Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V rámci festivalu Ružomberské Hanusove dni sa v stredu 11. marca uskutočnila aj diskusia s názvom Cultura: Existuje Boh?.
Keďže som bol jedným z hostí daného podujatia, bolo by zrejme neférové označiť tento text za reportáž. A keďže o pár týždňov vyjde záznam diskusie aj na YouTube, budete si ju môcť pozrieť a zhodnotiť sami. Napriek tomu by som chcel napísať o svojich dojmoch z tejto debaty a jej implikáciách.
S kamarátom Jozefom Wallenfelsom, ktorý sa neskôr napokon pre indispozíciu pôvodného moderátora musel ujať aj moderovania tejto debaty, sme sa pár týždňov pred jej konaním zhodli, že na Slovensku existuje len veľmi málo intelektuálnych polemických diskusií.
Súčasný stav politických debát sa tomuto formátu približuje len veľmi približne, ak vôbec, a ľudia, ktorí by sa dali v rámci slovenského kontextu považovať za verejných intelektuálov, sa tiež ktovieako často nevrhajú s nadšením do polemických debát, omnoho častejších napríklad v americkej kultúre.
My síce verejní intelektuáli nie sme, ale povedali sme si, že sa debatná kultúra na Slovensku nevybuduje sama, takže keď mi Jozef zavolal s ponukou ísť do polemickej debaty o existencii Boha, po niekoľkých dňoch rozlišovania som ponuku prijal.
Mojím oponentom mal byť pôvodne niekto iný, ale organizačné zmeny do horúceho debatného kresla napokon posadili Filipa Halečku, slovenského psychológa žijúceho v Prahe.
Vo svojich otváracích rečiach sme najprv predstavili svoje kľúčové argumenty. Ja som ako obhajca Božej existencie stavil na detailné priblíženie jedného argumentu, špecificky tomistického argumentu o prvotnom hýbateľovi, tak ako ho rozpracoval súčasný filozof Edward Feser.
Halečka odprezentoval modernistickú kritiku kresťanského myslenia, ktoré sa podľa neho zbytočne zaoberá metafyzickými a nadprirodzenými úvahami na úkor konania dobra a vedeckého pokroku. Ježišom by sme sa podľa neho mali inšpirovať ako sociálnym revolucionárom, ale nemali by sme špekulovať o tom, že to bol Boží Syn.
Moja opozícia voči tomuto tvrdeniu stála na dvoch pilieroch. Prvým bola historická skúsenosť, že to boli práve kresťanské spoločnosti, ktoré vďaka „odmytologizovaniu“ vesmíru (Boh je pôvod všetkého, nie jednou z vecí vo vesmíre) zaznamenali najväčší vedecký pokrok, keďže netrpeli prehnaným rešpektom voči prírode, jej zbožšťovaním.
Druhým pilierom, ktorý som možno počas debaty mohol rozpracovať aj trochu viac, bola metafyzická skutočnosť, že ak naozaj existuje čosi ako bytie samo osebe, nehybný hýbateľ, tak je prameňom všetkého dobra a naše rozumové hľadanie takejto veci je teda najušľachtilejším činom, aký môžeme vykonať, keďže nič iné nemôže plne uspokojiť náš intelekt. A ak sa nám toto bytie samo osebe v rámci ľudských dejín rozhodlo priblížiť zoslaním svojho syna, mali by sme sa zaujímať aj o to.
Odpovedal som aj na bežné námietky voči argumentu o prvotnom hýbateľovi, napríklad že čo teda zapríčinilo toho nehybného hýbateľa (čo je kategorická chyba, keďže tvrdenie „všetko potrebuje príčinu“ nie je premisou daného argumentu).
Každopádne, ako som už povedal, záznam bude dostupný online, takže mojím cieľom teraz nie je rekonštruovať celú debatu. Chcel by som však ešte uviesť niekoľko svojich dojmov.
Tým prvým je pozitívna skúsenosť s debatou ako takou. Počas debaty sme neoplývali prílišnou intelektuálnou úctivosťou, a keďže sme vychádzali z odlišných svetonázorov aj metód, kolízie boli zaručené.
Napriek tomu sa atmosféra počas debaty nevyhrotila a nestali sa z nás nepriatelia na život a na smrť. V podstate to podľa mňa ukazuje, že ak ľudia vedia, prečo veria tomu, čomu veria, nemajú sa čo báť ísť do polemiky o týchto presvedčeniach. Ak budú formáty typu Hanusove dni aj naďalej podporovať takéto sebavedomé polemické diskusie, Slovensku to len prospeje.
Môj druhý postreh sa už týka obsahu, nie formy. Všimol som si, že Halečka nerozumel tomu, prečo kresťania vôbec riešia veci ako panenstvo Panny Márie či zmŕtvychvstanie.
Samozrejme, nechcem mu vkladať slová do úst, ale nadobudol som dojem, že tieto nadprirodzené prvky kresťanskej viery (ktoré označil za „hoaxy“) považuje za čosi ako rozprávkové elementy, ktoré boli k užitočnému etickému jadru kresťanskej viery v podstate arbitrárne prilepené.
Samozrejme, ako píše sv. Tomáš Akvinský, existujú metafyzické pravdy o Bohu, ktoré sú nutné a vieme na ne prísť deduktívne (že Boh je jeden, že má intelekt, že je dokonalý a podobne), no okolnosti jeho Zjavenia v dejinách sú kontingentné, rozumej mohli sa odohrať inak, ak by to Boh chcel.
Konkrétne Akvinský však v tretej časti Sumy teologickej (otázky 27 až 59) analyzuje okolnosti Zjavenia a zisťuje, že síce neboli nutné, ale boli vhodné. Boh je dokonalý učiteľ, a preto vedel, ako svoje Zjavenie pripraviť tak, aby bolo čo najefektívnejšie vzhľadom na svojho recipienta, čiže človeka.
Z tohto uhla pohľadu teda napríklad panenstvo Panny Márie, Ježišovo vtelenie alebo zmŕtvychvstanie nie sú arbitrárnymi skutočnosťami, ale prvkami integrálneho celku kresťanskej viery, v rámci ktorého majú hlboký zmysel.
A pointa? Podľa mňa musíme ako kresťania klásť väčší dôraz na túto celistvosť kresťanskej náuky, a to ako pri jej obhajobe, tak aj pri formácii kresťanov. Preto som bol taký nadšený napríklad z knihy Svetlo Kristovo dominikánskeho teológia Thomasa Whitea, ktorá kresťanskú vieru predstavuje práve takto, holisticky.
A v tomto momente asi len ťažko ukryjem svoje filozofické a teologické sklony, ale perfektnú pôdu pre takúto formáciu pripravil práve spomínaný sv. Tomáš Akvinský, už len z dôvodu pedantnej systematickosti svojich diel.
Nad čím teda dumám od svojej debaty s ateistom? Jednou vetou, želám si dve veci.
Viac dialógu a viac sv. Tomáša.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
