Poruchy príjmu potravy nie sú pubertálny výstrelok. Ak sa nepodchytia včas, môže ísť o život

V súčasnosti si veľa ľudí sleduje, ktoré typy potravín zje, študuje ich obsahové a nutričné zloženie a podobne. U žien je navyše typická aj nespokojnosť s vlastným telom. Kedy môžeme hovoriť o poruche príjmu potravy (ďalej už len PPP, pozn. red.)?

Je pravda, že ako ľudia máme rôzne stravovacie návyky, a je normálne, že občas niekomu niečo chutí alebo nechutí. Je však nesmierne dôležité, aby tieto odlišnosti nenarúšali a neohrozovali našu existenciu. A pokiaľ už nejaké stravovacie návyky narúšajú a ohrozujú normálne fungovanie nášho organizmu, potom už môžeme hovoriť o PPP.

Nato, aby sa na základe nejakých vonkajších spúšťačov porucha u človeka rozvinula, je potrebná genetická predispozícia.

Takže o poruche môžeme hovoriť až vtedy, ak začne kontrola potravy spôsobovať ohrozenie zdravia a života? Alebo je tých štádií viac?

Už pokiaľ človek začne nejakým spôsobom manipulovať s jedlom alebo ho príliš ritualizovať, môže sa PPP rozvinúť. No nie automaticky u každého. Jedným z tých najdôležitejších faktorov je neurobiologický. To znamená, že nato, aby sa na základe nejakých vonkajších spúšťačov porucha u človeka rozvinula, je potrebná genetická predispozícia. Takže ak máme povedzme vzorku 10 ľudí, z ktorých každý začne nejakým spôsobom manipulovať s jedlom, porucha sa môže spustiť len u tých, ktorí na to majú genetické predispozície, u ostatných nie.

Čo všetko sa ešte pod vznik PPP podpisuje okrem už spomínaných genetických predispozícií?

Sú to jednak temperamentové a osobnostné črty a vlastnosti človeka, typ vzťahovej väzby, vplyv výchovy, kvalita primárnych vzťahov v rodine, vplyv prostredia, v ktorom človek funguje, a jednak sú to kultúrne stereotypy, pohľad na krásu, na spokojnosť človeka, na zmysel šťastia a podobne. Toto všetko môže byť spúšťačom PPP u ľudí, ktorí sú predisponovaní a náchylní na to, aby sa u nich porucha rozvinula.

Pokiaľ sa do toho nezapojí aj niekto z jeho okolia, tak človek na začiatku úplne nevníma, že to, čo robí, nie je v poriadku.

Aké sú príznaky toho, že človek má PPP? Čo by sme si mali všímať?

Človek sám na sebe tieto telesné či psychologické varovné signály často identifikovať nedokáže. Pokiaľ sa do toho nezapojí aj niekto z jeho okolia, tak človek na začiatku úplne nevníma, že to, čo robí, nie je v poriadku. On sa len cíti zle, vníma nejakú vnútornú záťaž a v dôsledku toho začne manipulovať s jedlom. To mu pomáha redukovať úzkosť a vyrovnať sa s ťaživými pocitmi. Čiže je to akoby zvládací mechanizmus, ktorého sa on primárne nechce zbaviť. Nepripúšťa si, že robí niečo zle.

Veľakrát to vyzerá tak, že sa nejakým spôsobom v strave obmedzuje, zmenšuje si porcie, vynecháva nejaké jedlá alebo jedlo vyhadzuje, popiera pocity hladu, používa výhovorky, prečo jesť nechce, prečo sa jedlu vyhýba alebo, naopak, môže ísť o nadmerné či nárazové prejedanie sa alebo vracanie. Niekedy ľudia užívajú napríklad laxatíva (preháňadlá) alebo nadmerne cvičia, vytvárajú si zoznamy dobrých a zlých jedál a potravín, ktoré prijímať môžu a ktoré nie. Toto všetko sú príznaky, ktoré indikujú PPP.

Ľudia s PPP sa vyhýbajú sociálnym situáciám, ktoré prebiehajú pri jedle, prípadne majú nezdravý záujem o recepty, o varenie, o pečenie, hraničiaci so závislosťou.

Inokedy majú zase ľudia prehnaný záujem o zdravé stravovanie alebo nejaké rituály pri jedení. Alebo sa ľudia s PPP vyhýbajú sociálnym situáciám, ktoré prebiehajú pri jedle, prípadne majú nezdravý záujem o recepty, o varenie, o pečenie, hraničiaci so závislosťou. Napriek tomu, že sa nenajedia, týmto témam sa obsesívne venujú.

