František konkretizoval Cirkev chudobných

Ako prvé ma zasiahla veľká osobná bolesť – pretože som ho dobre poznal a vážil som si ho. Spoznal som ho ako biskupa v Buenos Aires, keď sme sa spoločne pýtali, ako má byť Cirkev prítomná vo veľkomeste a predovšetkým na jeho perifériách. Bol veľkým pápežom v pravom zmysle slova. František rozsieval mnoho dobrého v rôznych smeroch, a pritom často prosil Cirkev o spoluprácu a prijatie jeho vízií a prorockých inšpirácií. Nie vždy sa však tejto spolupráce dočkal, pretože ho mnohí spochybňovali a mnohé z jeho podnetov sa odsunuli do úzadia. Dnes však všetci pociťujú veľké prázdno. Bergoglio bol totiž človek, ktorý svetu povedal mnoho. A predovšetkým bol osobnosť, ktorá nepochybne stelesňovala dobro a pokoj. V čase konfliktov v rozdelenom a rozpadávajúcom sa svete bol istým bodom opory.

Františkov jazyk a znamenia. Ako by ste charakterizovali jeho schopnosť priblížiť sa ľuďom vo svete, ktorý sa vzďaľuje od kresťanského posolstva?

Nebol osamelým evanjelizátorom, Bergoglio bol muž, ktorý bol svedkom komunikovanej viery a dobrej ľudskosti. Skutočným manifestom jeho pontifikátu je exhortácia Evangelii gaudium – dokument, ktorý by sme si mali opäť prečítať, pretože je aj jeho testamentom. Sníval o Cirkvi, ktorá vychádza, schopnej byť medzi mužmi a ženami našej doby. Myslím si, že sa to naplnilo len čiastočne pre lenivosť a odpor, ktorý sa objavoval. Napriek tomu to zostáva ako jeho veľké dedičstvo. Bergoglio bol novým typom misionára. Bol misionárom, expertom ľudskosti.

Prízvukoval dialóg so sekulárnym svetom a blízkosť k vzdialeným…

V dnešnej „tekutej“ dobe existuje priestor pre veriacich i „veriacich po svojom“, pre duchovných laikov. Staré bariéry medzi laikmi a katolíkmi už neplatia. František bol prezieravý, keď prekonával predstavu Cirkvi, ktorá je len pre „čistých a nekompromisných“. Naopak, želal si Cirkev ako ľud s otvorenými hranicami – nikdy uzavretými –, ktorá v každom človeku vidí záblesk viery a najmä lásky. Myslím, že toto bol František: ten, kto búral múry a vedel žiť v dnešnej tekutej dobe ako skala viery.

A čo historický pohľad na Františkov pontifikát? Ako si ho bude história pamätať?

Toto je pápež, ktorý konkretizoval Cirkev chudobných, pretože vzťah k chudobným bol v minulosti často delegovaný na charitatívne inštitúcie. František však postavil chudobných do centra Cirkvi. Hovoril o potrebe dotýkať sa chudobných ako o plne ľudskej a duchovnej skúsenosti. Nebol to pápež – politik; jeho „politika“ však bola politikou bratstva a dialógu. Spomeňme si na nádherný dokument Fratelli tutti, ktorý je programom bratstva národov a náboženstiev. Skutočná encyklika o pokoji. Keby sme ju čítali a počúvali, svet by dnes nebol vo vojne.

A potom veľký dialóg s náboženstvami. Keď bol Bergoglio zvolený, kresťanský svet mal veľké ťažkosti so svetom islamu. No Františkovi sa podarilo vytvoriť obrovskú platformu vďaka dokumentu o bratstve medzi kresťanmi a moslimami podpísanému v Abú Zabí. Nasledovali ďalšie kľúčové stretnutia – so šiitským duchovným Alím Sistáním či s veľkým imámom univerzity Al-Azhar. V ťažkom a komplikovanom období dokázal František vybudovať s islamským svetom veľmi pozitívne vzťahy.

A nemal by som zabudnúť na jeho dôveru v medicínu a vedu – sám sa dal zaočkovať proti covidu. Z času pandémie zostane navždy v pamäti mnohých ten silný obraz: osamotený pápež, na ktorého padá dážď na prázdnom Námestí svätého Petra počas Veľkej noci 2020, stojaci pred ukrižovaným Kristom.

Spracoval Luca Rolandi. Prevzaté z Famiglia Cristiana.