Dni „medzi dvoma pápežmi“

Vo Veľkonočný pondelok ráno som celebroval svätú omšu v nemocnici pri lôžku svojej chorej mamičky. Bez toho, aby som si to uvedomoval, to bolo naposledy, čo som v kánone svätej omše vyslovil meno Františka ako pápeža. Po omši sme sa dozvedeli, že Svätý Otec odišiel do Otcovho domu. 

Táto správa ma zasiahla (a, samozrejme, nielen mňa) ako blesk z jasného neba. Ani moja mama tomu nemohla uveriť a na chvíľu sklopila oči, zamyslela sa a nič nehovorila… Rešpektoval som toto jej mlčanie. Uvedomoval som si, že ju to zasiahlo, pretože ona sama viackrát zopakovala, že so Svätým Otcom Františkom sú rovesníci… 

Prvýkrát vo svojom kňazskom živote som zažil dni „sede vacante“ a pri každej omši som sa musel sústrediť, aby som pri modlitbách nevyslovil meno pápeža. Bol to pre mňa zvláštny pocit. Napriek tomu som v srdci cítil pokoj a tiež istotu, že on – Ježiš – vedie svoju Cirkev. 

A tak ma rôzne diskusie o možných „favoritoch“ ani nezaujímali. 

Tie dni „bez pápeža“ boli pre mňa dňami, keď som sa mohol viac duchovne primknúť k neviditeľnej hlave Cirkvi a modliť sa za toho, kto bude zvolený…

Samozrejme, v druhý deň konkláve napätie stúpalo… Sledoval som „biely dym“ a nasledujúce momenty počas cesty na nočnú zmenu na záchranke. Našťastie som v tých chvíľach nemal žiadne výjazdy k pacientovi. 

Po oznámení mena nového pápeža som v srdci pocítil veľkú vďačnosť Bohu. A vďačnosť za túto voľbu umocňovali v mojom srdci aj nasledujúce hodiny. 

Prežívanie voľby nového pápeža vo veľkonočnom čase sa pre mňa stalo skúsenosťou, že Kristus skutočne zvíťazil nad svetom. A nielenže zvíťazil (nad smrťou), ale pokračuje vo víťazstve aj na iných frontoch, aj keď sa to nie vždy zdá a nie je to hneď viditeľné ľudskému oku…