Mnohí počas pandémie prišli aj o vieru v ľudskosť, hovoria sestry z OZ Skutočné obete

Sestrám Lucii Ďurajkovej a Lenke Strakovej vzala pandémia mamu. Po piatich týždňoch v nemocnici sa im už domov nevrátila. Traumu, ktorú prežili, pociťujú dodnes. Vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka je pre každého náročným obdobím. Rozhodli sa preto založiť podpornú skupinu na Facebooku ako bezpečný priestor pre tých, ktorí sa potrebujú vyrovnať s podobnou stratou. Založili aj občianske združenie Skutočné obete, iniciovali výstavbu pamätníka obetí pandémie a taktiež v slovenských mestách a obciach vysádzajú lipy, ktoré majú symbolicky dýchať za tých, ktorí už nie sú medzi nami. Rozprávali sme sa s Luciou Ďurajkovou.

Minulý rok ste založili na Facebooku skupinu Rodiny a priatelia obetí Covidu-19. Už podľa názvu je zrejmé, že je určená pre tých, ktorí pre pandémiu prišli o svojich blízkych. Zakladali ste ju spoločne so svojou sestrou, pretože aj vy ste prišli o blízku osobu…

Minulý rok sme počas druhej vlny pandémie prišli o našu mamu, ktorá na covid ochorela ako 56-ročná. Počas obdobia jej hospitalizácie (5 týždňov) sme si prešli doslova peklom. Bolo to nesmierne stresujúce a vyčerpávajúce obdobie. Bohužiaľ, malo tragický koniec a vyústilo do traumy, ktorej následky si nesieme dodnes. A nielen my, ale istým spôsobom celá spoločnosť.

Uvedomovali sme si, že v rovnakej situácii, ako sme my na Slovensku, sa nachádzajú tisíce, ba až desaťtisíce ďalších ľudí, ktorí o niekoho prišli takýmto dramatickým spôsobom. A tiež sme si uvedomovali, aké náročné je zvládať bolesť osamote. Veľmi prirodzene nasledovala myšlienka založenia skupiny pre ľudí, ktorí si prešli niečím podobným. Podpornú skupinu sme založili na sociálnej sieti Facebook, je uzavretá a má takmer 700 členov. Naším cieľom bolo vytvoriť bezpečný priestor pre zdieľanie a vyrovnávanie sa so stratou.

Ako funguje táto skupina?

Funguje na báze vzájomnej podpory, ktorá má veľkú silu. Viete, že ste v kruhu ľudí, ktorí rozumejú vášmu prežívaniu. V ťažkých chvíľach ponúka súcit a pochopenie. Veľmi rýchlo sme zistili, že sme vlastne všetci prežili jeden a ten istý príbeh. V skupine máme tiež odbornú psychologickú pomoc, za čo sme veľmi vďačné. Psychologičky nám poskytujú svoj čas a poradenstvo bezodplatne.

Naša mamina bola posledné dva týždne v umelom spánku a rozlúčiť sme sa s ňou nemohli.

Smrť blízkeho a navyše rodiča je veľmi ťažkým obdobím. Počas pandémie o to náročnejším, pretože nie vždy sa môžu blízki so zosnulým rozlúčiť tak, ako by chceli. Ako ste to vnímali vy a aké boli vaše skúsenosti?

To, aké náročné a stresujúce obdobie to bolo, sa nedá veľmi opísať. Na jednej strane sa snažíte zo všetkých síl vášho blízkeho podporovať a myslieť pozitívne, nestrácať nádej. No na druhej prichádzajú strohé správy z nemocnice, ktoré hovoria o tom, že stav pacienta sa buď nemení, alebo zhoršuje. Naša mamina bola posledné dva týždne v umelom spánku a rozlúčiť sme sa s ňou nemohli. Posledný telefonát mal len pár sekúnd, keď nám stihla povedať, že ju prevážajú na ARO.

Naša rozlúčka bola pekná, dôstojná, s fotkami a obľúbenou hudbou. Snažili sme sa o to, aby napriek opatreniam bola osobná a myslím, že taká naozaj bola. No v dôsledku obmedzení ľudia prišli o možnosť rozlúčky, na akú sme v našej kultúre zvyknutí. Jej súčasťou je vzájomný kontakt širokého okruhu smútiacich, rodiny a priateľov. Vyjadrenie spolupatričnosti, podpory a taktiež kar.

