Spadla opona (veľkonočná úvaha)

Vraj prišla babka k lekárovi, ktorý jej poradil: „Každý večer pred spaním sa budete natierať studenou hlinou zo záhrady!“ Babka sa pýta: „A pomôže to, pán doktor?“ On na to: „Nie, ale treba si zvykať.“

Sarkazmus vo vtipe odráža skutočnosť, že človek, keď si nevie s niečím rady, snaží sa problém zosmiešniť. Nevyrieši ho, iba odsunie. Zvyknúť sa dá na šaty, dobré jedlo, spolupracovníkov. Ale nikto si nemôže zvyknúť na chorobu, starnutie alebo smrť. Práve naopak, je to existenčný problém, ktorého sa snažíme zbaviť, alebo ho aspoň eliminovať.

Spolu s pochybnosťami človek nosí v sebe otázky iného druhu: Ježišu, nemohol si o budúcom živote povedať niečo viac? Prečo si niečo začal, a potom „spadla opona“ a predstavenie skončilo neurčito? Rozprával si podobenstvá o Božom kráľovstve, jeho pôsobení, vysvetlil si, ako funguje večný Boží poriadok už v tomto svete. Vyzýval si nás k bdelosti voči tomu, čo príde. Potom prišiel náhly úder, prestávaš rozprávať, už len trpíš na kríži, už len konáš, ale si ticho.

Každé slávenie Eucharistie je rekapituláciou tej viery, ktorú kresťania mali od začiatku.

Potom prišiel moment zmŕtvychvstania, ktorý apoštolov osvetlil, začali svedectvo a rozvíjala sa viera Cirkvi. Každé slávenie Eucharistie je rekapituláciou tej viery, ktorú kresťania mali od začiatku: smrťou všetko nekončí, za tajomstvom hrobu a smrti existuje pravda Božieho oslávenia a zmŕtvychvstania.

Školské vedomosti nám pomáhajú byť racionalistami, o všetkom nedokázanom pochybovať. Napr. z fyziky vieme, že svet sa pravdepodobne sám stravuje podľa zákona entropie. Teda  vesmír je na ceste k večnému nič? Alebo, je svet okolo nás ustavičným pohybom rozvoja k nejakej komplexnejšej jednote? Je stále vo vzostupnom pohybe? Dilema je teda medzi tým, či svet smeruje k rozpadu, alebo naplneniu.

Na zdôvodnenie svojej teórie má každý argumenty. A čo ak platí oboje súčasne? Pretože rozpad môže byť vlastnou cestou kozmu, ale naplnenie môže prísť z novej moci, zvonku, a volá sa Kristus. On bol pri štarte celého tohto rozvoja. Výstižne napísal pápež Ratzinger: „Dynamika kozmu mieri k cieľu. Matéria a duch budú pričlenené k sebe novým a definitívne platným spôsobom“ (Ratzinger, J., Eschatologia, 2011).

Človek rozmýšľajúci a hľadajúci pravdu, bude sa stále pýtať: ako je to so svetom, so mnou? Čo nás čaká? Je dobré, že máme dilemy a pochybnosti. Keby sme mali istotu o nebi, boli by sme zbavení slobody veriť alebo neveriť. Keby bolo isté, ako večný život vyzerá (vzkriesenie, nebo, peklo, súd), potom by sme nemohli robiť nič iné, len veriť. Nemohli  by sme si Boha zvoliť, alebo nezvoliť, bol by istý. Viera by sa zmenila na istotu. Každý z nás môže povedať: čím viac o tom rozmýšľam, tým menej o tom viem. Čím viac sa snažím slovami povedať niečo o večnosti, tým viac zisťujem, že som nekompetentný a že ide o tajomstvo.

A predsa: Viera v zmŕtvychvstanie otvára novú dimenziu života. Na novom druhu Božej reality dostáva účasť aj súčasná matéria. Ježiš so svojím telom i svojou dušou patrí do sféry Božského a večného. Tertulian v 2. storočí po Kristovi napísal: „Duch i krv odteraz majú svoje miesto v Bohu“. Duch ako symbol Božieho, krv ako symbol ľudského – od Ježišovho zmŕtvychvstania má svoje miesto v Bohu.

Švajčiarsky teológ, biblista, Oskar Cullmann (1902 – 1999) v knihe Christus und die Zeit (1948) píše o hodnote viery v budúcnosť. Vo vojne, medzi rozhodujúcou bitkou a dňom víťazstva je časový rozdiel. Napr. v Druhej svetovej vojne rozhodujúci obrat nastal už v januári 1943, ale deň víťazstva je až v máji 1945. Podobne Ježiš Kristus smrťou a zmŕtvychvstaním urobil rozhodujúci obrat, porazil smrť, hriech, človeka oslobodil. Predsa však deň víťazstva, biblicky povedané deň súdu, je pred nami. V oblúku rokov medzi rozhodujúcou bitkou a dňom víťazstva môžeme žiť zo zjednotenia s Kristom, hoci naplno ho pochopíme, až keď budeme tvárou v tvár voči Bohu. Veriť, znamená žiť v očakávaní daru, ktorý príde.

Ježiš Kristus smrťou a zmŕtvychvstaním urobil rozhodujúci obrat, porazil smrť, hriech, človeka oslobodil.

Milionára Eugena Landa požiadali, aby sa išiel prihovoriť žiakom šiestej triedy. Rozmýšľal, čo povedať deťom, aby ich inšpiroval, motivoval, keďže väčšina z nich kvôli zlej finančnej situácii nemala nijakú nádej, že po skončení základnej školy bude môcť ďalej študovať.

 Po príchode do triedy sa mnohé černošské deti nechceli naňho ani len pozrieť. Uvedomil si, že nemá zmysel hovoriť to, čo pôvodne zamýšľal. Roztrhal pripravené poznámky pred deťmi a začal im hovoriť zo srdca. Pýtal sa ich, čo sa rady učia, ktoré predmety nemajú rady, čo sa im v škole páči, čo nie. Nakoniec dodal: „Zostaňte v škole. Navštevujte ju, učte sa poriadne, a ja zaplatím za každého z vás všetky školské poplatky.“

Odvtedy sa životy mnohých detí zmenili. Uvedomili si, že ich snaženie má cieľ, prvýkrát mali nádej a vyhliadku do budúcnosti. Jeden z nich povedal: „To znamená, že môžem sa na niečo tešiť, mám nádej, niečo dosiahnem. Je to nádherný pocit.“ Po rokoch vyšlo najavo, že 90% žiakov z tej triedy dosiahlo vysokoškolské vzdelanie. Samozrejme, že preto, lebo boli zaplatené školské poplatky, ale aj preto, že si uvedomili: „Mám šancu“ (Nikdy sa nevzdávaj, 2004).

Ďakujme za to, že máme budúcnosť, sme ľuďmi nádeje, založenej na Ježišovom zmŕtvychvstaní.