Téma PPP sa spája s perfekcionizmom a zameranosťou na výkon. Ako sa to môže u týchto ľudí prejavovať?

Ľudia s PPP sa často porovnávajú s inými, záleží im veľmi na ich vzhľade, na ich tele, pričom s tým, ako vyzerajú, často nie sú spokojní. Stále sa nejakým spôsobom orientujú na nedostatok. Často majú veľmi negatívny sebaobraz. Zvyknú sa odtiahnuť od rodiny, od priateľov a sú depresívne naladení. Nechcú, aby ostatní ľudia poukazovali na to, že sa nejakým spôsobom jedlu vyhýbajú.

Konať rýchlo treba vždy, lebo PPP nemajú tendenciu zastaviť sa, keďže človek je v tom väčšinou sám. Spravidla je potrebná intervencia zvonku.

Niekedy nosievajú aj voľnejšie oblečenie, aby nebolo vidieť, že sa nejakým spôsobom mení ich postava. Inokedy, naopak, ľudia, ktorí majú mentálnu anorexiu, sú výrazne podvýživení, začnú nosiť veľmi obtiahnuté oblečenie, aby to bolo viditeľné. Ľudia s PPP sú celkovo precitlivení na kritiku alebo komentáre na seba. Majú často pocit menejcennosti.

Podľa toho, čo hovoríte, je to práve okolie, ktoré ako prvé človeku s PPP avizuje, že by so sebou mal niečo robiť a vyhľadať odbornú pomoc?

Má to viaceré fázy. V tej prvotnej si človek s PPP väčšinou ani nevie uvedomiť, že to, čo sa deje, je problém. Deteguje to skôr okolie, ktoré sa snaží pochopiť jeho problém, pomôcť mu a nejakým spôsobom ho presvedčiť, aby dal šancu konzultácii u odborníka. Pokiaľ, samozrejme, nie je v stave úplného ohrozenia života, kde už treba naozaj rýchlo konať.

Hoci konať rýchlo treba vždy, lebo PPP nemajú tendenciu zastaviť sa, keďže človek je v tom väčšinou sám. Spravidla je potrebná intervencia zvonku, aby človek nabral vnútornú motiváciu, dal šancu inému pohľadu na vec, čo on väčšinou nechce, lebo to, čo robí, mu dáva obrovský zmysel a najmä mu to pomáha vyrovnať sa so záťažou. Začiatky liečby PPP preto bývajú veľmi náročné a spájajú sa s veľkým odporom.

Manipuláciou s jedlom a ustavičnou kontrolou toho, čo kedy zjedia, majú dojem, že získavajú kontrolu aj nad inými vecami v živote.

Navyše niekedy, keď ľudia schudnú, dostávajú pozitívne komentáre od okolia, takže sú vo svojom správaní ešte posilňovaní. Žijú v tom, že to, čo sa s nimi deje, je v poriadku, pričom ostatní nevedia, čo za ich správaním reálne je. Oni si však túto obsesiu jedlom nechcú nechať vziať, lebo im to sýti aj veľa potrieb – byť videný, počutý, vnímaný. Manipuláciou s jedlom a ustavičnou kontrolou toho, čo kedy zjedia, majú navyše dojem, že získavajú kontrolu aj nad inými vecami v živote.

Dalo by sa povedať, že človek s PPP nejakú oblasť vo svojom živote nezvláda a nemá ju pod kontrolou, a tak sa snaží nájsť útočisko v jedle, pri ktorom tento pocit kontroly nadobudne?

Áno, či už vo vyhýbaní sa jedlu, alebo jeho nadmernej konzumácii, keďže aj tie impulzy prejedania sa vedia vytvoriť až akési euforické stavy v človeku a uvoľniť hormóny šťastia. Manipuláciou so stravou vedia ľudia získať pocit kontroly, spokojnosti, istoty a bezpečia nad inými vecami vo svojom živote. Preto je dôležitá psychoterapia, aby sa pomocou nej otvorilo, čo sa vlastne deje. Čo sa pod tou manipuláciou s jedlom skrýva.

Sú PPP vždy spojené s mentálnou stránkou? Dá sa povedať, že vždy sa začínajú v našej hlave?