Na jednom z našich skupinových stretnutí sme mali ako hostku Janku Pitkovú z OZ Kolobeh života. Veľmi pekne popísala dôležitosť celého procesu rozlúčky ako rituálu, vrátane karu, ktorého súčasťou je aj jedlo. Trávenie totiž neprebieha len na fyzickej úrovni, ale cez telo sa začína tiež proces určitého „strávenia“ udalostí aj v našom vnútri, v psychickej rovine. Potrebujeme stráviť to, čo sa nám stalo. Ak nám to nie je umožnené, proces smútenia a vyrovnávania sa so stratou sa môže spomaliť, skomplikovať.

A síce naša rozlúčka bola v rámci možností naozaj pekná a veľmi sme sa snažili o to, aby taká bola, v skupine máme, bohužiaľ, veľmi veľa členov, ktorí svojich blízkych už nikdy nevideli, boli nútení ich pochovať v čiernych vakoch a dodnes majú traumu z toho, že ani nevedia, koho vlastne pochovali. Niektorým sa zase podarilo „podplatit“ zamestnancov pohrebnej služby, aby im telo zosnulého aspoň ukázali. Inde si pohrebné služby zase účtovali nehorázne poplatky v stovkách eur ako „covid príplatok“.

Vnímali ste potom aj príbehy ostatných ľudí, ktorí sa s vami delili o ich skúsenosti?

Vyrovnávanie sa so stratou je u každého jedinečný proces a na neľahkej ceste sme každý sám, no zároveň kráčame vedľa seba. Stratili sme rodičov, partnerov, súrodencov, priateľov. Máme medzi sebou ženy s malými deťmi po strate partnera, mladých ľudí, ktorí prišli o oboch rodičov, a, žiaľ, aj rodičov, ktorí stratili svoje deti.

Čo nás hreje pri srdci, je tá veľká miera solidarity. Je naozaj veľmi silné sledovať vlnu podpory, ktorá prichádza ako odpoveď na zverejnenie vlastného príbehu či smutné vyznanie. U nás nikto nespochybňuje rozmer celej tragédie. V skupine sme pre seba navzájom a sme vďační za to, že sa nám podarilo mnohokrát dokázať, že bolesť sa zdieľaním naozaj aspoň o kúsok zmenšuje.  

Dnes si tiež uvedomujeme, akým vývojom sme za posledný rok spoločne prešli. Ľudia do našej skupiny stále prichádzajú, bolesť mnohých je veľmi čerstvá. Našou snahou bolo vytvoriť priestor pre vzájomné prejavy podpory a súcitu. Zároveň sa však môžeme jeden od druhého učiť, inšpirovať sa vo zvládaní rozličných situácií. Pre mňa osobne je to jeden z najdôležitejších a najkrajších prejavov fungovania skupiny.

Tí z nás, ktorí stratu a traumu v sebe spracovávajú už dlhšie obdobie, vedia, aké dôležité je nikam sa neponáhľať, nemať od seba žiadne veľké očakávania, len pokračovať v žití a prežívaní po malých krokoch, deň po dni. Možno našu vlastnú skúsenosť môžeme odovzdať ďalej a niekomu pomôcť. Sme za tú možnosť vďační.

Založili ste aj občianske združenie Skutočné obete. Môžete nám vysvetliť, o čo ide?

Občianske združenie sme založili ako iniciatívu priamych pozostalých s cieľom poukázať na to, že obete pandémie nie sú len čísla v štatistikách. Za reportovanými štatistickými údajmi sú skutoční ľudia, obete a ich rodiny.

Bojovali sme tiež za to, aby tí, ktorých sa to týka dnes, mohli svojich najbližších navštíviť v nemocnici, aspoň v terminálnom štádiu ochorenia. My sme tú možnosť nemali.

A naším hlavným zámerom je, aby sa na obete pandémie nikdy nezabudlo. Aby na tragédiu tejto doby spoločnosť navždy pamätala. A nemyslíme tým len poctu obetiam, ale celospoločenský rozmer pandémie s jej katastrofálnymi dosahmi na zdravotníctvo, ľudí, ktorí sa pre covid nedostali k adekvátnej liečbe iných ochorení, rozpoltenú spoločnosť, vyostrené medziľudské vzťahy, konflikty a ďalšie vážne straty ako dôsledok izolácie u ľudí všetkých vekových kategórií.

