Čeliť strachu znamená jedinú cestu, ako sa ho zbaviť

Kedy je človek pripravený znášať utrpenie, ak je to potrebné? Ak v tom vidí nejaký zmysel! Podstúpite operáciu, ak vám zachráni život. Obetujete svoje úspory, aby dieťa dokončilo štúdium a podobne.

Oddanosť vôli k zmyslu je silným základným motívom, zatiaľ čo strach vytvára iba protimotívy, napríklad útek pred niečím, vyhýbanie sa niečomu a tak ďalej. Vôľa k zmyslu mobilizuje silu na osobnú angažovanosť, vyvoláva nadšenie a radosť, upriamuje sa na obsah, ktorý presahuje ľudské ja a je vnímaný ako zmysluplný. Sú to motívy lásky v tom najlepšom a najširšom zmysle slova a nabádajú vás, aby ste povedali: „Myslím si, že to je dôležité, veľa to pre mňa znamená, vážim si to, urobím to bez ohľadu na to, čo sa môže stať.“ Bazálnu dôveru možno opäť získať iba takýmto spôsobom. 

Našou voľbou by mala byť správna, múdra, zmysluplná a prospešná vec, to, čo presne zapadá do celku našich medziľudských vzťahov.

Kým prehnaný strach vás zvádza len k tomu, aby ste sa čo najviac vyhýbali komplikáciám a nepríjemným situáciám, motív lásky sa zameriava na dobrú vec, cenného človeka, dôstojnú úlohu, skrátka na všetko, o čo sa oplatí zasadiť telom i dušou, do čoho sa stojí za to vložiť s odvahou a presvedčením. Ak budete nasledovať toto volanie zmyslu, volanie lásky, veľká časť bazálnej dôvery sa okamžite obnoví.

Úzkostné otázky typu, či uspejete alebo čo strašné sa vám môže stať, by už nemali prevažovať a prenikať vaše myšlienky a pocity. Tie sa už teraz netočia okolo seba, ale zameriavajú sa na niečo zmysluplné, do čoho investujete svoju lásku. Akékoľvek otvorenie sa hodnotám vo svete podporuje presvedčenie, že máme do činenia s hodnotným svetom, možno dokonca s jeho bazálnou podstatou, a nielen s nepriateľským svetom našich nočných môr, ktoré ohrozujú našu existenciu na každom kroku.

Motív strachu vedie – pokiaľ ide o opísané prehnané obavy – k nezmyselným, neraz absurdným činom. Napríklad robíte isté nezmyselné veci, len aby ste „uspokojili“ niekoho alebo dokonca všetkých ľudí, s ktorými ste v kontakte. Ide pritom o „umenie“, ktoré nikto neovláda, ba dokonca by ani nemal ovládať. Pretože rozhodujúce nie je, či sa s tým, čo robíte, vedia stotožniť iní. Kľúčové je, či je to skutočne dobré – dobré pre tých, ktorých sa to týka, dobré pre svet, v ktorom človek žije.

Nikto by nenechal prechádzať malé dieťa cez ulicu len preto, že ho to baví. Nie, zabránili by sme mu v tom, hoci by protestovalo. Aj my musíme postupovať rovnakým spôsobom. Našou voľbou by mala byť správna, múdra, zmysluplná a prospešná vec, to, čo presne zapadá do celku našich medziľudských vzťahov. A ak sa nám za to nedostane vďaky a občas dokonca narazíme na prekážky a nepochopenie, netreba to brať až tak tragicky. Dokážeme sa s tým vyrovnať! Sme totiž v súlade so svojím najvnútornejším prežívaním, neochvejní, a preto nás nemôže ohroziť žiadny strach z očakávania.

Z knihy Od strachu k pokoju od Elisabeth Lukasovej a Reinhardta Wurzela.