Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Prosím vás, tu je školenie pre program Emogym?“ pýtam sa mladej ženy pri vstupe do Domu Quo vadis. Dostávam kladnú odpoveď a vchádzam do miestnosti, v ktorej zachytávam útržky rozhovorov o rannej situácii na slovenských cestách. Takmer všetky miesta sú už obsadené.
„Ešte vpredu je voľno,“ usmerní ma jedna z organizátoriek. Zaujmem miesto a postupne sa zoznamujem s okolosediacimi učiteľmi, špeciálnymi pedagógmi a psychológmi zo všetkých kútov Slovenska.
Rozvoj emočnej inteligencie vedie k zmenám v správaní
Emogym bol vytvorený ako dvojročný program pre školy zameraný na rozvoj emočnej inteligencie a odolnosti u dospievajúcich. Obsahuje 51 lekcií, postavených na skupinových rozhovoroch o témach, dôležitých pre sebapoznanie a vzájomné porozumenie.
„Deti trpia všade, aj u nás. Vidíme to na rastúcom počte detí, ktoré sa poškodzujú či dokonca páchajú samovraždy. Spomeňme si len na prípad chlapca v Parchovanoch,“ vysvetľuje psychologička a lektorka programu Emogym Martina Bobulová. Školenie o programe Emogym organizovala v spolupráci so Slovenskou katolíckou charitou a jeho autorom, britským psychológom Stevanom Radojom.
Potreba vytvoriť program pre školy vzišla z Radojovej 25-ročnej skúsenosti práce školského psychológa. U detí sa stretával stále s rovnakými problémami, ako sú úzkosti, depresie, problémy s koncentráciou, ťažkosti vo vzťahoch a podobne.
„Keď som opakoval stále dookola to isté, kládol som si otázku, či by študentom nemohli tieto poznatky odovzdávať učitelia na školách.“ Radoja sa preto rozhodol vytvoriť program všeobecnej prevencie, kde sa deti učia, ako pracovať s úzkosťou, ako budovať vzťahy, či ako regulovať svoje emócie.
Keď sa neskôr dostal do Afriky, stretol sa s deťmi, ktoré mali nespracované traumy z vojny a nemali prístup k psychologickej pomoci. Vytvoril preto program KOBS pre školy (Knowledge of Behaviour and Self – Poznanie správania a seba samého), zameraný na spracovanie traumatických udalostí.
„Keď sa o niekoľko rokov začala vojna na Ukrajine, predstavil som svoj program ukrajinskej charite a tá ho začala postupne šíriť do škôl,“ osvetlil Radoja.
Z dotazníkov, ktoré účastníci vypĺňali na konci programu KOBS vyplynulo, že jeho zavedenie má veľmi pozitívny vplyv na duševné zdravie, emocionálnu inteligenciu žiakov, ako aj na zlepšenie vzťahov medzi nimi a učiteľmi. Pozitívnu zmenu zaznamenali aj v správaní problémových žiakov, ktorí dokázali lepšie regulovať svoje emócie.
Dokonca boli zistené korelácie medzi EQ a dobrým duševným zdravím, dobrými vzťahmi, lepšími akademickými výsledkami.
Záujem o program prejavila aj Slovenská katolícka charita s úmyslom zaviesť emocionálnu výchovu do škôl. Upravili preto obsah programu na tento účel, prispôsobili ho slovenskému kontextu, a tak vznikol program Emogym.
Vzorka škôl, na ktorej pilotný program vyskúšajú, bude zároveň predmetom výskumu. „Chceme zistiť, aké zmeny to s deťmi urobí. Budeme zbierať dáta pred spustením, uprostred programu a na jeho konci s tým, že budeme porovnávať triedy, ktoré boli do programu zapojené a ktoré nie,“ vysvetľuje Bobulová. Dúfa, že program môže priniesť zmenu nielen do životov detí, ale postupne aj celej spoločnosti.
Program je zameraný najmä na rozvoj emočnej inteligencie, čo v preklade znamená schopnosť pracovať s vlastnými emóciami a emóciami druhých. „Keď rozumiem sám sebe, mení sa aj moje správanie voči druhým,“ hovorí britský psychológ.