V súvislosti s tým sme iniciovali proces vytvárania živých pietnych miest po celej krajine a taktiež výstavbu pamätníka.

Spomínate pamätník obetí pandémie. Podarilo sa vám to? V akom štádiu sa momentálne nachádzate?

Začiatkom apríla sme podpísali memorandum o spolupráci s hlavným mestom Bratislava a Metropolitným inštitútom Bratislavy. Zároveň bolo oficiálne zverejnené miesto, kde bude pamätník stáť.

Kde to bude?

Pamätník bude stáť pri areáli bratislavskej Nemocnice Ružinov, ktorá je súčasťou Univerzitnej nemocnice Bratislava, najväčšieho zdravotníckeho zariadenia na Slovensku. Miesto sa vyznačuje tichou a pokojnou atmosférou, je v blízkosti Ružinovského jazera prezývaného Rohlík.

Kto by ho mal vytvoriť, z akých materiálov bude a bude voľne dostupný? Plánujete aj nejaké odhalenie?

V priebehu troch mesiacov by mala byť vyhlásená výtvarno-architektonická súťaž na stvárnenie pietneho miesta. Súťaž bude otvorená pre umelcov, výtvarníkov, architektov i krajinných architektov a bude vo formáte Design&Build, čo znamená, že víťaz zabezpečí spolu s návrhom aj samotnú realizáciu diela.

K tej by malo dôjsť následne v priebehu roka alebo dvoch rokov, v závislosti od diela.

Ako zabezpečujete financovanie tohto pamätníka?

Financovanie je v prebiehajúcom procese, na tento účel bol zriadený transparentný účet, ktorého veľká časť momentálne pozostáva z príspevkov pozostalých.

Pre nás je sadenie stromov dôkazom toho, že ľudskosť v nás nezomrela.

Počas minulej jesene ste vysadili 21 líp. Čo reprezentujú tieto stromy a ako k tomu vôbec došlo? A plánujete v tejto aktivite pokračovať?

Sadenie líp je súčasťou nášho projektu vytvárania živých pietnych miest po celej krajine. Na Slovensku snáď neexistuje mesto či obec, ktorej by sa pandémia nedotkla, a sadením stromov chceme poukázať na jej celoplošný rozmer. Hlavnou myšlienkou je zároveň túžba nás pozostalých, aby tu ostalo niečo, čo bude naďalej žiť a dýchať za všetkých ľudí, ktorých sme stratili. Lipu sme vybrali ako majestátny silný strom, ktorý sa dožíva stoviek rokov, má listy v tvare srdca a jej kvety a plody majú liečivé účinky na dýchacie ústrojenstvo.

Do projektu sa zapojilo mnoho miest a obcí, školy, ale tiež napríklad veľká súkromná spoločnosť, ktorá sa rozhodla týmto gestom vzdať úctu svojim zamestnancom. Do dnešného dňa sme zasadili 23 stromov, niekoľko pribudne počas nasledujúcich týždňov a ďalšie sú plánované znova na jeseň.

Mnohí z nás počas pandémie prišli nielen o svojich blízkych, ale aj o vieru vo vzájomné porozumenie, vieru v ľudskosť. Pre nás je sadenie stromov dôkazom toho, že ľudskosť v nás nezomrela.

Dva roky pandémie nie je krátka doba. Čo sa u vás za ten čas zmenilo?

Zmenilo sa toho veľmi veľa. Naša strata sa vyčísliť nedá a učíme sa s ňou žiť. Je to proces, ktorý bude trvať veľmi dlho a neskončí sa ani posledným oznámeným covid prípadom. V dôsledku pandémie sme sa dostali do mnohých situácií, keď je na mieste možno aj prehodnotiť doterajší spôsob života, viac si uvedomiť a sústrediť sa na to, čo je v živote dôležité.

Na titulnej fotografii Lucia Ďurajková so svojou mamou. Zdroj: súkromný archív L. Ď.

Prečítajte si tiež:

Smútenie lieči. Po strate blízkeho si ho treba dopriať – nm.sk