Áno. Aj preto sa hovorí o mentálnej anorexii či bulímii alebo iných formách PPP. Dlhší čas predtým, ako je viditeľná zmena správania, sa v človeku mení myslenie, či už voči sebe, alebo voči svetu. To sa v človeku stále viac upevňuje a následne je odhodlaný podľa neho konať. PPP sa však vždy začínajú v hlave.

Ľudia trpiaci ortorexiou sa vo všeobecnosti nezaoberajú až tak svojou hmotnosťou, chcú sa len cítiť „čistí“.

V súčasnosti sa spomínajú aj nové formy PPP ako ortorexia či bigorexia. Čo sa skrýva za týmito novými typmi PPP?

Bigorexia je založená na obsesívnom cvičení a náraste svalov a prispôsobení celého životného štýlu a jedálnička dosahovaniu tohto cieľa. Človek s týmto ochorením je závislý od neustáleho budovania svalov, no napriek ich nadobúdaniu sa necíti spokojný a šťastný. Ortorexia je zase chorobná posadnutosť zdravou stravou. Ľudia trpiaci ortorexiou sa vo všeobecnosti nezaoberajú až tak svojou hmotnosťou, chcú sa len cítiť „čistí“.

Na základe vlastného presvedčenia si delia potraviny na „dobré“ a „zlé“ – a radšej ostanú hladní, ako by mali zjesť niečo nezdravé. Potom existuje drunkorexia, ktorá je založená na tom, že človek sa vyhýba jedlu kvôli tomu, aby mohol piť alkohol. Tým, že alkohol je kalorickejší, takýto človek sa reštriktívne stravuje, a pritom nadmerne užíva alkohol. Potom máme tzv. pica syndróm, pri ktorom ľudia jedia nejedlé veci, ako drevo, omietku, hlinu a podobne.

Ako prebieha liečba ľudí s PPP?

Problémy PPP je potrebné uchopiť multifaktoriálne. Je dôležité, aby klienti mali psychiatra, nutričného konzultanta a psychoterapeuta. Minimálne týchto troch, pretože každý z nich pracuje s klientom iným spôsobom v závislosti od potrieb konkrétneho klienta. Niekedy je dôležité pátrať po príčinách, kde PPP vznikla, inokedy nie.

Človek s PPP veľakrát tieto signály potláča alebo s nimi manipuluje. Telo vysiela signály hladu, ale jedlo nepríde.

To sa odvíja od potrieb toho, čo na terapii klient reálne potrebuje, aký typ korektívnej skúsenosti. Niekedy je v poriadku sa orientovať na riešenie. Čo ideme s touto situáciou spraviť tu v prítomnosti s orientáciou na budúcnosť. Niekomu môže pomôcť si len uvedomiť, že si chce svoj život zariadiť inak, ako to poznal z domu.

Podľa štatistík je až 50 percent prípadov mentálnej bulímie výsledkom mentálnej anorexie. Ide o typický sled, že klienti prechádzajú z anorexie do bulímie?

Stáva sa to, ale nie vždy. Pri liečbe mentálnej anorexie majú ľudia akoby potlačený signál hladu. Človek, ktorý PPP nemá, ten signál vypočuje, naje sa a je spokojný. Človek s PPP veľakrát tieto signály potláča alebo s nimi manipuluje. Telo vysiela signály hladu, ale jedlo nepríde. Pri mentálnej anorexii je tá reštrikcia jedla taká výrazná, že niekedy ide až do podvýživy.

Potom sa veľakrát v rámci liečby stáva to, že príde mentálny extrémny hlad, keď človek určité obdobie zažíva stavy vlčieho hladu, ktorý je impulzívny a nezastaviteľný. Je to však normálna fáza liečby z mentálnej anorexie, pri ktorej sa telo zapne do takého módu, že sa bojí opätovného hladovania, preto sú tie signály hladu také zosilnené. Keď boli totiž normálne, človek ich nevypočul. Je to teda celé akoby zosilnené.

Veľakrát sa v rámci liečby stáva to, že príde mentálny extrémny hlad, keď človek určité obdobie zažíva stavy vlčieho hladu, ktorý je impulzívny a nezastaviteľný.

Pre ľudí, ktorí si týmto stavom prechádzajú, je to veľmi nepríjemné, lebo zrazu zažívajú úplný opak toho, na čo boli zvyknutí. Stanovili si, že sa zvládnu nenajesť, lebo to majú pod kontrolou. Zrazu to pod kontrolou vôbec nemajú, pretože telo spravilo všetko pre to, aby sa predsa len najedli. Niekedy sa toto prejedanie končí po pár mesiacoch a niekedy to prejde do mentálnej bulímie. Takže toto je dôvod, prečo nastane „crossover“ – teda prechod.

