Generálny vikár Peter Šimko: Príťažlivá moderná svätosť

„Ak sa niekto chce tešiť z niečoho, čo nie je sväté, podobá sa človekovi, ktorý sa teší, že má pokazené auto či chutí mu pokazené jedlo,“ hovorí Mons. Peter Šimko v pútavom rozhovore, v ktorom poukazuje aj na nevšedný fakt – svätosť je vždy príťažlivá.

V rozhovore o modernej svätosti sa dočítate:
– s čím je priamo prepojená naša osobná svätosť a v čom spočíva;
– čo sa stane, ak chceme zlepšiť Boží projekt s naším životom;
– čím sa vyznačuje človek, ktorý je svätý a zároveň moderný a „cool“;
– ako môžeme odhaliť falzifikáty svätosti;
– kam máme vo svojich životných prioritách zaradiť svätosť a ako ju dosiahnuť.

Prečítajte si tiež ďalšie rozhovory z tejto série:
1. Arcibiskup Bernard Bober: Boh neodsudzuje ani nekategorizuje. Boh miluje
2. Generálny vikár Peter Šimko: Príťažlivá moderná svätosť
3. Biskup Peter Beňo: Človek nemôže obstáť, ak nie je napojený na Boha
4. Biskup Jozef Haľko: Veriť v Boha a veriť Bohu je veľký rozdiel
5. Biskup Milan Lach: Chcem privádzať ľudí k Bohu, k jeho láske
6. Arcibiskup Cyril Vasiľ: Božia prozreteľnosť nikomu neodopiera prostriedky spásy
7. Biskup František Trstenský: Odlíšiť Boží hlas od svojho ega je duchovné majstrovstvo
8. Biskup Tomáš Galis: Prečo je Jubilejný rok 2025 dôležitý pre dnešných ľudí?
9. Arcibiskup Jonáš Maxim: Boh ide do nepochopiteľného extrému
___

Pojem svätosť je značne sprofanizovaný. Aký je jeho skutočný význam?

Zo skúseností vieme, že človek obyčajne uverí tej informácii, ktorú dostane prvú. A ďalej platí, že ak ten, kto nám túto informáciu podáva, nám je blízky, nemáme vážny dôvod overovať si jej pravdivosť. Kto prvý nám podal informáciu, čo je svätosť? Nemáme pojem svätosť vo svojej mysli spárovaný s niečím nenormálnym či s nejakou formou čudáctva?

Význam slova svätý, hebr. kadoš, gréc. hagios, lat. sanctus, znamená oddelený, vyčlenený, odlúčený od toho, čo je nečisté, hriešne. Viete, prečo je Boh svätý? Lebo všetko robí na 100 % dobre a neexistuje v ňom nič chybové.

To je Boh, ale my ako ľudia by sme tiež chceli byť dobrí a dobre prežiť svoj život, čo nie je jednoduché. S čím priamo súvisí naša osobná svätosť?

Na náš život má vplyv aj naša predstavivosť, skúsenosť, vzdelanie či výchova. Počujeme o ľuďoch, ktorí majú rozličné dary; či už prirodzené, ako Mozart, alebo nadprirodzené, ako páter Pio z Pietrelciny. Lenže dary nie sú dôkazom svätosti. To, že napríklad máme výkonné auto alebo akademické tituly, neznamená automaticky, že sme dobrí ľudia.

Svätosť priamo súvisí s naším osobným poslaním. Ak veríme, že tu nie sme náhodne, tak potom musí existovať nejaký zámer, prečo sme na tomto svete, hoci sme si nevybrali farbu pleti, pohlavie, národnosť, otca, mamu, súrodencov, dedičnosť. Neprišli sme na svet zo svojej vôle, ale rozhodol o tom niekto druhý. A ten, ktorý o tom rozhodol, nám určil naše poslanie. Hovoríme o Božej prozreteľnosti.

„Naša svätosť spočíva v tom, ako dokážeme naplniť Boží projekt s naším životom.“

Mohli by ste objasniť, ako súvisí svätosť s poslaním?

Poslanie by som mohol prirovnať k projektu stavby. Každý z nás dostal od Boha svoj jedinečný projekt. A zároveň nám ponúka prostriedky, aby sme svoj život ako dom postavili. Naša osobná svätosť teda spočíva v tom, ako dokážeme naplniť tento Boží projekt s naším životom. Biblia hovorí, že Boh tvorí všetko nové (Zjv 21, 5).