V minulosti sa realizovalo veľa výskumov zameraných na dôležitosť merania IQ, ale v súčasnosti sa stále viac hovorí o potrebe rozvoja EQ (emočného kvocientu). „Dokonca boli zistené korelácie medzi EQ a dobrým duševným zdravím, dobrými vzťahmi, lepšími akademickými výsledkami a úspešnejším pracovným životom,“ potvrdzuje Radoja.
Ako ďalej zdôraznil, v súčasnosti sa kladie veľký dôraz na dobré fyzické zdravie. To však nestačí. Ak človek trpí úzkosťami, depresiou a stratou motivácie, má to vplyv na celý jeho život. O mentálne zdravie by sme preto mali dbať rovnako ako o fyzické. A deti potrebujeme učiť, ako na to.
Všetci máme naučený určitý spôsob myslenia. Ten nás však nemusí determinovať.
Hodiny v programe Emogym sú nadizajnované tak, aby sa deti naučili myslieť inak, ako doteraz. „Ak som napríklad trinásťročný tínedžer, ktorý chce získať pozornosť spolužiačky a preto jej zhodí veci zo stola, tak ju tým môžem nahnevať, hoci mojím cieľom bolo rozosmiať ju. Ak ju však dokážem presvedčiť o tom, čo bolo mojím skutočným zámerom, môžem zmeniť jej postoj z hnevu na prijatie,“ vysvetľuje Radoja.
V rámci lekcií Emogymu sa učitelia so žiakmi pozerajú na rôzne situácie, ktoré môžu vyvolať hnev inak – viac pozitívne, menej podozrievavo. „Niekedy o deťoch premýšľame tak, že sa rodia s osobnosťou, s ktorou sa už nedá nič urobiť. To však nie je pravda,“ vysvetľuje psychológ.
Všetci máme podľa neho naučený určitý spôsob myslenia, ktorý sa v jednotlivých situáciách automaticky spúšťa. Je dôležité, aby sme si ho uvedomovali a pochopili, že nás nemusí determinovať. Môžeme sa naučiť myslieť inak.
Ďalšia z teórií, na ktorých je Emogym postavený, hovorí o reciprocite vo vzťahoch. Dávame dobro, priateľstvo, lásku s tým, že rovnakú odpoveď očakávame aj z druhej strany. Každá lekcia je pripravená tak, aby deti spolupracovali a zažívali skúsenosti zo sociálnych interakcií, a tak sa učili vzájomnej dôvere.
Všetci sa rodíme so škálou potrieb, ktoré pokiaľ sú naplnené, cítime sa dobre. Ak naplnené nie sú, začneme mať ťažkosti. To je zároveň dôvod, prečo sa deti môžu prejavovať agresívne a reagovať hnevom. Otázkou však je, prečo to robia. Čo je ich motivácia? „Teória hovorí, že vždy konáme na základe dvoch typov motivácie – buď vnútornej, založenej na osobnej slobode alebo vonkajšej, nariadenej niekým iným. Musím niečo urobiť, inak príde sankcia,“ vysvetľuje Radoja.
V žiakoch sa snažia vzbudiť vnútornú motiváciu. Žiaci sú podľa Radoju oveľa motivovanejší, ak vedia, že čo robia, robia pre seba a nie pre niekoho iného. „Na čo deti často upozorňujem, je pripravenosť učiť sa. Pokiaľ sú zaplavené emóciami, nie sú schopné sa sústrediť a odrazí sa to aj na ich akademických výsledkoch.“
Cieľom programu nie je len pasívne odovzdanie informácií, ale vnútorná premena. Tá sa deje najmä cez vzťah. Aj zo svojich osobných životov poznáme, že nemáme problém zveriť sa so svojím prežívaním svojím blízkym. Tí, ktorí nás majú radi, na nás majú zároveň oveľa väčší vplyv.
„Keď som sa pýtala učiteľov, čo by bolo treba, aby táto vnútorná premena mohla v deťoch nastať, odpovedali, že psychologické bezpečie,“ približuje Bobulová.
Deti musia psychologické bezpečie najskôr samy zažiť, aby sa aktívne zapájali do vyučovania.