Niekomu sa to končí extrémnym mentálnym hladom a potom sa to zastabilizuje a niekomu to prejde do mentálnej bulímie, pretože je preňho príliš ťažké zotrvať v extrémnom mentálnom hlade a v prejedení sa. Preto niekedy používa kompenzačné mechanizmy, či už vracanie, alebo nejaké laxatíva, diuretiká a podobne.

Čo by mali rodičia robiť, aby predišli tomu, že ich deti upadnú do anorexie či bulímie? Nedá sa asi úplne zakázať, aby sa dostali na sociálne médiá, kde na nich z každej strany vyskakujú články o chudnutí… Je niečo, čo môžu rodičia v rámci svojich možností robiť?

Jedna vec je, ako som už spomínala, že dieťa musí byť geneticky predisponované, aby sa u neho PPP spustila. Druhá vec je tá, že čím viac si rodičia vyriešia veci sami v sebe, tým menej sa toho môže v negatívnom zmysle preniesť na dieťa.

Ak sú rodičia nespokojní sami so sebou, lebo nevyzerajú tak, ako by chceli, dieťa to môže odzrkadliť.

Čím viac budú rodičia rozumieť sami sebe, svojej emočnej regulácii, tomu, čo chcú a potrebujú, aký majú vzťah k svojmu telu, k jedlu, o to viac dieťa odpozoruje ich zdravé návyky. Ak rodičia kritizujú a negatívne vnímajú svoje telo, delia potraviny na dobré a zlé a doma prevláda diétna kultúra, dieťa odpozoruje, že je to tak, ako to má byť. Ak sú rodičia nespokojní sami so sebou, lebo nevyzerajú tak, ako by chceli, dieťa to môže odzrkadliť.

A rovnako dôležité je, aby sme slovám chudý a tučný neprisudzovali nejaké pozitívne alebo negatívne prívlastky. Neznamená to, že niekto je horší alebo lepší, a už vôbec sa táto charakteristika nespája s jeho sebahodnotou. Je dôležité sa zamerať na vnútorné silné stránky dieťaťa a nielen komentovať jeho vzhľad. Rodičia by sa mali snažiť napájať na prežívanie dieťaťa, zaujímať sa, ako sa má, čo prežíva a podobne.

Ako by sme si mali budovať zdravý vzťah k svojmu telu?

To je téma na dlhšie obdobie alebo celý život, lebo súvisí s vnímaním vlastnej sebahodnoty, sebaprijatím a poznaním seba samého. Keď človek nie je spokojný sám so sebou a chce svoje telo neustále meniť, je dôležité skúmať, odkiaľ to pramení. Čo očakáva, že mu požadovaná zmena prinesie? Životný štýl každého človeka môže byť v niečom trošičku iný, ale pokiaľ je tam zastúpený pohyb, vyvážená strava, spánok a sociálne zázemie, väčšinou tam je prítomná určitá rovnováha.

Vždy je dôležité vnímať, odkiaľ vychádza potreba niečo vo svojom živote meniť. Z akej myšlienky alebo úmyslu voči sebe alebo aj voči iným.

Každý človek je niečím jedinečný, nejako vyzerá, a preto nemá zmysel porovnávať sa s inými, ale len so sebou samým. Kde som bol pred piatimi rokmi alebo pred mesiacom a kde som dnes a či sa naplnili moje vízie a ciele, ktoré som si stanovil. Tak by som mal vnímať svoju vlastnú životnú cestu a neorientovať tak veľa životnej energie na smútenie alebo na nedostatok pri porovnávaní sa s inými.

Z toho, čo hovoríte, to vyznieva tak, že PPP nie je ani tak o jedle alebo o postave ako takej, ale skôr o vzťahu k sebe…

K sebe a k svojej hodnote. Lebo je normálne športovať alebo mať nejaký pohyb. Je normálne sa zdravo stravovať, ale všetko so zdravou mierou. Pokiaľ to aj s takýmito aktivitami, ktoré sú na prvý pohľad prospešné, preháňame, vychádza to skôr zo sebakritika v nás a z potreby drilu ako z radosti z pohybu. Vždy je dôležité vnímať, odkiaľ vychádza potreba niečo vo svojom živote meniť. Z akej myšlienky alebo úmyslu voči sebe alebo aj voči iným. Aký vzťah a postoj k sebe chcem v sebe upevňovať.

