Zmení Heretik vašu vieru? Hugh Grant ako náboženský fanatik (recenzia)

Slovo „heretik“, ktoré označuje človeka zastávajúceho učenie v rozpore s oficiálnou doktrínou Cirkvi, pochádza z gréckeho αἵρεσις (hairesis), čiže „voľba“. 

Takýto názov nesie aj nový americký psychologický horor Heretik od nezávislého štúdia A24, ktorý pred dve protagonistky v kľúčovom momente takisto kladie voľbu – veriť alebo neveriť?

Mám rád napínavé filmy, ktoré sa snažia diváka postrašiť inak ako litrami krvi alebo „ľakačkami“, takže keď som cez víkend natrafil na trailer tohto filmu a mal som voľný večer, rozhodol som sa zájsť do kina.

Jedným z dôvodov, prečo ma film tak upútal, bol aj predstaviteľ hlavnej postavy, pána Reeda, ktorého stvárnil Hugh Grant. Tento anglický herec v posledných rokoch zachádza aj do iných hereckých polôh ako tých, ktorými sa preslávil v romantických komédiách, a stvárňuje aj vážnejšie alebo temnejšie postavy.

Bol som teda zvedavý, ako Grant stvárni postavu náboženského fanatika (hoci v trochu inom ako konvenčnom slova zmysle), ktorú mnohí označovali za najdesivejšiu rolu jeho kariéry.

Druhým hlavným dôvodom, prečo som tento film chcel vidieť, bolo, že jeho ústrednou témou je náboženstvo, konkrétne otázka, ako si vytvárame a udržiavame svoje presvedčenia. Chcel som vidieť, ako sa tvorcovia vyrovnajú s touto otázkou, ktorá je jednou z najdôležitejších otázok v životoch miliárd ľudí po celom svete.

Grant si rolu užíva

Heretik je režisérsko-scenáristickým počinom dvojky Scott Beck a Bryan Woods, ktorá stála aj za postapokalyptickým psychologickým hororom Tiché miesto (USA, 2018). Dvojica strávila prípravou na napísanie svojho nového filmu veľa času štúdiom rôznych náboženských vyznaní, pričom sa zvlášť zamerali na Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní (dominantnú časť tzv. mormonizmu).

Práve z tejto cirkvi pochádzajú dve protagonistky, sestra Paxtonová (Chloe Eastová) a sestra Barnesová (Sophie Thatcherová), ktoré za dažďa prichádzajú do domu pána Reeda, ktorý prejavil záujem, aby mu predstavili svoju vieru. V dome rozvoniava čučoriedkový koláč, ktorý podľa pána Reeda pečie jeho žena vo vedľajšej miestnosti.

Misionárky teda môžu podľa svojich pravidiel vstúpiť do domu, pretože je tam ďalšia žena – hoci je akási hanblivá a nechce sa ukázať. Ani však netušia, že aj pán Reed sa ich pokúsi „evanjelizovať“ a predstaviť im svoje presvedčenie, ktoré považuje za jediné pravé náboženstvo.

Grant si svoju rolu zjavne užíva a za každým falošným úsmevom, roztomilou frázou či grimasou sa ukrýva hlboko narušený charakter, ktorý pri honbe za (svojou) pravdou prekročil hranice všetkého mysliteľného. Tým sa teda zodpovedala moja prvá otázka, s ktorou som išiel do kina – Grant svoju rolu zvládol bravúrne.

Viac nebudem prezrádzať. Ani trailer toho veľa neukáže a tvorcovia si tak ponechajú v rukáve esá, ktorými môžu prekvapiť divákov až počas samotného filmu.

V hlavnej úlohe skvelý zvukový dizajn

Teraz čosi o technickej stránke filmu. Keď som sa dozvedel, že Heretik pochádza z dielne štúdia A24, vedel som, že si k filmu nekúpim žiadne občerstvenie.

Toto štúdio totiž na dosiahnutie požadovaného psychologického efektu naplno využíva technické prostriedky, ktoré mu filmové médium poskytuje. A dočkáte sa toho aj v Heretikovi.

Musím oceniť napríklad skvelý zvukový dizajn, vďaka ktorému v kľúčových scénach počujete každé prehltnutie, šum vinylovej dosky, zapraskanie podlahy či šuchot koberca, čo cielene vytvára klaustrofobickú atmosféru. Pri tomto filme naozaj nechcete žuť pukance.

