Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Ako možno dnes v Cirkvi rozlišovať pôsobenie Ducha Svätého? A čo znamená počúvať ho v čase polarizácie, krízy dôvery či únavy viery? Aj týmto otázkam sa venoval podcast Ekklesía dialógy, v ktorom diskutovali riaditeľka Spolku sv. Vojtecha Martina Grochálová a dekan Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK Jozef Jančovič.
Diskusia sa dotkla tém synodality, úlohy laikov, ale aj toho, ako dnes môže Cirkev zostať miestom nádeje pre hľadajúcich. V centre rozhovoru stála otázka, ako sa učiť rozlišovať Božie pôsobenie uprostred rýchlo sa meniaceho sveta.
Podľa Jozefa Jančoviča je prítomnosť Ducha Svätého v Cirkvi základným prísľubom Krista. To však ešte neznamená, že jeho pôsobenie je samozrejmosťou. Cirkev je podľa neho zároveň Božím dielom aj ľudským spoločenstvom – a práve ľudská otvorenosť rozhoduje o tom, do akej miery dokáže Duch v nej pôsobiť.
„Duch Svätý je vždy plodom a ovocím našej modlitby,“ pripomenul. Nie je to teda statická realita, ktorú človek raz dostane a už o ňu nepríde. Skôr ide o dynamický vzťah: čím viac sa človek Bohu otvára, tým viac zakúša jeho pôsobenie. S tým podľa Jančoviča súvisí aj ochota premieňať vlastné postoje a nechať sa viesť smerom k dobru.
Čím viac sa človek Bohu otvára, tým viac zakúša jeho pôsobenie.
Martina Grochálová sa na túto tému pozerá skôr z perspektívy osobnej skúsenosti veriaceho. Duch Svätý je podľa nej akousi konštantou – prítomnosťou, ktorá tu vždy je. Rozhodujúce však zostáva, či jej človek dovolí vstúpiť do svojho života a ovplyvniť aj konkrétne rozhodnutia.
Jednou z tém diskusie bola aj polarizácia, ktorú dnes mnohí vnímajú v Cirkvi aj v spoločnosti. Jančovič v tejto súvislosti pripomenul, že jednota nikdy neznamenala uniformitu. Cirkev bola vždy spoločenstvom ľudí s rôznymi skúsenosťami, pohľadmi či duchovnými darmi. To, čo ich spája, nie je rovnakosť, ale spoločná orientácia na Boha. Ako zaznelo počas diskusie: „Byť jednotní neznamená byť homogénni.“
Jedným z dôvodov napätí je podľa Jančoviča aj kultúrny posun posledných desaťročí. Spoločnosť, ktorá bola kedysi formovaná kolektivizmom, dnes zdôrazňuje individualizmus. Tento dôraz na vlastný názor či vlastné záujmy sa prirodzene prenáša aj do cirkevného prostredia. O to dôležitejšie je podľa neho hľadať spôsoby, ako sa aj napriek rozdielom učiť navzájom počúvať.
Grochálová zároveň doplnila, že krízy nemusia byť vždy iba znakom úpadku. Niekedy môžu byť aj momentom očistenia – situáciou, ktorá prinúti spoločenstvo znovu sa zamyslieť nad tým, čo je skutočne podstatné a kam chce smerovať.
Veľká časť diskusie sa dotýkala synodality – teda spôsobu, akým Cirkev hľadá spoločnú cestu. Ako Jančovič zdôraznil, už samotné grécke slovo synodos označuje spoločnú cestu či spoločné kráčanie. Synodalita preto nie je iba administratívnym procesom, ale predovšetkým kultúrou vzťahov a dialógu.
To však predpokladá schopnosť, ktorá dnes nie je samozrejmá: počúvať. Grochálová poukázala na to, že mnohé verejné diskusie dnes pripomínajú skôr dva paralelné monológy než skutočný dialóg. Každý chce povedať to svoje, no málokto je ochotný naozaj počúvať toho druhého.
Ako kontrast spomenula osobnú skúsenosť zo stretnutia ľudí s rôznymi názormi. Atmosféra večera bola podľa nej výnimočná práve preto, že každý mohol hovoriť a ostatní ho pozorne počúvali – aj keď s ním nemuseli súhlasiť.
Je dôležité, aby kresťania dokázali znovu objaviť radosť viery.