Lebo je veľmi individuálne a subjektívne napríklad vnímanie toho, čo je dobrá postava. Každý máme nejakú genetickú predispozíciu na to, ako naše telo vyzerá, a väčšinou, keď nemáme narušený vzťah k jedlu a počúvame signály hladu, naše telo nemá prečo ísť do nejakých extrémov. No pokiaľ sa so svojou genetickou danosťou nedokážeme zmieriť a hľadáme cestičky, ako svoj vzhľad meniť, často máme tendenciu pristupovať k extrémom v rámci športu či stravovacích návykov.

Ako ste hovorili o športe, veľakrát je to tak, že ľudia s PPP majú tendenciu hneď myslieť na to, ako „vypotiť“ to, čo práve zjedli, a príjem potravy je pre nich vždy spojený aj s potrebou športovať. Ako v týchto prípadoch postupujete?

Keď nastúpia na cestu liečby, zo začiatku zažívajú stavy veľkej úzkosti a negatívne, ťaživé pocity. No pomaličky im pomáhame nachádzať inú zvládaciu stratégiu záťaže, ktorá nevedie cez manipuláciu s jedlom. To býva obvykle sprevádzané pocitmi odporu, pretože títo ľudia majú pocit, že im berieme niečo, čo im doteraz fungovalo. Tým, že im dávame priestor o svojich pocitoch rozprávať s rôznymi odborníkmi a s rodinou, pocity úzkosti a záťaže postupne ustupujú.

Na začiatku liečby je často potrebné sa aj vyplakať a v niektorých prípadoch, keď je úzkosť príliš veľká, je nevyhnutné použiť aj psychofarmaká.

Nedá sa však formulovať nejaký univerzálny návod, ktorý by platil pre každého. Dôležité je, aby človek spoznával sám seba a vedel, čo u neho funguje a čo mu pomáha úzkosť regulovať. To môže byť naozaj rôzne – od rozhovoru, písania si denníka cez relaxačné techniky, dychové cvičenia až po tvorivú činnosť, ako je háčkovanie či šitie. Na začiatku liečby je často potrebné sa aj vyplakať a v niektorých prípadoch, keď je úzkosť príliš veľká, je nevyhnutné použiť aj psychofarmaká.

Dal by sa vymedziť nejaký časový horizont, koľko taká liečba trvá?

Je to veľmi individuálne, ale priemer je 5 až 7 rokov. U niekoho to môže byť kratšie, u iného dlhšie. Pokiaľ je u niekoho oficiálne diagnostikovaná komplexná porucha príjmu potravy, v takom prípade je úplné vyliečenie možné, ale nie u všetkých. Niektorí pacienti a klienti sú chronickí. To spektrum je veľmi široké.

Nikdy by sme nemali človeku s PPP do očí hovoriť, že je už stratený prípad. Každý má ten svoj čas.

Niekomu to trvá rok, dva a niekomu aj celý život. Musí sa zmieriť s tým, že tam nejaké obmedzenia budú a bude si musieť dávať na veľa vecí pozor. No PPP sú vo svojej podstate liečiteľné. Najdôležitejšie je, že nikdy nikto nikomu nemôže zobrať nádej. Nikdy by sme nemali človeku s PPP do očí hovoriť, že je už stratený prípad. Každý má ten svoj čas.

Na základe čoho viete povedať, že klient je už vyliečený a nie je potrebné, aby ďalej v liečbe pokračoval?

Keď si vie manažovať myšlienky, ktoré ho vedú k opätovnej manipulácii s jedlom alebo so svojím telom a vie tieto tendencie so svojimi naučenými, zdravými mechanizmami nejakým spôsobom zastaviť predtým, ako by sa u neho spustil relaps. Veľa ľudí si myslí, že ide iba o to človeka stabilizovať, aby nabehol na normálny režim a získal stabilnú váhu. Ale to nie je pravda. Hoci je veľmi dôležité, aby človek zotrval v liečbe a aby malo telo výživu a silu, vždy treba pamätať na to, že PPP sú v prvom rade mentálne poruchy.

