobil Svätý Otec počas otvorenia synody? Čo ste čítali nielen z jeho slov, ale aj z tváre alebo gest?

Toto si pamätám úplne presne. Sedeli sme a čakali na pápeža Františka. Do auly prichádzali kardináli z kúrie, všimla som si napríklad bývalého štátneho sekretára kardinála Bertoneho. Zrazu vošiel niekto svižným krokom, akoby mladík, a to bol pápež František. (úsmev) Otáčal sa a podával ruky. Aj keď už má svoj vek, je mladý duchom. S ním vošlo do miestnosti duchovno. Priniesol dva aspekty: vnútorné, úzke spojenie s Bohom vyžarujúce von, a tiež obrovskú otvorenosť voči každému v sále. Zlial nás do jedného celku. Potom nasledovala spievaná modlitba Veni Creator Spiritus. Vtedy som prvý raz v živote bytostne vnímala prítomnosť Ducha Svätého ako osobu, jemnosť a silu.

Vyložili ste si tento zážitok s Duchom Svätým ako znak, že cesta synody je pre Cirkev správna?

Áno. Vnútri mi napadlo, že Cirkev je naozaj matka. Vieme o rôznych škandáloch a utrpeniach, ale naozaj by som povedala, že Cirkev je matka, ktorá chce pre ľudstvo to najlepšie. Je na nás znovu tomu uveriť, aj keď som si vedomá, že veľa ráz sme sa ako Cirkev spreneverili poslaniu. Synoda o synodalite je obrovská šanca pre celú Cirkev. Je to konverzia jednotlivcov a celej Cirkvi.

Konverzia smerom kam?

Primárne smerom k Bohu a v ňom k nachádzaniu bratov a sestier. To znamená oslobodiť sa od rôznych predsudkov, od toho, čo sme neodpustili, alebo od toho, že už nechcem dať druhému šancu. Sme jeden celok. Cirkev nie je len Cirkev hierarchická, ale sme to my všetci. K tomuto všetkému by sme sa mali obrátiť. Máme byť viac podobní nášmu zakladateľovi, Kristovi.

V čom by malo byť ovocie synody okrem posynodálnej exhortácie?

Najkrajším ovocím by bolo, ak by sme sa stali v Cirkvi viac spoločenstvom. To by bol krásny výsledok. Vo Vatikáne bolo cítiť aj veľké napätie a očakávanie. Je tu priestor na prekvapenie Ducha Svätého. Mám túžbu, aby sme sa stali viac spoločenstvom, ale chcela by som prežiť aj toto prekvapenie, ktoré nám Duch prinesie.