Takéto skúsenosti podľa nej ukazujú, že kultúra počúvania nie je iba teologickou myšlienkou, ale veľmi konkrétnym prejavom rešpektu voči druhému človeku. Práve v takýchto jednoduchých situáciách sa podľa nej môže učiť aj Cirkev, ako byť viac načúvajúcou.
Diskusia sa dotkla aj úlohy laikov v Cirkvi. Podľa Jančoviča ide o tému, ktorá úzko súvisí so synodalitou aj s dedičstvom Druhého vatikánskeho koncilu. Koncil už v 60. rokoch zdôraznil, že Cirkev netvoria iba kňazi a rehoľníci, ale celé spoločenstvo pokrstených. Synodálny proces na tento pohľad nadväzuje a snaží sa ho viac preniesť do konkrétneho života farností.
Jedným z praktických nástrojov sú farské či diecézne rady, v ktorých sa stretávajú kňazi aj laici. Takéto orgány by podľa Jančoviča nemali zostať iba formálnymi poradnými skupinami, ale mali by byť reálnym miestom spoločného rozlišovania. Ide o priestor, kde sa môže stretávať skúsenosť pastoračnej služby so skúsenosťou každodenného života veriacich.
Grochálová zároveň pripomenula, že situácia Cirkvi sa výrazne líši v rôznych častiach sveta. Kým v Európe sa často diskutuje o väčšej participácii laikov, v mnohých afrických či ázijských krajinách je ich zapojenie samozrejmosťou – často aj preto, že kňazov je málo a život spoločenstva stojí práve na aktivite laikov.
Jančovič v rozhovore naznačil aj širší kultúrny posun, ktorý ovplyvňuje náboženský život. Dnešný človek podľa neho často nehľadá pravdu ako filozofickú otázku, ale skôr odpoveď na to, či má jeho život zmysel.
Ak náboženské praktiky prestanú dávať zmysel, ľudia ich postupne opúšťajú. Práve preto je podľa neho dôležité, aby kresťania dokázali znovu objaviť radosť viery. Tá totiž nevychádza iba z plnenia náboženských povinností, ale z osobnej skúsenosti vzťahu s Bohom.
Zaujímavým kontrastom je podľa neho skúsenosť z krajín globálneho juhu. V krajinách Afriky či Ázie sú liturgie často dlhšie, živšie a pre mnohých ľudí predstavujú skutočný vrchol týždňa. V európskom prostredí sa však niekedy liturgia stáva iba jednou z mnohých aktivít, ktoré človek zaradí medzi ďalšie povinnosti bez toho, aby jej prikladal osobitný význam.
Grochálová, ktorá sa dlhodobo pohybuje v oblasti médií, priblížila dôležitosť toho, ako sa Cirkev prezentuje navonok. Podľa nej sa často zabúda hovoriť o tom, koľko dobra sa v prostredí Cirkvi deje – od sociálnej práce až po množstvo dobrovoľníckych iniciatív. „Cirkev robí nesmierne veľa dobrých vecí, ale ľudia o nich často ani nevedia,“ poznamenala.
Mnohé náboženstvá hovoria o človeku, ktorý hľadá Boha. Kresťanstvo stojí na Bohu, ktorý vyšiel v ústrety človeku.
Zároveň však vníma aj zaujímavý trend: mnohí ľudia sa k viere vracajú až v strednom veku. Po rokoch, keď ju ignorovali, začnú hľadať niečo, čo presahuje materiálny úspech či každodenný komfort. Aj podľa Jančoviča sa preto tradičné delenie na veriacich a neveriacich postupne mení. Čoraz viac ľudí sa nachádza niekde medzi týmito kategóriami – ako hľadajúci.
Na záver diskusie zaznela myšlienka, ktorá podľa Jančoviča vystihuje jadro kresťanskej viery. Mnohé náboženstvá hovoria o človeku, ktorý hľadá Boha. Kresťanstvo však podľa neho stojí na opačnej skúsenosti: na Bohu, ktorý vyšiel v ústrety človeku. „My máme Boha, ktorý si nás našiel v Ježišovi Kristovi,“ povedal. Práve táto skúsenosť Božej blízkosti je podľa neho zdrojom nádeje – a zároveň výzvou pre Cirkev, aby ju dokázala sprostredkovať svetu, ktorý zmysel života stále hľadá.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