Boh je vždy aktuálny, moderný, rovnako ako aj poslanie, ktoré dáva ľuďom pre aktuálnu dobu.

Môžeme svätosť porovnať s dokonalosťou? 

Dôležité je, ako chápeme slovo dokonalosť. Ak povieme, že Boh je dokonalý, chápeme, že nič mu nemožno pridať ani ubrať, je nemenný a mimo časových obmedzení. Nemôže sa zmeniť k horšiemu či lepšiemu. Boh preto nič nerobí nedokonalo. Stačí sa pozrieť na kozmos. Nič tam nie je zbytočné. Vieme sa nadchnúť krásou prírody, účelnosťou, harmóniou.

Dokonalosť v našom časopriestore chápeme v dynamickom slova zmysle, teda v zjednotení Božieho projektu s nami. Predstavme si ľudí v orchestri, ktorí hrajú nejakú skladbu. Dokonalosť ich vystúpenia priamo súvisí s tým, ako verne budú hrať podľa toho, čo je v partitúre, a či dajú do toho všetko.

Stvorenie chce byť Stvoriteľom. Čo sa stane, keď niekto chce dokonalý projekt zlepšiť či nahradiť niečím iným? Len ho pokazí.

A čo ak si niekto plánuje vlastný životný projekt, ktorý nemusí byť v zhode s tým Božím?

Ak si niekto začne vymýšľať podľa seba alebo chcieť zlepšiť Božiu partitúru, spôsobuje disharmóniu. Prečo je vo svete toľko neporiadku? Lebo ľudia si chcú riadiť život mimo Božieho projektu a myslia si, že im to pôjde. Stvorenie chce byť Stvoriteľom. Čo sa stane, keď niekto chce dokonalý projekt zlepšiť či nahradiť niečím iným? Len ho pokazí. Už to raz niekto skúšal. Peklo je plné nepodarkov. To je však riziko daru slobody. Ale bez slobody neexistuje láska a ani otvorené nebo.

Možno v tomto kontexte uvažovať, že niekto je viac alebo menej svätý?

Boh tvorí vždy originály, preto je svätosť u každého jedinečná. Ani v prírode nenájdeme nič úplne identické. A človek? Je špeciálnym tvorom, lebo dostal od Boha niečo navyše – dar rozumu a slobodnej vôle.

Boh nás pozval k tomu, aby sme spolupracovali s ním na stvoriteľskom diele; nie automaticky ako zvieratká či rastliny, ale ako tí, čo sa slobodne pre tento jeho projekt rozhodnú.

Naša odpoveď je buď áno, alebo nie. A naše áno, ako Ježiš v podobenstve o rozsievačovi naznačil, môže byť rozličnej kvality (Mt 13, 23). Doposiaľ splnila Boží projekt na sto percent iba Panna Mária. Preto z objektívneho pohľadu Mária, Ježišova matka, má najvyšší stupeň svätosti.

Človek, ktorý ide cestou svätosti, pozná svoju identitu, teda kto je. Vyžaruje z neho harmónia, nehrá sa na niekoho iného.

Akým spôsobom môžeme žiť svätý život v dnešnom hedonistickom svete?

Počas koronakrízy sme mohli zistiť, že nepotrebujeme k životu ani šťastiu až tak veľa vecí. Lenže niekto nás chce presvedčiť, že k šťastiu potrebujeme veľa vecí a užívať si. Problémom je, keď si prostriedok zameníme s cieľom. Jeme preto, aby sme žili, alebo žijeme preto, aby sme jedli?

Ak si chceme iba užívať, prestaneme byť tvoriví. Ak prestaneme tvoriť, mentálne zhrdzavieme.

Čím je príťažlivá moderná svätosť?

Svätosť je vždy príťažlivá, lebo človek, ktorý ide cestou svätosti, pozná svoju identitu, teda kto je. Z takého človeka vyžaruje harmónia, nehrá sa na niekoho iného.

To znie veľmi pokojne a príjemne; paradoxne však svätí ľudia majú viac problémov a ťažkostí ako ostatní a ich život je dosť turbulentný.

