Nevidiaci hudobník Jaroslav Irdza má vyše milión zhliadnutí na YouTube (rozhovor)

Nevie, ako vyzerá, nemôže sa na seba pozrieť do zrkadla. Ľudí rozozná podľa hlasu. Dokáže vraj rozoznať aj to, či je žena pekná. Nemá bohatstvo, ale napriek tomu žije plný život. Jeho darom je zlato v hrdle. Prináša ľuďom radosť cez hudbu a piesne. Voľakedy rád spieval piesne o láske, romantické, zaľúbené. Dnes najradšej spieva o niekom, kto zmenil jeho život. 

Jaroslav Irdza pochádza z Trnavy. Má 47 rokov a narodil sa nevidiaci. Prípravu na život absolvoval na Spojenej škole internátnej v Levoči pre nevidiacich a slabozrakých. Tam navštevoval aj hudobný odbor v hre na klavíri. Prijali ho na konzervatórium, ale štúdium prekazil nedostatok financií.

On sa však nevzdal, svoj talent rozvíjal ďalej vo svojej kapele a neskôr s Kamilom Polakovičom, prezývaným kráľ rómskych piesní. Ten mu ponúkol spoluprácu, a tak vznikla kapela City Boys a s ňou nemalé úspechy: nahrávanie albumov, pozvánky do televíznych programov a účinkovanie v zahraničí. Spieval pre Rytmusa a najnovšie účinkuje v klipe Dominiky Mirgovej. Napriek tomu mu nechýba skromnosť a vďačnosť.

Kedy sa začal váš život spájať s hudbou?

Už v detstve. Ako malý chlapec som z kuchynskej linky vytiahol hrnce a búchal som na ne vareškami. Na akordeóne ma učil hrať dedko. Trošku viem hrať aj na gitare, ale to len základné akordy a neskôr som skúšal hrať aj na bicích. Keď som navštevoval v Levoči základnú školu pre slabozrakých a nevidiacich, začal som chodiť na klavír na hudobnú školu, ktorú som absolvoval. 

Je pravdou to, že nevidiace deti majú hudbu veľmi rady? 

Myslím, že áno. Napriek svojmu hendikepu sú v oblasti hudby oveľa vnímavejšie. Som rád, že v levočskej škole sa tomu venuje veľká pozornosť. Nadané deti, ktoré navštevujú školu, majú výhodu, že učitelia hudby im môžu poskytnúť hudobné vzdelanie na úrovni ZUŠ v hudobnom odbore v hre na klavíri a v zborovom speve. Ja som chodil osem rokov na klavír.

Museli ste byť nadané dieťa. Aké boli vaše ďalšie plány?

Mal som veľké plány: ísť na konzervatórium, venovať sa hudbe celý život a starať sa o hudobné nástroje. Chcel som sa stať ladičom klavírov. Na konzervatórium ma prijali, čo bolo obdivuhodné, aj mi to dávalo nádej do budúcnosti. Z finančných dôvodov som však v štúdiu nemohol pokračovať. 

To je veľká škoda. Mali ste aj plán B?

Ani nie. Nasledovalo také „hluché“ obdobie, musel som zostať doma. Občas som hrával s nejakými kapelami, ale to vždy bolo len krátko. V roku 1998 však vznikla kapela City Boys z Trnavy, v ktorej som doteraz. Vtedy sa to rozbehlo.

Povedzte nám viac o kapele City Boys. 

Hrali sme s kamarátmi na nejakej akcii, keď za nami prišli Kamil Polakovič a Peter Bango. Kamil si s nami vtedy zaspieval. On dovtedy nemal kapelu. Kamil bol biliardista, dokonca majster sveta v biliarde. A vtedy, na tej akcii, sme si povedali, či nedáme dokopy kapelu. A tak sme začali hrávať štyria. Najprv sme pol roka cvičili, až potom sme išli hrať. Neskôr sme skladali piesne, nahrávali albumy, ktoré sú na Youtube. Ja som hral na klávesoch.

