Nie je to prvá kniha, ktorá príde človeku typicky na rozum, keď sa povie meno C. S. Lewis, ale v kontexte jeho celkovej tvorby je zásadná.
Alegorický román Návrat pútnika z roku 1933 je totiž prvým románom, ktorý známy írsky spisovateľ napísal po svojej konverzii na kresťanskú vieru v roku 1931, a dá sa povedať, že ide o duchovnú autobiografiu. C. S. Lewis mal dar rýchleho písania a svoje diela prepisoval len málokedy. Aj preto mohol román vyjsť tak rýchlo po jeho vnútornej premene.
Názov jednoznačne odkazuje na kultové alegorické dielo Cesta pútnika od protestantského spisovateľa Johna Bunyana zo 17. storočia. Lewis sa inšpiroval aj jeho obsahom – príbeh o pútnikovi, ktorý prechádza miestami, ktoré odkazujú na rozličné myšlienky či pokušenia, však aktualizoval pre 20. storočie.
Zosobnené filozofie
Hlavná postava John tak podstupuje cestu, ktorá je alegóriou na duchovný vývoj človeka. Začína sa v Puritánii, kde musí dodržiavať nezmyselné príkazy a kde je pod nadvládou hrozivo pôsobiaceho Zemepána.
Ide, samozrejme, o alegóriu akéhosi naivného pohľadu na kresťanskú vieru ako na súbor pravidiel, ktorú si často osvoja ledabolo formované deti z kresťanského prostredia. John však už tu zažíva istú silnú vnútornú túžbu, ktorú nevie uhasiť a ktorá sa zjavuje vo forme vízie vzdialeného ostrova.
John sa preto vydáva na cestu objavovania možných spôsobov uhasenia tejto túžby. Bohužiaľ, prvý spôsob, aký sa mu naskytne, je vzťah s „hnedým dievčaťom“ – v podstate personifikáciou smilstva.
Aj od neho však neskôr odíde a tu sa už stávame svedkami jeho cesty po krajine, v ktorej stretáva postavy ako pán Osvietenecký (zosobňujúci racionalistickú filozofiu), pán Mamon (predstavujúci nastavenie mysle, ktoré je orientované predovšetkým na zisk), panna Rozum či matka Kristiana (personifikácia Cirkvi).
Zároveň však hlavný hrdina prichádza aj na rozličné miesta, napríklad do mesta Vzrušenie, ktoré predstavuje kultúru romantizmu, či Aischropolis (po grécky škaredé mesto), kde prekvitajú brutálne literárne smery prvej polovice 20. storočia.
Treba si robiť poznámky
Román Návrat pútnika je preplnený literárnymi a filozofickými referenciami, a preto je dobré pri čítaní siahnuť po vydaní, ktoré obsahuje aj vysvetlivky a poznámky pod čiarou (najnovší slovenský preklad našťastie týmto aparátom disponuje).
Koniec koncov, v závere knihy je Lewisov doslov, ktorý napísal pri 10. výročí prvého vydania a v ktorom sám priznáva, že to v prvom vydaní trochu prehnal. Očakával, že jeho skúsenosť s konverziou bude univerzálnejšia, a takisto to, že čitatelia budú rozumieť literárnym referenciám rovnako ako on.
Medzitým sa však už literárny svet posunul ďalej, a preto samotný Lewis v ďalšom vydaní pripojil aj krátke zhrnutia kapitol, ktoré obsahujú vysvetlenia niektorých náročnejších pasáží. Som za to vďačný, pretože pre súčasného čitateľa, ktorý sa až tak neorientuje v literatúre 30. rokov minulého storočia, by bolo čítanie bez poznámok v podstate nemožné.
Nadčasové motívy
Myslím si však, že niektoré motívy rozvíjané v knihe postupom času ukázali, že sú nadčasové. Tak napríklad lákavá postava pána Širokého, ktorý svoju vieru riedi, aby bola prijateľnejšia pre okolitý svet, je bohužiaľ aj dnes bolestivo povedomá.
A pán Surovec, ktorý kašle na filozofiu a verí v hrubú silu, pričom pod jeho vedením rastú čierni a červení trpaslíci (fašisti a komunisti), v niečom pripomína mačov zo súčasného internetu.
Nie, nie je to dokonalé dielo. Najčastejšie sa mu vyčíta to, že z argumentov svojich protivníkov Lewis v tomto diele spravil slamených panákov. A tiež som mal niekedy pocit, že sú tie alegórie miestami až lenivo jednoznačné.
Je to však svedectvo o nájdení viery jednej z najvplyvnejších kresťanských osobností 20. storočia a navyše sa miestami v Návrate pútnika nájdu aj veľmi praktické postrehy pre kresťanský život. Preto sa prvý Lewisov román napísaný po jeho konverzii nebojím odporúčať ďalším ľuďom či kúpiť im ho ako dar.
Moje hodnotenie: Podnetná alegorická duchovná autobiografia významnej kresťanskej mysle. 8/10.