Neznamená to, že svätý človek nemá problémy. Mnohým veciam a tomu, čo sa deje v našom živote, nerozumieme. A bolí nás, keď Boh aktívne vstupuje do nášho života ako vinohradník z Ježišovho podobenstva, ktorý čistí a orezáva ratolesti (Jn 15, 1 – 5), aby vinič nezdivočel, ale mal kvalitu.

Z vlastného života poznáme, aké je to, keď po niečom silne túžime a potom, keď to dostaneme, zistíme, že to bolo zbytočné. Ten, kto túži po svätosti a ide cestou svätosti, dôveruje Bohu, aj keď sa mu v nejakej fáze môže zdať, že je jeho život obsekaný. Svätý Pavol geniálne ukázal, čo je motorom svätosti: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8, 28)

Dôkazom toho je moderný „reklamný“ svätec Carlo Acutis. Bol počítačový génius, miloval Eucharistiu, ruženec. Obyčajný chalan, športovec plný života. A ostal takým, aj keď jeho život zasiahla leukémia. Dokonca ani smrť mu nemohla zobrať chuť žiť. Veľmi túžil po svätosti. Sám povedal: „Našou métou nemá byť koniec, ale večnosť. Večnosť je naša vlasť. Už od počiatku sme v nebi očakávaní.“ Svätosť bola pre neho niečo normálne. Takto povzbudzoval: „Svätým môžeš byť aj ty. Je potrebné po tom túžiť z celého srdca. Ak po tom ešte netúžiš, treba o to s vytrvalosťou prosiť Pána.“

Kam máme vo svojich životných prioritách zaradiť svätosť?

Svätosť je naším cieľom, vrcholom nášho života.

Ak robíme to, čo máme robiť, nie to, čo musíme, nájdeme v sebe harmóniu a šťastie.

A čo ľudia, ktorí nechcú byť svätí?

Asi nevedia, čo hovoria. Lebo ak nechcú byť svätí, tak potom akí chcú byť? Chcú vo svojom živote robiť chyby? Dobre, každý má právo na svoj názor. Ale ak sa niekto chce tešiť z niečoho, čo nie je sväté, podobá sa človekovi, ktorý sa teší, že má pokazené auto či chutí mu pokazené jedlo…

Diabol chcel byť ako Boh a vytvoriť si svoje nebo – a čo dokázal? Iba peklo. Všetky jeho plány stroskotali. Chcel poraziť Ježiša – a ako sa to skončilo? Mal dokonale premyslený plán s ukrižovaním, ktorý úplne stroskotal preto, lebo nie je svätý. Je de facto najnešťastnejší tvor, ktorý sa zaťal, rozhodol sa trucovať naveky, pokým mu Boh nedá, čo chce, a to byť Stvoriteľom. V skutočnosti ide sám proti sebe. Preto aj v Biblii je číslo 6 symbolom nedokonalosti a číslo 666 je symbolom maximálnej nedokonalosti.

Každý normálny človek túži po tom, čo je obsahom slova svätosť. Chceme, aby nám život fungoval podľa dokonalého projektu, ktorý bol originálne daný každému z nás? Ak robíme to, čo máme robiť, nie to, čo musíme, nájdeme v sebe harmóniu a šťastie. O tom je svätosť, o ktorej aj Ježiš hovoril v blahoslavenstvách.

Prejdime do praktickej roviny. Prostredníctvom čoho sa môžeme stať svätí?

Ak sa chceme dostať na vysoký štít, potrebujeme na to nejaké prostriedky. Všetko máme poruke. Čo máme alebo nemáme robiť, nachádzame v návode Desatora. Ježiš nám k tomu pridáva zákon lásky a zároveň je naším horským vodcom. Aby sme mali dostatok síl, ponúka nám modlitbu a sviatosti a v nich špeciálne Eucharistiu. Máme zbraň v podobe Božieho slova a mnohé ďalšie prostriedky.

Ak si niekto myslí, že to zvládne sám bez týchto prostriedkov, podobá sa turistovi, ktorý ide v plážovom pohodlnom oblečení na Himaláje. Môže ísť, ale…

Mudrci, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježišovi, boli inoverci, ba dokonca astrológovia! Určite by sme sa s nimi dostali do názorových sporov. Ale úprimne hľadali pravdu a našli Ježiša.

Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2013 uvádza informáciu, že veriaci v Krista sú povolaní k svätosti. A čo inoverci a neveriaci? Môžeme uvažovať v kategóriách kresťanská svätosť a nie kresťanská svätosť?

Keďže Boh sa stal človekom, aby nás zachránil a dal nám príklad, čo máme robiť, aby sme splnili svoje poslanie, ako kresťania máme veľkú výhodu, lebo podľa slov Ježiša my sa klaniame tomu, čo poznáme, ale inoverci sa klaňajú tomu, čo nepoznajú (Jn 4, 22). O to je však väčšia naša zodpovednosť.

Keďže Boh je len jeden, aj svätosť môže byť iba jedna. Boh ju ponúka predsa všetkým, predsa každý človek má v Božom pláne miesto. Neexistuje svätejšie alebo menej sväté povolanie.

Neveriaci človek si myslí, že všetko na tomto svete je náhoda. Ale aj tomu musí veriť. Poznáme neveriacich v Krista, ale neveriaci ako taký v skutočnosti neexistuje. Je to len výhovorka pre pohodlný život, pre neochotu hľadať pravdu alebo je to dôsledok nespracovaných negatívnych skúseností.

Mudrci, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježišovi, boli inoverci, ba dokonca astrológovia! Určite by sme sa s nimi dostali do názorových sporov. Ale snažili sa byť verní svojmu poslaniu, úprimne hľadali pravdu a našli Ježiša

Pravá svätosť oslobodzuje človeka od slabosti egoizmu, pohodlnosti a pýchy.

Pápež František v apoštolskej exhortácii Gaudete et exultate – O povolaní k svätosti v súčasnom svete píše v bode 35 o falzifikátoch svätosti – o dvoch subtílnych nepriateľoch. Ako ich môžeme v dnešnom svete rozlíšiť od pravej svätosti?

Farizeji sa iba hrali na svätých pred ľuďmi, ale pred Bohom boli prázdni. Pápež František rozlišuje falošnú a pravú svätosť. Pri falošnej spomína moderné oprášenie bludu gnosticizmu a pelagianizmu.

Jednoducho povedané: gnosticizmus je poznanie bez Boha. Čistý narcizmus, keď je človek zaľúbený do seba, svojich myšlienok. Ide o mudrovanie bez viery. Koľko ľudí si vybudovalo na kresťanstve svoju kariéru alebo svoj biznis? Dajme si pozor na ľudí, ktorí si myslia, že vedia všetko a dokonca aj Bibliu majú v malíčku. Ide o pýchu rozumu. Pápež nám radí: „Boh nás nekonečne presahuje, vždy je pre nás prekvapením a nikdy s istotou nevieme, v ktorej historickej okolnosti ho môžeme stretnúť, pretože to nie sme my, kto určuje čas a miesto stretnutia.“

Pelagianizmus útočí na vôľu človeka. Odmieta to, že Kristus nás vykúpil. Tvrdí, že je možné všetko zvládnuť svojimi silami. Vedie k tomu, aby sa človek spoliehal iba sám na seba, hoci navonok môže hovoriť o láske. Takto sa prejavujú typickí zákonníci, zásadoví, nekompromisní. Absolutizujú slobodu a silu ľudskej vôle.

Pravá svätosť oslobodzuje človeka od slabosti egoizmu, pohodlnosti a pýchy, ako napísal v exhortácii pápež František. Stačí prijať každý deň cestu evanjelia.

Prenesme sa v týchto úvahách do večnosti, kam všetci smerujeme. Ako to bude v nebi s našou svätosťou?

Predstavme si poháriky od najmenšieho až po najväčší. Ak sú všetky naplnené až po okraj, metaforicky povedané, sú všetky spokojné. Z objektívneho pohľadu je rozdiel vo veľkosti, zo subjektívneho pohľadu tam nie je rozdielu, lebo všetky dosiahli maximum. V nebi, ak tam prídeme, budeme všetci prežívať v plnej miere Božiu lásku a nebudeme si závidieť.

Na druhej strane platí, že čím dokonalejšie spolupracujeme s Pánom na tomto svete vo svojom poslaní, tým bližšie budeme k nemu v nebi.