Najdôležitejšia je preto zmena myslenia a vnímania seba samého. Za vyliečeného klienta by sme mohli považovať toho, kto pozná úskalia PPP a dokáže si racionálne vyhodnotiť, kedy situáciu nezvláda a vypýtať si adekvátnu pomoc, aby sa mu celý proces nerozbehol odznova. Čiže ak človek vie so sebou pracovať, pozná sám seba a svoje mechanizmy zvládania a je zmierený so svojím telom. Toto je taký fajn stav. Ak ústrednou témou jeho života nie je jedlo a manipulácia s jedlom.

Treba si uvedomiť, že v prípadoch PPP je manipulácia s jedlom či s telom len špičkou ľadovca, preto je aj liečba taká zdĺhavá.

Treba si uvedomiť, že v prípadoch PPP je manipulácia s jedlom či s telom len špičkou ľadovca, preto je aj liečba taká zdĺhavá. Ide akoby v sínusoidách, napríklad ideme tri kroky vpred a dva vzad. Nie je pritom dôležité zamerať sa na nejaký cieľ a povedať si, že do pol roka chcem byť úplne zdravý, lebo to nie je reálne. Je dobré stanoviť si menšie výzvy. Napríklad že skúsim zvládnuť jeden deň alebo jeden mesiac. Je to taká cesta malých krokov. Veľmi dôležité je, aby bol klient sám voči sebe súcitný a aj neúspechy bral ako súčasť liečby.

V praktickom živote by to mohlo vyzerať napríklad tak, že sa klient nebojí ísť na obed s kolegami alebo si vážiť každú porciu, nekontroluje si ustavične svoju váhu?

Áno. Nemeria si kalorické tabuľky, nekontroluje sa stále v zrkadle, nemá zo seba neustále zlé pocity. Vníma, že je úplne normálne, že váha variuje, a to, že sa toto deje, neznamená, že je menej hodnotný. Žije oveľa slobodnejší život, ktorý sa netočí len okolo jedla alebo nespokojnosti so svojím telom.

Vie, že nestojí za to, aby sa vrátil naspäť tam, kde bol, pretože to prináša oveľa viac negatív až možnú smrť.

Nemá potrebu skrývať sa pred ostatnými, vie si užívať život, tešiť sa z neho, nebojí sa vyskúšať nejaké nové veci a nebojí sa hovoriť o tom, čo zažil. Už necíti vinu či hanbu. Vie, že nestojí za to, aby sa vrátil naspäť tam, kde bol, pretože to prináša oveľa viac negatív až možnú smrť, a že v živote sú oveľa dôležitejšie veci.

Dočítala som sa, že PPP vykazujú spomedzi všetkých psychických ochorení najvyššiu úmrtnosť. Každých 62 minút zomrie niekto na ich následky a štvrtina ľudí bojujúcich s PPP si siahne na život. Čo všetko sa pod tento výsledok podpisuje?

Väčšina ľudí s PPP má depresie a úzkosti a to je jeden z dôvodov, prečo majú tieto poruchy najvyššiu úmrtnosť. Rizikom nie je iba zlyhanie základných životných orgánov ako srdce či mozog, ale aj fakt, že títo ľudia majú často suicidálne tendencie.

Keď PPP prepukne do komplexnej poruchy príjmu potravy, je to naozaj vážne a ide o veľa.

V takýchto vážnych stavoch je preto najlepšie sa na ich problém pozrieť multidisciplinárne. PPP netreba nikdy brať na ľahkú váhu a považovať ich za nejaký pubertálny výstrelok. Keď totiž PPP prepukne do komplexnej poruchy príjmu potravy, je to naozaj vážne a ide o veľa.

Kedy by sme mali povedať svojmu blízkemu, u ktorého máme podozrenie na PPP, že je najvyšší čas vyhľadať odbornú pomoc? Aké znaky by sme si na ňom mali všímať?

Môže ísť o vyhýbanie sa sociálnym kontaktom, manipuláciu s jedlom, zvláštne rituály spojené so stravovaním a podobne. Ak sa vám zdá smutnejší, úzkostlivejší, ak ste spozorovali výrazný úbytok na váhe alebo ak máte pocit, že sa z ničoho nič zmenil. Ak s ním máte blízky vzťah a dokáže sa vám zdôveriť, že má problém s PPP, tak je dôležité napojiť sa na jeho prežívanie, prejaviť úprimný záujem a empatiu a nasmerovať ho napríklad na odborníkov, špecializované centrá, ako Alma centrum, Anabell či Chuť žiť alebo aj iné, ktoré sa tejto problematike venujú.