Pokiaľ ho deti cítia, ochotnejšie povedia, čo si skutočne myslia a zariskujú, pretože vedia, že nebudú zosmiešnené či ponížené. Psychologické bezpečie však neznamená to, že budeme stále na všetkých milí. Spočíva v tom, že si dovolíme byť autentickí. „Rada používam príklad horolezca, ktorý si trúfne aj na náročnejšie trasy, pretože má skúsenosť s tým, že aj keď spadol, bol istený,“ dopĺňa.
Prítomní učitelia upozornili, že základným predpokladom na vytvorenie psychologického bezpečia na školách je to, aby sa oni sami cítili bezpečne na pracovisku. A deti musia toto bezpečie najskôr samy zažiť, aby sa aktívne zapájali do vyučovania. Rozprávanie nestačí.
Skúsenosť s bezpečným prostredím hrá potom kľúčovú rolu v ich správaní. Pod vytváranie psychologického bezpečia sa podpisuje aj to, ak môžu deti zasahovať do vytvárania pravidiel a tiež ak vnímajú, že učiteľov zaujíma ich názor.
Jednou zo základných vecí, ktoré sa deti v rámci Emogymu učia, je aj empatický prístup. Deti sa učia porozumieť situácii druhého človeka tak, akoby ju zažívali samy. Empatia nám pomáha nachádzať v sebe ľudskosť a vytvárať rovnakú bázu pre druhých. „Všetci sme nespokojní, ak je niečo nespravodlivé, ak nám niečo nevyjde, keď nás chytí revízor v MHD,“ vysvetľuje Bobulová.
Výskumy ukazujú, že empatickí ľudia prežívajú menší stres, sú spokojnejší v živote a majú dobré vzťahy. „Ak skúsite byť empatickí vo vzťahoch s druhými, je veľká pravdepodobnosť, že vaše vzťahy sa zlepšia.“ M. Bobulová dopĺňa, že hoci je empatia do veľkej miery vrodená, treba ju zveľaďovať a kultivovať:
„Najlepšie je začať empatiou voči sebe samému a tiež vyhľadávaním príležitostí prejaviť empatiu druhým.“ Výhodou empatického prístupu zároveň je, že deti núti premýšľať o pocitoch druhých a dôsledkoch svojho správania. Tým sa buduje kritické a analytické myslenie.
Ak máme na deti nárok, že by nemali robiť chyby, ľahko do nich zakoreníme deštruktívny vnútorný hlas.
Na to, aby sme prejavili empatiu druhým, nepotrebujeme zažiť to isté, čo oni. Potrebujeme vedieť, ako pocity druhých čítať a správne interpretovať. „Ak budeme my sami transparentní v tom, čo cítime a povieme o svojom prežívaní deťom, naučia sa lepšie čítať naše, ale aj svoje vlastné emócie,“ dopĺňa.
Paradoxné je, že často sme na seba oveľa tvrdší, ako na druhých. Málo si však uvedomujeme, že náš vnútorný hlas, ktorým sa prihovárame sami sebe, má na nás rozhodujúci vplyv. Ak máme na deti nárok, že by nemali robiť chyby, ľahko do nich zakoreníme tento deštruktívny vnútorný hlas.
Tieto nároky sú často výsledkom našej vlastnej nepohody, na základe ktorej reagujeme aj na druhých. Schopnosť postarať sa o seba a svoje potreby zohráva kľúčovú rolu v tom, či budeme vedieť byť empatickí a zvládať svoj život. Niekedy postaraním sa o seba vytvoríme hranicu a získame schopnosť povedať nie. Hoci sa nám to môže javiť ako sebecké.
Špeciálna pedagogička Barbora Vajlová, ktorá sa na školení zúčastnila, považuje za veľmi dôležité robiť s deťmi aktivity na posilnenie sociálnych zručností a duševného zdravia. „Vidím, že deti sú ustráchané. Mnohé trpia úzkosťami, majú rôzne trápenia, ktoré si prinášajú z rodín, v ktorých vyrastali,“ hovorí. Najväčšiu výzvu súčasnosti vidí v správnom uchopení online priestoru a v schopnosti prijímať odlišnosti.
„Pracujem na škole, kde sú aj deti z Centra pre rodinu, z azylového domu, z nájomných sociálnych bytov a takisto deti z vyššieho sociálneho prostredia. To spôsobuje mnoho napätia, pretože niektorí sa cítia menejcenní alebo vylúčení a ľahko sa stávajú objektom šikany,“ vysvetľuje B. Vajlová.
