Východ – Západ. Kam patríme?

Neraz vo verejnom priestore natrafíme na názory, ktoré nás ako krajinu niekam zaraďujú. Niekedy sa vnímame ako súčasť východnej Európy a dištancujeme sa od tej západnej. Inokedy chceme byť jej súčasťou. Istým spôsobom naše spoločenské postoje môžu pôsobiť schizofrenicky či nerozhodne. Často sa dívame na svet v binárnej logike alebo vnímame západný svet negatívne a s nádejou sa pozeráme na ten východný ako na jeho protiklad. Kam teda patríme? Táto otázka je v podstate veľmi komplexná a dá sa na ňu pozrieť z viacerých uhlov. Ide však o otázku našej identity.

Európa a formácia západnej kultúry

Na to, aby sme zodpovedali otázku, kam patríme, potrebujeme sa najprv pozrieť, čo formovalo miesto, z ktorého nazeráme. Treba sa pozrieť na korene európskej kultúry. Tie, obrazne povedané, spočívajú v stretnutí troch miest: Atén, Ríma a Jeruzalema. Čiže v stretnutí a prelínaní gréckej filozofie, rímskeho práva a kresťanstva, ktoré vychádza zo židovskej tradície. Ale, samozrejme, keď hovoríme o koreňoch európskej kultúry, nemôžeme vynechať vplyv keltských, slovanských a germánskych národov či arabského sveta. Naša kultúra a identita stavia na tomto základe, na stretnutiach a dialógu medzi rôznymi národmi a kultúrami. To znamená, že kultúra nie je niečo statické a uzatvorené.

Kultúra nie je niečo statické a uzatvorené.

Ak vychádzame z tohto, nemôžeme vnímať Európu ako niečo homogénne či bipolárne. A nebolo by to ani správne. Podčiarkujem, že Európou tu nemyslím Európsku úniu. Delenie Európy len na východnú a západnú by bolo veľmi zjednodušujúce. Rozmanitosť vo vnútri Európy je normálna a zdravá. Nie je v protiklade s jednotou a nerobí ju nemožnou. Práve naopak. Skutočná jednota bez rozdielnosti nie je možná.

Skazený Západ, hodnotový Východ

Každé delenie či kategorizácia si vyžaduje určité kritérium, na základe ktorého sa takáto operácia uskutočňuje. Môže to byť geografické či lingvistické kritérium. Ale to, ktoré stojí na pozadí delenia, pohľadov a postojov, ktoré počúvame v spoločnosti, vychádza z niečoho iného. Je to morálne kritérium, ktoré je úzko späté s náboženstvom alebo – aby som bol presný – s určitým pohľadom na náboženstvo. Práve na základe toho často počúvame, že Západ je skazený a nemorálny. Že stráca tradičné hodnoty, prípadne sa nachádza v duchovnej a kultúrnej kríze. Na základe toho sa kladie do protikladu s Východom, ktorý je považovaný za akéhosi strážcu a dokonca záchrancu „tradičných“ hodnôt. Alebo, povedané inak: Západ je liberálny a progresívny a Východ je konzervatívny.

Ale je skutočne skazené to, čo nazývame Západom? A to, čo nazývame Východom, je na tom skutočne dobre? Je Východ skutočne duchovným? Pri odpovediach by sme si mali dať pozor na veľmi zjednodušený pohľad. Pri takýchto záveroch sa až príliš často zameriavame na pár aspektov, na základe ktorých vynášame univerzálne závery. Tri-štyri aspekty kresťanskej morálky zatienia ostatné. Pritom pri „záchrancoch hodnôt“ zabúdame na nemorálnu korupciu, xenofóbiu, rasizmus, nacionalizmus, nestabilné riešenia sociálnej otázky či náboženskosť alebo duchovnosť, ktorá je často zredukovaná na ritualizmus.

Zdá sa, že sa zameriavame na tie hodnoty, ktoré sa nás až tak veľmi priamo nedotýkajú, a pritom máme pocit, že nás ohrozujú. Možno preto, lebo „bojovať“ za niečo, čo si nevyžaduje osobné angažovanie sa, je jednoduchšie, ako prispievať k lepšej a spravodlivejšej spoločnosti. Nehovorím to preto, že by som sa chcel zastávať tej či onej strany. Chcel by som skôr poukázať na to, že v prvom rade by sme mali prestať zjednodušeným spôsobom a kategoricky odsudzovať alebo velebiť jednu či druhú stranu, lebo situácia je komplexnejšia. To však neznamená, že všetko je ružové a že na žiadnej strane nie sú chyby.

Realita nie je bipolárna.

Z tohto pohľadu preto ani pomyselná geografická hranica medzi Východom a Západom nie je jednoznačná. Predpokladám, že mnohí u nás by ju ťahali od Poľska cez Slovensko a Maďarsko. Často, aspoň v našich končinách, sa táto otázka spája aj s vnímaním Ruska a teraz aj s jeho naratívom vo vzťahu k vojne. V istom zmysle táto kategorizácia, vedome či nevedome, nadväzuje na delenie sveta na dva bloky z čias studenej vojny. Pritom v istom historickom období bolo napríklad aj samotné Rusko súčasťou západného sveta. V každom prípade, realita nie je bipolárna. Áno, z geografického hľadiska existuje východ a západ, ale z kultúrneho či hodnotového nie sú len dva póly.

Širšia perspektíva

Ak sa pozrieme na svet z pohľadu koreňov našej európskej rozmanitej identity, tak Západom by sme mohli označiť tie kontinenty a krajiny, ktoré nadväzujú na európsku kultúru, a to najmä z hľadiska kresťanských koreňov, ktoré ich formovali. Ak sa na to pozrieme z politického hľadiska, kritériom môže byť aj demokracia. A teda rozlišovanie medzi ňou a pseudodemokraciou. Práve preto je Západ úzko spätý s koreňmi, o ktorých som hovoril na začiatku, a my sme jeho súčasťou. Samozrejme, každý so svojimi špecifickými odtieňmi. Skutočným Východom je však ďaleká Ázia so svojou mentalitou a kultúrou, ktoré sú diametrálne odlišné. A to preto, lebo nevychádzajú z rovnakých elementov a neboli nimi formované.

Namiesto delenia a kategorizácií hľadajme jednotu a snažme sa o kultúru stretnutia, ktorá neneguje rozdiely a nemaže rôznorodosť, ale snaží sa o inklúziu.

Ale aj to by bol istým spôsobom zjednodušený pohľad. Neexistuje totiž len Západ a Východ, ale aj Sever a Juh. Nemôžeme opomenúť ani africké, arabské či tichomorské kultúry. Nezabúdajme, že vplyvom kolonizácie sa západné prvky premiešali s tými africkými či indiánskymi. Identita je teda otvorená a stále sa vyvíja.

Prekonajme teda klišé a hlavne – neživme ho. Zanechajme minulé koncepcie sveta a nie úplne morálne kritériá. Nepolitizujme náboženstvá a nedeľme svet na základe akéhosi metafyzického boja dobra proti zlu. Namiesto delenia a kategorizácií hľadajme jednotu a snažme sa o kultúru stretnutia, ktorá neneguje rozdiely a nemaže rôznorodosť, ale snaží sa o inklúziu. To nie je, ako niekto hovorí, akási mantra, ale skutočnosť, ktorej chápanie sa neustále prehlbuje.

Článok je súčasťou projektu Dialogue.