Podobný efekt vytvára práca s kamerou, ktorá sa všelijako točí, scény z domu pána Reeda sa prelínajú so zábermi na model domu, ktorý má pán Reed vo svojej pracovni, a pôsobivé sú aj dialógové scény, v ktorých sa napriek počiatočnej absencii akcie či násilia darí budovať neskutočné napätie.

Kvalitatívny prepad

Keď som v predchádzajúcom odseku použil slovo „počiatočnej“, pripravoval som si pôdu na predstavenie svojej najväčšej výčitky voči tomuto filmu. Nemyslím si totiž, že film konzistentne po celý čas udrží vysokú latku, ktorú si nastaví zhruba v prvej hodine, keď je Heretik špičkovým psychologickým dialogickým thrillerom s pomaly budovaným napätím a nepríjemnou atmosférou.

Bez toho, aby som prezradil, čo sa neskôr stane, môžem povedať, že najmä v poslednej dvadsaťminútovke máte pocit, že odrazu sledujete úplne iný žáner. Prídu snáď všetky hororové klišé, zvýši sa množstvo litrov krvi a veľký zvrat na konci vás prekvapí nie preto, že by bol ktovieako inteligentný, ale preto, aký absurdný je.

Ak by sa film po celý čas udržal na kvalitatívnej úrovni svojej prvej polovice, bolo by to na silných 8, možno až 9 bodov z desiatich. Záver však celkový dojem stiahol na 7, ak nie silných 6 z desiatich. Kvôli tej brutálnej atmosfére prvej polovice si však stále myslím, že sa na Heretika oplatí zájsť, ak bažíte po nervydrásajúcom filmovom zážitku.

Je Kristus len ďalším z mýtov?

Ešte čosi k filozofickému rozmeru filmu, teda druhej otázke, s ktorou som na Heretika išiel. Už dávno som nevidel, že by nejaký hollywoodsky film takto hlboko uvažoval o náboženstve, o tom, prečo veríme v to, v čo veríme.

Postava Hugha Granta svoje cynické postoje k organizovanému náboženstvu v podstate preberá od mysliteľov tzv. nového ateizmu či od Karla Marxa. Na druhej strane je inteligentné oponovanie sestry Barnesovej, ktorá poukazuje na selektívnosť Reedových pozorovaní či logické skratky v jeho záveroch.

Ten napríklad argumentuje otrepanými tvrdeniami o tom, že už pred Kristom existovalo množstvo mýtov o zmŕtvychvstalom hrdinovi, pričom sa vyskytovali aj atribúty ako 12 učeníkov, narodenie z panny, narodenie 25. decembra či nanebovstúpenie.

Barnesová mu na to odpovedá, že veľmi selektívne vyberá podobnosti, pričom ignoruje zásadné rozdiely medzi týmito príbehmi. Dalo by sa ešte dodať, že ani tie podobnosti nie sú vždy také jednoznačné, ako sa z tvrdení nových ateistov môže zdať. Vysvetľuje to napríklad táto prezentácia, ktorá sa zaoberá pôvodom týchto tvrdení a skutočnou podobou antických mýtov, či texty na webe Catholic Answers.

Snaží sa byť nad vecou

Film sa však rozhodne nepostaví ani na jednu stranu a snaží sa skôr mať nadhľad a poukázať na to, že otázka dôkaznosti náboženských tvrdení je komplikovaná (pripomeňme však, že Katolícka cirkev autoritatívne učí, že napríklad dôkaz Božej existencie je ľudskému rozumu dostupný skrze Božie stvorenie).

Heretik sa preto nezaradí medzi horory ako Exorcista, ktoré mali jasné metafyzické pravidlá a obsahovali jednoznačný súboj dobra so zlom. Skôr sa snaží byť „nad vecou“ a divák z kina odíde s pocitom, že akékoľvek náboženské vyznanie môže byť pravdivé či nepravdivé.

Kresťania môžu Heretika brať ako intelektuálne cvičenie: Ako by odpovedali pánovi Reedovi na jeho námietky? Čím sa príbeh o Ježišovi Kristovi (slovami C. S. Lewisa „mýtus, ktorý sa stal skutočnosťou“) líši od zakladateľských mýtov iných kultov?

Ak máte chuť popremýšľať nad týmito otázkami, vychutnať si hutnú atmosféru prvej polovice filmu a zároveň disponujete ochotou odpustiť tvorcom záver filmu, lístok na Heretika je dobrou investíciou.