Učila som chlapca, ktorý prepadal zo slovenčiny a angličtiny a cez techniku začal konštruovať drony.
Okrem toho pracuje aj s deťmi z marginalizovaných skupín, ktoré nemajú žiadne návyky, ani návyk chodiť do školy. „Často ani rodičia nemajú víziu lepšieho života a nevzbudzujú v deťoch záujem o štúdium. „Pre mňa bude úspech, ak dokončia 9 rokov školskej dochádzky a pôjdu na nejakú učňovku. Rodičov z marginalizovaných skupín už nemôžeme veľmi ovplyvniť, ale v tých deťoch ešte vidím nádej na zmenu,“ zdôrazňuje Vajlová.
Podľa učiteľky fyziky a informatiky Jany Šošovičkovej je nereálne chcieť od detí, aby sa učili taký ťažký predmet ako fyzika bez toho, aby sa plne sústredili: „Ak nemajú upratané veci v oblasti emócií a toho, kto sú, alebo bojujú so svojimi strachmi, nemôžu sa sústrediť na učenie a vnímať, čo im rozprávame.“
J. Šošovičková očakáva, že s rozvojom emočnej inteligencie sa zlepší aj motivácia detí učiť sa. Nejde ani tak o dobrý prospech ako o to, aby v tom, čo sa deti učia, videli zmysel. Aby vedeli, ako môžu využiť vedomosti zo školy v bežnom živote. Na to, aby to vedeli, sa však musia cítiť v pohode a mať okolo seba ľudí, ktorým veria.
Deti by mali uchopiť predmety ako svoj projekt, do ktorého vnášajú svoje emócie. „Dieťa, ktoré rado kreslí, urobí úlohu z fyziky úplne inak a dá jej inú pridanú hodnotu ako dieťa, ktoré nevie kresliť, ale rado počíta. Mali by sme sa naučiť vnímať všetky tie charakterové stránky a dovoliť im, aby vedomosti uchopili tak, ako chcú,“ myslí si J. Šošovičková.
Verí, že školy v budúcnosti nebudú o zbieraní dobrých známok, ale že ľudia začnú o vzdelávaní rozmýšľať úplne inak. Základná škola má byť o tom, že dieťa objaví, aké samo je, ako vníma svet, čo má rado, ako reaguje, a podľa toho sa zameria do budúcnosti.
Dnes už nedokážeme skontrolovať žiadne dieťa. Ak má byť čestné, musí to chcieť samo.
Pritom je úplne jedno, aké známky má z matematiky, z fyziky, z dejepisu. Zároveň priznáva, že deti, ktoré nemajú dobré známky, sú oveľa úspešnejšie v živote, lebo robia veci, ktoré ich bavia. Ak nevideli zmysel toho, čo robili na iných školách, nemali motiváciu. Keď našli to, čo ich baví, zrazu sa veľmi zlepšili.
„Učila som chlapca, ktorý prepadal zo slovenčiny a angličtiny a cez techniku začal konštruovať drony a chodiť na súťaže. Keď ho potom poslali do Ameriky na medzinárodné kolo pod podmienkou, že sa naučí po anglicky, zrazu bol motivovaný niečím iným ako výsledkami v škole. Možno na inej škole by bojoval s tým, že by sa hodiny učil angličtinu a slovenčinu, a nikam by to neviedlo,“ rozpráva učiteľka.
„Ide teda o to, aby sme zistili, čo deti baví, čo chcú a čo odmietajú. Práca s emóciami je pritom nesmierne dôležitá. Deti musia chodiť na miesta, kde veria, že učitelia im pomôžu a sú tam pre ne,“ vyzdvihuje dôležitosť emocionálnej výchovy.
Najväčšiu výzvu pre súčasné školstvo vidí v tom, ako sa postaví k umelej inteligencii. „Musíme naozaj rozmýšľať, čo dáme deťom robiť a ako ošetríme to, aby nielenže nepodvádzali, ale aby nemali motiváciu podvádzať. Dnes už nedokážeme skontrolovať žiadne dieťa. Ak má byť čestné, musí to chcieť samo,“ uzaviera J. Šošovičková.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