Takto sa vám na jednej hudobnej akcii zmenil život. Kto viedol túto novú kapelu?

Kamil bol hlavným spevákom a vedúcim kapely. Veľmi dobre sa rozumel hudbe, hoci na klavíri vedel len základné akordy a trochu vedel hrať na gitare. Hovoril nám, čo máme hrať, radil nám, kto kedy má hrať. Mal výborný sluch. Skladal piesne: hudbu aj texty. Rómske texty mu pomáhal písať jeden kamarát. Hudba bola jeho životom a za tie roky pre ňu urobil veľa. Po dlhých rokoch úsilia sa právom stal kráľom rómskych piesní.

Svojím spevom a umením ovplyvnil generácie ľudí. Kedy ho začali nazývať kráľom rómskych piesní? 

Keď sme začali nahrávať albumy. Kamil bol veľkým rómskym umelcom. Rómovia si niekedy dali zahrať aj pieseň na želanie. Zavolali Kamilovi alebo mu napísali, či nezloží pesničku pre niekoho z rodiny, kto mal narodeniny. Kamil zložil skladbu, ja som spravil podklad, išli sme to spolu nahrať do štúdia a tak sme si zarábali. Kamil spieval pre Rómov, ale spieval tak, že ohúril aj bielych, a aj keď prekonával zdravotné problémy, ľudia ho milovali.

Táto spolupráca vám priniesla úspechy: kapela City Boys sa stala známou. Čo všetko sa udialo? 

Naša hudobná kapela City Boys za desať rokov vydala devätnásť CD nosičov s rómskou hudbou. Začali sme cestovať po Slovensku, hrali sme na kultúrnych podujatiach, plesoch, svadbách, na rómskych festivaloch, v hudobnej relácii Senzi Senzus, v Smotánke, pozvala si nás televízia Joj a dostávali sme pozvania do okolitých krajín. 

Zažili ste niečo veselé?

Pravdaže. Spomeniem aspoň dve udalosti. Hrali sme na nejakej akcii, chlapci zložili aparatúru, odniesli ju do auta a mňa zabudli v tej sále, v ktorej sme hrali. Keďže som nevidiaci, nevedel som, že na mňa zabudli. Keď sedeli v aute a chceli odísť, niekto si všimol, že ja v aute nie som. Tak sa, našťastie, po mňa vrátili. Alebo keď sme hrali v Hradci Králové, po akcii, keď sme nakladali aparatúru, chalani opreli syntetizátor o strom. Nikto si nevšimol, že sme ho nedali do auta. Hneď odtiaľ sme odišli na ďalšiu akciu, až na východné Slovensko, do Michaloviec. Tam sme zbadali, čo nám chýba.

A ako to dopadlo? Našiel sa syntetizátor?

Nie, nenašiel sa. Telefonovali sme usporiadateľovi, ale syntetizátor bol preč. V  Michalovciach bola nejaká kapela, ktorá nám, našťastie, syntetizátor požičala. Z jedného nahrávacieho štúdia v Brne nám potom neskôr darovali elektronický klavír. 

Stále ste hrávali štyria? Ako dlho ste takto spolu pôsobili?

Počas rokov sa zostava menila. Niekedy nás bolo aj sedem hudobníkov. V roku 2009 sa kapela rozpadla a rozdelila sa na dve časti: City Boys Kamil a City Boys Peter. 

Do ktorej skupiny ste sa začlenili vy?

Do kapely City Boys Peter. Aj keď sa kapela rozpadla, zostali sme stále v kontakte, s Kamilom sme boli veľmi dobrí kamaráti. Dokonca sme na niektorých podujatiach hrali spolu obidve kapely: City Boys Kamil aj City Boys Peter. 

To bolo pekné, že ste vedeli spolupracovať a nezostali ste napríklad rozhádaní. Čo považujete za najväčší úspech?

Asi skladbu Naše prázdniny. Má vyše milióna pozretí na Youtube.

Ako pokračovala vaša hudobná kariéra?

Nahrával som s celou kapelou City Boys, s Kamilom duo, s kapelou City Boys Peter, s Timurkom – to je jeden malý nadaný chlapec – alebo s našimi chlapcami.

V roku 2022 zomrel Kamil Polakovič. Čo vo vás zanechal tento kráľ rómskych piesní?

Kamil bol veľmi dobrý človek. Zažili sme veľa srandy. Bol to nadaný hudobník, spevák a skladateľ. Jedna z najväčších osobností rómskej hudobnej scény na Slovensku. Venoval sa mi, čo sa hudby týka, veľa vecí ma naučil. Trávil som v jeho rodine veľa času. Keď som so svojou kapelou nemal akciu, tak ma zavolal hrať a spievať na svoju akciu. 

Ste nielen hudobníkom, ale aj spevákom. Odkedy spievate?

Už v škole zistili, že pekne spievam, že mám sluch. Ako som spomínal, v internátnej škole v Levoči bola zároveň aj hudobná škola. Spieval som tam v speváckom zbore. Na Youtube sú piesne, v ktorých spievam s Kamilom Polakovičom a Timurkom, ale v niektorých aj sám. Občas ma pozývajú rómske kapely alebo známi kamaráti, či im nejdem naspievať vokál. 

Jednou piesňou ste vraj rozplakali Jasminu Alagič. O čo išlo?

Bolo to v roku 2019, keď sme ju prekvapili na jej rande s Rytmusom (Patrikom Vrbovským) pri jazere. Kamarát sa pozná s Rytmusom, zoznámil nás. Rytmus nás pozval, aby sme Jasmine zaspievali pieseň Dievča mojich snov. Pre Jasminu to bolo prekvapenie a bola veľmi dojatá.

Nedávno ste sa objavili vo videoklipe Dominiky Mirgovej.

S Dominikou sme tvorili jednu skladbu a potom ma pozvala na nahrávanie videa, v ktorom som hral na klavíri. 

O čom najradšej spievate?

Voľakedy som rád spieval o láske, romantické a zaľúbené piesne. Dokonca sa mi podarilo zložiť pieseň Dievča mojich snov, presnejšie bol som jej spoluautorom. To je tá pieseň, ktorá sa páčila Rytmusovi. Dnes najradšej spievam o Bohu. Ježiš Kristus je mojím Pánom, jemu patrí večná sláva. Je to úplne iné, keď človek spieva piesne o Ježišovi, je tam cítiť silu a Božiu prítomnosť. Keď človek spieva Bohu, má to iné čaro, ako keď sa spieva pre tento svet.

Spievate aj na bohoslužbách. Čo to pre vás znamená?

Piesne, ktoré spievam ako prejav vďačnosti Bohu, ma napĺňajú, cítim Božiu prítomnosť a cítim sa veľmi dobre. Som rád, že som sa v cirkvi zoznámil s novými hudobníkmi. Veľmi dobre hrajú na rôznych hudobných nástrojoch a učím sa od nich krásne piesne.

Ktoré veci vás vedia potešiť?

Keď mi príde invalidný dôchodok na účet, to ma veľmi poteší. (Smiech.) Dokáže ma však potešiť aj hocijaká maličkosť. Keď mi zavolá kamarát po dlhom čase. Nedávno sme sa stretli s kamarátkou, ktorá sa vydala do Anglicka. Poteší ma aj dobrý pekný film. Potešilo ma, že som si mohol kúpiť syntetizátor, lebo predtým som mal taký starší typ. Samozrejme, že ma poteší, keď ma niekto pozve na dobrý obed. Alebo keď ma kamaráti z cirkvi zavolajú niekde hrať.

Je niečo, čo vám dáva nádej do ďalších dní?

Viera v Boha. Pán Boh mi dáva nádej. Na neho sa spolieham, pre neho aj spievam.

Čo by si ľudia mali ceniť, vážiť?

Mali by si vážiť jeden druhého a nebyť k sebe zlí. A mali by ďakovať Bohu za život a za všetko, čo nám dáva. 

Foto: Milena Belková.